Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7 Prechod na navigáciu Hlavné menu 8 Prechod na navigáciu vodorovná
Pukanec

Časy banskej slávy

Časy banskej slávy

Bátovská kotlina bola obývaná už od najstaršej minulosti. Dokumentujú to nálezy predmetov od mladšej doby kamennej cez dobu bronzovú, Keltov po Slovanov. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave je 9 kamenných nástrojov z okolia Pukanca, bronzové nálezy zo Sitna a Bátoviec sú uložené v múzeách v Budapešti a v Bratislave. Ľudí sem zrejme priťahovalo nerastné bohatstvo. V čase, keď sa tu začalo dolovať striebro a zlato, oblasť pravdepodobne obývali Kelti, ktorí okrem hrnčiarstva vynikali aj v banských prácach. Zanechali po sebe početné priehlbne a prekopy, ľudovo zvané pingy, ako pozostatok povrchového dolovania. Ich prítomnosť dokumentujú aj nálezy železných mečov a kopijí, no hlavne keltských mincí z okolia Levíc v Tekovskom múzeu.

Erb mesta pôvodne umiestnený v mestskej bráne zbúranej v roku 1899.O tom, že toto územie bolo frekventované aj dobách rímskych, svedčia početné nálezy z tohto obdobia. Medzi ne patria aj tri rímske mince z okolia Banskej Štiavnice z rozhrania letopočtov a rímsky peniaz zo susedných Bohuníc. Slovanské osídlenie dokumentujú početné archeologické nálezy z dobre vybudovaného systému hradísk, ktoré boli centrom hospodárskej, kultúrnej a politickej moci: Krivín oproti Psiarom, Hrádok nad Bohunicami aj Breznické hradisko na Sokolej skale. Dominantné postavenie malo zrejme hradisko na Sitne, kde sa našlo veľa keramického materiálu, výborne vypáleného a vyrobeného na hrnčiarskom kruhu, aj so značkami na dne. Neklamné dôkazy o predkresťanskom slovanskom osídlení máme aj v pukanských chotárnych názvoch, ako Hojaďunďa, Babá dolina, Volosán, Libáň, Čertova stolica a iné.

V 9. storočí patrilo územie Pukanca do Nitrianskeho kniežatstva a spolu s ním tvorilo súčasť Veľkej Moravy. Od tohto obdobia už môžeme predpokladať kontinuálne slovanské osídlenie, ktoré tu zostalo aj neskôr po vzniku Uhorského kráľovstva, keď oblasť Pukanca pripadla do novej správnej jednotky, Hontianskeho komitátu.

Kniha pozlátená zlatom z pukanských baní.Najstarší písomný historický údaj o Pukanci nachádzame v zakladacej listine Svätobeňadického opátstva v Hronskom Sv. Beňadiku z roku 1075, zachovanej v konfirmáciách z rokov 1124 a 1217. V časti týkajúcej sa Pukanca sa píše: „Z druhej strany Hrona je však hranicou potok zvaný Lisna až po temeno hory, odkiaľ vyviera. Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá Surkuscher, popri osade menovanej Baka.“ Tu je aj prvá zmienka o výskyte zlata v tejto časti Slovenska. Spolu s náleziskami v okolí Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice je to najstarší známy zdroj drahých kovov nielen v Uhorsku, ale v Európe vôbec.

Obyvatelia boli zrejme Slovania, keďže názov Baka má zhodnú podobu s osobným menom Baka, ktoré je slovanského pôvodu. Dnešný názov Pukanec (1449) sa vyvinul z nemeckého Bugganz, Bukanec spodobovaním hlások b a p. Nemci osídľovali Pukanec v 13. storočí, konkrétnym dokladom je názov z roku 1310 – Nemeth Baka. Pôvodné listiny o udelení mestských výsad Pukancu sa nezachovali. V pukanskom archíve, ktorý v roku 1442 zhorel, sa však zachovala darovacia listina kráľa Karola Róberta z roku 1321 komesom Julovi a Ondrejovi, synom Haslowa z rodiny Topoľčianskych. V nej sa Pukanec spomína ako „naša baňa Bakabana“ s evidentnými mestskými znakmi, ako je užívacie právo chotára v okruhu jednej míle a trhom „podľa obyčajov zaužívaných v kráľovstve“ i richtárom, ktorého náhrobný kameň z roku 1321 sa zachoval v pukanskom kostole. V roku 1323 Karol Róbert svoju donáciu ruší a Bakabani udeľuje výsady slobodného kráľovského a banského mesta. Potvrdzovacie listiny ďalších uhorských kráľov sa do prvej svetovej vojny tiež nachádzali v pukanskom archíve. Vír vojny ich však zmietol do nenávratna. Pukanec teda ako privilegované mesto bol vyňatý spod župnej správy a súdnictva. Podliehal priamo kráľovi, súdnictvo vykonával richtár a mestská rada.

Prosperitu pukanských baní v tom čase potvrdzuje aj skutočnosť, že Pukanec má vlastného komorského grófa, ktorý sa staral o kráľovské príjmy z banského podnikania a o prísun vyťažených kovov do kráľovskej pokladnice. Pukančanom sa stáva vlastný chotár priúzky. Na popud kremnického komorského grófa Hypolita a pukanského Kadolda začali hľadať zlato v okolí potoka Buková Štiavnica, na území dnešnej Novej Bane. Boli to pukanskí ťažiari Mikuláš a Ladislav, ktorí toto právo dostali od kráľa Ľudovíta začiatkom 14. storočia. V archíve Ostrihomskej kapituly sa zachovala listina s mestskou pečaťou Pukanca. Podľa nej pukanskí ťažiari uzavreli zmluvu s konventom Svätobeňadického opátstva na prenájom celého potoka „Bykschewnycze“, aby mohli postaviť ľubovoľný počet banských mlynov. V čase uzavretia tejto dohody (16. 8. 1345) Nová Baňa ešte patrila pod právomoc pukanskej mestskej rady. Právo slobodného kráľovského mesta dostala 8.9.1345 od Ľudovíta I. Tú baňu, ktorú v Pukanci ťažiari opustili, začali nazývať Stará baňa a tento názov sa udržal až do dnešných čias.

Strediskom banského podnikania bola Kremnica. Bola v rámci organizácie kráľovských banských komôr sídlom hlavného banského komorského grófa a mincovnej komory. Tu sa sústreďovala všetka produkcia striebra i zlata, ktorá v tej dobe činila štvrtinu európskej produkcie.

Ťažké časy postihli Pukanec vtedy, keď sa kráľ Žigmund stal českým kráľom a chcel zlomiť odpor husitov. Husitské vojská niekoľkokrát vtrhli na Slovensko a narobili nesmierne škody. Prvýkrát vyplienili Pukanec a okolie v roku 1424, podobne aj v rokoch 1431 a 1432. V takýchto pomeroch boli stredoslovenské banské mestá nútené hľadať spoločnú ochranu. Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová tak prirodzene vytvorili zväzok „respublica septem montanorum civitatum“. Zväzok, aj keď nebol uzákonený, uznávali uhorské aj ríšske zákony. Mestá sa spoločne riadili banskoštiavnickým mestským a banským právom.

Hlavným mestom bola Kremnica, kde sa aspoň raz za rok schádzali rokovania zväzu. Zväz si vydržiaval aj trvalého súdneho úradníka pri uhorskej súdnej tabuli. Na obranu svojich práv museli banské mestá vynakladať veľa úsilia. Boli to nielen spory s okolitými šľachtickými rodinami (Dóczyovci), ale aj so župnými orgánmi, úradom komorského grófa a s opátstvom vo Hronskom Sv. Beňadiku.

V čase panovania kráľa Mateja, po roku 1462, a po porážke husitských vojsk v roku 1467 nastali pre Pukanec pokojnejšie časy. Na niekoľko desiatok rokov tak nastáva nerušený rozvoj banského podnikania. No už od roku 1526 sa banské mestá, hlavne však Pukanec, ocitajú na hranici Osmanskej ríše a neskôr v pazúroch mocenského boja medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami. Z tohto obdobia pochádzajú aj mestské hradby. V meste bola udržiavaná vojenská posádka a v čase potreby sa mešťania museli dostaviť na mestské hradby. Mnohými listami tureckí hodnostári vyzývali Pukanec na kapituláciu, no bez účinku. Nielen slovom, ale aj ozbrojenými výpadmi sa Turci snažili o podmanenie Pukanca. No pukanská posádka ich, bez veľkých strát, vždy odrazila. Skoro všetky okolité obce boli poplatné Osmanskej ríši. V súpise môžeme nájsť Brehy, Bátovce, Devičany, Breznicu, Orovnicu, Bohunice, Jabloňovce, Žemberovce a iné. V Bátovciach dokonca začas sídlila najmenšia turecká územná správna jednotka nahija. Pukanec sa Turkom podarilo vyplieniť až 1. októbra 1640. Túto strašnú pohromu opísal bývalý kremnický archivár Pavel Križko v historickej povesti Hrozná noc pukanská. Banské mestá urýchlene posielali pomoc, hmotnú, finančnú i vojsko. No boli i také, ako Banská Belá a Nová Baňa, ktoré s výčitkou, že Pukanec sa stará viac o vinice ako o svoju obranu, neposlali nič. Treba však povedať, že tzv. pukanský zámok, ohradený kostol, Turci nikdy nedobyli. Po tureckej porážke cisárskym vojskom na obyvateľstvo naďalej doliehali šľachtické povstania. Po týchto nepokojoch a vojnových časoch prišiel hlad a mor. Padla mu za obeť skoro polovica obyvateľstva. V roku 1542 žilo v Pukanci 224 rodín s počtom obyvateľstva asi 2000, po poslednom Rákócziho povstaní to bolo len 98 meštianskych a 4 zemianske rodiny, počet obyvateľov bol 696. Ale už v roku 1779 vzrástol počet obyvateľov na 2278. Nuž veru ťažké to boli časy. Okrem nesmierneho utrpenia súčasníkov boli aj smrteľným úderom banskému podnikaniu v Pukanci. Nemeckí kolonisti sa v strachu odsťahovali. Tí, čo zostali, vykazovali z roka na rok vyššie straty. Pukanské banské pole postupne vydávalo zvyšky rudy, až do roku 1891, keď boli odovzdané posledné 3 q rudy na zámenu.

Aj napriek stratovosti živilo banské podnikanie skoro štvrtinu obyvateľov. Podľa súpisu z roku 1772 bolo v Pukanci podľa zamestnania 225 baníkov, 35 uhliarov, 196 remeselníkov, 41 sluhov, 53 slúžok, 25 úradníkov, 83 žiakov a 43 žiačok, z celkového počtu 2156 obyvateľov. Okrem nerentabilnej kovnatosti pukanského rudného ložiska bol nedostatok vody ako hnacej sily pri úpravárenských prácach ďalším dôvodom úpadku baníctva. Jeho dôsledkom, či vari aj príčinou, bola technická zaostalosť ťažby. Podľa Ing. Bergfesta sa napríklad strelný prach použil v Pukanci veľmi neskoro, aj to viditeľné stopy po odstreloch sú len v štôlňach Juraj, Ladislav a Biela baňa. V 18. storočí boli na zabezpečenie dostatku vody projektované stavby niekoľkých vodných nádrží v Štamposkej doline, Grunte a Chorvádoline. Uskutočnila sa len stavba tajchu na Štampochu, s nákladom 21 tisíc zlatých. Voda z neho mala poháňať 7 stúp (úpravní rudy) v Bohunickej doline. Pre veľkú vzdialenosť od banských diel (asi 9 km) sa neskôr rozhodli priviesť vodu z tohto tajchu do Podvinických a Myšpotockých stúp. Stavba bola realizovaná v rokoch 1768-1770. Celková dĺžka vodnej priekopy bola 12 266 metrov. Trasa viedla po vrstevnici ponad osadu Štampoch, ponad pukanské Majere, cez vinice na Šafraniciach, Pukanec, do Podviníc. V dolinách, v ktorých bol predpoklad prívalov vôd, viedli vodu vodnými válovmi ponad údolné potoky. Priekopa okrem zabezpečenia vody pre stupy zachytávala vody tečúce z kopcov a tak chránila mesto pred prívalmi a vymieľaním ulíc. Pozostatky priekopy sú viditeľné i dnes. Úpadok baníctva sa však nepodarilo zvrátiť. Nepomohli ani pokusy o obnovenie ťažby začiatkom 20. storočia. Podľa novodobého prieskumu je kovnatosť pukanského rudného ložiska pod úrovňou rentabilného dolovania.

 

Spracoval Peter Klinko


 

webygroup

Predpoveď počasie

Počasie Pukanec - Svieti.com

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke prostredníctvom e-mailu. Len po registrácii sa budete môcť zapojiť do diskusie na tejto stránke.

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

dnes je: 16.1.2019

meniny má: Kristína

Aktualizované

14. 01. 2019

Za obsah zodpovedá
Ján Čalovka

Celkom návštev

dnes :

  • Komunitný plán sociálnych služieb

    11.1.2018 viac
  • Regionálna integrovaná územná stratégia Nitrianskeho kraja na roky 2014-2020

    Záverečné stanovisko

    5.1.2016 viac

16296091

Úvodná stránka