Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7 Prechod na navigáciu Hlavné menu 8 Prechod na navigáciu vodorovná
Pukanec

Chránený prírodný výtvor

Chránený prírodný výtvor "Pukanské moruše čierne"

Pukanský chotár svojou chránenou polohou, pod južnými úbočiami Štiavnických vrchov, má veľmi dobré podmienky na úspešné pestovanie aj tých najnáročnejších ovocných drevín, či už domácich, alebo introdukovaných (vinič hroznorodý, moruša biela, moruša čierna, marhuľa obyčajná, broskyňa obyčajná, dula podlhovastá, oskoruša domáca, gaštan jedlý, mišpula nemecká). Čestné miesto medzi týmito udomácnenými "cudzincami" zaujíma moruša čierna (viničná jahoda), a to vďaka svojím vynikajúcim plodom. Keďže pukanský chotár predstavuje v súčasnosti so svojimi približne 500 rodiacimi stromami, väčšinou už vysokého veku (200 až 350 rokov), najväčšiu lokalitu tohto druhu na území bývalej ČSFR, boli tieto moruše v roku 1988 vyhlásené za chránený prírodný výtvor, a to pod názvom "Pukanské moruše čierne".

Kľúčové slová: Morus nigra, pôvod, botanická charakteristika, areál výskytu, podmienky pestovania, vyžitie

Moruša Čierna (Morus nigra L.) je strom dorastajúci až do výšky 8m. Má hustú, guľovitú, široko rozloženú (8 až 10m) korunu. Spomínaný tvar koruny tak typický pre tento druh si zachovávajú dospelé stromy asi do veku 100 - 120 rokov. Potom sa často váhou mohutných bočných konárov rozčesnú, niekedy i po celej dĺžke kmeňa. Strom však nezaniká, ale aj s takýmito otvorenými ranami žije ďalej. Konáre, ktoré poklesli až k zemi, v priebehu rokov zakorenia a vytvoria sa z nich nové jedince viac-menej vzdialené od pôvodného kmeňa. Sú prípady, že z rozčesnutého stromu vznikla skupina 4 až 5 stromov. Takto sa v priebehu stáročí mení vzhľad stromov moruše čiernej. V mnohých prípadoch ostávajú z pôvodného stromu len jeho zvyšky, ktoré však žijú a bohato rodia ďalej. Sú veľmi časté prípady, že po odstránení kmeňa vyrastú z pňa bujné výmladky, ktoré nedovolia, aby strom úplne vyhynul. Letorasty sú pomerne hrubé, krátke, husté, žlto-sivo hnedé a chlpaté púčiky sú vajcovito kužeľovité, špicaté, s hnedými krycími šupinami, dlhé 5 až 7mm. Listy sú jednoduché, spravidla málo premenlivé a len na výmladkoch nepravidelne laločnaté, striedavo postavené, na líci tmavozelené, drsno chlpaté, na rube svetlejšie, papierovito kožovité, pomerne tvrdé, stopka je 10 až l5 mm dlhá. Listová čepeľ je široko vajcovitá, 100 až 150mm dlhá, 100 až l20mm široká, na báze srdcovito vykrojená, na konci krátko zašpicatená. Okraj čepele je vrúbkovano zúbkovatý (crenate dentatus) (Kavina, 1951). Pučanie listov začína spravidla v druhej polovici mája, teda v porovnaní s mnohými drevinami omnoho neskoršie. Tejto okolnosti si všimli už starí Rimania, preto Plinius nazval túto morušu "sapientissima arborum" (najmúdrejší zo všetkých stromov).

Skoro súčasne s vývojom listov sa začínajú rozvíjať aj rôznopohlavné jednodomé kvety, zostavené do hlávkovitých klasov. Samčie kvety majú 4 tyčinky a sú roztrúsené medzi samičími, ktoré majú vrchný semeník s 2 čnelkami a krátko huňaté blizny. Po opelení (vetrom alebo hmyzom) a oplodnení, lístky okvetia samičích kvetov zdužinatejú, vajcovitú nažku úplne uzavrú a celé súkvetie sa zmení v známe plodstvo - morušu (sorosus), dlhé až 35 mm, hrubé až 20mm, výrazne podlhovasto valcovité, na krátkych stopkách. Na slabo živených konároch bývajú plody menšie a guľatejšie, Bledozelená farba mladého plodu sa počas vývinu mení na slabo ružový, neskôr rumelkovo-červenú a v úplnej zrelosti na tmavofialovú. Plody dozrievajú postupne od polovice júla až do septembra. Červene plody sú veľmi kyslé, ale dozrievaním sa obsah kyselín znižuje a v úplnej zrelosti je plod sladký, len jemne kyslý s chrakteristickou vôňou a vysokým obsahom krvavo červenej šťavy. Plodstvá sa od konárikov ľahko odtrhujú len v období plnej zrelosti.

Drevo moruše čiernej je kruhovito pórovité s veľkým žltohnedým až čokoládovohnedým jadrom a úzkou žltkastou beľou. Letokruhy sú dobre viditeľné so širšou vrstvou neskorého dreva a užšou jasnejšou vrstvou jarného dreva. Stržňové lúče sú viditeľné voľným okom. Stržeň je pomerne široký. Cievy majú kruhovitý prierez. V primárnej kôre a vo floeme sa nachádzajú mliečnice. Drevo je pomerne tvrdé, stredne ťažké, veľmi zle štiepateľné, húževnato, na pozdĺžnych rezoch lesklé a veľmi trvanlivé. Dôkazom toho sú odumreté a neošetrené časti stromov, ktoré ani cez dlhé desaťročia nepodliehajú hnilobe, drevo je stále tvrdé a pevné. Na odumretom dreve sa nepozorovali žiadne drevokazné huby, žiadni škodcovia ani žiadne diery po ďatľoch. Drevo moruše čiernej je ťažšie a trvanlivejšie ako drevo moruše bielej. Mikroskopická stavba obidvoch druhov je rovnaká. Drevo moruší je na prvý pohľad podobné drevu agátovému. Sivá kôra mladých kmeňov pomerne rýchlo hrubne (až 20 mm), vytvárajú sa pozdĺžne hlboké ryhy. Kôra koreňov je pomarančovožltá. Korene svojou dĺžkou značne presahujú obvod koruny (Balabán, 1955). Pôvod moruše čiernej je neznámy, lebo niekedy uvádzaný Irán nie je dokázaný. Zelený a Grünerová (1982) tvrdla, že hojne je pestovaná v Malej Ázii (hoci M. Áziu mnohí považujú za jej pôvodnú domovinu), severnej časti Arabského poloostrova (Libanon, Jordánsko, Sýria) v Afganistane, Iráne a v strednej Ázii a na Kaukaze. Domin (1948) uvádza, že podľa Medvedeva moruša čierna určite divo rastie v južnej časti Zakaukazska, napr. v Karabachu a Talyši, ale v ostatnej časti Kaukazská je len splanená. Kolesnikov (1960) ju na území bývalého ZSSR uvádza len ako kultúrnu drevinu, a to na Kaukaze, Kryme, v Strednej Ázii, vzácne na Ukrajine a v niektorých botanických záhradách (Odessa, Kijev. Ľvov a i.). V Odesse však počas chladných zím premŕza. Niektoré údaje o moruši čiernej v Číne asi nie sú správne, lebo nie je známe, že by sa tento druh v Číne pestoval. Čierne čínske moruše, považované za M. nigra, sú pravdepodobne červenoplodé formy moruše bielej.

Moruša čierna sa zo svojej pravlasti už v staroveku dostala do Grécka a odtiaľ do celej stredomorskej oblasti. V staroveku bola dobre známa, lebo sa o nej zmieňujú Teophratos, Plinius, Horácius, Vergílius a Columella. Preto označenie Morus sa vzťahuje vždy len na morušu čiernu, lebo moruša biela sa začala v južnej Európe pestovať asi v XII. storočí a v strednej Európe len od polovice XVI. storočia. Moruša červení (Morus rubra L.) pôvodom zo Severnej Ameriky sa v Európe pestuje len asi od roku 1629 (Klika, 1947). Pravdepodobne z Talianska sa moruša čierna dostala do južnej a západnej časti Nemecka. Jej hlavnými rozširovateľmi boli mnísi, ktorí ju uvádzali ako liečivú rastlinu. Už v 5. storočí bolo na území Nemecka známe morušové víno "moretum". V roku 1912 Geisenheimer opisuje strom moruše čiernej zo západnej časti Nemecka, ktorý "leží" a o ktorom ľud hovorí, že má 1000 rokov. Aj keď bol počet rokov nadsadený, musel to byť už v tom čase strom prastarý. Ten istý autor opisuje, že moruša Čierna je rozšírená v Nemecku - Porýní, v pohorí Harz, v prímorských oblastiach a na ostrove Helgoland. Podľa Kovalovského (1960) rastie ešte v teplej klíme južného Švédska a ojedinele aj vo Švajčiarsku. Výskyt v juhoeurópskych štátoch je obmedzený (Grécko, Taliansko, Bulharsko, Juhoslávia), v Maďarsku a v Nemecku skôr ojedinelý, v Poľsku neznámy. Pilát (1953) uvádza, že tento druh bol k nám importovaný zo západnej Ázie v roku 1548.

Rozšírenie v bývalej ČSFR na západnom Slovensku začína ojedinelými stromami v okolí Nového Mesta nad Váhom a pokračuje s veľkými medzerami teplými expozíciami Malých Karpát, kde v katastri obce Dolné Orešany na pozemkoch bývalých vinohradov rástlo podľa Kovalovského ešte v roku 1960 okolo 50 prastarých stromov. Táto oblasť pokračuje cez Častú, Modru až do Bratislavy a Skalice. Stredoslovenská oblasť začína ojedinelými stromami v okolí Modrého Kameňa, tiahne sa cez Krupinu, Bátovce, Jabloňovce, Bohunice, Pukanec, Devičany, Novú Dedinu, Čajkov, Rybník, Levice, Hronský Beňadik, Zlaté Moravce, Vráble, úbočie Zobora nad Nitrou a končí sa niekoľkými stromami v okolí Hlohovca. Jednotlivo sa vyskytuje i v okolí Štúrova a pravdepodobne vo vínorodých oblastiach východného Slovenska (Zelený a Grünerová, 1982). Hodnoverné doklady o výskyte na východnom Slovensku chýbajú.

Na Morave rastie moruša čierna len v najteplejších oblastiach, a to v obciach Bohutice, Miroslav, Vnorovy, Orechov, Žeravice, Kounice, Syrovín, Újezd, Hostějov, Dobromilice, Sokolnice a Židlochovice (Zelený a Grünerová, 1982).

V Čechách rastie v okolí Prahy - Břežany u Zbraslavi, v Českom stredohorí - Raná u Loun (rástol tu v obci strom 7m vysoký s obvodom kmeňa 2.9m, v dôsledku poškodenia mrazmi v sedemdesiatych rokoch zahynul), Miřejovice, k Litoměřcum, Velké Žernoseky, v Poohří - Červený hrádek u Chomutova, Chomutov (Zelený a Grünerová, 1982).

Najbohatšou lokalitou na území bývalej ČSFR vôbec je katastrálne územie obce Pukanec, kde na južných svahoch Štiavnických vrchov, podľa sčítania v roku 1986, rastie 460 rodiacich stromov. Do celkového počtu neboli pojaté stromy rastúce v intraviláne obce, ktorých počet bol odhadnutý približne na 40 až 50. Najviac stromov je vo veku od 100 do 350 rokov, hoci niektoré exempláre svojou mohutnosťou priam žiadajú vyšší odhad.

Prehľad o počte chromozómov rodu Morus L. (cit. Májovský a Murín, 1987)
Taxón

Chromosome
number

References
Morus nigra L.

2n = c 304

Ref. 2n = 308

Uhríková and Májovský 1984 subsp. lrnaviensis Domin:
localization Malé Karpaty, Myslenice, Jur by Bratislavu, Leg. Strelka

(10 ref.) cf. Bolkhovskikh et al. 1969, 2n = ca 308
Agaev and Fedorova 1970

Morus nigra L.

2n = 28

Ref. 2n = 28

Uhríková and Májovský in Löve 1980, localization
Malé Karpaty, Mlynská dolina, Leg. Májovský

(10 ref.) cf. Bolkliovskikh et al. 1969, Agaev and Fedorova 1970,
Sharma 1970, Hans, 1972, 2n = 14 Mehra and Gill 1974

Morus nigra L. Ref. 2n = 28 Janaki Ammal 1984

 

Prevažná časť stromov moruše čiernej rastie v pukanskom chotári v obhospodarovaných vinohradoch, prípadne v bývalých vinohradoch a len malé množstvo v domácich záhradách a dvoroch intravilánu obce. Lokalita leží v nadmorskej výške 330-480m, na južných, juhozápadných i Juhovýchodných expozíciách. Nároky na klímu má moruša čierna asi také ako marhuľa. Zimné mrazy ju poškodzujú len vtedy, keď teplota poklesne na - 25 °C a viac. V tuhej zime roku 1928/29 v Pukanci počas takmer jedného mesiaca dosahovali teploty -30 °C. Vymrzli však len mladé stromy moruší v prehnojených pôdach záhrad, kým na stromoch rastúcich v chudobných pôdach vinohradov namrzli len mladé výhonky. V zime 1955/56 sa v Pukanci zaznamenali teploty -26°C a na morušiach namrzli len plodonosné púčiky, takže v tom roku nebola Žiadna úroda plodov. Pokles teplôt na -20 až - 22 °C v mesiacoch Január a február roku 1985 nezapríčinil žiadne poškodenie moruší, lebo v tom roku bola dobrá úroda plodov. Pukanský areál moruše čiernej možno zaradiť do klimatickej oblasti teplej - okrsok teplý, mierne vlhký, s miernou zimou. Priemerná ročná teplota je 8 až 9 °C, priemerná teplota vo vegetačnom období je 16 °C. Teploty najchladnejších mesiacov (január, február) len zriedkakedy presahujú" - 20 °C, kým letné teploty veľmi často dosahujú 34 až 35 °C. Priemerný ročný úhrn zrážok je 681 mm, vo vegetačnom období 300 - 350mm. Snehová pokrývka trvá v priemere 75 dní a jej priemerná výška dosahuje najvyššiu hodnotu vo februári, a to 80 - 120mm. Mesiace december a marec majú pomerne málo dní so snehovou pokrývkou. Poškodenie kvetov neskorými mrazmi vzhľadom na oneskorené pučanie sa nepozorovalo, ani zmrznutie letorastov následkom skorých mrazov, ktoré prichádzajú v tejto oblasti veľmi neskoro a nové výhonky stačia dostatočne zdrevnatieť. Moruša čierna v pukanskom chotári rastie na pôdach chudobných, často kamenitých, dosť priepustných a pomerne suchých, plytkých až stredne hlbokých. Andezity a najmä propylitizované andezity (JZ časť viníc), ktoré tvoria geologický podklad okolia Pukanca z chemického hľadiska zaraďujeme do skupiny silikátových hornín, bez uhličitanu vápenatého. Podľa rozboru živín sú andezitové horniny tejto oblasti a pôdy, ktoré z nich vznikli minerálne stredne bohaté.

Pravdepodobne najstaršie písomné zmienky o existencii moruše čiernej na našom území sú z minulého storočia (Strelka, 1984); v roku 1839 Molnár v knihe "Fatenyésztés", v r. 1893 v časopise "Gyümölcsökertészet" a potom v roku 1910 Szantó Péter v publ. "A bogyós gyümölcsük tenyntése", v r. 1911 v časopise "Kiss kertész", v r. 1922 Szecsényi - Wolkenstein v knihe "Törpe gyümölcsfak ültetése" označujú morušu čiernu aj výrazom "kyslá" resp. "kyslá španielska" alebo "turecká". J. Ľ. Holuby, nestor slovenských botanikov, správne určil Morus nigra z Pezinku už v roku 1910 (Zelený, 1985). Dr. Zelený píše, že pravdepodobne prvý kto na tento druh upozornil, bol Jablonský v roku 1936. Toto prvenstvo podľa Strelku (Strelka, 1984) je pochybné.

V roku 1947 dostal český botanik Karel Domin rodivý konárik moruše čiernej z Častej pri Trnave, kde tento druh nazývali malina stromová. Domin (1948) po preskúmaní zaslaného materiálu a na základe obdržaných informácií usúdil, že tento druh svojimi znakmi zapadá do skupiny moruše čiernej. Popritom však zistil, že má niektoré znaky poukazujúce na morušu červenú (Morus rubra), ale aj ďalšie znaky, ktorými sa líši od oboch uvedených druhov. Nadobudol preto presvedčenie, že ide o dosiaľ nepopísaný typ moruše, ktorý si zaslúži ocenenie ako nový kultúrny druh. Podľa jeho znakov možno usúdiť, že vznikol asi skrížením M. nigra x M. rubra a že je to hybridogenný druh s určitými osobitnými vlastnosťami. Pomenoval ho ako morušu trnavskú - Morus trnaviensis DOM. Neskorší dôkladnejší rozbor ukázal, že popísaný druh bol typický exemplár M. nigra L, ktorý Domin nepoznal (Zelený a Grünerová, 1982). Prvý na Dominov omyl upozornil Kovalovský (1960), ktorý na základe zistenia z nemeckej, poľskej, sovietskej a anglickej dendrologickej literatúry ako aj z kľúčových opisov maďarskej literatúry tvrdí, že tu uvádzané systematické opisy moruše čiernej (Morus nigra) sa zhodujú s Dominovým opisom moruše trnavskej (Morus trnaviensis) a tvrdí ďalej, "že moruša trnavská nie je nijaký nový slovenský druh moruše, ale že je to pravá Linném pomenovaná Morus nigra". Názov Morus trnaviensis ostane preto len synonymom pre morušu čiernu, rozšírenú nielen na Slovensku, v Čechách, na Morave, ale takmer po celej teplejšej Európe. Ďalší, ktorý upozornili na Dominov omyl boli Pilát, Hrubý, Kamínek M., Kamínek L., (Zelený a Grünerová, 1982). Strelka (1984) však uvádza, že Pilát a Hrubý bez toho, že by problém M. trnaviensis boli vopred preverili, najprv Morus trnaviensis prijali a vzápätí ju jednoducho a nevedecky zavrhli. Diagnózu moruše trnavskej urobil v tom istom čase ako Domin aj prof. Dr. Novák a dospel v podstate k tomu istému názoru ako Domin. Zelený (1985) však uvádza, že diagnóza F. A. Nováka taxonomicky nič nerieši. Hybridogénny pôvod M. trnaviensis z M. nigra L. x M. rubra L. nie je pravdepodobný, lebo M. rubra sa znakovým komplexom blíži omnoho viac k M. alba ako k M. nigra, nehľadiac ani na veľké rozdiely v počte chromozómov (M.rubra 2n=28, M. nigra 2n=308). Benčat' (1968) píše, že nemožno zanedbať vplyv zmenených ekologických podmienok oproti prirodzenému areálu, ako aj selekčný výber ovocinárov, aj keď negatívny, Čo oboje mohlo viesť k vzniku určitých nových, s typom nie celkom zhodných vlastností, no nie zasa takých, aby sa posudzovali ako druhové vlastnosti. Keďže otázka nie je ešte definitívne a dostatočne zodpovedaná, v zmysle platnej nomenklatúry rastlín navrhuje sa prijať jej nové označenie Morus nigra cv. Trnaviensis. Zelený (1985) uvažuje, že nie celkom zodpovedanou otázkou je zrovnanie stredoeurópskych populácií M. nigra s populáciami krajín Blízkeho Východu, odkiaľ u nás nie je dostatok herbárového materiálu. Bratia Kamínkovci, ktorí tzv. morušu trnavskú v päťdesiatych rokoch (1954, v literatúre) podrobne študovali, však mali možnosť porovnať živé stromy M. nigra v niektorých arabských štátoch s našimi a tiež nezistili Žiadne rozdiely (Kamínek a Kamínek, 1968). Preto nemá zatiaľ zmysel uvažovať o moruši trnavskej ako kultivare moruše čiernej.

Názory o pôvode tejto moruše, ako vidieť, sú rôzne a nejednotné a jeden z nich dokonca pripúšťa, že je to triploidná forma Morus nigra (Šimánek a kol. 1977). Údaj o chormozómových počtoch taxónov rodu Morus L. dokazuje, že M. nigra L. je polyploid (tabuľka 1). Moruša čierna je druh málo premenlivý, kultivary nie sú známe. Plody moruše čiernej sú ľahko stráviteľné, osviežujúce ovocie. Požívateľné sú za surova alebo spracované na kompót, šťavu (buď sterilizovanú alebo nesterilizovanú a zahusťovanú cukrom), menej často na víno (vinum moratum). Už starí Rimania pripisovali plodom dobré tráviace a antitoxické účinky. V súčasnosti sú plody hodnotené ako mierne laxans a expektorans. Dokonca odvaru zo sušených listov sa prisudzuje adstringentný (zvieravý) účinok, regulačné pôsobenie na hladinu krvného cukru, a preto sa odporúča pri cukrovke a ochoreniach pankreasu.

Nemec a kol. (1958) uvádzajú nasledovné chemickí zloženie plodov v %: voda-78, sušina-22, cukry- 18, organic. Kyseliny - 0.85, minerál. Látky - 0.32, dusíkaté látky -1.4, pektín - 0.04, olej v jadrách - 30.6. Obsah vitamínov v mg.100 g-1: vitamín C - 3.8, (podľa Schalla až 20mg), vitamín B1 - 24, vitamín B5 - 5.3, vitamín B6 -1.5, kyselina listová - 450, beta karotén - 0.025; vitamín E (tokoferol) v jadrách - 0.079%. Z minerálnych látok zvlášť významný je obsah draslíka, ktorého plody moruše čiernej obsahujú až 300mg v 100g (1991 v literatúre). Jeho nedostatok je evidentný predovšetkým u starších ľudí a prejavuje sa pocitom únavy, niekedy arytmiou srdca a často aj zvýšeným krvným tlakom (Kresánek, 1977).

Najčastejší a najosvedčenejší spôsob rozmnožovania moruše čiernej používaný v Pukanci je potápanie, príp. kopcovanie. Tento spôsob je vhodný pri stromoch, ktoré tvoria z kmeňov pri zemi výmladky. Tu stačí zem nahrabat' k výhonkom, ktoré sa postupne zakoreňujú.

Všetky stromy pukanskej moruše čiernej sú vlastnokorenné, teda vznikli buď potápaním, alebo kopcovaním (Zamboj a kol., 1975). Ďalší spôsob rozmnožovania je zakoreňovanie mladých výhonkov rastúcich z pňa vyťatého stromu. Tieto po prihrnutí ich spodnej časti zemou ľahko zakoreňujú a po dobrom zakorenení sa môžu od materského pňa oddeliť a presadiť. Rôzne spôsoby rozmnožovania, ale najmä rozmnožovanie štepením a očkovaním podrobne popísal Kovalovský (1960).

Moruša čierna je perspektívna ovocná drevina pre záhradkárov a ovocinárov v klimaticky vhodných oblastiach Slovenska. Keďže záujemcov o tento ovocný druh z radov ovocinárov a milovníkov jej výborného ovocia je stále viac, zaslúžila by si, aby jej pestovaniu, rozširovaniu, ale najmä záchrane doterajších starých kultúr na jej historických lokalitách, venovala sa oveľa väčšia pozornosť ako doteraz.

 

 


Ján Králik, Ján Rosenberger, Genetické zdroje rastlín, ročenka 1993 - 1994
Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre


 

webygroup

Predpoveď počasie

Počasie Pukanec - Svieti.com

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke prostredníctvom e-mailu. Len po registrácii sa budete môcť zapojiť do diskusie na tejto stránke.

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

dnes je: 24.3.2019

meniny má: Gabriel

Aktualizované

19. 3. 2019

Za obsah zodpovedá
Ján Čalovka

Celkom návštev

dnes :

  • Obchodná verejná súťaž na odkúpenie pozemku EKN p.č. 2610

    4.3.2019 viac
  • Úroveň vytriedenia komunálnych odpadov za predchádzajúci rok 2018

    Úroveň vytriedenia komunálnych odpadov za rok 2018 v obci Pukanec je 12,85%

    27.2.2019 viac
  • Podpora opatrovateľskej služby v obci PUKANEC

    Obec Pukanec realizuje dopytovo - orientovaný projekt s názvom „PODPORA OPATROVATEĽSKEJ SLUŽBY V OBCI PUKANEC“ Trvanie projektu: 01/2019 – 02/2021

    22.1.2019 viac
  • Komunitný plán sociálnych služieb

    11.1.2018 viac
  • Regionálna integrovaná územná stratégia Nitrianskeho kraja na roky 2014-2020

    Záverečné stanovisko

    5.1.2016 viac

16959309

Úvodná stránka