| |
|
|
 |
Ročník 2001
Číslo 5, September - Október
V dnešnej dobe, keď čas šialene beží a život ľudí uniká len tak medzi prstami, aby si to vôbec uvedomovali, nemajú ani chvíľu času obzrieť sa za krásami života. Nenadchne ich tichý raňajší úsvit, ani večerné zore. Nepozrú sa v noci na nočnú oblohu posiatu jagavými hviezdami. Najmä trieda podnikateľov je najviac upachtená. Brázdia republiku na svojich rýchlych vyleštených limuzínach, žhavia mobilné telefóny a okrem dosiahnutia pre nich čo najväčšieho profitu ich na svete nezaujíma nikto a nič.
A tak si človek s dávkou nostalgie zaspomína na minulú dobu, keď všetko bolo ináč. Na všetko bolo dosť času a ľudia mali k sebe tak blízko. Vtedy jar voňala fialkami, leto novým chlebom, jeseň všehochuťou ovocia a zima sviežim snehom. Ľudia za dlhých zimných večerov pri petrolejových lampách čítali obsiahle romány veľkých romancierov devätnásteho storočia A.Dumasa, V. Huga, H. de Balzaca, W. Scotta, Ch. Dickensa, L. N. Tolstého, H. Sienkiewicza a iných.
Malým deťom sa pred spaním čítali ľudové rozprávky nášho klasika Pavla Dobšinského. Nechýbal im vôbec televízor. Ony si vo svojej detskej fantázii z prečítaného deja vytvárali krajšie farebné obrazy ako im dnes ponúka blikavá obrazovka televízneho prijímača.
Za vlahých májových podvečerov sa mládež prechádzala za zvukov peknej hudby na promenádach a uzatvárli sa prvé nesmelé lásky. Vtedy nebolo tak ľahko získať lásku dievčaťa ako dnes. Dievčatá a mladé dámy sa museli postupne dobýjať ako pevnosti: pozývaním na kultúrne podujatia, zasielaním kytíc kvetov, hraním večerných serenád pod oknami vyvolenej a kultúrnymi rečami.
Návšteva divadla alebo opery bola vždy radostná udalosť. Na spevoherných scénach miesto dnešných hlučných muzikálov s ťažkopádnymi libretami zaznievali čarovné melódie klasických operiet J.Straussa, E.Kálmána, F. Lehára, R. Heubergera, N. Dostála, O. Nedbala.
V tanečných miestnostiach, kde teraz panujú divoké diskotéky, sa hrali skutočné tanečné melódie, pri ktorých sa dalo tancovať: štvorilky, mazúrky, valčíky, polky alebo čardáše. Pri zvlášť slávnostných zábavách - na pozvanie hostí - si páni obliekali smoking a dámy večernú róbu a vejár, to nebola len zbytočná spoločenská rekvizita, ale skutočná zbraň v rukách ženy. Veď za čím by si mladá dáma bola zakrývala rozpaky, ak nie za vejárom, keď jej začali kurizovať nápadníci. Vejár síce zakrýval tvár, no oči, tie museli byť voľné. Veď gardedámy prísnymi očami sledovali v tanečnej sále každý pohyb a vymieňali si poznatky a či klebietky. Keď zazneli v sále výstrely zátok zo šampanského, svetácka eklézia bola vždy pohromade.
Na záver uvádzam známu áriu z operety Emmerich Kálmána Grófka Marica, ktorá vystihuje atmosféru a kolorit týchto zašlých romantických čias.
Ja bol som kedysi tak slávny gavalier,
ja hádzal Cigánom len zlato na tanier.
Keď zlaté dukáty sa rozleteli, cigánske
sa piesne chveli v pusty nočný mier.
Ja často nalieval to víno perlivé
a ženy, čo som znal, tie boli vždy moje.
Však osud vezme ti, čo dnes ti dáva,
každému z nás chvíľu hráva v piesni cigánskej.
Hraj, Cigán, hraj, Cigán, hraj pieseň tú,
ktorú si mi hrával toľkokrát.
Nech tvoje husle vyspievajú všetok môj žiaľ,
hraj, ako ma osud oklamal. Hraj, že sú klamné
slová žien, vždy stráca sa sen, hraj, že
z každej lásky vždy len bolesť zostáva.
Len joj, joj, joj, Cigán, hraj, Cigán, tíško
len hraj, zahraj mi na poslednýkrát.
Na poslednom zasadnutí obecného zastupiteľstva sa zúčastnilo 11 poslancov a starostka obce Jana Bahnová.
Obecné zastupiteľstvo vzalo na vedomie informáciu starostky o možnosti zverejnenia informácií o obci Pukanec v Cestovnom lexikóne Slovenskej republiky na roky 2002-2003.
Poslanci schválili správu o hospodárení LESPOL s.r.o. za prvý polrok s pripomienkami, správu o plnení rozpočtu obce za prvý polrok s pripomienkami a správu o hospodárení Obecného podniku služieb za prvý polrok s pripomienkami. Ďalej schválili rozdelenie ulíc v obci pre poslancov, podľa ktorého vykonajú prieskum stavu psov, predaj bytov vo vlastníctve obce na Záhradnej ulici 15 a 17 do osobného vlastníctva (okrem služobného bytu), finančný príspevok na činnosť folklórnej skupiny VAJRAB, finančný príspevok na kúpenie pneumatík sanitného vozidla pre Nemocnicu s poliklinikou v Leviciach a prevod správy majetku z obce do správy majetku Obecného podniku služieb od 1.1.2002 (Afrikola - reštauračné zariadenie s terasou a Meštianka na Štiavnickej ceste).
Poslanci súhlasili s plynofikáciou budovy obecného úradu a so žiadosťou obce o odklad splátky pôžičky firme Pal-Inalfa a.s. do 31.12.2001.
- 7. septembra - starostka obce sa v Banskej Štiavnici zúčastnila na slávnostnom zhromaždení v kostole sv. Kataríny. Vztýčila sa zástava Organizácie miest svetového dedičstva. Vo večerných hodinách sa spolu so svojím zástupcom Petrom Titurusom zúčastnila na Festivalovom sprievode historických banských miest a obcí Slovenska, ktorý sa konal v rámci Salamandrových slávností. Obec Pukanec reprezentovali členovia tanečnej folklórnej skupiny Vajrab.
- 15. septembra - starostka obce sa zúčastnila osláv 725. výročia prvej písomnej zmienky o obci Čajkov. V rámci osláv si uctili pamiatku kňaza a obetavého národného buditeľa Jozefa Nováka. Oslavy spestril krojovaný sprievod obcou a stretnutie rodákov.
- 17. septembra - starostka sa zúčastnila na pracovnom zasadnutí Tekovského regiónu v Tlmačoch. Hlavnými bodmi prog- ramu boli informácie predsedu združenia z Predsedníctva a Rady Združenia miest a obcí Slovenska a informácie zo zasadnutia Mochovského regiónu. Hovorilo sa o prechode kompetencií na obce a mestá a o novom zákone o odpadoch. Na otázky starostov odpovedali pracovníčky odboru životného prostredia Okresného úradu v Leviciach Ing. Zacharová a Ing. Ondrišová.
- 18. septembra - starostka riešila s prednostom Okresného úradu v Leviciach Ing. Zacharom platenie nájomného za priestory pre matriku v budove Obecného úradu v Pukanci.
- 19. septembra - starostka vybavila v Nitre v odštepnom závode Slovenského plynárenského priemyslu a.s. Bratislava súhlas na plynofikáciu budovy obecného úradu podľa spracovanej projektovej dokumentácie a podpísanie zmluvy o dodávke plynu. V týždni od 24.9. do 28.9.2001 firma Thermoplyn - Jaroslav Ku- ruc Nové Zámky spravila všetky práce spojené s plynofikovaním budovy obecného úradu.
- 28. septembra - zasadala komisia na ochranu verejného poriadku pod vedením predsedu - poslanca Rudolfa Čechu. Prejednávali sa viaceré sťažnosti občanov týkajúce sa najmä spolunažívania a susedských vzťahov.
- 2. októbra - zástupca starostky sa zúčastnil na seminári v Banskej Bystrici. Téma - aktuálna legislatíva v energetike. Účastníci boli oboznámení s novým zákonom o zriadení regulačného úradu SR, o aktuálnej cenovej problematike energií, dodávok tepla, elektrickej energie, plynu. Táto téma je pre obec dôležitá, lebo Obecný podnik služieb má na starosti výrobu a dodávku tepla pre sídlisko Záhradná.
- 3. októbra - starostka obce a riaditeľ Obecného podniku služieb v Pukanci sa zúčastnili na informačnom a diskusnom seminári na Mestskom úrade v Nitre k novému zákonu o odpadoch. Seminár organizoval výbor životného prostredia, NR SR, ZMOS, ministerstvo životného prostredia, regionálne vzdelávacie centrum. Cieľom seminára bola analýza pôsobenia zákona na samosprávu vo väzbe na štátnu správu a podnikateľské subjekty, návrh všeobecne záväzného nariadenia o zbere, preprave a zneškodňovaní komunálneho odpadu a miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálneho odpadu.
- 17. októbra - zasadnutie obecnej rady
- 24. októbra - zasadnutie obecného zastupiteľstva
Z Božej milosti sa najmladšia generácia evanjelického cirkevného zboru cez letné prázdniny dostala za hranice Pukanca.
Najprv mládež 14. – 21. júla 2001 navštívila Tábor křesťanské mládeže v Smiloviciach pri Českom Těšíne, kde spolu s ostatnými asi 300 stanujúcimi počúvala evanjelizačné prednášky amerických misionárov Jima Johnsona a Ricka Blytha. Duchovným oslovením sa stali aj piesne pozvaných českých a poľských gospelových skupín. Tento evanjelizačný tábor, plný slova a hudby, už 11 rokov organizuje misijná Kresťanská spoločnosť pri Evanjelickej cirkvi a. v. v Sliezsku a teší sa stálej obľube českých, ale aj slovenských a poľských mládežníkov.
Deti z nedeľnej besiedky spolu z Pukanca, Devičian a Drženíc strávili týždeň 30. 7. – 5. 8. 2001 v Hornom Tisovníku v Detvianskom okrese. Biblické príbehy z Detskej misie, pekné detské pesničky, modlitby, hry, súťaže, táborový milionár, kúpalisko, prechádzka, nočná hra, táborák a veľa, veľa slnka – to všetko sme mohli vďaka Božej láske prežiť. Na konci tábora všetky deti zaspievali na službách Božích v miestnom kostole. Okrem Pánu Bohu ešte ďakujeme ôsmim vedúcim, ktorí zabezpečovali organizáciu, kuchyňu i zdravotnícku starostlivosť.
S podporou ministerstva školstva mohli deti v tábore v Tisovníku vystriedať konfirmandi, ktorí šesť dní prežívali konfirmačné sústredenie s prípravou na slávnostnú konfirmáciu. Samozrejme, ani im nechýbalo odreagovanie pri zábave. Dlhá túra lesom, banánový útok ani náhly nočný budíček s hľadaním neznámej cesty v úplnej tme iste nepatria medzi zlé spomienky. Účastníkov tohto sústredenia, ale aj iných pozývame do radov našej mládeže, ktorá máva svoje pravidelné stretnutia každú sobotu popoludní na evanjelickej fare v Pukanci.
Posledná augustová sobota pozývala ešte na turistický výstup na Poľanu. Vraj: „Kto ešte nebol na Poľane, nevidel svet,“ hovoria Podpoľanci. My sme svet videli, my sme na Poľane boli.
Koniec prázdnin sme zavŕšili požehnaním žiakov a študentov pred oltárom v našom kostole. Teraz sú tí, ktorí prišli, pod Božou ochranou, ostatných pozývame na budúci rok.
Tešíme sa na ďalšie leto, ktoré bude, ak Pán Boh dá, ešte bohatšie na zážitky.
V pondelok 3.septembra sa otvorila brána našej základnej školy pre 293 žiakov. Slávnostné otvorenie nového školského roka 2001/2002 sa konalo na vnútornom nádvorí školy o ôsmej hodine v prítomnosti starostky obce Pukanec, starostov z Devičian, Bohuníc a Uhlísk, oboch dôstojných pánov farárov a pani riaditeľky materskej školy.
Žiakom sa prihovoril riaditeľ školy a za hostí ich pozdravila pani starostka. Po krátkom kultúrnom programe privítali naši najstarší žiaci 28 nových prvákov symbolickým kvietkom. Po doznení hymnickej piesne Hoj, vlasť moja si žiaci v triedach vypočuli z rozhlasu príhovor ministra školstva a na prvej "hodine mieru" si pripomenuli výročie SNP, Deň ústavy SR a smutné výročie začiatku druhej svetovej vojny. Žiaci boli oboznámení so školským poriadkom. Na druhý deň sa začalo riadne vyučovanie.
V pedagogickom zbore nastali tieto zmeny: odišli Mária Mizeráková a Žaneta Sulačeková, na ich miesto sme prijali Helenu Tóthovú z Levíc a Martu Ďurovičovú z Pukanca, Máriu Ďuricovú zastupuje Miroslava Chovanová z Novej Dediny, pribudla nám ďalšia prvá trieda, ktorú učí Natália Gogová z Levíc, Vlastu Dodokovú zastupuje Margita Matusová z Drženíc.
Školstvo čakajú veľké zmeny po presune kompetencií zo štátnej správy na obecné samosprávy. Treba dúfať, že tieto zmeny prinesú zlepšenie ekonomickej situácie škôl a pozitívne ovplyvnia výchovnovzdelávací proces.
| Mgr. Dušan Bahna, riaditeľ ZŠ | [ hore ] |
O minulosti pukanského vinohradníctva sa zachovalo niekoľko správ. Aj keď o prvom vysadení vinohradu v pukanskom chotári priamej správy niet, musia nám postačiť aj také zmienky, ktoré aspoň nepriamo hovoria o jeho existencii.
Za najstaršie doklady o viniciach možno pokladať starý názov honu Vajrab (Weinrebe - vínna réva). Toto pomenovanie by mohlo byť svedectvom o tom, že tu boli vinice už vtedy, keď sem prichádzali Nemci ako kolonizátori. Druhá, už celkom určitá správa o viniciach je v liste Novej Bane mestu Kremnici roku 1639, keď Kremnica žiadala peňažnú pomoc na dobudovanie pukanských hradieb. V liste Nová Baňa vyčíta mestu Pukanec, že sa nestará o bane, ale len o svoje vinice.
Priamu správu o miestach a výmere viníc máme v archíve z roku 1713. V tom čase bolo u nás už 170 majiteľov viníc a 278 parciel vysadených viničom v týchto honoch: Nad mestom 53, na Vajrabe 24, na Predných viniciach 21, na Strieborných a na Kline 17, Za ľochmi 17, Pri ľochoch 12, v Doline 11, na Muškovských 4 a na Zadnej hore 17. Až do zavedenia pozemkovej knihy (1858) sa výmera viníc uvádzala na kopáčov. Daňový úrad pri zdaňovaní vinohradníckych pozemkov počítal na jedného kopáča okopať denne 200 štvorcových siah vinice.
V pukanskom chotári mali vinice aj štiavnickí mešťania a Pukančania zasa v chotári dolnoprandorfskom a na Háji v hornoprandorfskom.
Fyloxéra sa objavila v Uhorsku v roku 1875 a rýchlo sa šírila. Nákaza sa údajne ukázala aj skôr, ale majitelia ju zatajovali. Až v roku 1894 hlásil výskyt fyloxéry aj obecný úrad v Pukanci. Pukančania začali zakladať nové vinice už počas trvania nákazy. Istý Pukančan vysadil v roku 1895 americký vinič Riparia portalis. Štepárov mal zo Sebechlieb a keď sa prišli Pukančania prizerať, ako štepia za zelena, rozkázal štepárom, aby prestali robiť, lebo nechcel, aby sa to aj iní naučili.
Po vyhynutí všetkých starých viníc začali naši vinohradníci vysádzať nové štepy. V roku 1909 bolo v našom chotári 15 katastrálnych jutár nových zdravých viníc, v roku 1916 už 23 a v roku 1937 to bolo 49 jutár, z toho 36 jutár štepov a 13 jutár samorodákov.
Dnes je výsadba miešaná. Niekto sa venuje pestovaniu len jednej sorty viniča. O pukanských vinohradníkoch však koluje anekdota, že samorodé otelo premenovali na "Kráľovnú viníc".
Takto písal v roku 1967 o vinohradníctve a vinohradníkoch obecný kronikár Belo Beblavý.
| Upravila Elena Lokšová | [ hore ] |
Po dvoch rokoch opäť Pukanec pri vítal hostí z juhoslovanskej Selenče. Súbor Jána Kollára prišiel už vo štvrtok 11. októbra s pripraveným programom na Oberačkové slávnosti.
Oberačkové slávnosti pripravil referát kultúry a pukanskí záhradkári na nedeľu 14. októbra. Poďakovaním za úrodu v oboch pukanských kostoloch sa začal nedeľný slávnostný deň. Po dobrom obede si mnohí prišli pozrieť výstavu ovocia, zeleniny, kvetov, cukrárenských výrobkov a pečiva v Dome záhradkárov. Na námestí medzitým začali hrať muzikanti a tancovať vyobliekaní tanečníci z Juhoslávie aj z Pukanca. Po prehliadke sa všetci zoradili do slávnostného sprievodu, ktorý smeroval do meštianky.
V meštianke sa konal kultúrny program, v ktorom vystúpili Vajrabček, Vajrab z Pukanca a súbor Jána Kollára zo Selenče. Program bol určite pestrý, zaujímavý a hlavne dobrý. Plná sála ľudí sa mala na čo pozerať a na záver si aj zaspievať spolu s účinkujúcimi pieseň, ktorú na srbskú melódiu zložil Peter Klinko:
V slovenskom kraji tak ako v raji,
v objatí krásnych hôr,
kde tróni Sitno, čo z diaľav vidno,
leži Pukanec môj.
Mesto moje rodné, moja domovina,
mesto striebra, zlata a dobrého vína.
Kde slnko keď vstáva, zažíha zrána
červené svetlá striech.
Kde v zeleni záhrad tisíce kvetov -
nevidieť, to je hriech.
Tam je môj rodný kraj, tam moja krásna vlasť,
tam v tichej modlitbe čaká ma moja mať.
Tam v zeleni viníc a v prítmí pivníc
zrejú lúče slnka.
Tam priatelia moji mi pripíjajú
pohárikom vínka.
To je ten krásny kraj, to moja rodná zem,
čo ju nadovšetko na svete milujem.
Tam, keď sa skončí púť môjho žitia,
ticho chcem spočinúť,
nech duch môj vidí, Pukanec, teba
zas v kráse rozkvitnúť.
Mesto moje rodné, moja domovina,
mesto striebra, zlata a dobrého vína.
Oberačkové slávnosti sa skončili. Hostia zo Selenče, členovia súboru Vajrab a všetci, ktorí za štyri dni hostili svojich juhoslovanských priateľov, sa pobrali na slávnostnú večeru a potom na zábavu, kde sa zabávali do skorých ranných hodín. V pondelok ráno sa Selenčania vybrali na cestu domov. Slová vďaky, chvály a slzy v očiach pri rozlúčke svedčili o tom, že hostia boli u nás veľmi spokojní vďaka folklórnej skupine Vajrab a všetkým hostiteľom, ktorí majú dlhoročné kontakty so Selenčou a záujem na tom, aby toto priateľstvo trvalo a prehlbovalo sa aj do budúcnosti.
V tomto roku si pripomíname 160. výročie narodenia Andreja Kmeťa, prenčovského farára, zakladateľa Muzeálnej spoločnosti slovenskej, vedca, botanika, spisovateľa, ľudomila a dobrého národovca.
Andrej Kmeť sa narodil 19. novembra 1841 v Bzenici v rodine dedinského kováča Štefana Kmeťa. Bol najmladší z ôsmich detí. Základné vzdelanie dostal v miestnej škole, potom v susednej Žarnovickej Hute a v Banskej Štiavnici, kam ho rodičia poslali do tretej "normálky". Šesť gymnaziálnych tried vyštudoval tiež v Banskej Štiavnici u piaristov, siedmu a ôsmu v Seminári trnavskom už ako "klerik". Koncom septembra 1861 prešiel na teológiu do Ostrihomu, kde sa pod vplyvom starších bohoslovcov (Vagač, Bezák) prebudil k národnému povedomiu. Po vysvätení za kňaza sa stal kaplánom v obci Senohrad. Po troch rokoch účinkovania bol preložený do malej dedinky Krnišov a až po desiatich rokoch (1878) prevzal vytúženú farnosť Prenčov.
V tomto prostredí sa Kmeť mohol naplno venovať svojej obľúbenej botanike a zberateľskej činnosti. Vrch Sitno nad Prenčovom si našiel v jeho osobe oddaného a verného ctiteľa. Chodieval na Sitno vo všetkých ročných obdobiach, za každého počasia a ospevoval jeho krásy. Priznával, že ho "kvetna štiavnická zamotala do svojich rozkošných osídel ako milenka vyvolenca svojho srdca". Jeho zberateľská činnosť siahala aj do vzdialenejších častí Hontu. V súvislosti s objavom kamenných nástrojov spomína Bohunice. Za tieto vzácne nálezy ďakuje pukanskému učiteľovi Samuelovi Kupčokovi a Samuelovi Hrúzovi, učiteľovi z Bohuníc. Nástroje sú v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine.
Vo svojom diele Sitno a jeho široké okolie píše o návšteve Pukanca a Breznice: "Cez Tlhajec smerom ta k Pukancu stúpal som 19. septembra 1897 s úmyslom obzrieť domnelé starožitnosti zo zaniklého hradu na Breznici poniže Novej Bane, oproti Svätému Beňadiku. Na druhý deň skutočne zavčas rána vytrhli sme, malá spoločnosť, Dr. Schwarz, dvaja Kupčokovci a ja, cez strmé pukanské vrchy, trochu i blúdiac, cestou i botanizujúc, a dlhou tzv. Chválenou dolinou (my sme ju nechválili, menovite naspäť idúc, lebo sme boli hladní a hlad je mrcha sprievodca na dlhú pešiu cestu) breznickou ta ku Hronu. Starožitnosti sme nevideli, lebo ich niet, vyjmúc srdcu podobný vršok zo strielky z kremeňa, vykopaný brežskými hrnčiarmi v hline, ktorú si tu kopú, aby ju miešali so svojou. No obzreli sme si na strmom vrchu - Tomanovom rígli - pozostalú zeď z breznického hradu a sklepenie asi z pivnice."
Dr. Ján Schwarz bol jeden z mála členov Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorý s jej predsedom Andrejom Kmeťom udržiaval čulý a veľmi priateľský pomer. Kedykoľvek prišiel Kmeť do Pukanca, Dr. Schwarza nikdy neobišiel. Ten bol jeho dlhoročným právnym poradcom, čo potvrdzuje zachovaná korešpondencia. Kmeť bol v jedno leto na Tlhajci (malý kopec medzi Baďanom a Pečenicami) preskúmať zvláštny "kruh z kameňov" s priemerom niečo vyše 5 metrov. Keď raz v prítomnosti Dr. Schwarza uvažoval o pôvode názvu Tlhajec, ten trefne poznamenal: "Kde jest Tlhajec, tam musí byť aj Tlhaj." Kmeť na to odpovedal: "Tak podobne mohlo by sa povedať, že kde jest Pukanec, tam musí byť aj Pukan." (Historik Pavel Križko považoval meno Pukanec za zdrobnelinu slova Pukan.)
Pukanskí členovia Muzeálnej slovenskej spoločnosti (v roku 1899 ich bolo osem) spolu s členkami Živeny pravidelne navštevovali Kmeťa v Prenčove. Ich spoločnou zásluhou sa v Pukanci a v okolitých dedinách rozvinula rozsiahla zberateľská činnosť. Vďaka tomu sa do muzeálnych zbierok v Martine dostalo a pre slovenskú kultúru zachránilo veľa pamiatok, najmä pukanskej keramiky.
Veľmi čulá bola korešpondencia, ale aj osobné styky medzi Andrejom Kmeťom a Samuelom Kupčokom, pukanským učiteľom. V archíve Slovenského národného múzea v Martine sa nachádza vyše 60 listov a korešpondenčných lístkov, ktoré písal Kupčok Andrejovi Kmeťovi. Je známe, že Samuel Kupčok sa začal venovať botanike až v staršom veku. Pravdepodobne to bolo pod vplyvom Kmeťovho článku v Slovenských pohľadoch pod názvom Floristom slovenským, v ktorom informoval a vyzýval k systematickému výskumu kveteny Slovenska. Prvé listy Samuela Kupčoka sú práve z tohto obdobia a svedčia už o dobrej spolupráci. Andrej Kmeť bol v tom čase už uznávaným botanikom. Kupčok sa od neho učil a jeho určeniam rastlín veril. Kupčok 3.8.1893 Kmeťovi píše: "Ja myslel som, že pukanská flóra je biedna, avšak presvedčil som sa o jej zaujímavosti i bohatosti, zvláštnosti." Na žiadosť Andreja Kmeťa zbiera Kupčok aj semená, lišajníky a machy. V liste z 30.3.1895 mu píše: "U nás machov a lišajníkov mnoho a rozličných... Dnes práve som sa strojil na vrch nad mestom Ťatiar rečený, asi hodinu od mesta, ale Galanthus sneh do rána zasypal..." V inom liste Kmeťovi píše: "Držať sa budem Vašej velebnosti - len zbierať, bo bez zbierky nenaštuduje človek nič." V tomto období sa Kupčok začína venovať zbieraniu ruží a ostružín (černice). Podporovaný Kmeťom a Holubym sústreďuje pozornosť na tieto dva rody a často posiela Kmeťovi ruže a prosí o ich určenie, alebo ide so synom do Prenčova určovať ich k nemu. "S Vami ako so znalcom myslím, že to chytro pôjde a my budeme pomáhať hľadať." V tom čase bol už Kmeť aj za hranicami Uhorska uznávaným botanikom - znalcom ruží. Dôkladne preskúmal ruže okolia Sitna a dokázal, že zo známych foriem ruží z územia Uhorska viac než tretina rastie na Sitne a v jeho okolí.
Spolupráca Samuela Kupčoka a Andreja Kmeťa sa neobmedzila len na botaniku. Kupčok zbieral pre neho miestne názvy vrchov, dolín a chotárov, predával Velebu Sitna a zborník Tovaryšstvo, získaval výšivky a starožitnosti. Kmeť zas každý rok na prosbu Kupčoka robil jeho syno- vi, študentovi medicíny v Prahe, ručiteľa a posielal odporúčanie na udelenie štipendia.
Andrej Kmeť veľmi rád spomínal na milé prekvapenie, ktoré mu raz nachystal Samuel Kupčok. Jedného letného dňa dali si schôdzku na Sitne. Nič netušiaceho Kmeťa však privítal spevokol z Pukanca, skrytý za kríčkami, s dvojhlasne nacvičenou obľúbenou Kmeťovou piesňou o sitnianskej ruži. Táto pozornosť tak prekvapila Kmeťa, že počastoval výletníkov pečeným baranom a vínom prineseným z neďalekej horárne. Veselá spoločnosť potom dlho do noci sedela pri ohni v družnej debate.
Zlom v dobrých vzťahoch Andreja Kmeťa a Samuela Kupčoka na stal na jar 1899, keď Kupčok na odporúčanie Holubyho požiadal J.A.Bäumlera v Bratislave o určenie machov. Na to sa Kmeť urazil a ponosoval sa na Kupčoka aj Ivanovi Bujnovi z Pukanca. Od tejto udalosti je ich korešpodencia menej početná a hoci ich spolupráca pokračovala, bývalá dôvernosť sa stratila. Samuel Kupčok sa veľmi snažil túto štrbinu v ich vzťahoch preklenúť, ale bez úspechu. Posledný Kupčokov list Andrejovi Kmeťovi je z 30.11.1904. Je to veršované blahoželanie k meninám, z ktorého jasne vyplýva, že sa Kmeť hnevá.
Spolupráca Samuela Kupčoka a jeho syna s Andrejom Kmeťom v oblasti botaniky trvala najmenej štrnásť rokov a poznamenala ich odborný rast. Práve pod jeho vplyvom sa zamerali na štúdium ruží, neskôr ostružín, vypracovali sa na popredných botanikov a tak výzznamnou mierou prispeli k poznaniu kveteny Slovenska, najmä však kveteny z okolia Banskej Štiavnice a Pukanca, o ktorom nebolo dovtedy v botanickej literatúre skoro žiadnych správ.
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
