| |
|
|
 |
Ročník 2002
Číslo 2, Marec - Apríl
Každý začiatok je ako jar. Otvára možnosti. Na jar pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme si tu postavili dom na Hrnčiarskej ulici. Mnohí, čo po nej chodili do obchodu po chlieb, dnes už vôbec nechodia - a mnohí, čo vtedy ešte neboli, dnes už chodia na pivo do krčmy. Veľa sa zmenilo, len tráva rastie ako vtedy.
Uži si
Rýchla láska ruží
Už si Ži ži ži
Hudobne zvučia kosy
Čo si Myslí tráva?
A už tráva, púpava, žihľava prekvapená, voňavo vzdychne, zlomená v kolenách si líha pod strom.
O čom zvoní strom?
O čom šumí zvon?
Skoro o všetkom.
Kosa už málokedy zneje, rachotia motorové kosačky - niekedy aj v nedeľu. Všetko sa mení, akoby rástlo. Z pionierov sú zväzáci, zo zväzákov súdruhovia, zo súdruhov vyrastú páni. Aj čierna volga eštebákov z Levíc je už iste zošrotovaná. Vtedy ešte ani len starostovia neboli (nie to pekné starostky), ale predsedovia národného výboru. Kníhkupectvo sa stratilo. Ale naši občania veľa nečítali, takže ako vedúci predajne som mal skoro vždy problémy s plnením najvyššieho zákona, totiž ročného plánu, a všelijakí inšpektori, kontrolóri, revízori by ma boli najradšej vyťahali za uši. Keby som dnes vedel, kde bývajú, nevyťahal by som ich za uši, ale museli by si kúpiť nejakú moju vlastnú knihu s venovaním a za trest ju aj čítať. Lebo v tejto krajine sa už skoro knihy ani nečítajú. Budeme zase negramotní?
Už tečie a zurčí
Zrelé jazero zjazvené
Riečica nedozierna
Riečka reči
Ale do predajne Slovenskej knihy, národný podnik, vedľa pošty, neskôr pri obecnom úrade, nechodili len kontrolóri plánu a predaja politickej literatúry alebo pionieri po mávadlá v predvečer sviatku práce, ale aj mladé dievčatá. Vtedy prišli tie študentky, lebo sa im vo výklade zapáčili akési vtipné plagáty k mesiacu knihy či mesiacu večného priateľstva, a vraj: Ujo, predajte nám ten plagát! Žiaľ, nemôžem, je to nepredajný propagačný materiál tej najsprávnejšej ideológie. To sa dá len ukradnúť. A ukradnúť sa dá len vtedy, keď o tom neviem a sa nepozerám. - Veľmi vás, báči, prosíme, nepozerajte sa, alebo tu nebuďte! Dlaňami si zakrývam oči a vravím: Už? - Ešte nie, ešte nie, až keď bude krštenie. A potom z dverí počujem chichot akoby bieleho agátového strapca strapatého: Ďakujeme, báči, že ste sa nepozerali! Ešte aj kradnúť možno veselo a poeticky, ak počúvame slobodný cit. Od koruny Pod kôru Po korene Dokorán Pokorne Všetko rastie ako jar, akoby sa menilo na možnosti. Bude zle? Bude lepšie? Čaká nás len to, čo sami s citlivým rozumom urobíme.
Na zasadnutí sa zúčastnilo 13 poslancov a starostka obce Jana Bahnová. Obecné zastupiteľstvo zobralo na vedomie kontrolu plnenia predchádzajúcich uznesení, správu
o sociálnej starostlivosti, správu o plnení daní a poplatkov a správu o kultúrnej činnosti. Ďalej vzalo na vedomie informácie zástupcov Pleta Plus a.s. Banská Štiavnica
o zriadení konfekčnej dielne a informáciu o zrušení detašovaného pracoviska VÚB v Pukanci. Obecné zastupiteľstvo schválilo správu obecného kontrolóra, výmer na výstavbu viničných domčekov s doplnkovou rekreačnou funkciou a výstavbu záhradkárskych chatiek a dodatok č. 2 k VZN obce Pukanec č. 2/2001
o miestnych poplatkoch spolu s dodatkom č. 3 k VZN obce Pukanec č. 7/1999 o správnych poplatkoch a poplatkoch za úkony vykonávané OcÚ Pukanec (vstupné do Hrnčiarskeho domu: - deti 5,- a dospelí 20,- Sk). Poslanci súhlasili s kúpou sekačky pre spoločnosť Lespol s.r.o., s uzavretím nájomnej zmluvy na byt na Námestí mieru 38, s predĺžením nájomnej zmluvy na byt na Štiavnickej ceste, so zrušením klampiarstva v OPS a s odpisom chýbajúcich knižničných jednotiek v Miestnej knižnici. Poslanci nesúhlasili s odpredajom pozemku p.č. 1092 a 1699, s prenájmom priestorov Požiarnej zbrojnice ani so znížením ceny znaleckého posudku vyhotoveného na odpredaj pozemku. Obecné zastupiteľstvo odvolalo z funkcie veliteľa Dobrovoľného požiarneho zboru v Pukanci Jána Bukaya a menovalo za veliteľa Mariána Suju. Obecné zastupiteľstvo delegovalo Jána Čalovku za člena Rady školy pri Materskej škole a pre Okresný súd v Leviciach zvolilo za obec Pukanec prísediace z radov občanov Ing. Martu Ďurovičovú a Mgr. Timeu Kelecsényiovú. Poslanci poverili Gabrielu Michalcovú, Štefana Patassyho a Mariána Suju vypracovať analýzu súčasného stavu a zriadenia Dobrovoľného hasičského zboru.
V nedeľu 7. apríla sa predstavil divadelný súbor Mladosť v Meštianke hrou Ivana Izakoviča Ploty stavať netreba. Mária Struhárová, ktorá súbor vedie, spolu s mladými ochotníkmi príjemne spestrili jarné nedeľné popoludnie Pukančanom, ktorí prišli na predstavenie. Svojou účasťou - zaplatením vstupného prispeli členom divadelnému súboru Mladosť a folklórnemu súboru Vajrab na cestovné do juhoslovanskej Selenče, kde nás tieto súbory budú reprezentovať druhý júnový víkend. Na záver predstavenia sa Márii Struhárovej a všetkým ochotníkom poďakovala starostka obce Jana Bahnová. Vyzdvihla prácu ochotníkov, ktorí sú zároveň členmi divadelného súboru Mladosť aj folklórneho súboru Vajrab a svojimi výkonmi úspešne reprezentujú seba, ale aj našu obec.
Reč bude o našom rodákovi Martinovi Korbeľovi. Narodil sa v Pukanci 25. júna 1921. Boli sme priateľmi a bývali na Rumľovke, teraz Štiavnická cesta. Ako chlapci sme kopali do handrovej lopty - na lepšiu vtedy neboli peniaze. Otec mu odišiel do Kanady, keď mal Martin 8 rokov, a viac sa nevrátil. Jeho a tri sestry vychovávala matka sama. Po skončení školy pracoval, kde sa dalo. Ako 17-ročný odišiel v roku 1939 do Rakúska za prácou. Dlho tam nepobudol. Po troch mesiacoch ušiel domov, lebo politická situácia sa mu nepozdávala. Len čo sa vrátil domov, začala sa druhá svetová vojna. Sociálne pomery sa stále zhoršovali, nemohol nájsť zamestnanie. Nakoniec ho úrad práce poslal ako mnoho iných pracovať do Nemecka. Umiestnili ho v chemickej továrni neďaleko Lipska. Na pracovisku sa zoznámil s nemeckým robotníkom Wendlandom, o ktorom sa presvedčil, že je iný ako ostatní Nemci. On nenávidel fašizmus a na vlastné oči sa presvedčil, ako gestapáci sliedili po ľuďoch, čo nesympatizovali s nimi a odvážali ich do väzníc. Martinovi povedal: "Nezostávaj tu si mladý, máš veľa možností bojovať za ideály, pre ktoré tu mnohí umierajú v žalároch a na popraviskách." Na Martina to tak zapôsobilo, že sa začal usilovať o návrat domov, až sa mu to nakoniec podarilo. V septembri 1941 nastúpil na vojenskú základnú službu v Tankovom pluku v Martine. Vojaci denne nachádzali na dvore kasárne letáky s protifašistickým zameraním, prehodené v noci cez ohradu. V máji a júni 1942 sa začali medzi vojakmi šíriť správy, že čoskoro budú odvelení na ruský front, aby bojovali po boku Nemcov proti ZSSR. Letáky obsahovali aj takúto vetu: "Chlapci, nedajte sa balamutiť, hitlerovský pätolizač Tiso vás posiela bojovať proti bratom Slovanom." 3. januára 1943 bola vyčlenená tanková čata (v ktorej bol aj Martin Korbeľa) a skutočne odoslaná po železnici na ruský front. Presúvali sa cez Poľsko a Ukrajinu, pričom mali možnosť vidieť nemeckým fašizmom spustošené mestá a dediny. 8. januára 1943 dorazil vlak do mesta Ovruč a ďalej sa presunuli po vlastnej osi do Jelska. Martin v hodnosti slobodníka bol riadič tanku. Celá čata bola pričlenená k 101. pešiemu pluku, ktorého náčelníkom štábu bol kapitán Nálepka a všetci boli súčasťou slovenskej zaisťovacej divízie. Medzi slovenskými vojakmi sa množili prebehnutia k ruským partizánom, v čom im pomáhalo ľahké dorozumenie s miestnym obyvateľstvom. Takýto čin plánoval uskutočniť aj Martin Korbeľa, hoci ešte nevedel, že kapitán Nálepka má už s partizánmi spojenie. Útek plánoval na tanku s celou osádkou, ale jeho spolubojovníkov odradil rozkaz, ktorý im pri nástupe prečítali, že každý, kto sa pokúsi o zbehnutie, bude odsúdený na trest smrti a následky ponesie i jeho rodina. Martin sa preto rozhodol na tanku utiecť sám s plnou výzbrojou. Útek sa mu podaril za veľmi dramatických okolností, ktoré by však vyžadovali samostatný článok. Z dedinky Remezy s pomocou obyvateľov sa dostal k bieloruským partizánom generála Saburova, s ktorým potom bojoval proti Nemcom. Tam sa stretol aj s kapitánom Nálepkom, ktorý založil u Saburova partizánsky oddiel Slovákov. Martin sa zúčastnil aj v boji o mesto Ovruč, kde Nálepka padol. 19. novembra 1943 sa všetci partizáni včlenili do Sovietskej armády, ktorá postupovala na západ. Spoločne pokračovali v bojoch a 21. januára 1944 prešli slovenskí partizáni k československým jednotkám vytvoreným v ZSSR pod vedením generála Ludvika Svobodu. Koncom januára 1944 bol Martin pridelený k paradesantnej brigáde, s ktorou bojoval na Dukle a neskoršie bol s ňou vysadený na Slovensku pre pomoc v Slovenskom národnom povstaní. Po potlačení Povstania bol zaradený k hĺbkovému prieskumu v tyle nepriateľa, o ktorom podávali správy cez vysielačku. S prieskumom postupoval pozdĺž republiky až na Moravu. V Kojetíne ich zastihol koniec vojny. V roku 1947 v hodnosti poručíka odchádza Martin Korbeľa dobrovoľne bojovať proti benderovcom (zvyšky fašistov, ktorí sa prebíjali cez naše územie na západ a páchali krutosti - rabovali, vraždili). Od marca 1949 do mája 1954 študoval v Moskve na Akadémii obrnených a tankových vojsk. Po návrate prešiel rôznymi funkciami v ČSĽA, potom znova v Moskve študoval na najvyššej akadémii generálneho štábu. V roku 1961 bol menovaný na generála a zastával funkciu veliteľa divízie v Českých Budejoviciach. Od roku 1964 bol veliteľom Západného vojenského okruhu a v novembri 1968 sa stáva zmocnencom pre záležitosti svietskych vojsk v ČSSR. Od novembra 1969 bol náčelníkom kádrovej správy Ministerstva národnej obrany a od februára 1972 sa stal zástupcom náčelníka štábu spojených ozbrojených síl štátov Varšavskej zmluvy v Moskve. V roku 1979 ukončil v Moskve svoje poslanie, vracia sa domov a na vlastnú žiadosť odchádza do dôchodku. Usadil sa v Bratislave, kde sme sa často počas môjho pôsobenia v Bratislave navštevovali a spomínali na vojnové roky. Martin sa stretol aj s generálom Saburovom, keď bol na kúpeľnom liečení v Československu. Saburov vo svojej knihe U druzej odni dorogy píše aj o Martinovi Korbeľovi a hrdinských činoch slovenských partizánov. Rovnako tak píše o ňom vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy aj armádny generál a bývalý prezident ČSSR Ludvik Svoboda. Generál Martin Korbeľa zomrel v roku 1991. Keď ešte žil, požiadal ma, aby som jeho urnu, keď zomrie, uložil do sestrinho hrobu v Pukanci, kde on predtým uložil aj urnu svojej matky. Ja som túto úlohu čestne splnil.
| pplk.v.v. Pavel Slúka | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
