| |
|
|
 |
Ročník 2004
Číslo 2, Marec - Apríl
Keď som pred rokom na tomto istom mieste uverejnil svoju poveľkonočnú úvahu, ešte som netušil, že mystérium tohoročnej Veľkej noci, odveký príbeh života a smrti, krížová cesta a vízia golgotského utrpenia sa tak prenikavo bolestne dotkne aj môjho života. Hádam táto hlboko pociťovaná osobná bolesť ma priviedla k plnšiemu pochopeniu dvoch tvárí Veľkej noci. Bola to, takpovediac, jedna svetská a druhá duchovná tvár veľkonočnej skutočnosti. Tá prvá tvár, to bol onen romantizujúci návrat do spomienok, do detstva, k detským a chlapčenským veľkonočným oblievačkám, k veselým zážitkom, lapajstvám a šibalstvám vo dvoroch a pri studniach, pri výskote a piskote našich dievčenských účastníčok. Tá druhá tvár bola osobná vnútorná reflexia utrpenia a smrti vo svetle veľkonočnej ľudskej zrelosti. Pre naše detské uši a duše v chrámových laviciach bývala veľkonočná kristovská tragédia vari len orientálno-exotický krvavý príbeh, akýsi staroveký horror, ktorý sme zúplna pochopili až neskoršie v golgotskom utrpení vojnových miliónov. Smrť zo symbolického kríža vtrhla do nášho života tisíckami skutočných predčasných krížov - bez výstrahy a na úlomky rozbila naše poetické veľkonočné spomienky. Aj preto v pamäti nás, skôr narodených, vedomie veľkonočného mystéria života a smrti stále trvá, ba je takmer každodenne mediálne živené a obnovované v utrpení a smrti nielen našich súčasníkov a rovesníkov, ale i detí, ktoré sa vo veľkonočnom príbehu, našťastie, nikde nespomínajú...
K milosrdenstvu pamäti patrí, že ešte i z kúsočkov rozbitého detského zrkadielka možno zostaviť tvár veľkonočného detstva, pretože jestvujú spomienky, čo majú protirečivú moc zabúdania, moc šťastných návratov ku žriedlu poézie, neodmysliteľne spájajúcu veľkonočné posolstvo s jarou, s prebúdzaním zelene a zeme, so svetlami, vôňami a zvukmi malebných jarných rán, s prvými kvetmi v záhradách i na oltároch, čo nám reálne a hmatateľne približujú iracionálnu predstavu vzkriesenia ako definitívneho víťazstva nad smrťou. Sumárne - jar v nás i okolo nás je manifestom nášho presvedčenia, že po každej Golgote, po každej krížovej ceste, po každej ľudskej porážke, po každej Smrtnej nedeli nadíde Kvetná nedeľa s veľkou nádejou Vzkriesenia. Lebo aký iný význam a zmysel by mali milióny skutočných i symbolických krížov s ukrižovaným tesárovým synom, ktorý tak veľmi veril človeku i Bo- hu, že sa nechal potupne korunovať tŕňovou korunou a pribiť na mučenícky kríž?
15.3.2004
- Obec Pukanec sa od tohto dátumu zapojila do Národného projektu V, ktorý je organizovaný prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v súlade s legislatívou SR a legislatívou Európskeho spoločenstva. Uskutočňuje sa ako menšie obecné služby pre obec, organizované podľa § 52 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. V projekte sú v prvom rade zaradení evidovaní nezamestnaní, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi a ktorí si chcú dávku v hmotnej núdzi zvýšiť poberaním aktivačného príspevku. V Pukanci sa do projektu zapojilo 114 evidovaných nezamestnaných. Projekt trvá do 31.7.2004.
18.3.2004
- Starostka obce sa zúčastnila na zasadnutí prípravnej komisie v Leviciach, ktorú zvolal Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Leviciach.. Hlavným bodom programu bolo 60. výročie Slovenského národného povstania.
26.3.2004
- V obradnej sieni Obecného úradu v Pukanci sa konalo slávnostné stretnutie učiteľov a školských zamestnancov pri príležitosti Dňa učiteľov.
29.3.2004
- V zasadacej miestnosti Obecného úradu v Pukanci bolo výročné zasadnutie správnej rady Združenia pre separovaný zber Tatiar. Na programe bolo hodnotenie činnosti združenia za rok 2003, výročná správa a ročná účtovná uzávierka za rok 2003, finančný rozpočet na rok 2004. Bol schválený vstup ďalších obcí do združenia, ktoré prejavili záujem zapájať sa do separovaného zberu.
21. a 22.4.2004
- Starostka obce sa zúčastnila na XIV. sneme Združenia miest a obcí Slovenska v Bratislave.
26.4.2004
- Zasadalo obecné zastupiteľstvo v Pukanci.
Januárové obecné zastupiteľstvo bolo uznášaniaschopné, prítomní boli všetci poslanci i starostka obce. Poslanci zobrali na vedomie kontrolu plnenia predchádzajúcich uznesení, správu o sociálnej starostlivosti o starších a invalidných občanov a rodiny s deťmi za rok 2003 v obci Pukanec, správu obecného kontrolóra, správu o plnení daní a poplatkov, správu o kultúrnej činnosti a správu o nákladoch za odvoz a likvidáciu TKO v obci. Ďalej vzali na vedomie oznámenie o zrušení nájomných zmlúv v priestoroch OPS, informáciu starostky o určení školského obvodu ZŠ, informáciu o zmenách vo vyberaní správnych poplatkov, žiadosti o prenájom nebytových priestorov na Námestí mieru 5 a žiadosť občana o kúpu pozemku.
Poslanci schválili plán kultúrnych podujatí a športových akcií na rok 2004, rozpočet obce, registratúrny poriadok na správu registratúry, záznam v kronike obce Pukanec, program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mikroregiónu Hont-Tekov, zmenu termínu kolaudácie denného baru Africola, predĺženie nájomnej zmluvy so ZO zväzu chovateľov poštových holubov, predĺženie nájomnej zmluvy na byt na Námestí mieru a splátkový kalendár na splatenie pohľadávky voči obci. Súhlasili s uzavretím nájomnej zmluvy na prenájom pozemku, ktorý sa využije ako výbeh pre kone.
Obecné zastupiteľstvo zrušilo doterajší spisový a škartačný poriadok pre Obecný úrad v Pukanci.
Už piaty ročník Týždňa slovenských knižníc vyhlásila v tomto roku Slovenská asociácia knižníc. Cieľom akcie, ktorej trvanie bolo ohraničené termínom 22.-28. marca 2004, je zviditeľniť činnosť knižníc na Slovensku a pritiahnuť do ich priestorov čo najväčší počet záujemcov.
Aj naša knižnica tento týždeň pripravila pre žiakov základnej školy a deti materskej školy podujatia, ktoré mali výchovný, ale aj oddychový charakter. V pondelok v dopoludňajších hodinách sa vystriedali na informačnej hodine spojenej so súťažou o Pukanci žiaci 6.A, 6.B a 5. triedy. Vo štvrtok sa deviataci zoznamovali s internetom, v ktorom sa zamerali hlavne na vyhľadávanie stredných škôl, na ktoré majú záujem ísť študovať. Tí, ktorí práve nesurfovali po internete sa oboznamovali s históriou našej obce prostredníctvom videokazety Encyklopédia slovenských obcí PUKANEC. Deviatakov, ktorí v tomto školskom roku opúšťajú základnú školu, vystriedali v knižnici budúci prváčkovia - oddelenie starších detí z materskej školy. So záujmom sa zoznámili s priestormi knižnice, naučili sa poznávať čísla, spravili a vymaľovali si omaľovánku o číslach a potom tieto vedomosti využili v súťaži. Na záver každý zaspieval pesničku a zarecitoval básničku.
Širokej verejnosti, ktorá mala záujem o knižničné služby, bol určený Deň otvorených dverí v piatok 26. marca, kedy knižnica poskytovala tieto služby: bezplatný zápis za čitateľov knižnice, odpustenie členského poplatku na rok 2004 a poplatku z omeškania.
V tomto tichom pôstnom čase sa po dvadsiatich dvoch rokoch konal v našom evanjelickom zbore slávnostný konvent nášho seniorátu od Komárna a Nitry až po Pukanec. Zišli sa tu zástupcovia 37 cirkevných zborov. Za účasti viac ako 150 delegátov a hostí sme sa zišli najprv na službách Božích v našom chráme. Po úvodnom privítaní domácou pani farárkou a zborovou dozorkyňou, oboznámení o pukanskom cirkevnom zbore, ktorý má dlhú históriu, sa konali služby Božie, ktoré liturgovala pani farárka Monika Chúťková z Levíc a kázňou poslúžil pán farár Štefan Jahelka zo Svätoplukova. Posilnení Duchom Svätým sme sa presunuli do základnej školy na zasadnutie konventu. Po príhovore a modlitbe pána seniora Radoslava Danku zasadnutie viedol seniorálny dozorca pán Baroška. Účastníkov konventu privítala a pozdravila pani starostka Jana Bahnová a veľmi pútavo priblížila históriu Pukanca. Prítomných pozdravil aj hosť nášho konventu dozorca Hontianskeho seniorátu pán Milan Balko. Zasadnutie prebiehalo podľa pripraveného programu. Preberali sa závažné otázky a námety v našej cirkvi. Po pripomienkach a prijatí uznesenia sa konvent skončil modlitbou a požehnaním. Hostia odchádzali do svojich domovov spokojní a občerstvení nielen duchom, ale aj pohostením domácim cirkevným zborom. Za poskytnutie krásnych a dôstojných priestorov v základnej škole ďakujeme pánu riaditeľovi Dušanovi Bahnovi.
| Anna Mrázová, zborová dozorkyňa | [ hore ] |
Reč bude o našom rodákovi Danielovi Kunicovi, ktorý sa narodil 4. januára 1911 v Pukanci. Vyrastal v skromných rodinných pomeroch. Ako mladý chlapec stratil otca a vychovávala ho len matka. Tam niekde pramenilo jeho sociálne cítenie, ktoré ho sprevádzalo celý život. Základnú a meštiansku školu vychodil v Pukanci. Vyštudoval Učiteľský ústav v Leviciach a potom učil na ľudovej škole v Ducove pri Piešťanoch, kde sa vypracoval i na riaditeľa školy.
Bol to človek so vzácnym charakterom. Svoj večný optimizmus dokázal prenášať aj na iných ľudí. Lásku a priateľstvo vedel bohato oplácať. Preto ľudia, s ktorými prišiel do styku si ho rýchlo obľúbili, hlavne pre jeho čestnosť, otvorenosť a pracovitosť. S rovnakým zápalom, ako pracoval pri výchove mládeže, pracoval aj pri manuálnej práci vo vinici v Pukanci.
V roku 1938 stál so zbraňou v ruke na západných hraniciach Československa tak ako mnoho iných zmobilizovaných vojakov rozhodnutých brániť republiku proti rozpínavosti hitlerovského Nemecka. Žiaľ, následkom mníchovskej zrady našich západných spojencov (Francúzsko, Anglicko) bolo Československo vydané napospas Hitlerovi. Nemci potom zabrali Čechy a Moravu a na Slovensku vznikol z vôle Hitlera 14. 3. 1939 Slovenský štát, z ktorého po Viedenskej arbitráži južná časť pripadla horthyovskému Maďarsku.
Keď 1. 9. 1939 Nemci prepadli Poľsko, bol Daniel Kunic povolaný do slovenskej armády a prezidentom slovenského štátu poslaný, ako mnoho ďalších vojakov, bojovať po boku Nemcov proti Poľsku. Vrátil sa zdravý a slúžil v Žiline ako dôstojník slovenskej armády u 7. pešieho pluku. Neskoršie sa mu splnil sen a dostal sa k letectvu. Slúžil v Liptove na letisku Mokraď ako veliteľ letiska.
Keď 22. 6. 1941 hitlerovské Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, prezident Tiso poslal slovenských vojakov i na ruský front. Mnohí títo vojaci prebehli k partizánom a tí, ktorí sa vracali domov rozprávali o zverstvách, ktoré Nemci páchali na civilnom obyvateľstve. Aj preto v slovenskej armáde narastala voči Nemcom nenávisť. Nebolo to ináč ani na letisku v Mokradi.
V tom čase už vrcholili na Slovensku prípravy na Slovenské národné povstanie. Do nich sa aktívne zapojil aj Daniel Kunic a jeho posádka. Keď ako poručík nastúpeným vojakom povedal: „Kto chce bojovať proti Nemcom, nech zostane, ostatní môžu ísť domov,” nik neodišiel. Krátko potom Kunic dostal od svojho priateľa dôstojníka Dudu 200 samopalov nemeckej výroby a 40 tisíc nábojov. Vyzbrojil nimi svojich vojakov. Po vypuknutí SNP 29. 8. 1944 vyslal rotu vojakov proti Nemcom pri Liptovskej osade. V Mokradi doplnili benzín aj do lietadla, ktorým leteli z Troch dubov spravodajský dôstojník Stanek, pplk. Ferienčík a Karol Šmidke ako delegácia povstalcov do ZSSR. Na druhej strane Kunic zdržal na letisku Mokraď tri dni nemeckú letku z Rumunska pre tankovanie benzínu. Mnoho benzínu odsunul pre povstanie a ostatný rozdal roľníkom, aby sa nedostal do rúk Nemcom. Počas SNP sa Kunic zúčastnil bojov v okolí Ružomberka a Revúcej.
Po jarnej ofenzíve Sovietskej armády na Hrone 25. 3. 1945, ktorá vošla do dejín ako Bratislavsko-Brnenská, bola v Leviciach založená posádka novej československej armády, ktorej jadro tvorila naša partizánska jednotka Sitno. Veliteľom tejto posádky bol menovaný kapitán Daniel Kunic. Dodnes opatrujem prepúšťací list s jeho podpisom, keď ma 7. 5. 1945 prepúšťali do civilu.
Neskoršie slúžil Daniel Kunic v Piešťanoch ako veliteľ leteckej divízie. Tam ho zastihla aj čistka, ktorá sa robila v armáde v päťdesiatych rokoch. Vtedajšia mašinéria, ktorá pohltila viacerých odbojových pracovníkov, ho v roku 1957 prepustila z armády ako podplukovníka. Po tomto životnom údere pracoval na plavárni Eva v Piešťanoch ako učiteľ plávania pre žiakov Trnavského okresu. Tisíce žiakov, ktorých naučil plávať dostali diplom. Vychoval aj majstrov republiky v plávaní. Sám získal titul Zaslúžilý plavecký pracovník od Telovýchovnej jednoty v Prahe.
Daniel Kunic bol nakoniec rehabilitovaný a po smrti (18. 12. 1991) mu bola udelená hodnosť generálmajora in memoriam. Čo dodať? Určite si zaslúžil aj lepší osud.
| pplk. v. v. Pavel Slúka | [ hore ] |
Prvú písomnú zmienku o Pukanci máme z roku 1075. Kresťanstvo, ktoré tu určite už vtedy bolo udomácnené, patrilo pod západnú cirkev. Farnosť však v Pukanci nebola, farár býval v susedných Devičanoch. Obyvateľstvo bolo prevažne nemecké, Slováci žili v menšine.
V roku 1433 sa do Pukanca dostali husiti (stúpenci Jana Husa, ktorý hlásal očistu cirkvi a návrat k Biblii). S nimi prišli iné myšlienky, túžba po zrozumiteľnej reči na bohoslužbe.
Slobodné kráľovské banské mesto Pukanec patrilo do zväzu 7 banských miest (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá). Uhorské (teda aj pukanské) bane v tej dobe vlastnili predovšetkým Nemci, skrze ktorých sa myšlienky Lutherovej reformácie sem dostali veľmi rýchlo.
Mimo iného od nás študovalo niekoľko študentov v poľskom Krakove, kde už vládol reformačný duch, takže Pukančania veľmi rýchlo prijali toto volanie.
16. storočie
Predpokladá sa, že už v roku 1534 jestvoval u Pukanci evanjelický zbor. Vlastne všetci obyvatelia tohto mestečka sa stali evanjelikmi. Je známy prípad katolíckeho farára Joachima Striembergera, ktorý hlásal čisté biblické učenie a aj sa oženil (čo rímskokatolícki kňazi nesmú - celibát).
V malých banských mestách bolo zvykom, že mali dvoch evanjelických kňazov - v Pukanci bol nemecký farár a slovenský kaplán. Slováci však používali na bohoslužbe češtinu a v tomto jazyku preloženú tzv. Kralickú Bibliu.
Kostol (asi zo 14. storočia), ktorý Pukančania odjakživa užívali na svoje bohoslužby, pre zväčšený záujem o Božie slovo zväčšili (1505), postavili vedľajšiu chrámovú loď, po reformácii väčšiu používali nemeckí, menšiu slovenskí evanjelici.
O duchovnom živote na počiatku existencie zboru toho vieme veľmi málo. Údajne sme tu v 16. storočí mali aj evanjelické lýceum.
17. storočie
Protireformácia tlačila aj na Pukanec. Istý čas, ako banské mesto s vlastnými privilégiami a ako súčasť vyššieho cirkevného celku - banského seniorátu, boli evanjelici chránení. V 17. storočí život začínal pomaly slabnúť - v zbore ostal iba jeden kňaz (Slovák).
Bratislavské súdy sa dotkli aj Pukanca. Eliáš Mikuláš Petermann, tunajší farár, bol pozvaný na druhý bratislavský súd, odkiaľ sa ešte vrátil domov, ale na treťom súde (1674) bol odsúdený na trest smrti, zbavený všetkého majetku a zbor v Pukanci mal zaniknúť.
Ešte počas jeho života v roku 1673 na základe umelo skonštruovaného obvinenia bol evanjelikom odňatý kostol. Odňatie bolo vykonané vojenskou silou - kráľovským plukom na čele s grófom Collatom. Evanjelici mali zakázaný akýkoľvek duchovný život, boli postavení mimo spoločnosť.
18. storočie
Hneď na začiatku 18. storočia obsadili Pukanec rákoczyovské vojská. Rákoczy bol kalvín, na obsadenom území zavádzal náboženskú slobodu. Pukančania si okamžite povolali farára, ktorý tu pôsobil počas obsadenia povstalcami. Kostol vtedy používali obidve cirkvi podľa počtu veriacich – väčšiu časť používali evanjelici, menšiu katolíci.
V roku 1708 povstalci opúšťajú mesto a verejný evanjelický život v Pukanci úplne vyhasol. Čisté Božie učenie pretrvalo vďaka domácim pobožnostiam, ktoré vtedy nábožný evanjelický ľud praktizoval vo svojich domoch každý deň (čítanie Písma, spev).
Do kostola chodili pukanskí evanjelici do susedných Bohuníc a najmä Devičian, kde bol kostol po dramatickom boji ponechaný evanjelikom.
Jozefov Tolerančný patent (1781) priniesol oživenie aj do mesta pod Tatiarom. Trvalo celé dva roky, kým sa pre odpor vtedajších katolíckych úradníkov dostala správa o patente do Pukanca. Evanjelici sa okamžite začali verejne stretávať v istej stodole niekde v blízkosti dnešnej fary, za farára si povolali brata vtedajšieho banského biskupa Jána Čerňánskeho Samuela, autora mnohých duchovných piesní.
Tolerančný patent povoľoval na miestach, kde žilo aspoň sto evanjelických rodín stavať kostol. V Pukanci sa našlo 268 rodín (1100 evanjelikov), ktoré odolali viac než sedemdesiatročnému protireformačnému tlaku (babylonské zajatie cirkevného zboru). V roku 1783 začali so stavbou kostola, dokončili ho o rok (1784). Stál tam, kde je dnes farská záhrada. Podľa povolenia vtedajšieho magistrátu, evanjelikom neprajného, mohol mať iba vzhľad sypárne či humna, tak aj bolo. Veža bola pristavaná neskôr. Obraz kostola je vyvesený v zborovom dome.
19. storočie
V 19. storočí cirkevné ciele na poli celej cirkvi ustúpili národnostným záujmom. Nedoriešené nedorozumenia medzi cirkvami protestantskými a katolíckymi vystriedali pokusy o pomaďarčenie Horného Uhorska. Cieľ bol síce pekný: vytvoriť spoločný úradný jazyk, ale potláčal práva jednotlivých národov.
Vzdelanci, predovšetkým kňazi a učitelia, aj to najmä evanjelickí, ktorí odmietali maďarizáciu, boli nazvaní panslávmi. Tí v cirkevných zboroch zakladali spolky na udržiavanie a pestovanie reči slovenskej (českej).
V Pukanci bol v tomto smere zvlášť agilný farár Samuel Holuby (v Pukanci v rokoch 1818-1871) - založil protialkoholický Spolok miernosti (1846), v tom istom roku pre deti Nedeľnú školu (bola povinná, kto ju nedokončil, nemohol sa stať tovarišom), čítací spolok s názvom Meštianske kolo (1847), spolu s učiteľom Štefarnom Lukáčekom založil Jednotu proti trýzneniu zvierat (1856). Štefan Lukáček otvoril v Pukanci ešte Knižnicu pre školské deti (1866) a spolok Vzájomná pomocnica (1868). Pukanec bol vtedy iste právom v novinách označovaný za „najprebudilejšie mesto hontianske”.
Cirkevnému zboru veľmi prospel aj ďalší farár Martin Bujna. Nazývali ho „otcom slovenských sirôt”, pretože bol jedným z hlavných podporovateľov evanje1ických sirotincov v Modre a v Mikuláši. Bol tvrdým panslávom, v zakladaní spolkov pokračoval: Spevokol (1873), Vzdelávací spolok (1874), diakonický ženský spolok Dobrodej (1876) dal neskôr podnet na vznik celoslovenskej evanjelickej Diakonie, obnovený Evanjelický čítací spolok (1900) nacvičoval ochotnícke divadlo najúspešnejšie na celom okolí, uviedol Evanjelický pohrebný spolok (1908?) a Slovenskú evanjelickú jednotu (1930). Vďačná cirkev postavila tomuto svojmu kazateľovi pamätník na jeho hrobe v starom cintoríne.
20. storočie
Celocirkevný význam mala určite pastorálna konferencia v Pukanci v roku 1911, na ktorej bol uzákonený poriadok služieb Božích na nasledujúcich 86 rokov.
Veľký cirkevný zbor pociťoval potrebu postaviť väčší kostol a presunúť svoj duchovný život z okraja Pukanca do jeho stredu. V plánoch bolo postaviť kostol, faru i učiteľsko-kantorský byt na námestí.
V tejto práci sa vyznamenal farár Viliam Koričánsky. Počas jeho pôsobenia bol na mieste starej lekárne v roku 1935 postavený nový kostol. Starý zbúrali v roku 1941. Plán postaviť aj faru a kantorský byt stroskotali v neprajných vojnových časoch a potom v nástupe socialistického, cirkvi neprajného zriadenia.
V roku 1942, ešte počas druhej svetovej vojny, v zbore začalo pracovať Spoločenstvo evanjelickej mládeže (SEM), Evanjelický dorast a bola obnovená Nedeľná škola pre deti.
Všetky spolky zanikli v socialistickej Československej republike, ktorá chcela cirkev zlikvidovať. Počas štyridsiatich rokov socializmu sa zbor zmenšil na jednu štvrtinu pôvodného stavu. Zboru bola násilne odobratá modlitebňa (budova hneď nad pekárňou), škola (neskôr zhorela) a iný majetok (pôda). V plánoch bolo z evanjelického kostola urobiť kultúrny dom, z katolíckeho pukanské múzeum.
Najťažšie však zbor utrpel na duchovnom stave svojich členov, ktorých väčšina sa cirkvi a najmä Biblii mimoriadne vzdialila.
Ukončenie socializmu v roku 1989 prinieslo očakávanie veľkého návratu „stratených ovečiek”. Tak ako štát (čiastočne) vrátil majetky, sa však ľudia nevrátili - 40-ročný vplyv ateizácie (uvádzanie do stavu bezbožnosti, pohanstva) poznačil dospelých i deti. Ani mnohí najstarší, ktorí boli ešte v detstve odchovaní pri prameňoch viery, sa nespamätali a cestu do cirkvi Kristovej už nehľadali.
Spolkový život štátom prerušený v 50. rokoch sa už v čase novej slobody neobnovil. Dnes je v Pukanci najdôležitejšie osloviť ľudí evanjeliom, zvesťou o Kristovi, Spasiteľovi sveta. S týmto cieľom sa na škole začalo vyučovať náboženstvo, založená bola opäť Nedeľná škola, vzniklo Spoločenstvo evanjelickej mládeže, Modlitebné spoločenstvo, Spevokol.
21. storočie
Dejiny tohto storočia zatiaľ píše Pán Boh.
Modlíme sa, aby boli plné svedectiev o obrátených ľuďoch, ktorí našli cestu domov - k svojmu nebeskému Otcovi.
| Ľuboslav Beňo, bývalý zborový farár v Pukanci, (podľa materiálu pre výučbu konfirmandov) | [ hore ] |
Deň 28.2.2004, čas 16,00, miesto v Dome záhradkárov v Pukanci, tradičný program na rokovaní, tradičné občerstvenie a tombola, a aby som nezabudol, aj neodmysliteľná degustácia vín z úrody roku 2003. Výzva obecného rozhlasu a osobné pozvánky prilákali z celkového počtu 140 členov 84.
Ako tradične, na schôdzi sa zúčastnili hostia z OV SZZ, z poľnohospodárskej univerzity v Nitre, priatelia záhradkári z Hronských Kľačian a zástupca obce. Vypočuli sme si správu o činnosti základnej organizácie za rok 2003, správu o hospodárení, boli sme oboznámení s plánom úloh na rok 2004.
Takýchto a podobných informácií môžeme „skonzumovať“ niekoľko, v čase konania výročných členských schôdzí. Boli časy, keď informácie takéhoto druhu, samozrejme troška obšírnejšie, dali nám čitateľom toľko ako aj tieto stručné. Doba sa však mení a my v čase budovania „ranného štádia kapitalizmu” potrebujeme niečo viacej. Potrebujeme rady, ako vôbec prežiť a dosiahnuť aspoň takú úroveň (v tomto prípade myslím na záhradkárov v Pukanci), akú dosiahli naši predchodcovia. Veru, latku nám nastavili veľmi vysoko. Na celom Slovensku bola pukanská organizácia vzorom pre ostatné (aj v súčasnosti je republikový predseda SZZ naším členom). Ale ako som spomínal, nastali nové časy nové podmienky SZZ, hoci poslanie zväzu (organizovať, zabezpečovať, rozvíjať a uspokojovať záujmy a potreby svojich členov) zostali. Ani hlavné úlohy a činnosť (propagovať a poskytovať odborné rady) sa nemenia desaťročia.
Najväčšie zmeny nastali v hospodárskej činnosti. Základná organizácia hospodári s vlastným majetkom v súlade zo zásadami hospodárenia s majetkom zväzu. Čo to znamená: získať finančné prostriedky na plnenie úloh musíme z výnosov vlastného hospodárenia a ďalšej činnosti (účelové fondy, podpora). Takzvané staré zlaté časy sa skončili (štát nás celkom prestal podporovať), nastúpili nové pravidlá, kde veľký majetok dnes znamená veľmi jednoducho „väčšie výdavky” za každú položku (odvody daní, poistné). Situácia sa každým rokom rapídne mení k horšiemu. Za posledné roky sú celkové náklady vyššie ako výnosy.
Práve preto, vážení záhradkári, musíme si vysúkať rukávy a spoločne pouvažovať o našej budúcnosti, aby sme ešte stihli naskočiť do rozbehnutého vlaku. Máme veľké priestory (nevyužité), ktoré by nám mohli prinášať zisk, aspoň na zaplatenie potrebných výdavkov, ktoré nie sú malé (80 90 000 Sk ročne). Hoci štátne podpory pre začínajúcich podnikateľov nie sú najmenšie, doteraz sa nám nepodarilo nájsť prosperujúceho podnikateľa (spoľahlivého), ktorý by vedel využiť naše priestory. Myslím si tiež, že práve vzájomná spolupráca medzi ZO a podnikateľmi môže vo veľkej miere pomôcť k nášmu napredovaniu.
Keď uvažujeme o tom, ako ďalej, nemôžeme zabúdať na tzv. „generačný problém”. Áno, takisto ako na celom Slovensku aj v Pukanci starneme, ale akoby pomalšie než inde, možno preto, že mladí ľudia sa sťahujú za lepšími podmienkami a my nevidíme ich rast (pracovný, športový atď.). Pre nás ostatných akoby sa čas zastavil. Alebo je to z toho čistého vzduchu a ešte stále prekrásnej prírody (ktorú nám mnohí závidia), len nie pre stromy nevidíme les. Faktom je, že 70% našich členov je v dôchodcovskom veku. Vari čakajú mladší na smrť starých rodičov, aby mohli zdediť ich členstvo (aj to je možné). Ale v každom prípade sa aj tomuto problému musíme venovať a nezabúdať na prácu s mládežou. Zaúčajme ich do tajov záhradkárčenia, ukážme im túto povolenú drogu už od útleho veku, nech si na to postupne navyknú.
Nemôžeme zabúdať na spoluprácu s ostatnými organizáciami príbuzného zamerania (projekt Magna Via) a spoluprácu s obecným úradom. A už vonkoncom nie na vlastnú iniciatívu, v čom vidím najväčší nedostatok.
Vážení záhradkári a priatelia záhradkárov, iste mi prepáčite, že som neopísal priebeh výročnej členskej schôdze, ale podľa mňa na to, čo sme v minulosti urobili dobre, môžeme kľudne zabudnúť, ale nezabudnime na to, čo sme nestačili urobiť.
PS: Na výročnej členskej schôdzi sa doterajší predseda Peter Titurus vzdal funkcie predsedu pre zmenu bydliska a pracovné zaneprázdnenie. Za nového predsedu bol zvolený Pavol Herczeg, ktorý napísal aj túto úvahu.
Stretnutie potešilo
Zahynie mladosť, nikdy sa nevráti,
radosť v žiaľ a smútok sa obráti.
Nikdy sa nevráti života chvíľa,
ale spomienka zostane navždy milá!
Pekné slová a ešte krajšia kresba, ktorú mi venovala pred pár rokmi jedna spolužiačka, ma prinútili zaspomínať si na „staré“ časy.
Ak sa domnievate, že som si listovala pamätníček zo základnej školy, nemýlite sa. A práve vtedy sa zrodila myšlienka o zorganizovaní stretávky. Ako sa má Juraj, a čo Evka, má jedno alebo dve deti? A čo...???
Tieto a iné otázky ma prinútili konať čo najrýchlejšie, stretnúť sa so spolužiakmi, s ktorými sa takmer nestretávam, konečne po 10 rokoch od skončenia Základnej školy v Pukanci (1986-1994)!
Pozvanie na február 2004 prijala väčšina triedy (česť odcestovaným a „namysleným“) a samozrejme nás potešila účasť triednych učiteliek Zuzany Kohútovej a Emílie Kyseľovej.
Oficiálnu časť s výbornou večerou vystriedala zábava, rozhovory, tanec a fotenie na pamiatku. Našim chlapcom bola „dlouhá“ noc krátka, preto navštívili v ranných hodinách ešte nemenovaný bar v susednej dedinke.
Týmito slovami sa chcem všetkým, ktorí sa aj malou zásluhou pričinili o spestrenie tohto večera, nášho večera, poďakovať, ďakujem v mene všetkých za milé stretnutie, poskytnutie priestorov a pomoc s občerstvením!
Pre žiakov našej základnej školy je začiatok druhého školského polroka v znamení besied a prednášok. Nemalú zásluhu na tejto výchovnovzdelávacej činnosti majú psychologičky z Re- gionálneho úradu verejného zdravotníctva v Leviciach, ktoré v dňoch 20. a 27. februára navštívili našu školu. Pomáhajú našim pedagógom plniť úlohy projektu Národného boja proti drogám a úlohy projektu Zdravá škola a tak rozvíjať spoluprácu týchto dvoch významných inštitúcií. Pripravili pre žiakov 7. ročníka besedu na tému Riešenie konfliktov v rovesníckych vzťahoch a pre žiakov 8. a 9. ročníkov na tému Agresivita a psychické manipulácie.
Koordinátorka prevencie HIV-AIDS, ktorá pracuje v Červenom kríži v Leviciach, sa 26. marca zaujímavým spôsobom porozprávala so staršími žiakmi o aktuálnom probléme súčasnosti, o AIDS.
Pre mladších žiakov sme pripravili besedu s horárom Jánom Srncom. Počas celého roka s nimi riešime aj úlohy s protidrogovou tematikou.
Milí rodičia, my pedagógovia chceme vašim deťom naozaj pomôcť, no bez vášho pričinenia to zvládnuť nevieme. Zapojme sa teda všetci, kým nie je neskoro, do úsilia o lepší život našich detí.
| Mgr. Zuzana Demeterová | [ hore ] |
V tomto mesiaci oslávil svoje šesťdesiatiny náš rodák akademický architekt Ing. Ján Miloslav Bahna. Narodil sa v Pukanci 8. apríla 1944 v rodine kolárskeho majstra Jána Bahnu.
Pracuje ako vysokoškolský profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je viceprezidentom Spolku architektov Slovenska. Má vlastný ateliér, v ktorom vznikli projekty mnohých významných stavieb. Medzi najznámejšie patrí Centrála VÚB, Obchodný dom Ružinov a Dom odievania na Námestí SNP v Bratislave.
Jubilantovi blahoželá celá rodina, priatelia a známi z Pukanca, pripája sa aj redakcia Pukanských novín.
Stanislav Šurin, organista, interpret Bachových pre- lúdií, fúg a chorálových predo- hier, Ivan Kadlečík, spisovateľ, autor Malých slovných pre- lúdií, František Kovár, herec, interpret spisovateľových tex- tov o Bachovi a hudbe v evan- jelickom kostole v Bratislave-Prievoze, kde sa v deň 139. výročia narodenia Johanna Sebastiana Bacha 21. marca 2004 konala v dôstojnom duchovnom rámci slávnosť hudby a slova Pocta Bachovi.
Vo štvrtok 8. apríla oslávil 66. narodeniny náš spoluobčan slovenský spisovateľ Ivan Kadlečík.
Srdečne blahoželáme.
Miestny odbor Matice slovenskej a obec Pukanec usporiadali v pon- delok 23. februára v Meštianke páračky. Na tomto už tradičnom podujatí sa zúčastnili redaktorky Slovenského rozhlasu a Po- hronia, etnografka Tekovského múzea PhDr. Katarína Holbová, Mária Strížová z Kultúrneho centra v Pezinku a Miroslava Zaujcová z Krajského osvetového strediska v Nitre.
I keď bol ráno Pukanec pokrytý ľadom a zdalo sa, že organizátori budú musieť páračky odvolať, predsa sa počasie umúdrilo a miestnosť sa zaplnila do
posledného miesta šikovnými ženami ochotnými pomôcť. Po príhovore pani starostky Jany Bahnovej a privítaní predsedníčkou miestnej organizácie Matice slovenskej Máriou Struhárovou v kultúrnom programe vystúpili žiaci základnej školy, ľudové piesne zaspievali Mária Slivková, Magdaléna Beľujská, Júlia Jantošíková a Mgr. Zuzana Ďurčová. Príhody o Pukanci porozprával a o hu- dobný sprievod sa postaral Mgr. Miroslav Slivka. A ako to už k páračkám patrí, medzi spevom a páraním peria mohli si ženy pochutnať na teplom čaji, varenom vínku, oškvarkových pagáčikoch, makových, orechových a tvarohových štrúdľach a výborných šiškách. Pri robote a speve hodiny rýchlo ubiehali. A keď sa vrece naplnilo napáraným perím a občerstvenie dojedlo, rozišli sa ženy v dobrej nálade do zasnežených domovov. Druhé stretnutie sa zopakovalo v pondelok 8. marca, na ktorom sa popáralo všetko darované perie.
Organizátori ďakujú všetkým ženám, ktoré akýmkoľvek spôsobom pomohli pri páračkách, mládeži za aktívnu účasť a aj tým, čo darovali perie, ktoré použijeme na vankúše a paplóny a venujeme ich deťom z Detského domova v Novej Bani.
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
