| |
|
|
 |
Ročník 2004
Číslo 6, November - December
Opäť prichádzajú sviatky rodiny, pokoja a mieru, ktoré svojou magickou silou ovládajú ľudstvo rok čo rok. V minulosti bývali Vianoce družnejšie a už v období adventu sa ľudia duchovne pripravovali na sviatky Božieho narodenia. Dnes je situácia žiaľ trochu iná. Takmer sa nedokážeme zastaviť a ľudia sa pripravujú na najkrajšie sviatky roka najmä po stránke materiálnej. A aj adventné obdobie využívajú na kupovanie vianočných darčekov a iných „potrebných“ vecí. Výdatne v tom všetkým pomáha reklama a ponuky supermarketov.
V každej domácnosti sa upratuje, chystá sa pestrá výzdoba, dostatok jedla a pitia. Dajme si však otázku. Upratujeme si aj vo svojich dušiach? Veď Vianoce sú predovšetkým sviatky duchovné. Mali by stmeľovať rodinu, zachovávať zvyky a tradície. V čase predvianočnom i počas sviatkov by sa každý mal zamyslieť sám nad sebou. Hľadať v sebe dobro, pomáhať iným slabším. Blízkych zahrnúť pekným a milým slovom, potešiť ich svojou prítomnosťou radšej ako zahrnúť ich množstvom darčekov, ktoré neraz slúžia len ako odškodné za nepozornosť či nedostatok času.
Vážme si čaro Štedrého večera a celých vianočných sviatkov. Pripomínajme najmä mladším členom rodiny zážitky z detských čias a snažme sa im vysvetliť, čo pre nás znamenajú a čo vniesli do nášho života. Do svojich rodín vnesme takú atmosféru a krásu, aby ten nezabudnuteľný Štedrý večer prijímali všetci s pocitom dôstojnosti, radosti a šťastia.
Milí spoluobčania,
všetkým vám prajem príjemné prežitie vianočných sviatkov, šťastie, lásku a pokoj. V novom roku 2005 hlavne dobré zdravie a silu prekonávať prekážky a ťaž- kosti, ktoré nám prináša život v zložitej dobe reforiem. Prajem vám veľa úspechov vo vašich rozhodnutiach
a splnenie všetkých vašich predsavzatí.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Kupovanie darčekov, zháňanie stromčeka, sychravé či snehové počasie. Ticho, v ktorom počuť koledy. Tma osvetľovaná mihotavým svetlom sviečok a preniknutá vôňou ihličnatých stromov. Smiech a radosť detí, chvíle s otcom a ďalšími príbuznými. Radosť z obdarovania
i zo štedrosti - to je atmosféra Vianoc, na ktorú netrpezlivo čakáme, aby nás vymanila zo stereotypu života a na chvíľu nás potešila.
Rôzne prežívame tieto chvíle. Niekto sám, iný uprostred vlastnej rodiny, alebo s deťmi, ba už aj s vnúčatami. Niekto pri ozdobenom stromčeku v obývačke, iný v zamestnaní, iný na vojne, ďalší pri lôžku v nemocnici alebo na misijnej stanici... Všetko toto je vedľajšie, lebo dôležitý je zmysel a dôvod týchto sviatkov.
Dobro a zlo, láska a nenávisť, pravda a klamstvo, spravodlivosť a nespravodlivosť - vždy dva protipóly, alebo dve mocnosti, a medzi nimi obrovský rozdiel: to prvé dáva život, šťastie, pokoj, to druhé prináša smrť, nešťastie a nepokoj. Veľký rozdiel medzi nimi, ale veľmi malá vzdialenosť, takmer žiadna, lebo stoja vedľa seba. To, čo ich oddeľuje, tá tenká čiara - to sú Vianoce. Áno, práve na Vianoce zažiarilo svetlo v tme, láska premohla nenávisť, dobro ukázalo nezmyselnosť zla. Pravda odhalila klamstvo a spravodlivosť prevážila nespravodlivosť. Moru, symbolu zla, sa utvorili hranice, brehy, cez ktoré nepretečie.
Nerozumieme tomu? Predstavme si, že Vianoce by nikdy neboli bývali. Predstavme si skutočnosť, keby Boží syn nebol prišiel na Zem. Ako by hynuli naše mestá bez chrámov
a dediny bez kostolov? Ako by vyzerali naše cintoríny bez krížov? Aké modlitby by učili rodičia svoje deti? K akému bohu a k akému náboženstvu by ich priúčali? Aké práva
a povinnosti by tu platili? Aká úcta by bola k človeku? Aké hodnoty by sme vyznávali a akú lásku by sme žili? A prečo by sme si vlastne odpúšťali a prečo by sme sa zriekali? Prečo by sme ustupovali a čomu by sme sa obetovali? A opýtajme sa napokon: Boli by sme ešte tu? Nepozabíjali by sme sa už dávno pred tým? A existoval by vlastne i náš národ?
Pozrime sa a smelo sa pozrime na národy, ktoré Vianoce nemajú. Všimnime si ich, všimnime si, čo priniesli svetu a čo svetu ponúkajú. Vidíme mohutné stavby z otesaných kmeňov. Ešte na mieste stojace alebo už popadané kamene starých egyptských pyramíd, gréckych chrámov a rímskych divadiel, cirkusov a koloseí a na kameňoch ešte nezaschnutá krv nevinných otrokov: mužov, žien a detí. Cítime ten starobylý zápach voňaviek bohatých, vidíme paláce
a kúpele majetných, počujeme krik povýšených. A na druhej strane je zas bieda utláčaných, chudobné chatrče poddaných, plač matiek, ktoré nemajú dať čo jesť svojim deťom, alebo plač mám, manželiek a detí prerušovaný lomozom a povelmi odchádzajúcich do vojny. Vidíme strašne smutné pohľady tých, ktorých sa nemal kto zastať, nemal sa za nich kto prihovoriť, nebolo toho, kto by im pomohol. Prečo? Lebo neboli takí ako tí nad nimi. Koľko zotročených a zmrzačených detí, koľko sirôt a hladujúcich. Koľko žien zneuctených, potupených, znásilnených a znevážených bez práva a bez úcty. Koľko statočných mužov odsúdených na smrť v nezmyselných vojnách, sporoch a súdnych procesoch, či vyčerpaných nadľudskou prácou. Koľko napätia, krívd, urážok. Koľko vyhasnutých, zničených a pokazených životov. Prečo? Lebo nebolo lásky, nebolo spravodlivosti a práva, nebolo dobra a milosrdenstva, nebolo pravdy a rozvahy. Lebo tí, čo toto zapríčinili, počali i vykonali a aj teraz robia toto zlo, neprijali Krista, a preto niet dôvodu, ktorý by ich presvedčil, že majú konať inak a niet sily zhora a svetla od Boha, ktoré by zmenilo ich počínanie.
Áno, svet bez Boha, svet bez Krista a Vianoc je to najhoršie, čo si môže človek predstaviť - je ťažké a neznesiteľné. Keď aj my vo svojom prostredí a vo svojom živote vidíme niečo z tej zloby a neprávosti, o ktorej sme hovorili, je to preto - povedzme si otvorene - lebo ani my sme ešte neprijali Krista do svojho života, domu, obce či národa. Veď On prišiel a priniesol pokoj, lásku, dobro, spravodlivosť, milosrdenstvo i pravdu všetkým ľuďom.
| Ján Mališ, rím. kat. duchovný | [ hore ] |
- necháme ich len tak odísť?
Vianoce. Dostavia sa každý rok a nás opantá ich vôňa, farby. Zrejme nás nikdy neprestanú očarúvať.
Prečo však opäť prichádzajú? Aby nám vymietli peňaženky? Zdvihli prst a upozornili: Máte byť k sebe lepší! Dajte kúsok seba! Áno i nie. Celkom iste však prinášajú i vzájomné zmierenie. Dávajú priestor pre spoločne strávený čas. Ponúkajú zábavu, “recepty” na radosť. Ale je to všetko, čo si z nich môžeme vziať? Stačí nám to?
Je dobré, že si mnohí aspoň raz za rok uvedomia, že ľudský život a medziľudské vzťahy sa nemusia podobať na neustále otvorený boj! A preto si želajú, aby tento pokoj a krásna atmosféra trvali stále.
Človek si však položí praktickú otázku: bolo by to možné? Kto by to mohol zariadiť? Kto sa postará, aby bol medzi nami trvalý pokoj a dobrá vôľa, schopnosť a ochota na všetkých stranách hľadať cestu zmierenia?
Pán Boh nám dal jedinečnú ponuku. Dal nám Vianoce - dal nám svojho Syna. On je ponukou aj pre teba. Ježiš sa narodil aj pre teba, nech si ktokoľvek - starý či mladý, šťastný alebo nešťastný, úspešný či neúspešný. Narodil sa pre teba a k tebe chce aj prísť.
V ňom nám Boh ukazuje ten význam Vianoc, na ktorý zabúdame. Chce sa postarať o to, aby si tieto Vianoce nenechal len tak odísť, ale aby si vďaka nim našiel trvalý pokoj.
S Pánom Ježišom môžeš vo svojom vnútri sláviť i trvalé sviatky pokoja a zmierenia - trvalé Vianoce. Každý z nás to môže zakúsiť. Je na nás, čo si vyberieme.
„Ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 Korintským 5,17)
| Mgr. Renáta Degúlová, ev. farárka | [ hore ] |
Táto predvianočná črta nemá a nemôže nahrádzať chrámovú vianočnú homíliu. Je len akýmsi sekulárnym a sekundárnym zamyslením nad posolstvom druhej kapitoly evanjelia svätého Lukáša: „A v týchto dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta, aby bol popísaný všetok ľud.“
Toto vianočné zvestovanie počúvame už dvetisíc rokov a je to text, ktorý kresťania
v najrozličnejších jazykoch poznajú už naspamäť. Je to prastaré zožlknuté čítanie, a predsa sa
v nás akosi zázračne obnovuje. V chladnom vysvietenom sviatočnom chráme sa nám zdá, že ho nepočujeme po prvý raz. Že sme ho začuli už kedysi dávno pred naším narodením. Je to text návratu k nášmu individuálnemu prazačiatku, k prameňom nášho jestvovania. Je to možno aj prvá uvedomelá spomienka, prvé zjavené posolstvo, ktoré sme porozumeli. Možno už preto, že načúvajúc príbeh o na- rodení Boha sme pochopili aj príbeh o našom ľudskom narodení. Možno preto sa aj naše vianočné detstvo navždy a neoddeliteľne spodobnilo
s predstavou detstva betlehemského dieťaťa. Myslím, že na základe tohto spontánneho pocitu sme neskoršie zreteľnejšie pochopili kresťanskú dogmu o tom, že Boh zostúpil s vianočnou hviezdou na zem, aby sa stal človekom. Nuž a neskoršie, keď sme sa zoznámili s úzkym prepojením evanjeliových textov so svetskou históriou, uvedomili sme si Augustov podiel na svetodejinnom spoločenskom a kultúrnom prevrate. Uvedomili sme si, ako neopakovateľne zmenil dovtedajší pohanský život a svet historický dekrét rímskeho svetovládcu. Dovtedy
i potom iste ešte vydal viaceré cisárske nariadenia a rozkazy, ale ani jeden sa tak svetodejinne nezapísal do ľudskej histórie. A iste aj tej noci, keď na východe jeho rozľahlej ríše prenikavo zažiarila zvestujúca hviezda, ani len netušil, čo sa stalo a zaspal tuhým mocnárskym spánkom. V domnení, že splnil len jednu zo svojich obyčajných vladárskych povinností...
„Prekvapený mních v hnedom rúchu vytiahne zo záhybov kutne zväzok kľúčov a vedie nás na chór. České a slovenské piesne znejú inak pri táborovom ohni a celkom inak, keď nimi rozozvučíte organ v zapadnutom kúte Brazílie v predvečer Narodenia. Mních dojato počúva, možno sa modlí. A potom sa ku klenbe kostolíka nesú jednoduché radostné akordy starých kolied. Jasný hlas principálov rozlomil kameň v hrudi, nežné flauty odplavili zo spomienok ťarchu clivoty a trblietavý poprašok mixtúr ich prevanul smiechom šťastných detí. Áno,
v tejto chvíli tam doma, ďaleko na severe, žiaria vianočné stromčeky...“ - píšu v reportážnej knihe Tam za riekou je Argentína (1957) legendárni cestovatelia Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund, ktorí na svojej tatrovke prebrázdili takmer celý svet.
Vyše osemdesiatročný pán Zikmund zo Zlína vystavoval na jeseň tohto roku v Bratislave svoje historické fotografie a filmy z ciest, Jiří Hanzelka pred niekoľkými rokmi zomrel. Na jar v roku 1989 boli obaja v Pukanci na stretnutí českých, moravských a slovenských disidentov v bývalom kantorskom dome. Z pochopiteľných príčin sa vec tajila, vedela o tom len rómska kapela Zoltána Vlačuhu, ktorú sme večer ku gulášu pozvali na prianie spisovateľa Ludvíka Vaculíka. Amatérsky filmový záznam stretnutia je dodnes kdesi v Prahe. Na druhý deň si Jirka Hanzelka zahral aj na organe v evanjelickom kostole. Nestihol som sa ho vtedy spýtať, čo kedysi improvizoval v brazílskom dedinskom kostolíku.
Nespýtal som sa, ale som si istý, že nemohol nehrať Čas radosti a Narodil sa Kristus Pán.
Baroková pieseň Čas radosti vznikla pravdepodobne na Slovensku ako voľný preklad z latinčiny. V sedemnástom storočí je už v spevníku Cantus catholici, onedlho ju prevzala aj Tranovského Cithara sanctorum. Druhá vianočná pieseň, jasavá a dynamická, Narodil sa Kristus Pán, pochádza asi z Čiech, z dôb husitských v pätnástom storočí a aj jej základ je pôvodne latinský. Čoskoro sa objavuje v slovenských kancionáloch katolíckych aj protestantských. Melodicky aj rytmicky sú obidve piesne perlami našej duchovnej vokálnej hudby. Tie piesne, to sme vlastne my sami, naša spievajúca, usmiata európska a národná tvár: závratná hĺbka minulosti i toho, čo je a čo byť môže.
Niet človeka, čo by nepoznal toto typické vianočné jedlo. Bývajú okrúhle, oválne alebo
v tvare trubičky (po pukansky rúrke). Majú funkciu hostie, predstavujú teda posvätný chlieb. Patria k jedinému vianočnému jedlu, ktoré sa v minulosti nepripravovalo doma. Pôvodne ich pekávali kňazi, v Gemeri dokonca ešte v 18. storočí. Neskôr táto povinnosť prešla na učiteľov - rechtorov. Pekávali oblátky vodové, cukrové, so zapečeným petržlenom, ba
i s rozdrvenými šípkami. Tieto dva posledné druhy boli určené pre domáce zvieratá. Veď gazdovia vždy pamätali na statok a na sviatky im vždy prilepšovali so slovami: Nech vedia, že sú sviatky! Väčšine z nás je známa poviedka Martina Kukučína s názvom Vianočné oblátky. Bola úspešne sfilmovaná a niet vari človeka, ktorý by toto filmové spracovanie nepoznal.
Čo nám hovorí slovo oblátkáreň (železo)? Je to železný alebo liatinový nástroj. Má tvar akýchsi veľkých roztváracích nožníc, ktoré sú ukončené dvoma okrúhlymi alebo hranatými platňami. Vnútorná strana jednej platne je dekorovaná rytým obrazom, ktorý sa vtláča do cesta pri pečení. Obrazy bývajú duchovné i svetské.
Pravdaže aj v Pukanci sa piekli oblátky.
Podľa spomienok najstarších obyvateľov (90 rokov a viac) katolícka cirkev vlastnila oblátkárne (železá). Keď prišiel čas adventu, ľudia začali prichádzať na faru, kde sa zapisovali do zošita, v ktorý deň a na ako dlho železá potrebujú. Niekedy to bolo na pol dňa, dakedy i na tri dni. V určitom období ich robievala aj tegelhoffovská rodina, ktorá ich predávala vo svojom krámci na námestí. Koncom 20. rokov 20. storočia od toho upustila.
Jedna z najstarších obyvateliek pani Katarína Blahová (90 rokov) si zaspomínala na svoju starkú Považanku. Ona si železá požičiavala na tri dni. Do veľkej hlinenej misy si urobila cesto, ktoré pozostávalo z mlieka, vajec, cukru, vanilky, škorice, masla, múky. Potom išla do studenej kuchyne, kde na hjarte (vyvýšené miesto pod komínom) dobre rozkúrila a dala na oheň železného koníka (trinfus). Výhodou bolo, že dym odchádzal priamo do komína (kochu) a nie do miestnosti. Práca to bola náročná, lebo železá boli dlhé a ťažké. Pri práci cesto zvyčajne vyšlo von a tak okraje boli nepravidelné. Obstrihovali sa až potom. Oblátky sa robili len rovné, rúrky sa začali robiť neskôr. Železá teda putovali z dom do domu. Ľudia už zväčša vedeli, komu majú oblátkáreň odovzdať. Či sa za požičiavanie želiez platilo, to mi už informátori nevedeli povedať. Tí, čo nemali studenú kuchyňu museli robiť na riadnych sporákoch, ale predtým museli odložiť z platne krúžky (karike). Museli však rátať s tým, že budú mať v kuchyni riadne nadymené, veď cez otvor v platni sporáka šľahali plamene
a stúpal dym.
Aj evanjelici robili oblátky. Rozdiel bol v tom, že železá neputovali po Pukanci, ale ich mala jedna osoba - starká Bahnová. Jedny železá boli jej a druhé boli cirkevné. Tými druhými vyrábala oblátky, ktoré sa používali pri bohoslužbách. Vždy po sviatku Všechsvätých až do Vianoc nastali pre ňu dni výroby oblátok, ale i rúrok. Pri výrobe rúrok museli byť dve osoby. Jedna držala ťažké a horúce železo a druhá oblátku šikovne skrúcala. Robila ich tiež pod kochon. Za tie roky už mala stálych odberateľov a vedela, komu má urobiť koľko oblátok
a rúrok. Tak napríklad hrnčiarovskej rodine dodávala za niekoľko veľkých tzv. kmotrovských košov. Za robotu sa neplatilo peniazmi, ale naturáliami: klobáskami, slaninou, masťou
a podobne.
V roku 1952 nastal v Pukanci prelomový zlom. Vtedy sa dohodli tri priateľky - panie Kováčiková, Weincillerová, Štamposká - že si kúpia elektrické železo. Za 1100 korún si objednali z Prahy železo, ktoré slúži až dodnes. Vyrobilo tisícky, snáď milióny oblátok
a rúrok. Môžem to potvrdiť, veď som z nich jedol pred niekoľkými dňami. V 50. - 60. rokoch 20. storočia panie Weincillerová a Štamposká chodili oplatke a rúrke predávať do Banskej Bystrice, ba i do Martina.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Trináste obecné zastupiteľstvo bolo uznášaniaschopné, zúčastnili sa na ňom všetci poslanci
a starostka obce.
Poslanci vzali na vedomie kontrolu plnenia uznesení, správu o dodržiavaní verejného poriadku, o stave kriminality, správu o využívaní knižného fondu a o činnosti miestnej knižnice, informáciu o kultúrnych nehnuteľných pamiatkach a ich ochrane. Ďalej vzali na vedomie žiadosť o náhradu za zabratý pozemok pri výstavbe cesty, informáciu starostky
o právnej pomoci, informáciu o vysporiadaní pozemkov a zhotovení geometrického plánu
s možnou výstavbou čerpacej stanice, informáciu o poskytnutí finančného daru od pána Rudolfa Hammerbachera, žiadosť o kompenzáciu nákladov na vykurovacie teleso
v Kaderníctve na námestí a informáciu o stave hospodárenia Obecného podniku služieb
a navrhovaných opatreniach.
Obecné zastupiteľstvo schválilo vykonanie fyzickej a účtovnej inventarizácie za rok 2004 na obecnom úrade, v Obecnom podniku služieb, Lespole a základnej škole a výšku mesačného príspevku v predškolskom zariadení (150 korún za dieťa).
Poslanci súhlasili s predĺžením nájomnej zmluvy na trojizbový byt na Záhradnej 17
a s finančným príspevkom na Cenu Andreja Chudobu pre základnú školu.
Poslanci odporučili starostke vyzvať Centrum voľného času v Leviciach, aby odstránilo poruchy septiku v zariadení na Majeroch, rokovať so zástupcami Lesov SR o vysporiadaní vlastníckych vzťahov cesty medzi Pukancom a Novou Baňou, zistiť možnosti dodávky mäsa a hodnotiť v kratších časových intervaloch poskytovanie a čerpanie finančných prostriedkov obce na práce dodávané Obecným podnikom služieb.
Obecné zastupiteľstvo zriadilo v zmysle zákona štvorčlennú komisiu na ochranu verejného záujmu pri výkone práce funkcionárov obce v zložení: Štefan Balko, Zuzana Slosiarová, Daniel Gunár a Gabriela Michalcová.
Poslanci uložili komisii ekonomickej, služieb a podnikania vypracovať splátkový kalendár na vyrovnanie dlhu Plety Plus Banská Štiavnica, komisii kultúry vypracovať anketový lístok na zistenie názoru občanov na obnovu kultúrnych nehnuteľných pamiatok a iných budov
v Pukanci, aby sa dali využívať, a upozorniť majiteľov psov, že túlanie psov bez dozoru sa bude trestať.
Deň svätého Mikuláša, 6. december, netrpezlivo očakávajú najmä deti, ktoré sa tešia na darčeky od Mikuláša.
Aj do Pukanca prišiel Mikuláš v pondelok už v dopoludňajších hodinách. V sprievode anjelikov a čertov zavítal najskôr do materskej školy. V prekrásne vyzdobenej jedálni
s rozsvieteným vianočným stromčekom ho privítali deti, na tvárach ktorých bolo vidieť radosť, šťastie, úsmev, no objavili sa sem tam aj slzičky. Za pekný program, ktorý si pre neho pripravili, ich obdaroval balíčkami a množstvom darčekov pre celú školu. Potom jeho cesta viedla do základnej školy, kde navštívil každú triedu. Žiaci spievali, recitovali a tešili sa
z balíčkov, ktoré dostali od Mikuláša.
Popoludní na tradičnom Mikulášskom jarmoku sa mohli návštevníci občerstviť vareným vínkom, ochutnať štrúdle, hrianky, pagáče a iné dobroty, kúpiť si med, vianočné oblátky
a vianočné ozdoby, ktoré zhotovili deti základnej a materskej školy. O 16. hodine prišiel na námestie opäť Mikuláš a rozsvietil vianočný stromček a vianočnú výzdobu. A potom už mal plné ruky práce, pretože rozdával balíčky deťom, ktoré nenavštevujú materskú alebo základnú školu.
Obec Pukanec ďakuje všetkým sponzorom za finančný sponzorský dar na balíčky pre deti: Rodičovskej rade pri ZŠ a pukanským podnikateľom Stanislavovi Kašiarovi, Stele Szentkeresztyovej, Jánovi Brnákovi, Zoltánovi Zambojovi, Kvetoslave Vargovej, Branislavovi Uhliarovi a Jarmile Ča1ovkovej a všetkým, ktorí pomáhali pri organizovaní tohto podujatia.
V nedeľné popoludnie 28. novembra sa začali schádzať naši občania, ktorí v tomto roku oslávili významné životné jubileum 70, 75, 80, 85, 90 a viac rokov a dôchodcovia do základnej školy, kde pre nich obec Pukanec pripravila slávnostné stretnutie s jubilantmi.
Po ľudových piesňach v podaní Mgr. Miroslava Slivku sa k jubilujúcim občanom
a dôchodcom prihovorila starostka obce Jana Bahnová a zaželala im v mene obecného zastupiteľstva a v mene svojom krásnu, pokojnú a slnečnú jeseň života. K blahoželaniu sa pripojili i všetci účinkujúci takmer dvojhodinovým kultúrnym programom - deti z materskej školy, žiaci, detský divadelný súbor Mladosť a folklórny súbor Vajrab. Spev, hudba, tanec
i chvíľky poézie sa striedali s búrlivým potleskom všetkých prítomných. Po zápise do pamätnej knihy a družnej debate pri ľudovej hudbe a malom pohostení sa toto milé podujatie skončilo.
Už tradičným symbolom úcty a vďaky bol kvietok venovaný všetkým našim starším spoluobčanom.
Nasledujte nás, máme dobré skúsenosti.
Naša základná organizácia Slovenského zväzu záhradkárov a starostka obce Jana Bahnová
v spolupráci s Agroinštitútom v Nitre zorganizovala rekvalifikačný kurz Zeleninárstvo
a ovocinárstvo. Podporil ich predvstupový fond Európskej únie Sapard. Prihlásilo sa dvadsaťdva mužov a žien z Pukanca aj z okolitých obcí. Kurz sa začal 4. októbra a trval do 12. novembra, obsahoval teoretickú aj praktickú časť. Na záver sa robili testy zo zeleninárstva aj ovocinárstva, písomné práce a nakoniec pohovor. Zúčastnili sa na ňom pedagógovia kurzu
- vedeckí pracovníci docent Ing. Jozef Húska a profesor Ing. Ivan Hričovský, obaja členovia základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov v Pukanci, Jozef Húska aj rodák
z Pukanca a spoluorganizátor kurzu, a Ing. Mičeková z Agroinštitútu v Nitre.
Prítomní boli aj hostia: JUDr. Juraj Korček, tajomník Slovenského zväzu
záhradkárov, Andrea Líšková, zástupkyňa firmy Bachko - záhradnícke náčinie, z Okresného zväzu záhradkárov v Leviciach podpredseda pán Marko a pani Kováčová.
Absolventi dostali osvedčenia o absolvovaní akreditovanej vzdelávacej aktivity, ktoré môžu využiť napríklad aj pri podnikaní v zeleninárstve či ovocinárstve.
Predseda miestnej záhradkárskej organizácie Pavel Herczeg povedal: Stálych poslucháčov kurzu bolo dvadsaťdva, ale mnohé prednášky si prišli vypočuť aj ďalší, najmä z Pukanca. Profesor Hričovský spravil prednášku aj pre verejnosť o nových trendoch v ovocinárstve. Boli medzi nami aj takí, ktorí absolvovali kurz vidieckej turistiky v Žemberovciach a chcú sa prihlásiť aj do ďalších podobných kurzov, ktoré organizujú starostovia obcí spolu
s Agroinštitútom v Nitre. Zaujímavý bude napríklad kurz Liečivé rastliny a hríby
v Žemberovciach od 6. decembra.
Absolventi kurzu takto hodnotia:
Anna Molnárová, učiteľka v dôchodku: Získali sme nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické rady, skúsenosti a zručnosti, ktoré obohatili každého z nás. Sila ducha našich učiteľov Jozefa Húsku a Ivana Hričovského vytvorila z nás priateľský kolektív, otvorila naše srdcia voči sebe navzájom. Odovzdávali sme si aj svoje vlastné skúsenosti. Užitočne sme strávili čas v našom kurze.
Eva Blahová, chemička: Najcennejšia bola zrejme praktická výuka. S profesorom Hričovským sme ochotne v čase i v nečase rezali stromy, vrúbľovali, očkovali denne až do zotmenia v záhradách, sadoch a viniciach niektorého z členov kurzu. Po skončení práce sa nám majiteľ záhrady odmenil dobrým koláčom, pagáčom, šálkou teplého čaju či pohárikom burčiaka.
Eva Macková, tajomníčka miestnej organizácie záhradkárov: Verím, že každý z nás bude získané vedomosti a praktické zručnosti odovzdávať svojim blízkym, priateľom, známym, aby obojstranne vynaložená námaha bola prospešná nám, organizácii, obci, spoločnosti.
V mene absolventov ďakujem.
Táto krásna zem, plná slnka, vôd a neba si vybrala nás a my sme vďačne prijali jej žreb... To bolo motto 5. ročníka celoslovenskej autorskej literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu, ktorej výsledky boli tradične vyhlásené v Základnej škole v Pukanci v piatok 3. decembra 2004.
Pozvanie na vyhodnotenie súťaže prijali ocenení autori, ale aj vzácni hostia, medzi ktorými boli: PaedDr. Viera Rosinová - zástupkyňa za Ministerstvo školstva SR, JUDr. Peter Škultéty - zástupca ústredia Matice slovenskej, Mgr. Vincent Mozdík - riaditeľ Domu Matice slovenskej v Leviciach, spisovateľ Andrej Chudoba, Mgr. Anna Števková - autorka súťaže, členovia hodnotiacich porôt, sponzori, zástupcovia tlače, spisovateľská obec a iní hostia.
V slávnostne vyzdobenej a do sviatočného šatu odetej pukanskej škole všetkých srdečne privítala Mgr. Zuzana Ďurčová - koordinátorka súťaže a riaditeľ školy Mgr. Dušan Bahna. Bohatú históriu, kultúrne a literárne dianie v obci priblížila v úvodnom príhovore starostka obce Jana Bahnová. Chlebom a soľou hostí privítali členovia folklórnej skupiny Vajrab
a v podaní Mgr. Martiny Harmadyovej zaznela báseň Nepohŕdajte láskou od Andreja Chudobu.
Autorka súťaže Mgr. A. Števková venovala tento jubilejný 5. ročník pamiatke Kataríny Hudobovej, manželke spisovateľa Andreja Chudobu, ktorá po prvýkrát pri odovzdávaní tu
s nami nebola.
Jednotlivé kategórie vyhodnotili a ceny odovzdali predsedovia porôt: Mgr. Helena Bónová, Mgr. Magdaléna Vajdová a PhDr. Oľga Prekopová.
Do 5. ročníka súťaže, ktorá bola anonymná, poslalo 83 autorov 168 prác. Celkovo sa
v doterajších piatich ročníkoch súťaže prezentovalo 1607 autorov a vďaka jej stúpajúcej úrovni ju oficiálne zaregistrovalo aj Ministerstvo školstva SR.
K slávnostnej atmosfére prispelo vystúpenie chlapčenského spevokolu našej školy pod vedením PhDr. Gizely Gunárovej, žiačky Základnej umeleckej školy z Levíc hrou na akordeóne a detského divadelného súboru Mladosť pod vedením Márie Struhárovej. Víťazné práce odzneli v podaní žiakov našej školy.
V závere spisovateľ Andrej Chudoba poprial všetkým veľa zdravia a úspechov a pretože sa blížia Vianoce, zaželal prítomným pokojné a šťastné vianočné sviatky, prežité vo svete vianočného posolstva a jeho svetiel v kruhu najbližších a najmilších.
Základná škola ďakuje všetkým sponzorom, ktorí pomohli pri organizovaní tejto literárnej súťaže. Osobitne však ďakuje Ministerstvu školstva SR za finančný príspevok, Nadácii Matice slovenskej za poskytnuté knihy pre ocenených, SB Press Tlmače za pomoc pri vydaní diplomov, čestných uznaní a zborníkov ocenených súťažných prác s finančnou podporou Slovenských energetických strojární Tlmače.
Poďakovanie patrí aj celému pedagogickému kolektívu Základnej školy v Pukanci za pomoc a podnetné rady pri organizovaní 5. ročníka Ceny Andreja Chudobu.
Veríme, že tvorivých autorov bude stále viac a viac a do literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu sa zapoja aj v ďalšom ročníku.
| Mgr. Zuzana Ďurčová, koordinátorka súťaže | [ hore ] |
I. kategória
Poézia
1. miesto: Eva Bačinská, Gymnázium sv. Františka Žilina
2. miesto: lvana Uhlinová, ZŠ Centrálna Svidník
3. miesto: Anna Haidariová, ZŠ Svidník
Čestné uznanie: Mária Marušáková, ZŠ Levice, ul. M. R. Štefánika, Kristína Bodnárová, ZŠ Tbiliská 4 Bratislava
Júlia Bednareková, ZŠ J. Vojtašáka Zákamenné
Lucia Hrušková, Mária Mikulová, ZŠ Ondreja Štefku Varín
Monika Nováková, ZŠ Ondreja Štefku Varín
Stanislava Kováčová, ZŠ Nová Ves nad Žitavou
Próza
l. miesto: Bohdan Kadlečík, ZŠ Budovateľská Snina
2. miesto: Katarlna Peňáková, ZŠ Vojtašáka, Zákamenné
3. miesto: Martina Drzsíková, ZŠ Dolný Pial
Čestné uznanie: Sandra Kertészová, ZŠ Tbiliská 4 Bratislava
Frederika Básthyová, ZŠ akademika J. Hronca Rožňava
II. kategória
Poézia
l. miesto: Miroslava Giablová, Gymnázium A. Škrábika Rajec
2. miesto: Samuel Židek, Gymnázium Senica
1. miesto: Lenka Ditrichová, SPŠ elektrotechnická Bratislava
Čestné uznanie: Miriam Hesková, Gymnázium J. Hollého
Trnava, Ján Gonda, Gymnázium sv. Františka Assiského Levoča
Próza
l. miesto: Alena Uškertová, Gymnázium A. Vrábla Levice
2. miesto: Eduard Révész, Gymnázium Želiezovce
3. miesto: Katarína Kopčíková, Gymnázium Metodova Bratislava
Čestné uznanie: Miroslava Kramáreková, Gymnázium A. Vrábla Levice, Katarína Šipulová, Gymnázium Mikuláša Galandu Horné Rakovce
III. kategória .
l. miesto: Patricia Kunkelová, Liptovský Trnovec
2. miesto: Marián Kyša, Jabloňovce
3. miesto: Pavol M. Kubiš, Banská Bystrica
Čestné uznanie: Peter Papšo, Banská Bystrica
Próza
l. miesto: PhDr. Marie Majtánová, CsC., Bratislava
2. miesto: Veronika Leštáková, Bátovce
3. miesto: Mgr. Miroslav Slivka, Pukanec
Čestné uznanie: Roman Jančo, Milan Matoš, Jozef Kottra, Marián Kyša (Spoločná práca)
Hlavná cena: Alena Uškertová, Gymnázium A. Vrábla Levice
Znovu prišla jeseň. Sychravé počasie podčiarkuje trúchlivú náladu prvých novembrových dní, ktoré patria sviatku Všetkých svätých a Pamiatke zosnulých. V týchto dňoch si spomíname na svojich príbuzných, priateľov a známych, ktorí už nie sú medzi nami.
Dňa 4.11.2004 uplynulo už 10 rokov od tragickej smrti nášho spoluobčana Štefana Turányiho, ktorý zahynul pri plnení svojich pracovných povinností. Milosrdný čas boľavé rany zahojil, deti podrástli, manželke pribudli prvé vrásky. Ale pri spomienke na dobrého človeka, syna, vzorného otca a manžela jazva stále zabolí. Odišiel z našich radov, ale jeho pamiatka žije naďalej v našich srdciach.
Všetci, ktorí ste ho poznali a mali radi, venujte mu tichú spomienku.
Česť jeho pamiatke!
Nie, nemýlite sa. Názov článku naozaj neklame. Duchovným správcom najstaršieho kostola
v strednej Európe je náš rodák O. Praem. Štefan Viktor Locner.
Kostolík sa nachádza v extraviláne obce Kopčany, okres Holíč. Pre starších Pukančanov je obec Kopčany nie až taká neznáma. Posledné roky svojho života tu dožil, zomrel a je aj pochovaný náš dlhoročný organista a spisovateľ Cyprián Inocent Vojtíček. Do Pukanca prišiel ako slobodný. Tu sa neskôr oženil a vzal si za manželku Júliu Lackovskú. Bol dlhoročným prispievateľom cirkevných časopisov, napríklad Posol Božského Srdca či Kráľovná Mája. Svoje poviedky publikoval i vo viacerých kalendároch. Na Pukanec po svojom odchode nezabudol, ale ani Pukančania na neho. Keď niekto cestoval tým smerom
a mal trochu času, vždy sa uňho zastavil. Každého s úprimným srdcom privítal a potešil sa každej návšteve.
Kostolík zasvätili úcte sv. Margity Antiochijskej. Vedelo sa o ňom, že je starobylý, ale že pochádza z 9. storočia, to sa podarilo zistiť až v lete tohto roku. Je to jediný zachovaný veľkomoravský kostol v stredoeurópskom priestore. Je to jednoloďová stavba
s lichobežníkovou svätyňou. Zachoval sa takmer v celosti. Sú na ňom viaceré úpravy, ktoré sa týkali výmeny krovu a krytiny, úpravy západnej časti chrámu, okien, omietok, výmaľby
a oltára. Svojím pôdorysom a stavebnými detailami patrí typologicky do skupiny malých jednoloďových kostolov s pravouhlým uzáverom lode, ktoré sa stavali v strednej a západnej Európe predovšetkým v 8.-11. storočí, teda v predrománskom období. Zvláštnosťou kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch je prístavba so zahĺbeným objektom interpretovaným ako hrobka alebo krstiteľnica.
Pri kostole počas archeologického výskumu objavili viaceré hroby a v nich pozlátené bronzové gombíky, zlatú náušnicu a hrozienkovitú náušnicu, ktoré datovali do 9. storočia.
Kostolík sv. Margity Antiochijskej je jedinečným dokladom o jestvovaní kresťanstva na našom území. Prajeme nášmu rodákovi, ktorý je správcom najstaršej kresťanskej stavby na Slovensku a zároveň v strednej Európe, aby sa mu darilo pri spravovaní tejto vzácnej stavby
a aby sa mŕtvy kostol premenil na živý chrám, do ktorého budú vstupovať nielen milovníci umenia a pamiatok, ale hlavne kresťania. Slovensko opäť ukázalo, že už v 9. storočí tu pulzoval náboženský a kultúrny život našich predkov.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Starým zvykom je, že vzdialenejšej rodine sa k Vianociam a prichádzajúcemu novému roku posielajú pozdravy. Tak robím aj ja, aspoň do zápisníka (inú možnosť nemám).
Moji drahí! Týchto pár riadkov nech Vás nachádza v zdraví cez vianočné sviatky. Iste sedíte
v teple a deti prezerajú, čo im doniesol Ježiško. Jedličku máte rozsvietenú. Váš otec nemôže byť pri Vás, ale myšlienkami je tam celý. Večer choďte zaspievať rodičom! Váš smutný otec
Dnes nám dozorcovia pripomenuli, že je Adama a Evy. My na Slovensku tomuto dňu hovoríme Štedrý deň. Najviac očakávaný deťmi. Ja som na tento deň bol vždy blízko svojich najbližších. Tento rok čupím na doskách dolnej prične, iste tupo hľadím a myšlienky sú nesúrodé a umocnené nepríjemným dotykom straty kamaráta spávajúceho nado mnou. Ráno ho lapidusi vyniesli do márnice.
Je práve 17,45. V tom čase u nás finišuje príprava štedrovečerného stola, ktorý sa prikrýva bielym obrusom, na ktorý sa pokladú poháriky podľa vekového stĺpca, fľašky s rôznym obsahom tekutín, všetko ovocie z úrody, med, oblátky a po- rozdeľujú sa na taniere. Do prostriedku stola sa položí podložka, na ktorú sa položí horúca kapustnica.
Toto je film, ktorý beží v snení; skutočnosť je takáto:
Nemci nám postavili do stredu miestnosti zašpinenú chabinu akéhosi ihličnana, tam rozložili chumáče vaty a zo starého kondenzátora nastrihali pásiky a rozhodili po konároch. Neobetovali ani len jednu sviečku, aby sme si mohli zapáliť. Nedali nám ani jabĺčko, ani orech, o oblátke alebo koláčiku už nechcem ani hovoriť, teda písať. Dali nám večeru: kúsok chleba s margarínom a čaj bez cukru.
Slzy sa mi tlačili do očí, plakal by som ako malé dieťa, keď stratí najmilšiu hračku. Odriekal som si starú vianočnú pieseň: Poďme bratia do mesta vidieť Jezuliatko...
Predstavil som si utiereň v našom kostole, betlehem s hlinenými figúrkami, zaplnený Boží chrám, v ktorom zneje mohutný hlas nášho pána farára: Gloria in excelzis Deo...
Ach, dožijem sa ešte takýchto vianočných chvíľ?
Na Štedrý deň nám dovolili dozorcovia, aby sme sa v hlúčkoch rozprávali, do rozhovorov nemal nikto náladu, a tak sme išli včas spať. Na narodenie Pána boli sme všetci krajani pri ležiacom Maruniakovi. Bol chorý, triasol sa od zimnice. Nahádzali sme na neho naše deky. Nemohol som sa pozerať na jeho tvár, mne sa pustila z nosa krv a tak som bol rád, že som od jeho postele odišiel.
Zima aj tu sa začala. Prejavilo sa to prudkým ochladením po silnom vetre, ktorý nám veľmi strpčoval pochody do bane a späť. Robili sme do Silvestra. V ten deň všetci zdraví krajania sme obsadili dve prične, objali sme sa rukami a sľubovali sme si priateľskú pomoc až do smrti. Aj sme si zaštrngali nesladeným čajom a hneď po 19. hodine sme si ľahli spať, lebo
i v miestnosti začala byť zima.
Nový rok 1945 nám spríjemnil veliteľ izby tým, že sme mohli celý deň kúriť a sedieť pri kachliach. Aj obed bol trochu lepší, nepodával sa ani špenát. Keď sme sa k večeru vrátili od kachieľ k svojim miestam, ostala nám zima. Najviac trpeli tí, čo mali prične pri vonkajších stenách baraku. Ešte dobre, že naše kaki uniformy dosiaľ vydržali, nezabudnuteľný bol hrubý plášť. Dovolili nám, aby sme ho použili pri tomto ochladení aj na prikrývanie.
Celý deň nám zajatcom neponúkli žiaden koláč, materák, niečo sviatočné. Voňajúca kapustnica s klobáskou zostala iba v našich spomienkach. Smutní a hladní budeme po celý rok!
Z váhy som stratil 10 kg. Zhrozil som sa pohľadom na seba, keď bol kúpací deň. Niektorí
z mojich druhov vyzerali ešte horšie. Dokedy to bude pokračovať? Vydržím do konca vojny? Počet nás v tábore sa naozaj zmenšil. Bolo to vidieť na celotáborovom nástupe. Časť zo zápisníka vojaka slovenskej armády v nemeckom zajatí Michala Krbúšika
Môj brat, aj v Pukanci vianočné sviatky boli výnimočné. Na Štedrý deň spomínam a z môjho zápisníka dopĺňam fakty takto:
Od rána bola obloha čierna, až olovnatá, v okolí Pukanca podozrivo ticho a večer dokonalá tma. Rusi, keď prerazili obranné pozície Nemcov pri Hatvane, pokračovali smerom severozápadným, kde nemecké vojská mali plytkú obranu s malým počtom vojska. Preto Červená armáda rýchlo postupovala smerom na Šahy, ktoré obsadili bez problému. Odtiaľ postup smeroval na Levice, ktoré dobyli o dva dni. 21. 12. 1944 prišla do Pukanca prieskumná tanková hliadka. K večeru Pukanec tanky s vojakmi opustili a predsunuté oddiely ČA zostali v Bátovciach a na Šalmoši (dnes Gondovo - Nová Dedina). Pukanec bol ako rajón nikoho.
Polnočná pobožnosť ako utiereň sa uskutočnila o 17. hodine, aby ľudia zbytočne nechodili po uliciach, nekráčali v noci po vŕzgajúcom snehu na polnočnú. Prvý sneh ale napadol do rána. Deň 25. december bol začiatkom ťažkých dní Pukanca a jeho obyvateľov, ktoré trvali až tri mesiace.
Neviem ako vy, milí čitatelia, ale ja rád čítam v rôznych časopisoch zoznamovacie inzeráty. Je to zaujímavé čítanie. Čo všetko sa dozviete o našom národe.
Hneď na začiatku mužských inzerátov sa dozvedáte, že veľká väčšina inzertujúcich sú abstinenti a nefajčiari. Veď keby to bola pravda, nuž by naši vinohradníci skrachovali. Aj pálenice na výrobu alkoholických nápojov a továrne na výrobu likérov by museli svoje prevádzky pozatvárať a robotníkov prepustiť. Komu že by predávali svoje výrobky - iba ak by expedovali na export. Aj tabakový priemysel by tancoval na tenkom ľade. Tabakové výrobky by sa nezdražovali ako teraz, ba boli by stále lacnejšie a nikto by ich nekupoval. Predavačky v trafikách by boli obklopené škatuľami cigariet a nie a nie ich predať. No na export tabakových výrobkov nemáme šancu. Kdeže my napríklad dokážeme vyhotoviť takú voňavú kubánsku cigaru. Aj ďalšie vlastnosti, ktoré inzerenti uvádzajú, sú pozoruhodné. Každá alebo každý je vzhľadný, kreatívny, usilovný, ohľaduplný, skromný, obetavý, prispôsobivý. Tiež sa často uvádza, že je športový typ. No a vzdelanie je samozrejme stredoškolské alebo vysokoškolské. Ešte som nečítal v niektorom inzeráte, že by sa niekto priznal, že je pomocný robotník alebo smetiar.
Ženy často uvádzajú, že sú do voza aj do koča. No to už áno. Iné sa zasa dajú ošacovať druhými osobami, keď v inzeráte oznamujú, že vraj podľa mienky iných sú vzhľadné a všestranné. Ženy uvádzajú aj svoje miery, napríklad 30/170. Máme tomu rozumieť tak, že je 30-ročná a 170 cm vysoká. A je to aj správne. Mohla by nastať taká situácia, keď by ženbychtivý mládenec vysoký 195 cm prišiel na prvú návštevu svojej nádejnej nastávajúcej manželky a bol by iste nemilo prekvapený, keď by uvidel, že meria len 165 cm. Nuž neviem, či by z toho sobáša niečo bolo. Zaujímavé by tiež bolo, keby ženy a dievčatá uvádzali aj ďalšie miery svojej ženskej krásy, totiž objem pŕs, pása či bokov. Alebo ani nie. Ktorá by sa priznala, že je tenká ako lata? A tak ženské inzeráty by sa len tak hemžili svetovými mierami, aké majú slečny kandidátky na miss alebo ženy z modelingu: 90-60-90.
Samostatnou kapitolou sú značky, pod ktorými sa uvádzajú izeráty. Aspoň pár ich uvediem.
- Príď, mám srdce plné lásky. - Verím v lásku. - Budeme mať harmonický život. - Príď, budeme žiť ako dva holúbky. - Dokážem dávať, nie len brať. - Hľadám človeka s veľkým srdcom. - Ak je láska tvoja skrytá hodnota, odpíš, nikdy neoľutuješ. - Príď láskou vyliečiť moje zranené srdce. - Viem, že si, čo ešte váhaš.
Nuž keby toto čítal nejaký cudzinec, ten by si pomyslel: no toto je už len prešťastný národ. Veď 95% obyvateľov nepije alkoholické nápoje a nefajčí. A tie ich krásne vlastnosti. A lásky čo je, tá musí prekypovať až cez hranice.
A tak som sa zamýšľal, čo by sa stalo, keby sa v časopise objavil takýto inzerát: Osamelý obstarožný sedemdesiatnik, nie veľmi pekný, alkoholik a tuhý fajčiar, mizantrop, domáci diktátor, hľadá peknú ženu od 60 do 70 rokov, ktorá by bola ochotná a trpezlivá znášať tieto jeho neduhy. Zn. Príď, uvidíš, neobanuješ. Nuž čo myslíte? Prihlásila by sa niektorá? Ale stálo by to za to.
Začiatky vinohradníctva, ovocinárstva a záhradníctva v Pukanci siahajú do ďalekej minulosti. Vinohradníctvom a ovocinárstvom sa popri svojom hlavnom zamestnaní zaoberali hlavne muži, kým záhradníctvo - pestovanie zeleniny bolo prevažne v rukách žien. Popri hlavných druhoch zeleniny takmer v žiadnej záhrade nechýbal záhon rôznych druhov kvetín, ale aj rôznych aromatických rastlín slúžiacich ako koreniny a liečivá. Z týchto rastlín zhotovovali naše záhradníčky aj úhľadné kytičky, ktoré potom predávali na trhu. Takéto kytičky nosievali dievčatá, mladšie i staršie ženičky aj do kostola, aby ich vôňou zaháňali pri obradoch driemoty. V týchto kytičkách spravidla nikdy nechýbal šľochajter, rozmarín, bazalička, Panenkin Máriin lístok, lofender a rozétka. Boli to všetko rastliny s výraznou vôňou, ktorá pri nadýchnutí skutočne zaháňala driemoty, ale často vynútila aj kýchnutie.
Najvýraznejšou vôňou sa vyznačoval šľochajter - hrdobarka horká (Teucrium marum L.) pôvodom zo Stredomoria. U nás sa dá pestovať len v kvetináčoch za oknami. Jej aromatická vňať (herba mari) má vplyv na dobré vyprázdňovanie žlčníka a účinky protikŕčové.
Rovnako obľúbenou zložkou kytičiek bol aj rozmarín lekársky (Rosmarinus officinalis), u nás tiež pestovaný len za oknami. Pôvodom je z južnej Európy a už v staroveku bol uznávaným korením. Môže sa pridávať do omáčok, diviny, pečenej hydiny a všetkých mastných mäsových pokrmov. Odvar vňate sa používa na upokojenie nervov a zelené alebo sušené listy pridané do kúpeľa majú osviežujúci účinok. Rozširuje cievy, pôsobí protizápalovo
a zvýšeným vylučovaním žlče a žalúdočných štiav podporuje trávenie.
Bazalička - bazalka pravá (Ocimum basilicum L.) má pôvod v Indii, kde je uctievaná ako rastlina posvätná. V záhradách sa pestuje už od staroveku. Z jej vňate sa vyrába silica bazalková (oleum basilici) na výrobu voňaviek a aromatizáciu likérov. Bazalka je pre svoju vynikajúcu vôňu vhodná do polievok, prívarkov, šalátov, omáčok, k pečenému mäsu, rybacine a klobásovým výrobkom. Slúži aj na výrobu rastlinných octov, najmä pri nakladaní uhoriek. Čaj z listov zvyšuje chuť do jedla, zmierňuje nadúvanie, vypudzuje črevné parazity, upokojuje nervy a je dobrým močopudným prostriedkom. Má účinky antibakteriálne.
Panenkin Máriin lístok - marolist väčší (Balsamita major DESF.) je 50-100 cm vysoká vytrvalá bylina pôvodom z Prednej Ázie s výraznou melisovo-šalviovou vôňou. V minulosti sa hojne pestovala v domácich záhradách ako liečivá rastlina používaná v ľudovom liečiteľstve s podobnými účinkami ako rumanček pravý (protikŕčový, dezinfekčný
a horčinový prostriedok).
Ľofender - levanduľa lekárska (Lavandula officinalis CHAIX.) je asi 60 cm vysoký poloker pochádzajúci z južnej Európy. Tu sa z nej získava levanduľová silica (oleum levandulae) na účely lekárske a na výrobu voňaviek. Levanduľový olej ukľudňuje podráždenie centrálneho nervového systému, najčastejšie pridávaním do kúpeľa. Inhalácia levanduľového oleja pomáha ľuďom s nízkym krvným tlakom a trpiacim migrénou. Levanduľa naložená v liehu je účinná pri reume. Čaj zmierňuje žalúdočné ťažkosti, odstraňuje nechutenstvo, priaznivo pôsobí pri plynatosti a má močopudné účinky. Čaj treba piť len každý druhý deň. Ako korenie sa používajú listy a listové vetvičky s kvetmi najmä vo francúzskej a španielskej kuchyni. Kytička sušených levanduľových kvetov je výborným prostriedkom proti moliam a na aromatizáciu prádla.
Rozétka - rezeda voňavá (Reseda odorata L.) je nízka, spravidla jednoročná rastlina
s príjemne voňavými kvetmi, z ktorých sa získava olej na výrobu voňaviek. Pochádza zo severnej Afriky a u nás sa oddávna pestuje ako ozdobná rastlina.
Ochotnícky divadelný súbor Mladosť sa stretol po desiatich rokoch svojej pôsobnosti 27. novembra v Miestnej knižnici v Pukanci.
Súbor Mladosť nadviazal na ochotnícku tradíciu v roku 1994 divadelnou hrou Páva (Božena Slančíková Timrava). Dodnes odohral trinásť divadelných predstavení, získal dve druhé miesta, jeden diplom a jedno tretie miesto v prehliadke ochotníckych divadelných súborov pod Slovenskou bránou. S divadelnými hrami pod vedením Márie Struhárovej sa stretli aj naši rodáci z juhoslovanskej Selenče. Na stretnutí sa okrem bývalých a súčasných ochotníkov zúčastnili aj starostka obce Jana Bahnová, riaditeľ školy Mgr. Dušan Bahna a pán Peter Klinko s manželkou.
Nechýbala dobrá nálada, dobré pukanské vínko, pagáče a spomínania na prvé začiatky na divadelných doskách, ktoré znamenajú svet.
Priaznivci divadla sa môžu tešiť na pripravovanú hru Ľúbostný list.
Blíži sa koniec roka a to je čas na hodnotenie činnosti TJ Tatran. Rok 2004 môžeme zaradiť medzi úspešnejšie, lebo sa dvom našim mužstvám podarilo postúpiť do vyšších súťaží. Pokračovala aj výstavba športového areálu, kde pribudlo nové zábradlie okolo ihriska, striedačky pri hracej ploche a nové lavičky na sedenie.
Žiacke družstvo viedli striedavo P. Perutka, Ivan Belujský a P. Tašký mladší. Káder mužstva je široký, ale vekovo mladší, takže mužstvo dosahovalo so svojimi rovesníkmi striedavo lepšie aj horšie výsledky. Po jesennej časti tejto sezóny zimuje na 11. mieste. Pozitívnym faktom je chuť chlapcov do hry. Určite z niektorých vyrastú dobrí futbalisti, chce to len poctivý tréning a ďalšie zlepšovanie sa.
Družstvo dorastu, o ktorého vedenie sa starajú V. Peško, J. Golský a J. Debnár, zohralo v lete finále majstrovstiev okresu, kde síce prehralo, no napriek tomu postúpilo do piatej ligy.
V tejto krajskej súťaži boli chlapci lepší na domácom ihrisku ako na ihriskách súperov.
V skupine skúsenejších mužstiev sa držia po jeseni na 12. mieste. Účinkovanie v tejto súťaži dáva chlapcom bohaté skúsenosti, ktoré budú môcť zúročiť v ďalšom športovom raste. Len škoda, že nie všetci hráči boli vždy k dispozícii a preto nedosiahli v niektorých zápasoch lepšie výsledky.
Mužstvo dospelých si v roku 2004 vybojovalo postup do II. triedy majstrovstiev okresu.
V kádri nedošlo k zásadným zmenám, ale na začiatku jesennej časti súťaže bol problém
s účasťou niektorých hráčov na zápasoch. Napriek ťažkému rozbehu sa nakoniec mužstvo dobrými výkonmi celkom vyrovnalo aj najlepším mužstvám v tejto skupine. Svojím umiestnením na 10. mieste dokazuje, že nepatrí ako nováčik medzi najslabších a má na to, aby sa dostalo do stredu tabuľky. Je však potrebná väčšia účasť hráčov na tréningoch.
V športovom areáli TJ Tatran sa v roku 2004 podarilo s pomocou obecného úradu
a štátnej dotácie vybudovať okolo hracej plochy zábradlie a nové striedačky pre hráčov. Tieto úpravy si vyžiadala situácia spojená s postupom našich mužstiev do vyšších súťaží. Vymaľoval sa interiér šatní a v spolupráci s Lespolom sa vymenili dosky na lavičkách okolo ihriska a na tribúne. Vymieňajú sa mantinely okolo ľadovej plochy zimného klziska. Po skončení sezóny sa ešte urobila čiastočná oprava hracej plochy. Značná časť všetkých týchto prác bola vykonávaná aj s pomocou pracovných skupín z obecného úradu, ale aj členov výboru TJ, hráčov, funkcionárov a širokej skupiny fanúšikov TJ. Všetkým, ktorí sa podieľali na týchto prácach a podali pomocnú ruku, patrí poďakovanie. Dúfame, že sa za to hráči odmenia peknou hrou a dobrými výsledkami.
Ďakujem vedeniu TJ, všetkým funkcionárom a hráčom za úspešnú reprezentáciu TJ Tatran
v tomto roku a prajem všetkým do roku 2005 všetko najlepšie v športovom a súkromnom živote. Nakoniec ďakujem všetkým, ktorí nejakým spôsobom prispeli k zabezpečeniu činnosti TJ Tatran a reprezentovaniu obce Pukanec. Zo všetkých spomeniem TIPOS a.s., Obecný úrad Pukanec, Hammerbacher SK. Záverom prajem všetkým pokojné a šťastné prežitie vianočných sviatkov a úspešné vykročenie do roku 2005.
| Pavol Medzihradský, predseda TJ Tatran | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
