| |
|
|
 |
Ročník 2005
Číslo 5, September - Október
V tomto roku si celé Slovensko pripomenulo už 61. výročie Slovenského národného povstania. Mnohí naši dedovia a otcovia v ňom položili svoje životy či stratili zdravie.
V Pukanci sme si túto významnú udalosť slovenských dejín pripomenuli pietnou slávnosťou pri pomníku padlých 26. augusta. Za zvukov pochodu padlých revolucionárov starostka obce a predseda Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov položili veniec k pomníku padlých. Potom pani starostka vo svojom prejave vyzdvihla hrdinstvo slovenského ľudu i odkaz SNP súčasnej generácii. František Solárik pripomenul, že do Slovenského národného povstania sa okrem Slovákov, Rusov a Čechov zapojili aj príslušníci ďalších európskych národov - Maďari, Francúzi, Taliani, Poliaci, Juhoslovania, Rumuni, nemeckí antifašisti a iní. Báseň Andreja Plávku Spomienka predniesla Eva Blahová, ďalšie básne recitovali žiačky Veronika Arvajová a Jana Tereňová. Slávnosť sa skončila štátnou hymnou.
Slovenské národné povstanie tvorí najsvetlejšiu stránku novodobých dejín nášho národa, a preto je veľmi smutné, že okrem účinkujúcich bolo na námestí prítomných len niekoľko učiteľov, dvaja-traja diváci a niekoľko náhodných okoloidúcich. Vrcholom neslušnosti bolo, keď sa počas prejavov okolo rečníkov premávali autá a vrčiace motorky.
Veru, je to tak. Príjemný september ubehol ako voda a už je tu október. Zo dňa na deň sa ochladzuje, nastávajú hmly a s nimi súvisiace hlavybôle, ktoré spôsobujú viaceré nepríjemnosti nielen dospelým, ale i deťom.
September, október a po nich nasledujúci november a december majú rovnakú koncovku, rovnaké zakončenie: „ber“. V septembri teda začíname a v októbri už zberáme všetko, čo zostalo.
Určite nik z nás nemyslí na krádež či požičanie si za päť prstov a šiestu dlaň, ale si pomyslí na svoju záhradu či vinohrad, v ktorom usilovne pracoval.
Dá sa povedať, že počas jesene len znášame a znášame, doslova nestíhame. Niekedy nevieme čo skôr. Keď sa nás zima opýta, čo sme robili v lete, budú takí, ktorí budú môcť vymenovať mnoho bodov, ale budú i takí, ktorí vymenujú málo. Sú ľudia, čo pracujú usilovne a sú i ľudia, čo len pracujú. Sú ľudia, čo pracujú len pre seba, ale sú i takí, čo pracujú i pre blaho všetkých. A o to práve ide, pretože práca konaná s radosťou a chuťou napĺňa človeka nielen radosťou, ale i vnútorným uspokojením, uspokojením ducha.
Keď september a október vravia ber, tak berme, ale s mierou, hlavne na poli ducha. Lebo duch to nie je len viera, to sú i knihy, časopisy, televízia. A tá nás doslova núti brať plným priehrštím.
Áno, berme si, ale s mierou, pretože nie je všetko zlato čo sa blyští, nie je všetko také dobré ako možno vyzerá.
Od zvierat sa líšime tým, že sme dostali do vienka, ako jediné bytosti na tejto planéte, rozum. Ten máme používať a využívať naplno. Nebojme sa, nezoderie sa! A tak teda berme, ale nie všetko, ale si vyberajme, čo je zdravé, čo je krásne, čo je dobré, čo je vhodné. Aj v záhrade predsa triedime plodiny na zdravé a nezdravé a tie druhé predsa domov neberieme, ale prinášame len tie prvé.
Prijímajme a vyberajme si teda, to nás nikdy nesklame, ale hlavne len to, čo nám odporúča naše svedomie. A neoklame.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
5. 9. Na slávnostnom otvorení nového školského roka 2005/2006 v Základnej škole v Pukanci sa zúčastnila aj starostka obce spolu so starostami okolitých obcí. Do základnej školy nastúpilo 205 žiakov, do materskej školy 54 detí.
26. 9. Na zasadnutí Združenia miest a obcí Tekovského regiónu si starostka Pukanca vypočula informácie zo zasadnutia rady ZMOS a z Valnej hromady Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti. Hovorilo sa tam aj o vplyve fiškálnej decentralizácie na mestá a obce, o postupe riešenia aktuálnych problémov v školstve a o blížiacich sa voľbách do Nitrianskeho samosprávneho kraja. Účastníci snemu podporili návrh, aby medzi kandidátmi do VÚC boli zastúpení aj starostovia a primátori, čím by sa zabezpečilo fungujúce prepojenie medzi samosprávami a VÚC.
20. 9. a 27. 9. Starostka obce sa v Miestnej knižnici stretla s vedúcim tímu regionálnej správy sietí STRED Západoslovenská energetika a.s. Nitra Ing. Jozefom Mrkvicom a zástupcom Západoslovenskej energetiky pobočka Levice Holečkom, ktorí žiadateľom o pripojenie na elektrickú sieť v lokalite Medzi ľochy podali bližšie informácie.
4. 10. Výročné zasadnutie správnej rady Združenia pre separovaný zber TATIAR sa tentoraz konalo v Hronských Kľačanoch. Za Pukanec sa zúčastnil zástupca starostky Štefan Balko. Po správe o hospodárení k 30. septembru 2005 sa rokovalo o návrhu na výkup plastov zo škôl v obciach, kde nie je zavedený náš separovaný zber, ako ďalej so špeciálnymi odpadmi (opotrebované batérie, akumulátory, biologicky rozložiteľný odpad, kompostovanie, elektrošrot, elektronický odpad).
14. 10. Starostka obce sa spolu s okolitými starostami zúčastnila v Čajkove na stretnutí s Ing. Valachom, kandidátom na predsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja. Na stretnutí sa zúčastnil aj predseda strany SMER Róbert Fico a poslanec NR SR Ing. Oremus. Diskutovalo sa o význame volieb do VÚC a o problémoch samosprávy.
26. 10. Zasadnutie Obecného zastupiteľstva v Pukanci.
Znojemský hrozen je názov festivalu, ktorý už niekoľko rokov začiatkom septembra láka do juhomoravského Znojma množstvo návštevníkov. Festival trvá niekoľko dní a do Znojma prichádzajú najmä tí, ktorí majú radi gastronómiu. Predvádzajú sa tu majstri kuchárskeho umenia z Čiech, okolitých štátov i zo zámoria.
Tohto roku v rámci tretieho festivalového dňa, v utorok 6. septembra, dostala priestor na reprezentáciu Slovenská republika. Na pozvanie organizátorov - Slovenskej agentúry pre cestovný ruch a Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Prahe - Slovensko reprezentoval Tekovský región. Zúčastnili sa Čajkovčania, Pukančania a Hronskokľačanci so svojimi starostami.
Národný deň Slovenska na Masarykovom námestí v Znojme otvoril veľvyslanec Slovenskej republiky v Čechách spisovateľ Ladislav Ballek. Počas štyroch hodín priamo v otvorenom stane pred zrakmi okoloidúcich varili párance Anna Zorvanová a Margita Foltánová. O zvedavcov, vrátane štábu Českej televízie, nebola núdza. Množstvo otázok a ochutnávka tvarohových aj zemiakových párancov. Mnohí si pýtali aj recept. Keramiku predvádzali hrnčiari Ján Frank a Vladimír Weinciller. Zaujali štrúdle zo Starého Tekova, kysnuté koláče z Kľačian, čajkovský vinohradnícky spolok ponúkal koštovku najlepšieho, čo sa v Čajkove urodilo.
Celú prezentáciu spestroval kultúrny program: piesne z Tekova, tance súboru Vatra z Tlmáč, cimbalová muzika, spev čajkovských vincúrov. Roztlieskané publikum bolo počas celého popoludnia dôkazom toho, že región Tekov sa v Znojme zviditeľnil veľmi dobre. Spokojný bol aj veľvyslanec a samozrejme starostovia obcí, ktoré sa zúčastnili. Lúčili sme sa s vedomím, že prilákame v budúcnosti na Slovensko aj do Tekovského regiónu návštevníkov, ktorým máme u nás čo ponúknuť.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Časté raňajšie hmly nikoho nenechali na pochybách, že už prišla jeseň. Obdobie, keď ovocinári, záhradkári a vinohradníci zbierajú plody celoročnej práce. Po studenej jari a nevýraznom lete boli všetci zvedaví na svoju úrodu.
V Pukanci sa už niekoľko rokov udomácnila tradícia na začiatku jesenného zberu poďakovať sa za úrodu. V nedeľu 2. septembra už v dopoludňajších hodinách vládol na námestí živší ruch ako po iné nedele. Dôvodov na to bolo viac.
Veriaci obidvoch cirkví sa v hojnejšom počte zúčastnili služieb Božích a svätej omše, aby vo svojich chrámoch poďakovali Pánu Bohu za úrodu.
Od desiatej hodiny bola v Dome záhradkárov výstava ovocia, zeleniny a kvetov.
O rozruch sa postarali aj pracovníci Obecného podniku služieb a pracovníci na malých obecných prácach, ktorí pripravovali pódium a hľadisko pre popoludňajšie celoobecné poďakovanie za úrodu, ktoré sa v tomto roku po prvýkrát konalo pod holým nebom na námestí.
Hlavná časť osláv sa začala v Dome záhradkárov slávnostným otvorením výstavy. Návštevníci si na nej mohli okrem pestovateľských exponátov pozrieť aj výtvarné práce a expozície žiakov základnej školy pod názvom Slnko v plodoch a kúpiť si tombolové lístky.
Potom sa sprievod účastníkov osláv presunul k javisku pod evanjelickým kostolom.
Kultúrny program sa začal vystúpením mažoretiek zo základnej školy. Vlastnými veršami prítomných divákov oslovila Eva Blahová. Potom členovia folklórneho súboru Vajrab a detského divadelného súboru Mladosť odovzdali starostke obce chlieb a kôš s plodmi z pukanských záhrad, sadov a viníc. Pani starostka sa poďakovala za prijaté dary a vo svojom príhovore zhodnotila uplynulý pestovateľský rok a výsledky práce našich záhradkárov a vinohradníkov. Potom pozvala na javisko evanjelickú pani farárku a rím. kat. pána farára, ktorí sa svojim veriacim a ostatným prítomným prihovorili z miesta pre nich nezvyklého - z javiska uprostred námestia. Na záver si spoločne pukanským vínom pripili na tohtoročnú úrodu aj na úspech tej budúcej. Pásmom hudby, spevu a ľudového humoru sa predstavil súbor Salašníci. Po nich vystúpili s hudobným programom žiaci základnej školy. Celý program moderovala pani učiteľka Zuzana Ďurčová.
Po vyhodnotení súťaže Slnko v plodoch zástupcovia základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov vyžrebovali výhercov tomboly. Sponzorskými darmi do nej prispeli: Anna Zorvanová, Ján Frank, Ján Könyves, Milan Mezei, Mária Kostková, Stanislav Anguš, Vladimír Durdík, Zoltán Zamboj, Eliška Pacherová, Stanislav Stroška, Branislav Uhliar, Branislav Ábelovský, Kvetoslava Vargová, Karol Madluška, rodina Cíchova, Pavol Herczeg, Milan Chylo, Pavol Stika, Jozef Pacher, Stanislav Kašiar, Lespol, Kamenárstvo Angelo, firma Hamerhacher, ZO SZZ.
Počas celého popoludnia si účastníci osláv mohli pochutnať na párancoch a domácich štrúdliach a pagáčoch. Všetko to mohli zapiť šumivým burčiakom. Predávali sa aj rôzne druhy včelieho medu, medovníčky rozličných tvarov s tematikou oberačiek a ručné práce pukanských žien.
Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne z Jeho dobrodení! (Žalm 103, 1-2)
Je vzácnou tradíciou, že sa raz v roku naše chrámy Božie odejú do živých farieb plodov zeme. Nebolo to inak ani v tomto roku, keď sme na oltár chrámu Božieho priniesli ako prejav vďaky voči Pánu Bohu bochník chleba, ovocie i zeleninu, aby sme si aj týmto spôsobom pripomenuli, komu za úrodu zeme ďakovať. Uvedomiť si, že na počiatku všetkých našich prác či na poli, vinici alebo v záhrade stojí Boh a Jeho požehnanie. On sa k nám aj v tohtoročnej úrode sklonil, preto je dôležité, aby sme sa aj my sklonili a úprimne Mu ďakovali. Slová piesne z Evanjelického spevníka nám k tomu zaiste pomôžu: Vďaka Ti za žatvu, Bože, za každý klas, vďaka Ti. Nikto vysloviť nemôže, aký si Ty bohatý. Tvoja láska, ó Pane, dáva nám požehnanie, to sme hojne zakúsili počas žatvy, Otče milý. S nádejou sme siali semä, s vďakou žali zlatý klas. Bože, Vládca neba, zeme, a Pôvodca všetkých krás, silu dávaš nám k práci, k tomu príhodné časy, plníš sľub svoj, drahý Pane, že zem rodiť neprestane. Nedaj nám zabúdať, Otče, že my sme Tvoj zvláštny klas, ktorý zožneš vtedy, Bože, keď sa naplní mu čas; pomôž s Kristom zotrvať, vieru láskou dokázať; ó, nech večne vďaka znie Ti zo sŕdc Tvojich vďačných detí.
| Mgr. Renáta Bobáková, evanjelická farárka | [ hore ] |
V dvadsiatu nedeľu po svätej Trojici sa v našom cirkevnom zbore už sedemdesiat rokov svätí pamiatka posvätenia nášho chrámu Božieho.
Aké vytúžené bolo prianie našich predkov postaviť kostol niekde v strede mestečka! Podľa záznamov vieme, že celé desaťročia bojovali za dôstojné miesto pre náš chrám. Tolerančný kostol musel byť postavený na okraji mesta, začal už chátrať a ostával aj malý pre vtedajší počet kresťanov. Už pán farár Martin Bujna sa s cirkevným zborom zaoberali výstavbou chrámu. V jeho práci s veľkým nadšením pokračoval pán farár Viliam Koričanský. Pevná vôľa a duchovná sila bola v našich predkoch.
A tak v roku 1933 posvätili základný kameň s pomocou Božou a oduševnením, posmeľujúc sa citátom z Písma svätého Kdyžť je Bůh s námi, kdo proti nám, ktorý máme na našom chráme na večnú pamiatku predkov ako motto pre nás a ďalšie generácie. Po dvoch rokoch stavby mohol cirkevný zbor pukanský posvätiť nový chrám. Bolo to v nedeľu dvadsiatu po svätej Trojici v roku 1935. Už je málo tých, ktorí si stavbu pamätajú alebo ju zažili. Tí ešte zažili atmosféru, keď sa schádzali v preplnenom chráme na službách Božích. Pre slova Božieho kazateľa to musel byť srdce láskajúci pohľad. Náš cirkevný zbor mal v tom čase viac ako 1100 duší.
Za sedemdesiat rokov sa veľa zmenilo. Druhá svetová vojna aj štyridsať rokov komunistickej moci urobili svoje, je nás čoraz menej. A tak už len môžeme dúfať, ako je to v nábožnej piesni: Nezúfaj, stádečko malé... Veď čo je krajšie v živote kresťana ako byť v chráme Božom, kde cíti prítomnosť Ducha svätého, môže sa vrúcne pomodliť, vypočuť si slovo Božie, zaspievať zo srdca naše krásne nábožné piesne. Veľká je história nášho cirkevného zboru, a v dnešnej dobe znie neuveriteľne, ako tvrdo museli bojovať naši predkovia za svoje práva a obhájiť si svoju vieru. Prosíme aj my Hospodina, aby sme ostali verní svojej viere.
| Anna Mrázová, dozorkyňa ev. a. v. cirkevného zboru | [ hore ] |
Pohľad na padajúce lístie, sychravé počasie, pozbieranú úrodu a chladnejšie večery hovorí, že sa niečo končí. Je tu jeseň, ktorá symbolizuje a predstavuje záver, výsledok, zrelosť. Tento pohľad nás núti prechádzať i na koniec života človeka, na to, čo je po smrti. Naša cesta vedie na cintoríny, kde odpočívajú a čakajú na vzkriesenie telá našich drahých rodičov, súrodencov, susedov, priateľov, ale i tých, ktorých sme vôbec nepoznali, ale žili tu pred nami a pracovali, plánovali, smútili i radovali sa. Tento pohľad nás chce preniesť k okamihu, keď budeme musieť prekročiť prah večnosti. A v tých pochmúrnych náladách, melancholických úvahách nám prichádzajú na um slová Kristove, ktorý hovorí: Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad celým svojím majetkom. Ale keby si zlý sluha v srdci povedal: Môj pán voľajako nejde, a začal by biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej sa nenazdá, oddelí ho a dá mu podiel medzi pokrytcami; tam bude plač a škrípanie zubami.
(Mt 24, 43-51)
Ľudové príslovie hovorí: Všetci ľudia všetko vedia...
Je to zaiste pravda, ale len v tom prípade, ak medzi ľudí započítame aj nášho Pána, ktorý pozná i to, na čo by sme my nikdy neprišli. Pozná nielen náš život a smrť, ale aj to, čo bude po nej nasledovať. Preto nás vo svojej dobrote a múdrosti vyzýva k bdelosti a stálej pripravenosti na odchod.
A my? Sme zaiste dosť rozumní, keď si po vypočutí poveternostných správ, ktoré nám oznamujú dážď a búrku, berieme na cestu gumové prezuvky a dáždnik. Ale akí sme pritom hlúpi, ak po Kristových slovách o možnosti náhleho odchodu zo sveta do večných múk v ohni, v tme a v trvalom odlúčení od Boha zostávame ľahostajní bez toho, aby sme sa zamysleli, čo by táto Pánova predpoveď pre nás znamenala, keby sa mala splniť hneď. A rovnako hlúpi sme aj vtedy, keď si nahovárame, že sme ešte mladí a pravdepodobnosť takejto eventuality je ešte veľmi slabá. Alebo ak si hovoríme, že máme len sedemdesiat a sú ešte aj takí, čo sa dožívajú stovky.
V roku 1945 6. augusta o pol deviatej ráno ožiarilo nebo nad Hirošimou ohromné svetlo prvej atómovej bomby. Stosedemdesiattisíc osôb, ktoré sa prebudili do pokojného rána, aby usporadovali domácnosti a brali sa do továrne, zastavila smrť v jednom krátkom okamihu. Na začadených múroch bolo možno celé dni pozorovať tiene mŕtvych v ich poslednom pohybe: muža, ktorý čítal svoje noviny, pochodujúcu vojenskú jednotku s puškami na pleciach, bežiaceho chlapca alebo matku s dieťatkom na rukách. Bolo to zaiste strašné, keď ich smrť tak zrazu obrala o všetko, čomu sa v ňom tešili.
Ale o koľko nebezpečnejším zlodejom ako atómová bomba je smrť, ktorá zastihne človeka v hriechu. To je už potom naozaj strata, strata seba a všetkého, čo vlastní, na večné veky. Ale ani to by nebolo ešte také strašné, keby to bol iba prechod do ničoty, ak je to vrhnutie sa do rúk večného pekla. Pán nás veľmi vystríha pred týmto druhom zlodejstva. Hovorí nám: Preto buďte pripravení, lebo syn človeka príde v hodinu, keď sa ani nenazdáte. A konkrétnejšie: Žite v milosti, bez hriechu. Buďte tam, kde máte byť, robte, čo máte robiť a robte vždy všetko tak, ako to chce Boh.
Kým žijete, všeličo sa dá ešte opraviť. Vo chvíli Pánovho príchodu už nič...
| Mgr. Ján Mališ, rím.kat. duchovný | [ hore ] |
Školský rok 2005/2006 sa začal v pondelok 5. septembra slávnostným otvorením na školskom nádvorí. K žiakom sa prihovoril riaditeľ školy, starostka obce a rím. kat. pán farár. Pravidelné vyučovanie sa začalo 6. septembra. Do školských lavíc zasadlo 205 žiakov. Otvorili sme desať tried, len vo 8. ročníku máme dve paralelné triedy.
V škole pracuje 17 pedagogických zamestnancov: desať triednych učiteľov, dvaja bez triednictva, vychovávateľka v školskom klube detí, dvaja duchovní, riaditeľ školy a jeho zástupca. V tomto školskom roku pokračuje zavádzanie náboženskej resp. etickej výchovy ako predmetov v 1. a 2. ročníku. Tretiaci a štvrtáci si tieto predmety môžu zvoliť ako nepovinné. Anglický jazyk sme zaviedli už od 7. ročníka.
Okrem povinného a nepovinného vyučovania škola ponúka žiakom aj prácu v záujmových útvaroch. Do krúžkov sa zapísalo 184 žiakov, ktorí škole odovzdali tzv. vzdelávací poukaz. Najväčší záujem bol o tanečný krúžok, ktorý vedie pani učiteľka Maľová.
| Mgr. Dušan Bahna, riaditeľ školy | [ hore ] |
Prípravný výbor na Základnej škole v Pukanci vyhlásil 10. októbra už 6. ročník celoslovenskej autorskej literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu. Na zasadnutí sa okrem iných hostí zúčastnila autorka literárnej súťaže Mgr. Anna Števková a zástupcovia Domu Matice slovenskej v Leviciach Ing. Vincent Mozdík a Stanislav Drozdík. Riešili sa organizačné záležitosti. Propozície súťaže a ďalšie informácie o súťaži včas zverejníme.
| Mgr. Zuzana Ďurčová, koordinátorka súťaže | [ hore ] |
V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve LCA reedícia knihy Ivana Kadlečíka pod názvom Dvanásť. Autorove kamuflované kúzla a čary vychádzajú okrem iného aj z jemne parodovanej numerológie, ktorej významy tvoria jeden z prostriedkov výstavby textu a kompozície. A tak tu máme štyri plus osem samostatných prozaických textov, ktorých názvy, presnejšie ich počiatočné písmená dávajú autorovo meno a priezvisko v zhode s faktom, že staroveké abecedy boli zároveň aj číslicami.
O vzniku textov sa Kadlečík kdesi vyjadril, že ich písal v roku 1988 ako fejtóny - besednice pre pražský samizdatový mesačník Obsah. Z tých materiálov zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii samizdatového časopisu Fragment K v Bratislave. V tom istom roku začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Texty tak patria medzi prvé signály modernej a experimentálnej slovenskej literatúry v súčasnosti. Súčasná naša literatúra však takúto funkčnosť a zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované a dekomponované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.
Napokon sa ešte žiada obligátny záver, že kniha napriek trom päťročniciam od vzniku nič nestratila na svojej aktuálnosti. Nie je to však celkom pravda. Kniha a jej pomerne komplikovaná výstavba a bohatstvo vnútorných významových vzťahov a asociácií nadobudne plnú platnosť a vyznenie až vtedy, keď oslabne a, dúfajme, zmizne z nášho kultúrneho spoločenstva vymývanie ľudských mozgov zo strany reklám, politickej demagógie a stupídnych „reality show“.
| Zuzana Kadlečíková | [ hore ] |
Áno, je to tak. Dnes, popri mladých ľuďoch i dôchodcoch, môžu študovať na univerzitách i deti. Rozdiel je v tom, že ich štúdium prebieha počas letných prázdnin. A ako sa k tomu dostal žiak z mojej triedy siedmak (teraz už ôsmak) Ján Srnec zo Štampochu?
Jedného dňa zazvonil u nich doma telefón, z ktorého sa ozval hlas Jankovej krstnej mamy, ktorá mu navrhla, či by nechcel v lete vyskúšať niečo nové, a porozprávala mu o Detskej univerzite Komenského. Janko súhlasil a krstná mama ho zaregistrovala. Spolu s ním študoval i jeho bratranec z Podlužian Radovan Úškrt, ktorý bol jediným z niekoľkostočlennej základne mladých študentov, ktorý sa začínal na písmene U.
Univerzita sa začala v prvú júlovú stredu a trvala celé dva mesiace, pravidelne každú stredu. Prednášky sa im začínali o 11. hod. a trvali dve hodiny. Ako riadni študenti dostali i indexy. Počas prednášok si robili poznámky a potom všetci dostali podpis za účasť do indexu. Prednášali im magistri, doktori, docenti, profesori.
Prednášky boli na zaujímavé témy, ako napríklad: prečo ľudia starnú, prečo je voda slaná, prečo sa ryby neutopia, prečo je záhradný trpaslík gýč atď.
Posledná augustová streda bola pre malých študentov zaujímavá. Po prednáške sa o 13. hodine začala slávnostná promócia, ktorá trvala zhruba tri hodiny. Všetci promovaní dostali počas slávnosti diplom, ktorý im bude pripomínať chvíle strávené na detskej univerzite.
Na moju otázku, ako bol spokojný, mi Janko odpovedal, že veľmi a že to bolo veľmi zaujímavé leto. Všetkým deťom odporúča, pokiaľ budú mať tú možnosť, aby sa na budúci rok prihlásili a skúsili niečo nové.
Jankovi touto cestou úprimne a zo srdca blahoželám a dúfam, že o nejakých 10 rokov príde na moju adresu oznámenie o ukončení jeho vysokoškolského štúdia na univerzite.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Tradičné i menej známe originálne recepty z pukanskej kuchyne sme mohli sledovať na obrazovkách televízie JOJ. Od 19. do 30. septembra deväť našich obyvateľov predvádzalo svoje kuchárske umenie. A tak sa celé Slovensko mohlo dozvedieť, ako sa v Pukanci pripravuje koláč radostník, pečú štrúdle a pagáče, párajú párance, vypráža grís. Vegetariánom ponúkli perkelt z fazuľových strukov a guláš z hríbov. Pre gurmánov zase pripravili divinu na viac spôsobov. Aj takýmto spôsobom Mária Ondriškovičová, Anna Zorvanová, Mária Struhárová, Emília Turčanová, Gabriela Michalcová, Eva Blahová, Pavol Perutka starší aj mladší, Peter Klinko zviditeľnili našu obec.
Hoci vysielací čas o 8,15 hod. len málokomu umožnil sledovať tento program v premiére, mnohí využili možnosti modernej techniky a reláciu si nakrútili na mediálne nosiče alebo stiahli z internetu. O tom, že Pukančania túto reláciu sledovali svedčí aj to, že po odvysielaní jednotlivých častí pristavovali účinkujúcich a chválili ich kuchárske umenie.
Pagáče s klbásou podľa Emílie Turčanovej
Čo na to: 25 Dg hladkej múky, 25 Dg tuku, 1 šľahačkovú smotanu, 1 vajce (na potretie), 1-2 klobásky, 20 Dg strúhaného syra.
Ako na to: Múku, tuk a smotanu zmiešame a dáme na 12 hodín do chladničky. Cesto rozvaľkáme na hrúbku 3 mm a povykrajujeme pagáčiky (dolu väčšie, hore menšie). Poukladáme na plech, potrieme vajcom a dáme krúžok klobásky. Na ňu položíme menšie kolieska cesta, ktoré znovu natrieme vajcom a posypeme strúhaným syrom. Pečieme v horúcej rúre.
Aj pre nás „materákov“ sa školský rok 2005/2006 začal 5. septembra. Materská škola bola včas pripravená na otvorenie prevádzky. Vyupratované a esteticky upravené triedy a priestory, oddýchnuté pani učiteľky a tety čakali na „svoje deti“.
Tento školský rok bolo do zariadenia prijatých 54 detí. Sú rozdelené do dvoch tried podľa vekových skupín: 27 detí v mladšej vekovej skupine 2-4 ročných detí, 27 detí v staršej vekovej skupine 5-6 ročných detí. V staršej vekovej skupine je 20 detí, ktoré prechádzajú predškolskou prípravou. Výchovno-vzdelávací proces zabezpečujú štyri kvalifikované pedagogické pracovníčky vrátane riaditeľky. O čistotu a hygienu zariadenia sa starajú dve šikovné upratovačky. Hladné brušká detí zasýti kuchárka a vedúca školského stravovania.
Ochrannú ruku nad našou materskou školou drží Obec Pukanec. Pani starostka sa snaží a vynakladá veľké úsilie na zabezpečovanie chodu zariadenia. Problémov je čím ďalej viac. Odstrániť všetky nedostatky, ktoré boli roky zanedbávané je náročné hlavne na financie.
Aj napriek zlej situácii v školstve naše deti nepociťujú nedostatok. Majú dostatok hračiek, ktoré sú pre ne veľmi dôležité, krásne rozprávkové a náučné knihy, filmy a vždy pokosený a upravený trávnik na školskom dvore. Tu sa môžu do sýtosti vyšantiť. Tento školský rok nám na dvore „vyrástol“ altánok nad pieskoviskami. Veľmi sa mu tešíme. Pomôže nám zatieniť časť dvora. Obec Pukanec v spolupráci s OPS Pukanec nám zabezpečuje všetky opravy a odstraňuje havarijné stavy budovy. Nebolo ich málo. Spomeniem len tie najdôležitejšie: oprava strechy, tečúcich radiátorov, regulácia vody a tepla, revízie elektrických zariadení. Teraz prebieha ochranný náter okien a dverí. V pláne máme veľa ďalších úprav, ktoré nám budú materskú školu zveľaďovať a skrášľovať. Sme za to nášmu zriaďovateľovi vďační. Dúfame, že spolupráca medzi nami bude aj naďalej dobrá.
Na oplátku chceme my zabezpečovať kvalitný výchovno-vzdelávací proces, ktorý je prvotným poslaním školy. Súčasná škola sa musí odpútať od starých, zabehaných návykov a musí hľadať nové spôsoby svojej existencie. Chceme sa zapojiť do medzinárodného programu „Krok za krokom“, ktorý je orientovaný na uplatnenie pedagogického prístupu zameraného na rozvoj osobnosti dieťaťa a vytváranie podmienok na účasť rodičov vo výchovno-vzdelávacom procese v materských školách. Nové spôsoby si vyžadujú od nás pedagógov vzdelávanie. Dve pani učiteľky sa zapojili do projektu a navštevujú semináre organizované metodickým centrom. Po ukončení vzdelávania sa zapoja ďalšie dve a budúci školský rok prejdeme na nový spôsob práce v materskej škole. Škola nezanedbáva ani kultúrno-spoločenské akcie. O tých sa zmienim nabudúce.
| Mária Gančárová, riaditeľka MŠ v Pukanci | [ hore ] |
Obec Pukanec oznamuje vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území Pukanec, lokalita Medzi ľochy, že Západoslovenská energetika a.s. Nitra môže pripojiť viničné domy a záhradné chatky na elektrickú distribučnú sieť. Uskutočnilo sa stretnutie s vedúcim tímu regionálnej správy sietí STRED Západoslovenská energetika a.s. Nitra. Na základe prieskumu bola napísaná žiadosť a s priloženým zoznamom s 94 záujemcami odoslaná 5. októbra 2005. Čakáme na vyjadrenie.
Kto doteraz o tejto možnosti nevedel alebo sa nerozhodol, môže si tlačivo na prihlásenie vyzdvihnúť na Obecnom úrade v Pukanci č. dverí 23.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Motto: Andrej Kmeť: Kde je Pukanec, musel byť aj Pukan.
Po cestách a necestách, cez hlboké vývraty, popri potokoch, riekach a cez hlboké hory tiahli okolo roku 620 po Kr. skupiny jazdcov a pešiakov, ozbrojené kušami, kopijami, mečmi a bojovými sekerami bradaticami. Jelene, diviaky, medvede a vlci, ba i divokí zubri utekali pred ich pokrikmi a hlasným rozhovorom. Všetci smerovali k rieke Hron, kde ich pri rozostavanom župnom hrade v starom Tekove vítal kmeňový vladyka Hunt. Keď sa ich na nádvorí ohraničenom zemným valom a drevenými palisádami zhromaždilo veľké množstvo, po hojnom popíjaní medoviny a chlapských cvičeniach so zbraňou predstúpili pred zhromaždených vladykovia Hunt a Poznan.
„Bratia, muži čistvi, dobrorodnii - muži čestní a urodzení,“ ujal sa slova vladyka Hunt, „uplynulo už viac ako storočie od nášho príchodu do tejto našej novej vlasti, ale hroziace nebezpečie nás núti, aby sme sa poradili. Ako všetci viete, v pôvodnej otčine žili tri haluze Slovanstva - Veneti, Anti a Sclavini, ako nás nazvali rímski dejepisci. Keď sme sa pripojili k veľkému sťahovaniu národov, mohutné skupiny Sclavinov a Venetov prenikli až k Baltickému moru, kde sa usadili kmene Krivičov, Zemňanov, Brezanov, Havelanov, Varinov, Obotritov, Pomoranov, Zebúzov, Krajincov, Lužických Srbov, Glomazov, a južne od nich kmene Luticov, Polabanov, Lemúrov, Lučanov, Dúdlebov a Slezanov, ktorí vytvorili veľkú dŕžavu Rimanmi nazvanú Bojohemum, podľa helvétskeho kmeňa Bójov, ktorý tam kedysi sídlil. Na sever od nás sa usídlili veľké bratské kmene Polanov a Vislanov. Južný prúd Antov, ktorí osídlili široké priestory medzi Dneprom a Dnestrom, sa oneskoril, pretože sa ich bojové družiny zaplietli do výbojov cudzích národov, dostali sa až ku Konstantinopolu, obsadili severnú časť Grécka. Slovanskí Ilírovia premohli a asimilovali turkotatarský kmeň Bulharov, ba časť sa pridala aj k lúpeživým Hunom a bojovným Kvádom. Veď viete, že aj v Atilovom vojsku pôsobil údajne slovanský pluk Rugov, ba niektorí sa pridali aj k nomádskym Avarom. Nuž, v každom národe sa nájdu čierne ovce. Odštiepené mierumilovné kmene Antov prenikli až k nám a spojili sa so severnými prúdmi. Obsadili kraje južne od Dunaja, ako kmene Panonov, Stredcov, Brežanov, Rovanov, Krovízov, Triballov, Besov, Srbov, Veltov, Doloncov, Lisov, Brygov a ďalších. Zvlášť vítam na tomto zhromaždení kmene a rody, ktoré sa usadili medzi Tisou a Dunajom, v oblasti povodia Hrona a Váhu. Sú to naši najbližší Bukovania, Horňania (Horniaci), Tribukovia z okolia Kremnice, Hrušičania, Salašania, Ľuptáci (Lupioni), Turania z Turca (Taurisci), Zemljania, Belohorci - Belogori z Bielych Karpát, ktorí sa zaplietli do bojov so zbytkami Langobardov, Búrania (Burgioni) zo západného Slovenska, Zabukovia z Novohradu, Bodrici od Bodrogu, Obotriti, Ombroni, Anarti a ďalší.
Zvlášť si vážim prítomnosti kmeňových a rodových náčelníkov a staršinov: Pribislava, Stojmíra, Krimišína, Gojmíra, Chotemíra, Vlčinu, Trebíša, Čakana, Lutomíra, Bystroňa, Stredoňa, Báťu, Zemruda, Vitemíra, Šugeňa a mne zvlášť milého Bukana. Ako to, Bukan, že hoci so svojím rodom a občinou žiješ najbližšie k nám, prichádzaš medzi poslednými?“
„Milý môj brat, gospodin vladyka náš, posol mi včas oznámil tvoje pozvanie. Ešte pred odchodom som však navštívil našu múdru babu vedmu - vešticu, ktorá sídli v Babej doline, aby som sa s ňou poradil o zdare nášho podujatia. Prinášam priaznivé správy.“
„Si múdry, staršina Bukan, založil si svoju občinu na mieste, kde už pred storočiami, keď tu ešte žili Markomani a panoval rímsky cisár Markus Aurélius, tvoj dávny predok, staršina Bukan - pretože u nás Slovanov najstarší syn dedí meno svojho otca - vybral pri prieskume túto krajinu ako vhodné bydlisko svojho rodu. Priviedli ste so sebou nielen roľnícky ľud, o čom svedčí, že ste na hrebeni hôr, na Volosáne založili svätyňu nášho boha stád Velesa, ale aj vinohradníkov, hrnčiarov a iných remeselníkov. Ba aj baníctvu a spracovávaniu kovov ste sa naučili od Kotínov, ktorí neskôr presídlili do južnej Panónie. Tvoje meno a meno tvojho rodu sa aj v budúcnosti zapíše do dejín tohoto kraja a to nielen v tvojom sídle, ale nájde odozvu aj v Bukových horách a v Bakoni.“
„Sme ľud mierumilovný, ako hovoríš vladyka náš Hunt, a podľa teba tiež raz bude celý tento kraj nazvaný Hontom. Našej občine sa darí, naša mládež sa zabáva a uctieva našich bohov na mieste, ktoré sme nazvali Hoja Ďunďa a svojich mŕtvych spaľujeme a pochovávame v lipovom háji zvanom Libáň, veď lipa je posvätným slovanským stromom. Nezabudli sme ani na našu bezpečnosť, obnovili sme hradiská na Sitne, kde uctievame nášho hlavného boha Perúna, v okolí starého spečeného valu (v Jabloňovciach, Pečeniciach, v Horši a v Dekýši), i systém hradísk v oblasti slovenskej brány (v Čajkove, na Krivíne, v Gráci pri Malých Kozmálovciach, Hrádze pri Kozárovciach, na Beňadickej skale a inde). Ako stráž nášho rudného bohatstva sme vybudovali hrádok na protiľahlej strane kotliny (nad Bohunicami).“
Medzi prítomnými sa ozvalo súhlasné mrmlanie.
„Veľmi dobre,“ ujal sa znovu slova vladyka Hunt. „Viete, že my Slovania máme spoločnú reč, všetci sa dorozumieme a uctievame spoločných bohov, aj keď náš boh hromu Perún sa u niektorých kmeňov volá Belobog, Parom, Svantovít, Triglav, Černobog, Tribog alebo Radegast. Sme ale priveľmi rozptýlení, každý rod a kmeň si riadi svoje veci po svojom. Hrozí nám nebezpečenstvo od druhej vlny Avarov, ktorí sú omnoho výbojnejší a začínajú ohrozovať a utláčať naše južné kraje. Musíme sa zjednotiť. Dostali sme posolstvá od Mojmírovcov z moravského Veligradu, od vladyku Braslava zo sútoku Moravy a Dunaja, od rodu Pribinovcov z nášho opevneného sídla Nitravy, od vladykov z našich hradísk (Ducového a Pobedima, z Divína, Vyšehradného, Turčianskej Blatnice, zo Zemplína a ďalších). Pridajú sa k nám aj lužicko-srbskí Drevania. Naši knjezi - veľmoži chcú poveriť velením našich bojových družín franského Sama, ktorý preukázal už svoje vojenské a organizačné schopnosti pri obrane svojho opevneného sídla Wogastisburgu. Sme síce znepokojení stále rastúcim napätím medzi moravskými Mojmírovcami a nitranskými Pribinovcami, ale ak sa zjednotíme, bude to náš prvý širší kmeňový zväz ako budúci základ našej štátnosti. Veď aj arabský dejepisec Ibrahim Ibn Jakub o nás napísal, že Slovania sú síce neohrožení a bojovní, a keby následkom rozmanitého rozvetvenia ich kmeňov a rozdelenia ich plemien neboli medzi sebou nesvorní, žiaden národ na svete by sa s nimi v moci nemohol rovnať. Teraz si vyžadujem iba váš súhlas, zloženie a počet bojových družín dohodneme neskoršie.“
V zhromaždení nastal veľký krik a štrnganie zbraní. Ozvali sa výkriky: Súhlasíme!, Preč s Avarmi! a Smrť utláčateľom!
Odrazu všeobecnú vravu prehlušilo volanie: „Stíšte, bratia, dedo Zemrud má videnie!“
Na okraji zhromaždenia sa s pomocou svojich družinníkov pomaly vztýčil na veľkej medvedej koži starý storočný slepý staršina dedo Zemrud a roztiahol ruky, ako by chcel všetkých objať. Nad jeho úctyhodným zjavom celé zhromaždenie stíchlo v posvätnej hrôze. „Moji milí, ljudje svobodni prostii,“ prehovoril v nastalom tichu dedo Zemrud, „počúvajte dobre našich knjezov a vladykov, ktorí od boga vlasť priemše - od boha dostali vládu - zjednoťme sa, lebo ináč zahynieme. Nebojte sa, pretože národy, ktoré žijú len z meča a lúpeže sú odsúdené k zániku ako Húni a Avari, iní nomádi, ako Góti, Heruli a Langobardi odtiahli ako mračná na oblohe. Iní sa tu usadia, prijmú roľnícky spôsob života, ale spôsobia nám ešte veľa utrpenia. Bude nás to stáť ešte veľa slovanskej krvi a obetí, a nech mi to Morana, naša bohyňa smrti odpustí, vidím žiaľ medzi nami aj bratovražedné boje.“
Dedo Zemrud sa zachvel a zo slepých očí mu vypadli slzy.
„Vidím, ako uplynie viac ako tisícročie a slovanské kmene a rody utvoria samostatné a veľké národy, ktoré budú mať svoje osobitné zvyky, zákony, náboženstvá i rečové odlišnosti, ale rozumieť sa budeme vždy. Vytvoria veľké ríše, budú vládnuť od severného ľadového mora, kde voda a zem nikdy nerozmŕza až po teplé moria a kraje, kde rastú palmy a olivy. Pevne sa usadia na polovici Európy a zaujmú dôstojné miesto medzi národmi sveta. Nesľubujem vám, že to pôjde ľahko, vytrpíme si ešte veľa, ale vždy z popola vypálených osád povstanú nové mestá a z krvi našich obetí vyrastú nové a nové generácie. Buďme preto svorní a vzájomne ohľaduplní, lebo len od toho, ako budeme spolupracovať záleží budúcnosť a rozkvet Slovanstva. Mám vás rád, deti moje, to je moje posolstvo.“
Dedo Zemrud sa vyčerpaný znovu pomaly uvelebil na svojej medvedej kožušine. V zhromaždení zavládlo ticho. Drsní bojovníci opierajúc sa o svoje meče, kopije a sekery v hlbokom zamyslení so sklonenými hlavami mlčky dumali, čo ich ešte čaká v ďalekej budúcnosti.
Je to už 45 rokov, čo sme poslednýkrát prekročili prah Základnej školy v Pukanci. Pri príležitosti tohto výročia a okrúhlych životných výročí - 60 rokov narodenia každého z nás - sme sa rozhodli uskutočniť stretnutie a zaspomínať si na roky 1952-1961, ktoré sme strávili v školských laviciach. Boli sme radi, že sa nášho stretnutia zúčastnili i naši triedni učitelia: pán Jozef Hanus a pán Zdenko Obadal. Z celkového počtu 52 absolventov VIII. A a B triedy sa nás stretlo 29.
No sú i takí, ktorí sa už nedožili nášho stretnutia. Sú to: Ľudevít Didi, Dušan Junas, Ján Müler, Jozef Novák, Dušan Schlenc, Ján Turčan a Ladislav Blaho, ktorý zomrel 26. júla a tešil sa na stretnutie. Lacko hoci býval v Leviciach, väčšinu času strávil v Pukanci a bol štedrým sponzorom k akciám v škole, škôlke, športovcom i obci. Nemohli sme privítať medzi nami ani triedneho učiteľa pána Jána Zamboja. Ich pamiatku sme si uctili minútou ticha a zapálením kahancov.
Veľmi si vážime, že na naše stretnutie prišla i z ďalekej Austrálie Valéria Jusková a zo Švajčiarska Cyril Pomothy.
Čas je neúprosný a prináša do života každého mnoho zmien; tak je to i s nami. Z našich dievčat sa stali pekné dospelé ženy, dobré matky a mnohé už staré matky. Z chlapcov sa stali muži, otcovia a tiež starí otcovia.
Radosť zo stretnutia mali všetci, spomienky a rozhovory nemali konca. Stretnutie nám spríjemnil svojou krásnou básňou náš triedny učiteľ pán Hanus a hudbou do tanca pán Kurti.
Prianie každého spolužiaka bolo, aby nám Pán Boh doprial zdravie, aby toto stretnutie nebolo posledné a opäť sa zopakovalo.
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
