| |
|
|
 |
Ročník 2006
Číslo 4, Júl - August
Sú stavby, ktorých vek rátame na roky, ba na desiatky. Sú stavby, ktorých vek rátame na storočia, no sú i stavby, ktorých vek prekročil i tisícročia.
Teraz si pripomenieme stavbu, živú stavbu, príbytok Boha na zemi, teda jednoducho kostol alebo iným slovom chrám.
História nášho pukanského kostola siaha do 14. storočia. Vtedy vznikol, vtedy ho postavili. Či aj predtým bol v Pukanci chrám, nevieme. Určite tu nejaká sakrálna stavba musela byť, veď predsa prvá písomná zmienka o obci je z 11. storočia a za ten dlhý čas sa ľudia iste museli kdesi modliť a pochovávať svojich zomretých. Dôležitým medzníkom bol príchod nemeckých kolonistov Sasov, ktorí prišli do Pukanca v roku 1310. Oni priniesli k našim predkom kult sv. Mikuláša, ktorému aj zasvätili tento kostol.
Stavať ho začali po roku 1321. Vtedy vznikla hlavná loď s presbytériom a sakristiou. V priestore presbytéria a sakristie je pôvodná rebrová krížová klenba, ktorá pochádza z tohto obdobia.
S rastúcim počtom obyvateľstva sa pomýšľalo rozšíriť kostol. Okolo roku 1400 pristavili severnú bočnú loď aj s malým presbytériom.
Hlavná loď bola dlho nezaklenutá. Mala len jednoduchý drevený trámový strop. Ten tu bol do začiatku 16. storočia. Vtedy istá bohatá žena - panna Margita - darovala cirkvi veľký obnos peňazí, za ktorý vybudovali túto nádhernú klenbu. Pukančania boli všímaví a v Banskej Štiavnici si všimli novopostavený kostol sv. Kataríny. V ňom ich zaujala práve klenba v tvare šesťcípych hviezd. Niečo podobné, ba ešte krajšie vytvorili šikovné ruky kamenárov. Došlo k spojeniu klenby hviezdicovitej a sieťovej a vznikol tak zaujímavý plastický dekor.
Kto bola panna Margita dnes už nevieme. Archívy zatiaľ mlčia. Na stene presbytéria nad schodíkmi na kazateľnicu je nápis: Margarita Virgo fundatrix huius ecclesiae: Na tento chrám dala fundáciu panna Margita. Do roku 1829 visel tu v priestore presbytéria jej obraz, ktorý historické záznamy popisujú ako maľovanú tvár devy. Svedčia o tom kanonické vizitácie battyányovská a rudnayovská. Kde je dnes, to žiaľ nik nevie. Viaceré zdroje uvádzajú rok 1506, ktorý bol uvedený pri spomínanom nápise na stene kostola.
Začiatkom 16. storočia sa začala z Nemecka šíriť reformácia. Keďže tu bolo mnoho Nemcov, i kostol sa stal protestantským. Zhruba v tomto čase predelili kostol na dve časti a vznikli tak dva kostoly. Väčší používali Nemci, malý Slováci. Vtedy tu boli aj dvaja kňazi: farárom bol Nemec a kaplánom bol Slovák. V roku 1554 tu vznikla riadna protestantská farnosť.
Vo vlastníctve evanjelickej cirkvi bol kostol v rokoch 1534 - 1673. V období katolíckej reformácie sa väčšina obyvateľov vrátila do lona katolíckej cirkvi. Múr ale naďalej delil obe chrámové lode až do roku 1940. Povedomie ľudu dodnes hovorí o veľkom kostole a malom kostolíku.
Hlavnými dominantami vnútrajška sú oltáre: hlavný a bočné. Celkovo je ich šesť, no päť z nich právom radíme medzi skvosty gotickej drevorezby. Sú to: hlavný oltár Ukrižovania, bočné oltáre hlavnej lode - Oltár 12 apoštolov a Korunovania Panny Márie a oltáre bočnej lode - Panny Márie a Svätého Jozefa.
Z roku 1506 pochádza i neskorogotické kamenné pastofórium, teda kamenný bohostánok. Pukanský kostol je jediný kostol v nitrianskom kraji, kde sa nachádza taký počet gotických pamiatok. Je to práve preto, lebo zlaté obdobie Pukanca bolo v 14.-15. storočí. Obdobia renesancie a baroka našli mesto v miernom hospodárskom úpadku. Vďaka tomu sa kostol zachoval bez väčších zásahov.
Margitin život je zatiaľ zastretý závojom tajomstva. No dôležité je jedno: to, že tu žila, nik nepopiera. To, čo si treba všímať, je schopnosť dať niečo, schopnosť zrieknuť sa vlastného majetku i na úkor možno svojho pohodlia či života. Margita sa zriekla svojho majetku v prospech Boha a svedectvom o tom je tento nádherný chrám.
Dôležitým svedectvom je i to, že sme teraz tu a že si môžeme pripomenúť 500. výročie posvätenia tohto kostola. Päťsto rokov - pol tisícročia. Aké zaujímavé číslo.
Ďakujeme ti, Margita, za tento chrám a ďakujeme i Tebe, Bože, že sme teraz tu. Daj, Bože, aby tu raz i naši potomkovia ďalších päťsto rokov chválili Boha a prinášali Kristovu obetu.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Slovenské národné povstanie sa zapísalo do dejín nášho národa veľkými písmenami. Náš ľud so zbraňou v ruke sa postavil na odpor proti nemeckému fašizmu. Partizánska vojna si však vyžiadala aj nemálo obetí. V slovenských horách zanechali svoje zdravie, ba i svoje životy stovky partizánov. Okrem Slovákov boli medzi nimi aj Česi, Rusi, Poliaci, Maďari, Francúzi.
Slovenského národného povstania sa zúčastnili aj niekoľkí obyvatelia našej obce. Na pamiatku tých, ktorí sa domov nevrátili, stojí na námestí pomník. K nemu každoročne pri príležitosti výročia SNP kladieme vence. Tento rok sa spomienková slávnosť bude konať v pondelok 28. augusta o 11,30 hod. pred pamätníkom SNP na námestí. Organizátori - obec Pukanec a základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov pozývajú občanov a návštevníkov Pukanca na túto oslavu.
K ich úspechu prispelo aj príjemné počasie a optimistický začiatok prázdnin. Trhy boli spojené aj s 500. výročím vysvätenia gotického kostola sv. Mikuláša. Atmosféra v spoločnosti sa po voľbách uvoľnila. Pred nami je leto.
Tradičné remeselnícke trhy tento rok poskytli najširšiu škálu stánkov. Potešiteľné bolo väčšie množstvo remesiel, čím trhy rozvinuli svoje pôvodné zameranie. Skôr doplnkové boli ponuky tradičných suvenírov a oblečenia. Celá akcia je sympatická vyváženosťou komercie, zábavy i kultúry. Pukanec má vo všetkých oblastiach čo ukázať svetu.
Bývalé slobodné kráľovské mesto prezentovalo svoju bohatú históriu. Otvorilo skvosty architektúry i banské diela. V reprezentačnej sále mestského či bývalého banského úradu prijala starostka vzácnych hostí. V gotickom chráme sa návštevník mohol dozvedieť podrobnosti o vzácnych gotických oltároch a sieťových klenbách. Evanjelický kostol patril poobede organovému koncertu. Vystavené i premietané boli písomné dokumenty o pukanskom baníctve zhromaždené v Terra Banensium. Súčasne
sa táto spoločnosť predstavila aj zbierkou fotografií a máp z histórie mesta. Tradíciu
pukanských remesiel doplnili aj remeselníci z celého Slovenska.
Dôležitým prvkom agroturistiky je gastronómia. Aj tu sa tento región má čím preukázať. Debnársky, fiškáľsky či gazdovský dvor ponúkali guláše a halušky s vlastným vínom. Drevorubačské párance už prekročili hranice regiónu. Pukanec ich ponúka aj na iných trhoch i v Bratislave. Aj poľovnícky guláš mal úspech. V Pukanci sa vždy dobre jedlo. Gastronomickú ponuku by bolo možné rozšíriť o pagáče, klobásy, zabíjačkové špeciality.
Nikto nedokáže ponúknuť špeciality vyrobené z viničných jahôd (moruše čiernej), či už je to sirup, kompót, džem alebo tvarohové zákusky s viničnými jahodami. Takýto dezert by nemal chýbať aspoň na oficiálnych oslavách. To ešte nehovorím o špeciálnej pálenke z týchto jahôd alebo hruškovici či vínovici. A čo takto ozgoruše? Ozgorušovica je najvzácnejší destilát. Možno lepší ako drienkovica. Aj cibuľa ako známy pukanský symbol tu absentuje. Môže byť ponúkaná vo zväzkoch, ale aj nakladaná v octe balsamico s dubákmi. Súčasťou trhov by mali byť takéto gurmánske špeciality.
Potešiteľné boli nové ponuky mladých vinárov. Oproti starej škole na námestí ponúkol Mirko Bahna vo Vinotéke Weinstein svoje produkty aj s cibuľovým chlebom. Najúspešnejší bol Rizling vlašský. Jeho priatelia geológovia tu predávali knihu Zlato na Slovensku a geologické exponáty z pukanských baní. V obdivuhodnej bývalej Ciglanovej pivnici na Betóne prezentoval Janko Rosenberger ml. svoje vína. Najlepšie sme si šmakli na Peseckej leánke a Burgundskom bielom. Tento areál by si zaslúžil skultivovanie. Veď tu sa pred skoro sto rokmi v 24-tisícových cisternách a sudoch vo veľkom produkovalo víno na najvyššej úrovni.
Hrozno nám odkvitlo. Má trochu opozdenie. Aj viničné jahody začnú zrieť až v polovičke júla. Pri týchto búrkach je predpoklad rastu hríbov, tak si naplánujte návštevu Pukanca koncom júla. Krásne tu býva na Annu, keď kvitnú gladioly.
Na záver: čo chýba Pukancu? Väčšia publicita a prekročenie regionálnej bariéry. Pukanec so svojou krásnou krajinou a atraktívnymi ponukami na to má.
| Krajan z Bratislavy | [ hore ] |
- Na Pukanských remeselníckych trhoch sa zúčastnilo 145 remeselníkov.
- Najstarší remeselník mal 99 rokov - košikár František Považan, rodák z Majerov.
- Najmladšia remeselníčka mala 8 rokov - medovnikárka Denisa Trokšiarová.
- Štyria Pukančania tu mali svojich menovcov remeselníkov: Anna Mrázová, František Považan, Ján Schmidt, Magdaléna Zimanová.
Prvá júlová nedeľa je vždy začiatkom prázdnin, ale tiež súčasťou pukanských remeselníckych trhov. No tá tohtoročná bola ešte slávnostnejšia. V túto nedeľu si pukanskí katolíci pripomenuli 500 rokov od prestavby a posviacky najvýznamnejšej stavby a zároveň dominanty Pukanca, kostola sv. Mikuláša.
Hlavným celebrantom na slávnosti bol emeritný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy J. E. Mons. ThDr. Štefan Vrablec. Na svätej omši sa zúčastnili i mnohí rodáci a tiež starostka Pukanca Jana Bahnová s manželom Mgr. Dušanom Bahnom, riaditeľom školy. Na slávnostnú bohoslužbu zavítal primátor Levíc Ing. Štefan Mišák a prišiel i starosta Uhlísk Jozef Tošal. Všetci zúčastnení posilnení Božím slovom a Eucharistiou cítili vzácnosť a jedinečnosť dňa.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Bolo to už tak dávno, keď naše mamky záhradníčky prosíkali o korienky chryzantémy - odrody „kutrlka“. Pestovanie tejto novej odrody bolo síce omnoho náročnejšie, ale na trhoviskách bola vyhľadávanejšia a pre naše študentské vrecká štedrejšia. Zásluhu na množení tejto chryzantémy v Pukanci mala pani Amália Mastišová-Kutrlová. Symbolickú kutrlku kladieme na jej hrob.
| Ľudmila Kováčiková | [ hore ] |
Prinajmenej dve dobré skutočnosti prileteli k nám až z Nórska. Z Nórska preto, lebo vnuk voľakedajšieho evanjelického organistu v Pukanci, spisovateľ a prekladateľ Ivan Čičmanec (1942), žijúci od roku 1969 v Oslo, vydal svoj knižný debut V ohnisku neprítomnosti s podtitulom Gnostické meditácie (vydalo MilaniuM Dunajská Lužná 2005).
Spomenuté dve skutočnosti sú nefalšovaná duchovnosť a čistota jazyka. Vyše sto krátkych textov by sme mohli nazvať modlitbami, lenže nejde o mechanické odriekanie prosieb, ale o vnútorné a hlboké osobné vyznania vo forme diskurzu, metafory, paradoxu, kontroverzií, pochybovania, polemiky a diskusie s Duchom večnosti. Toto všetko sa odvážne a netradične deje uprostred preferovanej literárnej komercie, zábavy, povrchnosti. Do kultu zábavy vnáša Čičmanec bolesť, trýzeň, utrpenie a smrť. Lásku, súcit, milosrdenstvo v obkľúčení materialistického konzumizmu. Len tak vzniká skutočná literatúra v zmysle postulátu teológa Paula Tillicha, že význam autentického umenia spočíva v tom, že vyjadruje poslednú pravdu o existencii človeka, pričom akýkoľvek význam vzniká prekračovaním a rozširovaním toho významu. Tvorivou poctivosťou autor prekračuje a rozširuje tradičné obligátne významy teológie, literatúry, filozofie i jazyka. Áno, jazyka a krištáľovej reči v čase trhového kupčenia a vládnuceho „newspeaku“ z polystyrénu, ktorý stráca nielen svoju ľudskú podstatu, ale aj etiku a subjektivitu osobnosti.
Meno populárneho Jaroslava Haška (1883-1923) je známe najmä ako autora románu Osudy dobrého vojaka Švejka, ktorý bol preložený do vyše 50 jazykov a dostalo sa mu aj filmového stvárnenia. Menej známe sú kratšie literárne žánre zo začiatku jeho publicistickej a spisovateľskej pôsobnosti, ktorých napísal vyše tisíc. Medzi prvými boli prózy, ktoré vznikli pod dojmom jeho zážitkov zo Slovenska, ktoré mu počarovalo a ktoré navštívil viackrát.
 |
| Dom Jána Gracu v roku 2006 |
Jaroslav Hašek ako neznámy študent pražskej obchodnej akadémie navštívil Slovensko v rokoch 1900 a 1901, v roku 1902 už ako jej absolvent a v roku 1903 pri svojom návrate z Balkánu. Ako vnímavý pozorovateľ zoznamoval sa na Slovensku s krásami prírody, s jeho ľudom, s mnohými národovcami, významnými osobnosťami slovenského politického a kultúrneho života. Poznal realitu, ťažké položenie slovenského ľudu a obdivoval jeho schopnosť čeliť maďarizačnému útlaku a chudobe. Námety z týchto ciest stvárnil v desiatkach svojich poviedok, humoresiek a satír. Pranieroval v nich štýlom jemu vlastným vtedajšiu uhorskú politiku, jej miestnych reprezentantov. Jeho putovania je možné zrekonštruovať aspoň čiastočne. Nemalou mierou sa o to zaslúžila aj jeho sesternica Mária Hašková-Škodová z Prahy, ktorej posielal zo svojich potuliek pohľadnice. Z rokov 1900-1902 sa ich zachovalo 32, z toho 29 zo Slovenska.
 |
| Dom JUDr. Schwarza na začiatku 20. storočia |
Počas svojej druhej návštevy Slovenska so svojím o dva roky mladším bratom Bohuslavom navštívil i Pukanec. Bratia Haškovci asi po 14-dňovej odmlke 23. 8. 1901 na pohľadnici darovanej „p. Kmetěm, predsedou museálné společnosti slovenské, faráře to v Prenčove...“ oznámili miesto svojho pobytu - Prenčov. Boli aj v Krupine u JUDr. Gustáva Lehotského a v Jabloňovciach (vtedy Almáš) u evanjelického farára, známeho rodoľuba Ladislava Končeka, nástupcu Juraja Slávika, kde i prenocovali.
 |
| Dom pána Klinku, 2002 |
Do Pukanca, do rodiny učiteľa, významného kultúrno-osvetového pracovníka Samuela Sekana (1859-1928) zavítali bratia Haškovci 26. augusta 1901. Bolo Samuela a u Sekanovcov sa na oslavu menín zišla miestna slovenská inteligencia. Srdečne prijali a pohostili i bratov Haškovcov, ako sa o tom zmienili vo svojej informácii z 28. augusta z Pukanca odoslanej sesternici: „...Píšeme Ti z Pukance, kde jsme velmi hostěni.“ Hostili ich nielen u Sekanovcov.
Bratia Haškovci navštívili v Pukanci aj ďalších národovcov. Bol to v širokom okolí známy verejný činiteľ, právny poradca Andreja Kmeťa advokát JUDr. Ján Schwarz (1859-1946) a mäsiar, od roku 1898 prvý správca Pukanskej ľudovej banky Ján Graca (1846-1926). Obaja boli neohrozenými zástancami slovenskej reči, šíriteľmi slovenskej tlače a iniciátormi zbierok na národné účely. Syna Jána Gracu Viliama, septimána banskoštiavnického lýcea vylúčili v januári 1897 zo všetkých stredných škôl v Uhorsku len zato, že z domu doniesol slovenské knihy, aby sa so spolužiakmi mohli zdokonaľovať v slovenskej reči. U Gracovcov sa pri vianočnom stromčeku okrem vianočných piesní spievavala aj hymnická pieseň Hej, Slováci.
 |
| Dom v ktorom navštívili Haškovci Sekanovcov, rok 2003 |
Z tých čias sa v dome Jána Gracu na terajšom Námestí mieru (známy ako Hrnčiarov dom, teraz patrí rodine Miroslava Ponického z Tlmáč) zachovali dvere so zárubňami a maľovka na strope jednej z izieb.
 |
| Pohľadnica od Bratov Haškovcov z Prahy |
Vtedy 18-ročný Jaroslav napísal krásnym rukopisom báseň do pamätníka 14-ročnej Ľudmile (1887-1920), dcére Jána Gracu, neskoršej manželke pukanského rodáka, profesora na lýceu v Banskej Štiavnici Samuela Rakšányho. Text Haškovej básne dokumentuje jeho vrelý vzťah k hostiteľom a slovensko-českú vzájomnosť v duchu Jána Kollára v čase, keď Pukanec pre národnostné postoje väčšiny jeho obyvateľstva volali aj malou Prahou. Pamätník opatruje v Banskej Štiavnici vnučka Ľudmily Gracovej Soňa Gazdíková.
 |
| Pohľadnica od Bratov Haškovcov z Pukanca |
Tie isté verše rozdelené do troch strof zapísal Jaroslav Hašek i do pamätníka Ľudmilinej druhostupňovej sesternici a priateľke, vtedy 15-ročnej Aničke Sekanovej (1886-1919), dcére Samuela Sekana a budúcej manželke evanjelického farára Michala Bázlika. Do tohto pamätníka vpísal venovanie i jeho brat Bohuslav: „Nechť život Váš jen v štěstí plyne a bolest každá se ho mine. To Vám ze srdce přeje český brat Hašek Bohuslav z Prahy.“ Tento pamätník ako vzácnu rodinnú relikviu opatruje vnuk Anny Sekanovej Doc. PhDr. Miroslav Bázlik, PhD. v Bratislave. U neho sa zachoval aj pozdrav bratov Haškovcov z Prahv z 11. 10. 1901 adresovaný Aničke Sekanovej do Pukanca s textom: „Ctěná slečno! Přijměte pozdrav od Čechů, kteří byli přítomni význačné slavnosti na počest Vašeho pana otce. Vaší celé rodine srdečný pozdrav. Jak se daří Vám v Pukanci?... Vzpomínáme rádi na náš pobyt v Pukanci, kde jsme byli vřele přijati, zač i nyní děkujeme. Těšilo by nás, kdybychom obdrželi lístek od Vás. S pozdravem Jaroslav a Bohuslav Hašek.“
Pukanca a Jabloňoviec sa týka aj list Jaroslava Haška písaný Andrejovi Kmeťovi z Prahy 8.9.1901, v ktorom mu oznámil (v preklade do slovenčiny): „...na našej ďalšej ceste sa nám dosť dobre vodilo. Len v Almáši, vlastne pred Almášom som ochorel na menšiu koliku, ktorá však prešla po použití silnej dávky chinínu a tanínu. V Almáši upútal našu pozornosť sopečný val. V Pukanci som zbieral nerasty, ako rudu striebornú, zlatú, sírniky olovené, kryštalické kryštály atď. Veľa kg som priniesol so sebou domov...“
Bratia Haškovci sa horským chodníkom z Pukanca vybrali na Novú Baňu. Zrejme išli popri známom Krížnom buku a kompou medzi Brehami a Novou Baňou prekročili Hron. Tu zanechal Jaroslav Hašek ďalšiu stopu, ktorá sa zachovala na starej dobovej pohľadnici Pukanca adresovanej sesternici z 28. augusta s textom: „Milá Marie! Přijmi náš pozdrav ty i drahá matinka. Lístek tento jsme dostali v Bakabáně od pana Juris Dr. Schwarze. Vede se nám dosti dobře. Přešli jsme Hron.“ Bohuslav na pohľadnicu pripísal: „Jsme nyní v Těkovské stolici...“
V Novej Bani navštívili bratia Haškovci rodinu roľníka, obetavého národovca, veršovníka Štefana Volfa-Kňazolúckeho. S adresou napísanou na lístku (pravdepodobne od Andreja Kmeťa) ich prijala Volfova manželka, lebo jej manžel v marci ako 42-ročný zomrel. Jaroslav Hašek sa zaujímal tiež o Volfovu, na tie časy bohatú knižnicu.
Haškov pukanský a novobanský pobyt pripomínajú pamätné tabule, najnovšia v Pukanci na dome Petra Klinku, ktorý stojí na mieste zbúraného domu JUDr. Jána Schwarza, staršia na dome, v ktorom navštívil Volfovcov v Novej Bani, na Štáloch-Čiernom Luhu. Pravdepodobne druhý pobyt Jaroslava Haška v Pukanci sa uskutočnil o rok neskoršie bez brata, s priateľom a spolužiakom Viktorom Janotom. V septembri 1902 navštívil preukázateľne opäť Banskú Štiavnicu a v Novej Bani pani Volfovú, kde sa zdržal týždeň. Išli zrejme opäť cez Pukanec. O tejto Haškovej návšteve Pukanca je doteraz známy len nepriamy dôkaz v jeho satire z pukanského prostredia Zpověď z Maďárie, ktorú publikoval v Národných listoch 13. 11. 1902, kde sa nachádza text: „To budou ti chlapi, co již loni byli zde návštěvou a zpívali v lese divné písně!“ V tejto satire parodoval miestnych činiteľov-maďarónov, ktorí v návštevníkoch videli velezradcov, buričov, špiónov ruského cára. Hašek vo svojich poviedkach spomína Pukanec aj inde.
Haškov pobyt v Pukanci okrem viacerých autorov spracovala i pukanská učiteľka, lokálna historička Zuzana Hrúzová (1910-2001). Okrem dostupných pramenných podkladov jej k tomu poslúžili aj informácie prof. MUDr. Teodora Schwarza, syna JUDr. Jána Schwarza a JUDr. Dezidera Rakšányho, po 2. svetovej vojne veľvyslanca ČSR v Bruseli, syna Ľudmily Gracovej. Pokúsila sa identifikovať miesto deja kasíno (vo vtedajšom Demicherovom dome) a osoby, ktoré Hašek v „pukanskej“ satire opísal. V tejto satire sú aj niektoré náznaky detailov, ktoré Hašek stvárnil o dve desaťročia neskoršie vo svojom Švejkovi.
Spomienka na Haškov pobyt v Pukanci spred 105 rokov je malým príspevkom, ktorý po jeho doplnení a rozšírení by mohol prispieť nielen k prehĺbeniu poznatkov histórie, ale aj k rozvoju vidieckej turistiky v Pukanci. Nefalšovaná história, ktorej sa treba venovať, tradície, príroda s jej miestnymi zvláštnosťami, zachovalé pamätihodnosti, tradičná srdečnosť a pohostinnosť ľudí znásobená ich iniciatívou by sa mohli stať iniciátorom rozvoja cestovného ruchu i v tejto časti Slovenska. Spojenými silami s Novobančanmi, s kto- rými Pukančanov spája aj spoločná história niekdajších slávnych slobodných kráľovských banských miest, v spolupráci s ďalšími obcami by sa mohol dosiahnuť požadovaný efekt.
Vám, slečno, píši v památku
zde krátkých několik řádků,
když z dálné vlasti přibylý
pohostinství obraz přemilý
jsem našel. Přijala mne ruka vřelá
jak mezi bratry cítil jsem se zcela,
zde tatáž řeč libě mně zněla,
když jará mládež písně svoje pěla.
Vám, slečno, přeji z duše celé,
by Slovenkou zůstala jste véle.
Nechť pod Vašimi spanilými kroky
vždy pažit kvítí rozkvěte,
a až uplynou dlouhé roky,
Vy nezabudku z nich mi utrhněte.
Na památku svého
pobytu v Pukanci
v památku vepsal
Jaroslav Hašek z Prahy
 |
| Zápis v pamätníku |
Aj druhá júlová nedeľa mala nádych slávnosti. Medzi nás zavítal páter misionár Ján Nemčik, SVD, aby nám porozprával o ľuďoch v Južnej Amerike, kde strávil 44 rokov. Je to staručký pán, v júli sa dožil 85 rokov, no stále činorodý. Všetkých hneď zaujal svojím temperamentom a zaujímavým rozprávaním. A prekvapil, keď začal spievať mariánsku pieseň v španielčine, ktorá sa spieva v Argentíne.
Páter Nemčik prežíva jeseň svojho života v Nitre na Kalvárii, ale nechce oddychovať, chce byť ešte užitočný. Preto cestuje po Slovensku a rozpráva o svojom živote a hlavne o ťažkom živote ľudí, ktorým hlásal Božie slovo. Zo skúseností, ktoré nadobudol, zostavil zaujímavú knihu s názvom Južná Amerika, aká si? Pútavé rozprávanie podnietilo viacerých, aby si túto knihu kúpili a tak podporili misijné dielo. Srdečne ďakujeme za jeho návštevu a želáme mu hojnosť Božích milostí a zdravia, aby ešte vládal putovať, hlásať a teda pracovať vo vinici Pánovej.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Ráno bolo chladné a pozde svitalo. V osade obkolesenej z troch strán horami sa osadníci zobúdzali do prvého sniežika.
Bol začiatok novembra.
Starý Koreň sa zobudil, keď už bol biely deň. Nemohol zvečera hneď usnúť, musel myslieť na raňajšiu neľahkú cestu, na ktorú sa dobrovoľne podujal so švagrom Homolkom. Vyskočil z postele, akoby ho uštipla osa, raz-dva navliekol šaty na seba a na nohy natiahol čižmy. Prežrel napochytre v kuchyni voľačo slaniny s chlebom a cibuľou, zapil to pálenkou a rušal do Homolkov.
- Už som sa zberal ťa zobudiť, - podpichol ho švagor, škriepnik a vtipkár, zapriahajúc do jarma už druhého vola.
- Mal som pľuhavú noc... nespavú, - zazíval ticho starý Koreň, neochotne sa zapájal do roboty okolo došteného voza vo dvore, plne naloženého čerstvým maštaľným hnojom.
- Len či ho vytiahnu na Čertovú, - zapochyboval, keď sa lepšie prizrel doštenáku ťažkému od nákladu.
Čertová boli oráčiny v susedstve hory, bezmála tri kilometre od osady.
- Ojojój! - zahvízdal Homolka, pyšný na svoj volský záprah. - Vari sú moje voly capy v jarme, či čo? Vytiahli by do brehu aj dva razy takú fúru!
- Veď ja už nič, - vzdychol Koreň, zdvihol zrak dohora a s akousi obavou zadíval sa ponad strechy chalúp na vzdialenú horu v smere, kadiaľ viedla cesta do poľa.
Homolka medzitým priniesol z maštale dvoje vidiel a zapichol ich vedľa seba do hnoja vo voze. - Hotovo, - povedal a trochu povýšenecky pozrel na švagra.
Ťažký voz zavŕzgal v kolesách zašpinených až po osi od hnoja a blata. Gazda kolesá tentoraz neobriadil úmyselne.
Vyšla z kuchyne Homolková, strčila mužovi do vrecka uzlík s poživňou a s tvárou zastretou nepokojom a obavou bez slova vyprevádzala chlapov z dvora.
Koreň knísavo kráčal za vozom, Homolka, od neho mladší o päť rokov, s bičom v ruke dva-tri kroky pred záprahom.
Bez slova šli po ceste asi pol hodinky.
Na rázcestí nad osadou sa voz zastavil. Obidvaja sa zadívali do úžľabiny na opačnej strane chotára, kde na slnkom zaliatej lúčke šantili dve srny.
- Martin na bielom koni... - poznamenal Koreň, majúc na mysli včasnejší príchod prvého snehu do kraja než pred rokom. Homolka nehovoril nič. Po chvíli odlepil oči od úžľabiny, otočil sa a pošibal voly.
- Hajs, tátoše! Hajs!
Pred rázcestím nad mokrou lúkou ich prekvapila nemecká motocyklová hliadka alebo spojka.
- Halt! Dokumenten!
Jeden z vojakov zoskočil z motocykla, s namiereným samopalom legitimoval najprv Homolku. Druhý vojak zostal sedieť so zbraňou v ruke v loďke prívesu.
Osadníci mali osobné preukazy v poriadku, ozbrojení neboli. Šedozelená uniforma sa napokon vrátila k vozu, uchopila do rúk vidly a niekoľkokrát nimi pichla do hnoja, zakaždým na inom mieste.
Nemec sklamane zavrtel hlavou a vidly oblúkom zahodil do priekopy. O chvíľu sa motocykel rozbehol po ceste smerom k dedine.
- Dobre že nám neprevrátili voz tí pohani, - uľavil si Homolka, bledý od rozčúlenia ešte aj teraz. Odhodené vidly nazad zapichol do hnoja vo voze.
Na úpätí Čertovej nechali voly dlhšie oddychovať. Zatiaľ si obidvaja tabakom napchali fajky a pripálili.
- Len aby tí ku kolibe prišli, ako sľúbili, - prehodil zastretým hlasom starý Koreň, mysliac tým partizánov, ktorí ich mali prísť na dohovorené miesto čakať. - Čo ak tam nenájdeme nikoho?
- To je nezmysel, - odsekol Homolka. - Keď sľúbili, prídu. Partizán nehovorí do vetra.
Homolka mimovoľne siahol rukou do vrecka hrubého kabáta a len teraz zbadal, že mu v ňom chýba uzlík s poživňou.
- Nech sa s ním zadrhne! - zaklial, zamieriac šíp hnevu na nemeckého vojaka. - Tam sú moje raňajky i desiata, ba možno aj obed.
Po kamenistej ceste do svahu voly prepletali nohami pomalšie a fučali. Starý Koreň šiel pred nimi, zatiaľ čo Homolka zozadu zapieral sa rukami do voza.
Voz zastavil na zemiačnisku pod krovinatým brehom v Čertovej, kde schovaná v hustom lieští čupela koliba.
Skupina šiestich partizánov dopredu preverila okolie. K záprahu sa približovali z troch strán v dvojiciach.
- Nezastavili vás Nemci? - spýtal sa mladý Jano Hríbik, Koreňov príbuzný zo ženinej strany, ktorý sem prišiel medzi prvými.
Homolka vyrozprával príhodu s nemeckou hliadkou pri skladaní hnoja na zemiačnisko. Medzi partizánmi bol aj jeden Rus.
- Ste chlapáci, - pochválil hostí veliteľ, starší rozvážny chlap v civilných šatách, pochádzajúci odkiaľsi z Povolžia, keď zbadal na odkrytej spodnej doske voza ležať tri oválne balíky s liekmi, potravinami a strelivom. Každý z balíkov bol zakrútený ešte do zvieracích kožiek.
- Prežili sme cestou veľa strachu, - vyznal sa Koreň z ľudskej slabosti pred všetkými.
Veliteľ rozostavil stráže a pozval hostí do koliby. A tu čakalo na nich nové prekvapenie.
Pri pukajúcom ohníku spal v deke zababušený asi šesťročný cigánsky chlapec.
- Ako ste k tomu neviniatku prišli? Kde ste ho našli? - zaujímal sa Homolka a zohol sa v páse, aby lepšie videl dieťaťu do tváre. Chlapček mal čierne kučeravé vlasy, pootvorené ústa a pomrnkával.
- Cigánsku rodinu, ktorá sa v Panskej hore ukrývala, Nemci objavili a chladnokrvne na mieste postrieľali. Chlápätko sa v osudnej chvíli kamsi odtúlalo a prežilo. Začuli sme jeho plač pri večernej obchôdzke: polonahé a vyhladované ležalo v mokrom malinčí v riedkej smrekovej hore.
- Kedy sa to stalo?
- Asi pred týždňom. Možno o deň-dva skôr, dieťa nevie určiť dátum.
- Zostane pri vás i ďalej?
- Nie. Mohlo by dnes s vami do dediny?
Homolka sa spýtavo pozrel na Koreňa. Koreň prikývol a vzápätí povedal:
- Sme ľudia ako aj oni... ak nás na spiatočnej ceste prekvapia Nemci, poviem, že je to môj vnuk.
Do koliby vošiel Rus, úsmev mu pohrával na mladistvej vyholenej tvári ako bezstarostnému šarvancovi. Priložil na ohník, vytiahol z bočného vrecka kabáta tľapkavú pollitrovku s vodkou a ponúkol hostí. Zadeklamoval v rodnom jazyku:
- Vypite, priatelia, na moje dnešné dvadsiate štvrté narodeniny!
Koreň s Homolkom odpili z fľašky po glgu a poblahoželali Nikitovi k jeho sviatku.
Keď sa cigánsky chlapček zobudil, voz sa pohol na spiatočnú cestu. Slnko opäť na chvíľu vystreklo spoza olovených chmár.
Povesť bola uverejnená v KALENDÁRI Národnej banky, účastinárskej spoločnosti v Banskej Bystrici na priestupný rok 1932. Jedna z jej trinástich filiálok na Slovensku bola dlhé roky aj v Pukanci. Pripravil Ján Králik
Dokončenie
Dobre si poznali svojich - však sú to nie pohanskí Turci! - že ľahko vydajú koňa za troch ľudí. Ba budú sa tešiť, že tak lacno dostali troch chlapov. I to vedeli naisto, že kôň je nažive a v dobrom zdraví, lebo vyzvedač nebol by sa opovážil klamať, keby tak nebolo.
Najstarší Michal radostne sa lúčil s bratmi, akože onedlho postretávajú sa doma na slobode. Veselo sadol do sedla a veselo uháňal s tureckým malým sprievodcom do Pukanca.
Radosť jeho iba rástla, keď zazrel známy chotár, bránu, ulicu i ľudí. Ale neobzeral sa veľmi.
Vletel rovno do richtárovho dvora.
- Hej, richtár, či je tu Ibrahimov kôň?!
- Čože kôň! Ale to je niečo, že si ty tu! - volal natešený richtár.
- Ba veru, len či je tu Ibrahimov kôň?
- I ten je tu, syn môj!
- Tak je dobre! - vykríkol a len teraz zoskočil zo sedla.
Aj hneď všetko vyrozprával, aká vec mu ide dopriať slobody.
Richtár počúval, ale ako načúval vždy pozornejšie, tak sa mu tratila radosť z tváre.
Ba pomaly celkom zosmutnel.
Michal Hudec nevšímal si richtárovej tváre, ničoho nespozoroval, veselo sa spýtal richtára ešte raz:
- A či je naozaj tu?
- Tu je, - prisvedčil richtár, ale - tichšie.
- Tak je dobre! - prisviedčal najstarší Hudec.
- Všelijako je, syn môj, ale - poď, ukážem ti a sám uvidíš, či je dobre či je zle.
Takto ho pojal, zaviedol za stodolu, tam z akejsi hromady odhodil zopár halúz a natešený Michal videl pod haluzami vyvráteného Ibrahimovho koňa.
Razom zamrzla krv najstaršieho Hudca.
- Tak si teraz sám povedz, či je dobre či je zle, - rozhovoril sa ticho richtár. - Keby si len pred hodinou bol prišiel... Vtedy bol tu Bory. Obzerali sme tú potvoru a nebezpečne sa zahnala na Boryho, skoro mu pošpatila tvár; ledva stačil odskočiť! Vieš, aký je Bory prchký. Vymykol šabľu a bolo po potvore... Aby vraj ešte i teraz a tu neubližovala našim ľuďom.
Michal Hudec sa zvrtol a hneď aj vykročil.
Iba tak idúcky zavolal richtárovi:
- Nepovedzte nikomu, že som tu bol, aj tým, čo ma na vlastné oči videli, aj tým odtajte! Na vašu česť vás o to prosím! Ani mojej matke nepovedzte...
A pokým richtár dobehol za ním na dvor, najstarší Hudec už sedel v sedle a cválal von z mesta ako vo vetre, aby sa ani sám nemohol zastaviť, ani aby ho známi nepoznali.
Ďaleko za pukanským chotárom stíšil koňa.
Ale i potom takto rozmýšľal statočný a verný brat:
- Viem, mohol som si zachrániť aspoň svoj život, lebo Ibrahim, či sa vrátim alebo nie, neomilostí mojich bratov a keď prídem bez koňa, neomilostí ani mňa. Ale bratia moji i v poslednú chvíľočku pred smrťou by si mysleli, že som ich zradil, a takej trpknej chvíle im nedoprajem...
Nuž ani sa nezastavil po agu Ibrahima.
* * *
O dva roky - práve zasa v máji to bolo - Pukančania mali veľkú radosť.
Totiž - zajali agu Ibrahima.
V Pukanci bol sviatok v ten deň.
Veď Ibrahim ohromne mnoho znamenal pre Turkov a keď jeho stratili, stratili mnoho. Aj sa všetkými silami a spôsobmi usilovali, aby ho Pukančania aspoň nezmárnili, aby nechali aspoň nažive. Sľubovali hory-doly i dávali, čo mohli, a len za takú maličkosť, aby Pukančania Ibrahima denne dvakrát nachovali, sľubovali im päť chlapov zajatcov.
Pukanský richtár medzi prvými z tých piatich vyznačil troch bratov Hudcovcov, a darmo sa Turci spierali, že bratov Hudcovcov aga dávno-dávno predal - Alah sám by len vedel, kde sú teraz, v akom ďalekom kraji a či žijú alebo nežijú.
Ale pukanský richtár neustúpil.
A Turkom nelenilo sa vysliediť osud troch bratov, vynašli ich kdesi aj doviedli ich do rodného kraja.
I vtedy bol sviatok v Pukanci.
Potom Mikuláš Pálffy kúpil agu Ibrahima od Pukančanov za tristo zlatých a Pukančania ani s Ibrahimom nemali viac starostí.
Pokračovanie
Na 29. apríla 1888 bolo zvolané mimoriadne valné zhromaždenie, kde sa už po štvrtýkrát menil rozpočet spolku. Nie je ani tak zaujímavá hodnota majetku spolku, ale veľmi zaujímavé je, ako naši predkovia mienili vystrojiť a vyzbrojiť 80 činných členov (výkonných hasičov). Napríklad (podľa zápisnice) laziči dostali k dispozícii 30 šišakov „lacnej jakovosti“, 26 úzkych opaskov, 30 čakanov, 4 povrazy, 4 široké opasky a 30 píšťaliek so šnúrkami. Striekači dostali 40 čiapok, 40 opaskov, l0 balt (sekeriek). Vodnári dostali 20 čiapok, 6 balt, 10 rebríkov (lojtry), 3 trúby so šnúrami, 20 kúp, 1 vreteno s vozom na hadice, kefy na čistenie hadíc a šrófov. Ďalej sa mala kúpiť jedna štampigľa (pečiatka), jedna veliteľská zástava a jeden veliteľský lampáš.
Návrh výboru, aby vystrojenie nadobudnuté za vlastné peniaze prešlo do majetku spolku, sa nestretlo so súhlasom. V zápisnici sa píše: „keď patričný veliteľ zakúpiac si oblečenie tým isteže obeť priniesol, a po odstúpení ho speňažiť nemôže,“ preto valné zhromaždenie rozhodlo, že v takomto prípade alebo v prípade úmrtia ho od dedičov odkúpi spolok podľa hodnoty veci a znaleckého posudku, ale len ak nešlo o vystúpivšieho člena, „ktorý z rozhorčenosti, prieku a s úmyslom o oslabenie spolku bol svévolne zo spolku vystúpil“.
Pre nedostatok hmotných prostriedkov v spolku po dlhých úvahách hlavného zapisovateľa Jána Schwarza požiadali, aby pri svojej súkromnej ceste do Budapešti vyjednal u firmy Geinttner-Welser možnosť kúpenia striekačiek s priznaním zľavy pri hotovom platení. Súčasne na návrh ohňového dozorcu Pavla Czibulku a evanjelického učiteľa a veliteľa striekačov Samuela Sekana bol Ján Schwarz vymenovaný za čestného hlavného veliteľa. Aj keď sa tomu bránil, jednako ho zvolili. V zápisnici sa píše: „Keď do tretieho vrhu zaznelo také srdečné a mohutné ‚ať žije', že navrhovaný naskrz odpovedať nemohol a výjavom toľkej a takej dôvery a uznalosti natoľko bol pohnutý a prekvapený, že v rozcítení len kratučkými pár slovami svoje poďakovanie vstave bol vysloviť.“
Dňa 2l. mája 1888 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie, pretože Podžupanský úrad odmietol potvrdiť stanovy pre chybu v nich a museli byť doplnené podľa jeho pokynov. Hlavný veliteľ Július Cziglan navrhol, a jeho návrh bol prijatý, aby sa Ohňohasičský spolok obrátil na slávny magistrát mesta Pukanec s tým, aby sa na všetky domy, ktoré sa náborovej činnosti nezúčastnili (teda z ktorého domu ani jeden člen nevstúpil do Ohňohasičského spolku v ktorejkoľvek kategórii), vyrubila zvláštna daň, z ktorej by sa uhradil rozpočtový schodok.
Činnosť spolku bola v tých časoch založená na zabezpečení proti požiarom, ale zasluhuje si aj v dnešných časoch zvláštnu pozornosť, lebo ilustruje názory na česť a charakter hasiča, ale prináša aj trochu humoru v takej vážnej práci, ako je listovanie v dejinách.
Bolo to presne l4. júla l888, keď na mimoriadnom, na ten účel zvolanom veliteľskom zasadnutí hlavný veliteľ Július Cziglan predniesol ponosu na Pavla Czibulku, ktorý sa dopustil takéhoto priestupku: „Dňa l0. júna tohto roku dostavil sa na cvičbu činných členov v poloparádnej uniforme so zlatým polgolierom a čiernou hodvábnou čiapkou, vzdor tomu, že o používaní golierov sa veliteľský výbor ešte len radil. Bol preto hlavným veliteľom napomenutý, aby zlatý golier ako jemu nepatriaci odložil. Napomenutý pak záporne odpovedal aj vykázaniu z miesta cvičby a pred zhromaždením sa sprotivil, následkom čoho si verejné pokarhanie zaslúžil.“
No to nebolo všetko. Ohňový dozorca Pavol Czibulka, v civile diplomovaný notár, sa okrem tohto priestupku dopustil závažnejšieho činu. Dodávateľská firma látok na uniformy a hodnostných označení poslala na ukážku ako vzory goliere a odznaky „na prišitie na háby“, spolu v jednom balíku s látkou pre Pavla Czibulku, ktorý si ich nechal pre seba, lebo si vraj myslel, že mu to táto firma poslala do daru. Tieto hodnostné označenia v počte 186 kusov zdarma rozdal krajčírom, ktorí šili uniformy. V zažltnutej zápisnici čítame: „Jeden z golierov doposlaných pre seba použil. Týmto dokázal nielen nehodným zostať členom spolku, preto hlavný veliteľ pán Július Cziglan navrhol, aby dozorca ohňa Pavel Czibulka zo spolku vyhodený bol.“
No vyhodený nebol, jednak preto, že proti tomuto výroku podal „apellátu“, jednak preto, že veliteľský výbor zhrnul všetky dôvody za a proti a zmenil návrh tak, že pán Czibulka zlatý golier odpára z uniformy a vráti ho spolku a za pokutu zaplatí ho firme a všetky ostatné drobnosti odovzdá, čo sa aj na tretí deň stalo. Ohňový dozorca Pavel Czibulka bol ponechaný aj naďalej vo svojej funkcii, ale bola mu zápisnične vyslovená výčitka za tento jeho čin.
Ukázali sa aj prvé nedostatky povinnosti dôstojníkov kupovať si uniformy z vlastných peňazí. František Kynczel, rím. kat. učiteľ a veliteľ lazičov, sa vzdal svojej hodnosti, pretože má taký malý plat, že zaplatenie uniformy by bolo na úkor jeho rodiny. Preto sa žiadal preradiť medzi radových členov. Výbor však jeho žiadosti nevyhovel a apeloval na jeho mravný cit, aby neoslabil zriaďujúci sa spolok, ktorý ešte stanovy nemá definitívne schválené, ale aj naďalej cvičil lazičov s takou ochotou ako doteraz. Jedine strojníkovi (meno nie je uvedené) sa odhlasovala odmena „ročitých 6 zlatých rakúskeho čísla“.
V júli 1888 sa znova mimoriadne zvolaný veliteľský výbor musel zaoberať priestupkom, ktorého sa dopustili Michael Hruškovic a Ján Štamposký. Čo vlastne títo počestní mešťania vykonali, že to musel riešiť i Kapitánsky úrad mesta Pukanec? „Dňa 22. júla po cvičbe obaja obvinení v rovnošate odišli do krčmy Haľboch, kde sa vadili, nedobizeň robili a verejný pokoj rušili.“ Kapitán mesta postúpil sťažnosť Ohňohasičskému spolku s tým, že ak pán hlavný veliteľ neurobí si poriadok, urobí ho pán kapitán mesta sám.
Obaja obvinení boli, pretože najprv na cvičbe si robili posmechy z úradníkov a oficierov spolku, uťahovali si z celej cvičby, robili posmech a hlasité poznámky mali na hodnosť Samuela Zamboyho v tom zmysle, že ak niekto niečo nevie, aby sa opýtal Zamboyho, ten vraj všetko vie. Potom v krčme Haľboch sa pustili do zvady ohľadne hodností niektorých členov a zvada skoro prešla do bitky. Michael Hruškovic natoľko zapáral do hodnosti Samuela Zamboya, že už-už mala vypuknúť bitka. No mešťanosta Ján Mazura, chcejúc zabrániť bitke chytil Jána Štampoského tak, že mu z píšťalkovej šnúry odletela jedna gulička, čo pána Štampoského tak rozzúrilo, že strhol si šnúry z uniformy a hodil ich pod stôl. Predvolaní boli aj svedkovia Samuel Zamboy, Samuel Benko, Ján Mazura, Samuel Kováčik, Štefan Polónyi a Ján Michalovič, ktorí im dokázali vinu.
Veliteľský výbor rozhodol upustiť od pokuty za nedôstojné správanie pri cvičbe, ale za vyvolanie bitky bola uložená pokuta podľa § 6 stanov - prísne napomenutie. Tento trest vykonali spoločne predseda Ján Lélek a pán farár Bujna. Okrem toho bolo prijaté uznesenie, že uniforma a výzbroj sa môžu nosiť len na cvičby. Najmä výzbroj sa po cvičbe nesmela nosiť do krčmy.
Veľké starosti v tom čase mal Ohňohasičský spolok mesta Pukanec so služobnými pravidlami. Dnes by sme mohli povedať, že to bol protipožiarny štatút. Vyhotovil ich v 70 exemplároch Samuel Kupčok na vlastnom hektografe aj vlastným chemickým atramentom, pričom z vlastných peňazí kúpil aj potrebný papier. Tieto služobné pravidlá boli napísané úhľadným krasopisom v slovenskom jazyku, ale bolo treba ešte vyhotoviť ďalšie exempláre v jazyku maďarskom. Mestský lekárnik Jozef Molnárich vlastnoručne napísal a aj vyhotovil vyše 100 exemplárov na hektografe. Za túto prácu neprijal od Ohňohasičského spolku žiadnu odmenu, ba naopak, sám prispel dobrovoľným darom päť zlatých rakúskeho čísla v prospech spolkovej pokladnice.
V tomto období sa dostávame podľa zachovaných dokumentov k vážnym udalostiam, ktoré neskôr viedli k rozpadnutiu Ohňohasičského spolku v Pukanci. Bola to národnostná otázka.
Až doteraz všetky zápisnice boli písané v slovenskom jazyku alebo dvojjazyčne, po slovensky a po maďarsky. V maďarčine však boli písané len tie, ktoré sa predkladali vyšším štátnym orgánom, aj to len ako preklad zo slovenského originálu.
Dňa 30. septembra 1888 interpeloval na schôdzi veliteľstva ohňový dozorca Pavel Czibulka hlavného veliteľa Júliusa Cziglana, že zadržuje u seba účty, neprávom preberá spolkovú poštu, že svojvoľne išiel do Levíc preberať výstroj a uskladnil ju u seba v dome a tam ju rozdáva spolkovým úradníkom, že nevysiela stráže na majálesy, že nevymenil čiapky veľkého čísla za potrebné atď. Hlavný veliteľ Július Cziglan sa horko-ťažko z obvinení ospravedlnil, avšak pod bodom 68 schôdza prerokúvala oveľa dôležitejšiu vec inšpirovanú Júliusom Cziglanom, ktorá mala vyriešiť rečový a národnostný problém.
Žiadosť koncipoval hlavný veliteľ Július Cziglan spolu s podpísanými navrhovateľmi. Boli to: Gustáv Demicher, podveliteľ, Franz Kynczel, rím. kat. kantor a učiteľ, veliteľ lazičov, Samuel Keviczký, veliteľ vodnárov, Daniel Krump, strojník, Andrej Bartakovics, veliteľ stráží, Ján Krump, zaradenie nie je uvedené. V žiadosti sa okrem iného doslovne uvádza: „Poneváč sa dosiaľ každá písomná práca výlučne v slovenskom jazyku viedla a reč našej vlasti maďarskej celá sa bokom nechávala, ta smeruje náš návrh, aby odteraz, ako sa to na dobrých vlastencov svedčí, sme maďarský jazyk podporovali a tomu prednosť dali.“ Ďalej sa píše: „Tým viac, poneváč každý občan vlasti a tak aj každý spolok a úrad povinný je používať jazyk Uhorského štátu a to je jazyk maďarský. My všetci viac-menej vládneme jazykom maďarským, a keď jesto taký medzi nami, ktorý je aj nie v ňom dokonalý, preto nie menej pyšne sa uznáva byť Maďarom a práve je tak dobrým vlastencom ako ten, ktorého jazyk je maďarský. Navrhujeme teda, aby od týchto čias pozvania do výročitého zhromaždenia, zápisnice valného zhromaždenia, pozvania do veliteľstva a zápisnice, stanovy a služobné pravidlá, jedným slovom všetka písomná práca v prvom rade v maďarskom jazyku sa viedla. A nech sa vypovie, že úradným jazykom spolku je maďarský. Ukážme aj týmto, že o nás rozširovaný zlý chýr, ktorý v pochybnosť uvádza naše vlastenectvo, je bezzákladný.“
Schôdza veliteľstva však rozhodla šalamúnsky: „necítiac právo rozhodovať jednostranne, pojednanie a rozhodnutie jej do výročitého riadneho valného zhromaždenia odložilo.“ Toto zhromaždenie sa konalo 7. apríla 1889 v poradnej sieni magistrátu mesta Pukanec. Zahájil ho predseda Ján Lélek krátkym príhovorom a správou o činnosti spolku za prvý rok účinkovania. Konštatuje v nej, že štatút (stanovy) spolku a služobné pravidlá vyhotovil dr. Ján Schwarz a boli 29. deecembra 1888 pod číslom 85045 Vysokého kráľovského uhorského ministerstva vnútra potvrdené. Vystrojenie bolo kúpené u firmy Geinttner a Rausch v Budapešti za dojednanú sumu 602 zlatých rakúskeho čísla. Hospodárenie za prvý rok činnosti vykazovalo: príjem 743 zlatých 38 krajciarov, výdavok 686 zlatých 74 krajciarov, hotovosť 56 zlatých 64 krajciarov. V roku 1888 bol iba jeden požiar, ktorý s pomocou božou a ochotným pričinením hasičov len jeden dom v popol obrátil. Konší prajúc, aby milostivý Hospodin i naďalej podobných zlých príhod mesto naše uchránil.
Potom podal správu hlavný veliteľ Július Cziglan. Okrem iného konštatoval, že spolok nemá „strojáreň“ a „jej vystavenie od slávneho mesta sa prosiť bude“. Na jeho návrh bolo odhlasované strojníkovi Danielovi Krumpovi 6 zlatých odmeny za čistenie „ohňohasičských strojov“. Mestskí hajdúsi, ktorí mali za povinnosť vytrubovať aj pre spolok, dostali ešte za minulý rok dve zlatky a na budúci rok im bola odhlasovaná odmena štyri zlaté ročitej odmeny.
Posledným bodom programu tejto schôdze bolo riešenie jazyka, alebo, môžeme konštatovať, národnostnej otázky. Samuel Kupčok ako hlavný zapisovateľ znova prečítal doslovne maďarský aj slovenský list uvádzaný v zápisnici veliteľskej schôdze z 30. septembra 1888. „Aby ale jeho slová mylne rozumené alebo prekrútené neboli, z písma povedal svoju odvetu zavracajúcu, pod kritiku vezmúc štylizáciu prosby a v nej obsažené skutočnosti nezodpovedajúce tvrdeniu, ktoré v pochybnosť postavili jak jeho, vlastne aj pána dr. Jána Schwarza vlastenectvo.“
Predpokladáme, že to bola veľmi plamenná reč, lebo Kupčok sa hájil tým, že ako učiteľ maďarskú reč v škole pilne pestuje a protestuje proti tomu, že pri Ohňohasičskom spolku sa dosiaľ všetky písomnosti viedli len v slovenskom jazyku a reč vlasti našej maďarská zanedbávaná bola. Nie je to vraj pravda, lebo: „pri spolku komandovanie (povel) je maďarsky, členské lístky (legitimácie), spolková pečať, stanovy v troch exemplároch maďarské a len v jednom slovenské, služobné pravidlá v 100 exemplároch maďarské a len v 70 exemplároch slovenské a úradné dopisovanie navonok sa len maďarsky viedlo. Osvedčuje sa, že nikomu ani len na myseľ neprišlo odtískať maďarskú reč, ani nerobili žiadne poznámky k maďarským účtom, ani sa nesmiali na tom, že maďarsky nerozumejúci strojník maďarsky píše radovú knihu (inventár).„ Svoju plamennú reč končí Kupčok zápisnične podchytenými slovami: "Tým práve oprotivné, nie odtískanie maďarskej reči dokážuc, že ako dospelý, odrastený človek nie je prinútený prosiť z dictie vlastenectva držanej.“
Túto svoju obrannú reč napísanú odovzdal Kupčok s tým, aby ju dali mestskému kapitánovi, ktorý na schôdzi osobne nebol prítomný. Zo zápisnice sa ďalej dozvedáme, že Kupčok svoju reč veľmi ťažko dokončil, lebo Július Cziglan, hlavný veliteľ, bez prestania mal posmešné poznámky na rečníka, že sa ide pretrhnúť od námahy.
Potom sa konečne dostal k slovu Július Cziglan. Žiadal, aby sa o používaní maďarčiny ihneď hlasovalo. Ale bol taký vynervovaný, keď videl a počul nespokojnosť s jeho návrhom a „skákanie do reči z druhej strany hustejším sa stalo, čo ho natoľko vynieslo z koľají, že uchytiac klobúk, dvere zaplesnul a vybehol von“.
Po utíšení sa odsúhlasilo uznesenie, aby sa správy a spolkové knihy odteraz viedli len po maďarsky, pozvánky však aby sa posielali dvojjazyčne a rokovacia reč zostáva naďalej slobodná, teda dvojjazyčná.
O štyri dni neskôr 11. apríla l889 zasadalo veliteľstvo. Na tomto zasadnutí sa nezúčastnil Július Cziglan a predseda Ján Lélek prečítal jeho list, ktorým sa funkcie hlavného veliteľa zrieka. Ako dôvod uvádza, že mu jeho česť a dobré meno pred vlasteneckým obecenstvom po tom, čo sa stalo na valnom zhromaždení Ohňohasičského spolku nedovoľuje, aby v tomto spolku ďalej účinkoval a za týmto len ako zakladateľ chce svoje práva v platnosť uvádzať. Prítomný bol aj mestský kapitán Krump, ktorý si znova vypočul Kupčokovu obranu a čin Júliusa Cziglana kvalifikoval za čin spáchaný v okamžitom rozrušení mysle, ktorý však smeroval k rozpadu spolku. Preto člen veliteľstva a evanjelický farár Martin Bujna navrhol: „pána hlavného veliteľa výťahom zápisnice vyzvať, aby pre dobro a vývin spolku, vlastne pre jeho udržanie sa v celosti, od svojho poďakovania odstúpil a čo hlavný veliteľ i ďalej obetavo učinkoval.“
V zápisnici sa uvádza aj satisfakcia, ktorú mu je ochotný dať Samuel Kupčok na najbližšom valnom zhronaždení. Ďalej sú tu uvedené dôkazy toho, že Július Cziglan v podstate presadil maďarizáciu, lebo ak zostane vo funkcii, maďarčina má neobmedzený priestor.
| Vladimír Weinciller - spracované podľa záznamov P. B. Beblavého | [ hore ] |
Okienko do minulosti
Zápisky v obecnej kronike nám núkajú pohľad na Slovenské národné povstanie očami vtedajších súčasníkov.
Komunistická skupina v Pukanci prešla po vzniku Slovenského štátu pod vedením Štefana Chovana do ilegality. Do skupiny patrili Ľudovít Molnár, Emil Jusko, Štefan Szabo, Ján Urban.
Štefan Chovan už v roku 1939 nadviazal osobný styk s významným politickým činiteľom Ladislavom Exnárom z Banskej Štiavnice. Spojku im robil Emil Jusko. Skupina mala spojenie so Samuelom a Pavlom Kalinovcami z Devičian, Jozefom Kolárom z Brhloviec, Jánom Petrášom z Dolných Žemberoviec, Karolom Dolinským z Kľaku. Keď sa v roku 1942 Ladislav Exnár stiahol do Štiavnických hôr, kde založil partizánsku skupinu Sitno, pukanská ilegálna skupina ich podporovala, dodávala im potraviny, zbrane a strelivo. Šatstvom a potravinami prispievali aj ďalší Pukančania: Dezider Ollík, Ladislav Kováčik, Ladislav Krump.
Inou činnosťou skupiny bola preprava zajatcov - príslušníkov Červenej armády, ktorí ušli z táborov v Nemecku. Prichádzali väčšinou z Radošoviec. Na trati Kozárovce - Pukanec ich autobusom prevážal Ľudovít Molnár. Odovzdával ich v Devičanoch a v Pukanci, odkiaľ boli odosielaní do Banskej Štiavnice. Neskôr sa z takýchto ušlých zajatcov v Devičanoch vytvorila partizánska skupina, materiálne podporovaná aj Pukančanmi.
Ďalšou činnosťou ilegálnej skupiny bolo rozširovanie letákov a tlače. Od Ladislava Exnára ju prenášal Emil Jusko a zo Zlatých Moraviec vodiči autobusov Molnár a Rosa, ktorý bol za rozširovanie letákov dva a pol mesiaca väznený. Partizánsku činnosť podporovali aj sabotážne akcie: 14. marca 1942 bolo zničené elektrické vedenie asi na kilometrovom úseku medzi obcami Vysoká a Dekýš. Michal Hruškovič v roku 1942 ako obilný komisár dal partizánom pod Sitno odviezť 14 q obilia.
Účasť mládeže na oslobodzovacích bojoch bola masová. Ilegálne mládežnícke bunky v Pukanci založili už v roku 1941 Oliver Bakoš a Jaromír Zamboj. Nasledovali ich ďalší: Ján Gazdík, Dušan Hruškovič, Miloslav Hruškovič, Samuel Korbeľa, Martin Korbeľa. Aký význam mala táto práca, sa ukázalo v prípade Martina Korbeľu. V tom čase ako vyšší dôstojník Československej armády prešiel na Bielej Rusi s tankom k partizánom. Jaromír Zamboj bol za ilegálnu činnosť jeden mesiac väznený a po prepustení z väzenia bol vylúčený zo všetkých škôl na Slovensku.
| Spracovala Eva Blahová | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
