| |
|
|
 |
Ročník 2010
Číslo 1, Január - Február
Dnešný deň je významnou udalosťou vo vašom živote, vážená pani Zambojová, v živote vašich najbližších, ale aj v histórii našej obce. Dožili ste sa magickej stovky. Sto rokov! Stokrát opakované štyri ročné obdobia, to je životná púť - román človeka, 36 tisíc a 500 dní života. A každý prežitý naplno.
Nie, určite nebolo vždy všetkého, všeličo chýbalo, no nikdy nie láska. Láska k rodine, každodennej práci, láska k životu, prírode, k ľuďom okolo vás. Vo svojom živote ste prežili rozličné chvíle. Patríte ku generácii, ktorá prešla útrapami vojen a niekoľkých politických a spoločenských premien našej spoločnosti.
Vážená jubilantka, roky vašej usilovnej práce oťaželi na strome života ako dozreté ovocie. Postarali ste sa o bohatú úrodu. Tí, ktorým ste venovali svoj život a prácu, vám dnes ďakujú za krásu chvíle detstva i dospievania, za láskavé slová a múdre rady, za obetavosť, pri ktorej ste nepoznali únavu. Verím, že lásku, ktorú ste vštepovali do svojich detí, ste našli opätovanú. Všetci vás majú radi a vašu lásku vám vracajú ich dnešnou starostlivosťou o vás.
Ďalej spoločne nazrime do kroniky jej života. Narodila sa 28. januára 1910 v rodine kováča Samuela Šubu. Rodičia jej dali meno Anna a sudičky múdrosť, skromnosť, pracovitosť a dlhovekosť. Mala dvoch bratov - najstarší brat zomrel čoskoro po narodení. Mladší Samuel bol prvý elektrotechnický inžinier z Pukanca a mal prvú rádioamatérsku licenciu na Slovensku. Dožil sa 88 rokov.
Do školy začala chodiť v Pukanci. Po skončení 5. triedy ukončila štyri triedy Gymnázia v Banskej Štiavnici. Potom študovala na Učiteľskom ústave v Leviciach, kde v roku 1931 zmaturovala a urobila skúšku učiteľskej spôsobilosti a odbornú skúšku z jazyka slovenského, zemepisu a dejepisu.
Začiatky jej učiteľskej služby boli ťažké. Prvý rok učila na novozriadenej štátnej ľudovej škole vo Varšanoch, dnešnom Kalinčiakove. Škola bola umiestnená v kaštieli. Potom učila tri roky na štátnej ľudovej škole v Malých Krškanoch, ktorú sama zakladala. Škola bola v provizórnej miestnosti starého sedliackeho domu s 39 žiakmi 1.-6. ročníka úplne bez pomôcok okrem tabule a kriedy. Ďalší školský rok učila na štátnej meštianskej škole v Parkane - Štúrove, ktorej jednotlivé triedy boli tiež umiestnené v niekoľkých súkromných domoch, vzdialených od seba aj 400 metrov.
V roku 1934 sa vydala za učiteľa Jána Zamboja. Po svadbe učila spolu s ním na štátnej meštianskej škole v Krupine a Bátovciach. V roku 1943 prestala učiť a starala sa o rodinu. V roku 1945 sa s rodinou presťahovala do Levíc a v roku 1951 späť do rodného Pukanca. Tu pracovala v rokoch 1952-54 ako účtovníčka JRD. Od roku 1956 až do odchodu do penzie v roku 1969 znovu učila na ZDŠ v Pukanci.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Znie to takmer neuveriteľne, ale je to tak. Uplynulo presne štrnásť dní od soboty 30. januára, keď som sa v obradnej sieni obecného úradu zúčastnil milej slávnosti - storočnice pani učiteľky Anny Zambojovej. Bola už slabučká, ale bola tu a všetci prítomní boli radi, že mohli prísť.
Nikto z nás tam prítomných netušil, že to bude tak rýchlo. Je to zvláštne. Pri človeku, ktorý sa dožil sto rokov, sa logicky očakáva deň odchodu z tohto sveta, a keď príde, tak nás jednoducho prekvapí a vyruší z našej každodennej všednosti. V sobotu 13. februára sa už pani učiteľka nezobudila. Jej odchod bol tichý a pokojný, ako bol jej celý život. Bolo to skoro ako v rozprávke Smrť kmotra a zázračný lekár: V jaskyni horí mnoho sviec, od tých najvyšších až po tie najmenšie. Rozprávkový kmotor z hrôzou zistí, že jeho koniec sa rýchlo blíži. V zmätku schytí do rúk nezapálenú sviečku, ale nestihne pripáliť novú namiesto tej vyhasínajúcej.
Jubilantka mala tiež už malú sviečočku. Ona však svoj koniec pokojne očakávala. Keď dohorel posledný vosk jej života, plamienok dychu sa pokorne sklonil, aby ponúkol svoje miesto novému rodiacemu sa životu.
Posledná rozlúčka so zosnulou Annou Zambojovou sa konala v stredu 17. januára na cintoríne v Pukanci. Na jej poslednej ceste ju odprevádzali jej najbližší - dcéra a syn s rodinami, bližšie i vzdialenejšie príbuzenstvo, známi, susedia, kolegovia a všetci tí, čo si považovali za povinnosť prísť a odprevadiť ju. Pri pohrebnej rozlúčke opäť zaznela jej obľúbená pieseň Hojže Bože. Telesné pozostatky spočinuli v rodnej hrude, ako si to priala a želala. Nech teda pokojne odpočíva a sníva si svoj večný sen. Odpočívajte v pokoji, pani učiteľka!
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
A: konštatuje, že:
1. Obecné zastupiteľstvo je uznášaniaschopné, z 9 poslancov sa ma rokovaní zúčastnilo 7 poslancov.
B: berie na vedomie:
l. Žiadosť Mgr. Martiny Lukáčovej, Kalná nad Hronom, SNP 550/53 o poskytnutie priestorov pre lekáreň v Pukanci v budove vo vlastníctve obce.
2. Návrh Ing. Artura Kowalczuka na riešenie situácie v Lespol s.r.o. Pukanec a stanovisko Valného zhromaždenia Lespol.
C: schvaľuje:
l. Predložený návrh na rozšírenie miestnej komunikácie pri rodinnom dome p.č. 73 na Dlhej ulici 15.
D: súhlasí:
1. S prenájmom priestorov v budova súčasného klubu dôchodcov v Pukanci, Námestie mieru 3 pre Mgr. Martinu Lukáčovú, Kalná nad Hronom, SNP 550/53 na účely lekárne. Obec sa zaväzuje vykonať opravu fasády, výmenu okien, zhotovenie kúrenia a samostatného bezbariérového vstupu do budovy. Mgr. Lukáčová zabezpečí úpravu vnútorných priestorov na vlastné náklady v zmysle platných noriem pre poskytovanie lekárenskej starostlivosti.
E: odporúča:
l. Starostke obce doriešiť situáciu rozšírenia miestnej komunikácie po vzájomnej dohode s terajším majiteľom nehnuteľnosti p.č. 73 na Dlhej ulici 15.
F: ukladá:
1. Ekonómke obce pripraviť na delimitáciu pre OPS v Pukanci budovy vo vlastníctve obce ako podklad na rokovanie obecného zastupiteľstva vo februári 2010.
Termín: do 15.2.2010
Zodpovedná: Mária Hrubá, ekonómka obce
Mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva bolo zvolané na 28. januára 2010. Zaoberalo sa žiadosťou Mgr. Martiny Lukáčovej o poskytnutie priestorov v budove vo vlastníctve obce na zriadenie lekárne v Pukanci. Doteraz vykonáva lekárnickú prax v priestoroch, ktoré jej prenajíma súkromná osoba. Svoju žiadosť zdôvodnila vysokým nájomným v súčasných priestoroch a vyjadrila predpoklad lepšej perspektívy lekárne pre Pukanec aj v budúcnosti pre ďalšie generácie, keď bude zriadená v obecných priestoroch. Poslanci vzali žiadosť na vedomie a pri rozhodovaní a hlasovaní brali do úvahy skutočnosť, že aj ambulancie praktického lekára pre dospelých, detského lekára a zubnej lekárky sa nachádzajú v obecných priestoroch.
Keďže na vykonávanie lekárenskej praxe sú prísne požiadavky, Mgr. Lukáčová dala preveriť obecné priestory, terajší klub dôchodcov. Štátny ústav pre kontrolu liečiv v Bratislave vyjadril svoje predbežné kladné stanovisko k priestorom, v ktorých by pripadalo do úvahy zriadiť lekáreň. Priestory predbežne posúdil aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Na základe všetkých uvedených skutočností poslanci súhlasili s prenájmom obecných priestorov v budove súčasného klubu dôchodcov v Pukanci, Námestie mieru 3, pre Mgr. Lukáčovú.
Obec sa zaviazala vykonať opravu fasády, výmenu okien, zhotovenie kúrenia, samostatného bezbariérového vstupu do budovy. Mgr. Lukáčová zabezpečí úpravu vnútorných priestorov na vlastné náklady v zmysle platných noriem pre poskytovanie lekárenskej starostlivosti.
Sme presvedčení, že obec sa rozhodla správne. Ďakujeme pánovi PhMr. Ladislavovi Ciglanovi za doterajšie poskytovanie priestorov lekárne.
Starší občania budú mať možnosť namiesto klubu dôchodcov, ako miesta na stretávanie, využívať priestory Miestnej knižnice na akékoľvek akcie.
A: konštatuje:
l. Obecné zastupiteľstvo je uznášaniaschopné, z 9 poslancov sa rokovania zúčastnilo 9 poslancov.
B: berie na vedomie:
l. Informáciu starostky obce o postupe prác a cenovej ponuke vo veci rozšírenia miestnej komunikácie Viničná cesta odstránením časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na p.č. 73 na Dlhej ulici 15.
C: schvaľuje:
l. Postup prác odstránenia časti nehnuteľnosti p.č. 73 na Dlhej ulici 15 po dohode s majiteľom v zmysle cenovej ponuky 5761 € na náklady obce. Obec zabezpečí aj prekládku meracej súpravy elektrickej energie do nového oplotenia a odvoz sute z odstránenej časti nehnuteľnosti a zhotovenie geometrického plánu.
D: odporúča:
1. Starostke obce písomne uzavrieť dohodu s majiteľom nehnuteľnosti na Dlhej ulici 15, že nehnuteľnosť nepredá tretej osobe do odstránenia časti stavby a prevodu v prospech obce na správe katastra Levice s tým, že práce a prevod bude ukončený do 31.5.2010.
V tomto roku 15. februára už druhýkrát zasadalo mimoriadne obecné zastupiteľstvo a prijalo uznesenie č. l0/2010. K tomu podávam vysvetlenie.
Viničná cesta v úseku pri nehnuteľnosti p.č. 73 (bývalý Zambojovský dom) je veľmi úzka, lebo dom svojou nevhodnou zástavbou zasahuje do komunikácie a spôsobuje v tomto kritickom úseku problémy pri prejazde osobných i nákladných automobilov aj pri prechode chodcov. V tejto veci už obec vyvinula úsilie približne pred dvoma rokmi, keď sme spolu s predsedom komisie výstavby Ing. Jánom Rievajom a členom komisie Richardom Zambojom rokovali s majiteľkami o odstránení jednej miestnosti ich domu. Majiteľky vtedy súhlasili, ale s podmienkou, že im bude vybudovaná nová stena. Poslanci však nesúhlasili s týmto návrhom a celá snaha vyšla nazmar. Keď sa obec dozvedela, že dom je opäť na predaj, zaoberala sa touto vecou na zasadnutí obecného zastupiteľstva 30. októbra 2009. Boli predložené rôzne návrhy, medzi iným aj možnosť kúpy zo strany obce. Bolo prijaté uznesenie č. 19/2009-0Z písm. e) ods. 3, kde sa odporúčalo starostke rokovať s majiteľkami nehnuteľnosti. Ja ako starostka som s majiteľkami nadviazala písomný kontakt so žiadosťou o informáciu, aby obci oznámili v prípade, že budú uvažovať o predaji nehnuteľnosti inému majiteľovi. Písomne nereagovali pomerne dlhý čas. Koncom januára 2010 sa majiteľky telefonicky ohlásili s tým, že predajná cena domu je 400 000 Sk. Kým bolo zvolané mimoriadne zastupiteľstvo, v priebehu jedného týždňa po oznámení tejto sumy bývalé majiteľky predali nehnuteľnosť inému záujemcovi. Bývalé majiteľky konali nefér voči mne ako starostke a našej obci, lebo vedeli, že obec má záujem riešiť rozšírenie miestnej komunikácie v tomto kritickom úseku. Ihneď som telefonicky s bývalou majiteľkou hovorila o neférovom prístupe. Odpoveď majiteľky znela - prišiel záujemca, zaplatil a ony nehnuteľnosť predali. Nového majiteľa neinformovali o problémoch, ktoré pretrvávali už medzi nimi a obcou. Rýchlo som reagovala, kontaktovala som sa s novým majiteľom. Prejavil pochopenie a pristúpil na vzájomnú dohodu o odstránení časti nehnuteľnosti. Obecné zastupiteľstvo sa touto vecou opäť zaoberalo na mimoriadnom zasadnutí 15. februára 2010, kde boli poslanci presne informovaní o cene, oboznámení podrobne s výkresom, s postupom prác a schválili vec doriešiť do konca.
Verím, že sa zastupiteľstvo po zvážení všetkých okolností rozhodlo správne. Dlhotrvajúci problém bude vyriešený, bude zabezpečená bezpečnosť chodcov, nebude dochádzať k poškodzovaniu susednej nehnuteľnosti prípadným prejazdom nákladných automobilov.
Nové daňové priznanie boli povinní podať do 1. februára všetci daňovníci, u ktorých došlo v roku 2009 k akejkoľvek zmene v majetku (predali, kúpili, dedili, dostali ako dar a podobne pozemok, stavbu alebo byt). Predpokladáme, že tieto zmeny správcovi dane oznámili a podali daňové priznanie k dani z nehnuteľností. Ak nie, je potrebné tak ihneď urobiť na Obecnom úrade, číslo dverí 23, kde je k dispozícii aj tlačivo na priznanie dane.
Daň z nehnuteľností na rok 2010 sa bude vyberať na základe platobného výmeru, ktorý doručíme osobne alebo poštou. Takto vyrubená daň bude splatná podľa VZN č.1/2010 § 6, odstavec 8: u fyzických osôb do 16 eur a u právnických osôb do 165 eur jednorazovo do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti výmeru; u fyzických osôb nad 16 eur a u právnických osôb nad 165 eur v štyroch splátkach splatných takto: prvá splátka do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného výmeru, najneskôr však do 30.6. bežného roka, druhá splátka do 31.7., tretia do 30.9. a štvrtá do 31.10. bežného roka.
Daň za psa sa platí v hotovosti bez vyrubenia na obecnom úrade tak ako v roku 2009, teda 6,63 eur, občania nad 70 rokov 3,31 eur a občania s preukazom ZŤP neplatia, ale prihlásiť psa sú povinní. Daň za psa bolo treba zaplatiť do 31.1.2010. Tým, ktorí nezaplatili, pošleme výzvu na zaplatenie.
Bližšie informácie o miestnych daniach na Obecnom úrade v Pukanci, číslo kancelárie 23, prípadne na telefónnom čísle 6393529.
Obecného zastupiteľstva v Pukanci na kalendárny rok 2010 sa stanovujú takto: 24. február, 28. apríl, 22. jún, 26. august, 29. október a 30. november. Schválilo ich Obecné zastupiteľstvo v Pukanci v súlade s vnútroorganizačnými predpismi obce a na základe zákona č. 211/2000 Z.z.
Stálymi bodmi programu rokovania obecného zastupiteľstva sú: Kontrola plnenia uznesenia z rokovania, Otázky občanov, Interpelácia poslancov, Správa a informácie starostky obce, Správa kontrolóra obce, Rôzne podľa plánu práce Obecného zastupiteľstva v Pukanci pre rok 2010.
Stav obyvateľstva v roku 2009 v Pukanci
Stav obyvateľov k 31.12.2008 2047
Rok 2009
Počet narodených detí 24
Počet úmrtí 23
Počet prihlásených k trvalému pobytu 28
Počet odhlásených z trvalého pobytu 50
Stav obyvateľov k 31.12.2009 2026
Brány Základnej školy v Pukanci sa pre budúcich prvákov pripravených na zápis do 1. triedy otvorili 3. februára 2010. Deti v sprievode rodičov netrpezlivo čakali na vstup do triedy, kde s pani učiteľkami absolvovali hravou formou pohovor. Išlo o orientačné posúdenie spôsobilosti na školskú dochádzku a schopnosť dieťaťa zaradiť sa do vyučovacieho procesu. Rodičia získali základné informácie o tom, čo je potrebné do septembra prváčikovi kúpiť a pripraviť.
Každé dieťa bolo za svoj výkon odmenené darčekom, ktorý vyrobili naši starší žiaci.
Do prvého ročníka v školskom roku 2010/2011 sme zapísali 19 detí. Rodičia jedného dieťaťa žiadajú odklad školskej dochádzky o jeden rok.
Veríme, že s rovnako veselými tváričkami, ako boli počas zápisu, sa budeme stretávať aj v ďalších školských rokoch.
Budúcim prvákom teda želáme pri vstupe do školy veľa šťastných krokov.
| Mgr. Dušan Bahna, riaditeľ ZŠ | [ hore ] |
Riaditeľstvo materskej školy dáva do pozornosti rodičom, ktorí majú záujem o predprimárne vzdelávanie detí v školskom roku 2010/2011, že zápis sa uskutoční v marci (8.3.-10.3.2010).
Zapísať sa môžu deti, ktoré dovŕšili tri roky. Podrobnejšie informácie o zápise včas oznámime.
| Mária Gančárová, riaditeľka MŠ | [ hore ] |
Rodičia, hlavne mamičky určite už dobre vedia, že naše občianske združenie Pukanček sa presťahovalo do nových a väčších priestorov z Materskej školy do Základnej školy v Pukanci. Tieto priestory nám dočasne poskytla obec po vzájomnej dohode s riaditeľstvom základnej školy. Priestory nám vyhovujú, lebo mamičky so svojimi ratolesťami majú väčší záujem. Považujeme ich však za dočasné, lebo keď sa nám podarí začať fungovať ako Materské centrum Pukanček, chceli by sme sa vrátiť do priestorov materskej školy. Dúfame, že obec nájde v budúcnosti finančné prostriedky na opravu nevyužívaného spodného pavilónu budovy materskej školy.
Pozývame mamičky s deťmi na pravidelné stretnutia v pondelok, v stredu a v piatok od 9. do 12. hodiny. Príďte medzi nás!
V piatok 12. februára bola naša škola doslova zavalená, ale príčinou nebol sneh, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V tento deň bola totiž doručovaná valentínska pošta, a tak sme sa topili v záplave srdiečok, pozdravov, darčekov, obrázkov, listov s vyznaniami, ale aj bez nich, ktoré boli odovzdávané adresátom počas veľkej prestávky. Poslaných bolo 444 valentínskych pozdravov, čo je oproti minulému roku takmer o 150 viac, pričom boli zastúpené všetky ročníky vo väčšej či menšej miere. Najviac pozdravov (až 100) putovalo do 6. triedy, 73 pozdravov bolo pre siedmakov a 69 pozdravov pre tretiakov. Pedagógom a ostatným zamestnancom školy bolo venovaných 58 pozdravov.
Z týchto výsledkov je zjavné, že sa táto akcia teší u žiakov čoraz väčšej obľube. A z pochopiteľných dôvodov, veď valentínske pozdravy pokladajú za prejav priateľstva, lásky, sympatií, skrátka pozitívnych vecí v našom živote, ktorých nedostatok vnímame ešte citlivejšie než chýbajúce materiálne zázemie.
Možno by stálo za úvahu zaviesť sviatok tohto typu do kalendára dvanásťkrát do roka. Nemuselo by to znamenať každomesačné opätovné návštevy nákupných centier a horúčkovité hľadanie vhodného darčeka, skôr by mohlo ísť o uvedomenie si, na ktorých ľuďoch nám v živote záleží a dať im to najavo.
Niektorí si teraz pomyslia, že je to len snaha o prehnané prispôsobovanie sa západným kultúram. Iní by sa mohli domnievať, že zbytočným opakovaním a neustálym zdôrazňovaním by im láska zovšednela rovnako ako každá vec, ktorú dennodenne vidia, vnímajú, počúvajú. Zabúdajú však na jeden podstatný detail. Kým hmotné veci, ktoré vlastnia, môžu vidieť, cítiť, vnímať, ale aj zabudnúť či stratiť, poklady ukryté v duši človeka budú mať stále svoju cenu. Nech si už pod týmto pojmom predstavíte čokoľvek: obetavosť a starostlivosť rodičov, nezištnú náklonnosť detí, lásku, priateľstvo, porozumenie. Mimochodom, spomeňme si na postavu malého princa z rovnomennej knihy Antoina de Saint-Exupéryho: „Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu. Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom. To najdôležitejšie je neviditeľné.“ Skúsme teda hľadať to, čo skrývajú ľudia vo svojom vnútri a čo ich robí krásnymi, hoci aj každý deň a bez darčekov.
| Mgr. Anna Medzihradská | [ hore ] |
Moja prvá spomienka patrí dedovej Kováčičke, starinkej, ako sme ju volali, starkej mojej mamy. Ležím na gube v prednej izbe na lavici pri peci a keď sa prebudím, už pri mne stojí starinká s veľkým pohárom takej dobrej kávy, akú som odvtedy nikdy nepila. Každé Vianoce na Štedrý večer sme k nej chodili, najprv sme zaspievali pod oknom Čas radosti a potom sme vošli dnu. Nepamätám sa, že by mali jedličku, vianočný stromček. Domov ma potom ospalú niesol tato na rukách, kým som bola malá. Dosiaľ mi v ušiach znie chrupot snehu - vtedy ešte bývala trojkráľová zima a sneh nebol zvláštnosťou. Jej dom na Pažiti mi bol vzorom, keď som opisovala bývanie v starom Pukanci do Pamätnice.
Neskoršie návštevy starinkej boli iba zámienkou na návštevy susedových dievčat Marky a Anky Hruškovicových, s ktorými som sa veľa hier prehrala na padláši, na sene i v starých chlievoch po ošípaných, ktorých po vojne nebolo. Na Hornej Pažiti bolo viac detí, bolo tam dosť miesta na hranie, keď sa vysušila veľká barina na prostriedku. Hrávali sme sa Hľadaj ružu proti nožu, Na národy a iné.
Aj naši otcovia, odchovanci pána učiteľa Kupčoka, sa priatelili a radi si spolu spievali slovenské piesne. Vtedy ma poslali na cestu, či nepočuť ich spev, lebo blízko býval žandár. S tým boli ináč v priateľstve, ale bolo treba byť opatrný pred vrchnosťou. Samuel Kupčok spolu s pánom farárom Bujnom a učiteľom Sekanom udržiavali slovenské povedomie aj nacvičovaním slovenských piesní. Kupčokovci bývali oproti nám na konci Krátkej ulice a keď som pána učiteľa pozdravila v bráne, vždy mi daroval cukrík, ktorý mal pripravený vo vrecku.
Pamätám sa aj na jeho pohreb, bolo to v deň vypuknutia prvej svetovej vojny. Dívala som sa z okna zabalená v teplom ručníku spolu so starkou Kuriačkovou, ktorá ma varovala, lebo som práve mala otravu krvi. Prišla som k tomu tak, že sme sa vo vode ťahali s Ankou Zambojovou, kamarátkou z Krátkej ulice, o hrdzavú formičku a ja som si urobila ranu. Ovonéni si to nevšimla a ja som dostala zápal, ktorý mi liečili sublimátom, čo naordinoval lekár. Okrem toho ma kúpali vo vode, ktorú zohrievali rozžeraveným železom.
Starká Kuriačková nás navštevovala denne a moja mama jej chodila pomáhať do záhrady. Niekedy išli už o druhej v noci polievať „do brázdi“: to sa večer napustila voda do brázdy a ráno si žena stala do nej a plytkou nádobou čliapala vodu na hriadky. Starká Kuriačková mala ťažký život, keď ostala sama s tromi deťmi. Jej muž Michal Kuriačka zomrel pod Sitnom mladý, 35-ročný, na mrcha nemoc. Dobrí rodičia si ju vzali k sebe, čo nebolo vtedy také samozrejmé.
Aj starkú Šubovú som mala veľmi rada. Tiež nás často navštevovala. Bývali so starkým Šubom v malom domci pri otcovej šmikni. Starkí Šubovci zomreli v priebehu jedného týždňa, keď bola v Pukanci epidémia chrípky.
Keď tato narukoval na vojnu, lúčili sme sa s ním spoločne spievanou piesňou Kdo jen na Boha se spoléhá. Nastali ťažké časy, denne sme chodili na poštu, či neprišiel od tatu list alebo karta. Zásoby sa míňali a my sme často mávali chlieb z kukuričnej múky, ktorý sa veľmi mrvil.
Z kukuričnej múky sa pekávali mále v peci na hlinených tanieroch a mama spomínala, že si ich kupovali na nedeľnú prechádzku pod balkónom apatieky, kde teraz stojí evanjelický kostol. Tam ich predávali niektoré ženy.
V roku 1918 prišiel tata na urlaub, ale to sa už rúcali fronty. Radili sa s mamou, či má odísť k útvaru, keď mu skončila dovolenka, a či nie. Rozhodli sa správne pre druhú možnosť, čím sa tata vyhol ďalším útrapám.
Veľmi som chcela chodiť do školy. Keď som končila šiesty rok, vzala ma mama za ruku a hoci bol iba január, išla ma takto mimoriadne zaviesť do školy. Pani učiteľka Marienka mala pre moju túžbu pochopenie a usadila ma do prázdnej lavice. Tam som sa nudila a viac som do školy nešla, len keď nastal čas v septembri. Vtedy sme v laviciach sedávali podľa prospechu, najlepší v poslednej lavici. Ak niekto nevedel, za trest ho „prehodeli“, musel si presadnúť na horšie miesto. To bola hanba!
Tretiu a štvrtú triedu učil pán učiteľ Kuchta, ten bol aj kantorom, hrával aj v škole na harmóniu. Pamätám sa aj na smútočnú slávnosť pri smrti cisára Františka Jozefa. Celá škola sme sa natisli do 3. triedy a vypočuli si prednášku a zaspievali maďarskú hymnu.
Keď som vychodila ľudovú školu, dal ma tata na štúdiá, lebo som bola slabé dieťa, nie súce na ťažkú robotu. Chodila som do gymnázia do Štiavnice, odkiaľ sme sa dostali domov len na Vianoce a Veľkú noc. Bolo nás z Pukanca viac, tak nás viezli na voze a keď bol veľký kopec, museli sme ísť pešo. Bývali sme u nény, ktorá bola naša druhá mama. Varila nám, starala sa o nás, naučili sme sa u nej po nemecky.
Nasledoval Učiteľský ústav v Leviciach. Cez leto sme sa ako študenti stretávali v Pukanci. Bolo nás hodne a na vyplnenie času sme každé leto nacvičili divadelnú hru. Najlepšie si spomínam na Revízora, kde sa nás stretlo najviac. Obyčajne sme mali okrem generálky a premiéry aj reprízu.
Po skončení štúdií sme sa rozbehli po svete, niektorí ostali v Pukanci, ale vždy sme sa všetci radi sem vracali a vraciame.
Obyvatelia Pukanca sa už aj v dávnejšej minulosti zaoberali remeslami. Obecná hora dala vzniknúť drevospracujúcim remeslám: stolár, kolár, debnár. Remeselníci pracovali v malých ručných dielňach sami alebo s jedným či dvoma učňami či s tovarišom. Svojimi výrobkami zásobovali obec a široké okolie. Konkurencia bola veľká, ceny nízke, zárobok malý. Preto remeselníci popri remesle vlastnili aj malé hospodárstvo, do troch hektárov, hlavne záhrady a vinice. O hospodárstvo sa väčšinou starali ženy remeselníkov. Pestovali hlavne zeleninu a ovocie, ktoré predávali na trhoch v Banskej Štiavnici, na Novej Bani, vo Zvolene, ale aj v Šahách a Zlatých Moravciach.
O pracovitých pukanských remeselníkov sa uchádzali rôzne drevárske podniky. Drevoindustria, národný podnik v Banskej Štiavnici chcel prevziať do svojho podniku debnárov, Fiľakovo malo záujem o kolárov, Nitra a Levice o stolárov. Tým by ale došlo k vyľudneniu obce, s čím obyvatelia Pukanca nesúhlasili. Preto sa pukanskí remeselníci rozhodli vytvoriť vlastný drevársky podnik na území obce s pomocou Miestneho národného výboru v Pukanci.
Schôdza všetkých drevospracujúcich remeselníkov a zástupcov miestneho národného výboru, krajského národného výboru a komunistickej strany bola zvolaná 13. mája 1950. Prítomní zástupcovia podporili hnutie pukanských remeselníkov a pre vytvorenie nového podniku bol na tejto schôdzi zvolený šesťčlenný prípravný výbor: Viliam Hlôška, kolár, Ján Hruškovič ml., debnár, František Poláček, stolár, Štefan Hruškovič, stolár, Samuel Štamposký, debnár, Ján Hruškovič st., debnár. Na cestovné pre členov výboru bola zložená suma, ktorá pokrývala cestovné náklady. Každý remeselník okrem tovarišov a učňov zložil sumu 500 Kčs.
| Spracovala Eva Blahová | [ hore ] |
Náš život menlivý jak prchká slnka žiar.
Raz šťastie preveľké a usmievavá tvár,
raz bolesť nesmierna a oči slzavé,
ako je to v túto smutnú chvíľu práve.
Slová starej pohrebnej piesne presne vystihujú odchod hrnčiara Jána Franka z tohto sveta. Znie to neuveriteľne, ale ešte vo štvrtok 21. januára sme ho viacerí mohli vidieť v televízii. Vidieť niekoho známeho v televízii a ešte k tomu človeka, ktorý reprezentuje naše mestečko, je radosť a takpovediac pýcha, pretože hrnčiari v posledných dvoch storočiach Pukanec preslávili.
Piatkové popoludnie však prinieslo správu, ktorá ostro kontrastovalo s tou včerajšou: prišlo mu zle, odpadol a už sa viac neprebral. Najskôr tejto správe nechcel nikto veriť, ale v priebehu dňa sa to, žiaľbohu, potvrdilo.
Predstavme si takú zaujímavosť, že hrnčiarstvo je najstaršie remeslo na svete, pretože prvým hrnčiarom bol Boh, ktorý z hliny, z beztvarej masy, vytvoril človeka a vdýchol mu dych života. I majstri hrnčiari potrebujú hlinu, aby z nej vytvárali predmety slúžiace pre človeka, pre úžitok i pre krásu.
Hrnčiarstvo v Pukanci má dlhosiahlu tradíciu. Prvá, i keď kusá správa, pochádzajúca z roku 1542 vraví, že medzi remeselníkmi sa nachádza hrnčiar Ivanič, ktorý platí daň 50 denárov. Ďalšia písomná správa pochádza z roku 1663. Spomína sa v nej, že Pukančania požičali Novo-bancom svoje artikuly, teda akési pravidlá, ktorými sa riadili. Najviac majstrov hrnčiarov bolo v 19. storočí - bolo ich úctyhodných 45. Museli sa poriadne obracať, aby uživili svoje rodiny.
Ján Frank pochádzal zo starej hrnčiarskej rodiny. Láske k vôni hliny ho odmalička priúčal jeho otec Viliam. Bol pravdepodobne prvým majstrom na Slovensku, ktorý začal vyrábať miniatúry, teda zmenšené výrobky, ktoré slúžili zväčša na okrasu domov, ľochov, ale i na hranie malým deťom.
Ján Frank sa síce rodinnému viacgeneračnému remeslu nevyučil, ale často prichádzal do dielne, aby pomohol svojmu otcovi. Keď neskôr z ich rodinného domu vzniklo múzeum keramiky, začal jeho otec pracovať v Hajnišovskom dome, kde bola stará pec, tzv. kasselského typu. Neskôr na dvore vybudoval nové priestory s modernou elektrickou pecou. Po smrti otca Viliama uvažoval, čo s dielňou. Keď zo zdravotných dôvodov musel odísť na dôchodok, pevne sa rozhodol pokračovať v rodovej dynastickej tradícii: začal pokračovať vo výrobe hrnčiny spolu s priateľmi Vladimírom Weincillerom a Petrom Schvarcom.
V hlave sa mu začal rodiť sen, ktorý dotiahol do úžasnej dokonalosti: vytvoril rodové hrnčiarske múzeum. Keďže jeho dielo bolo dobré, návštevy turistov a hlavne detí sa priam hrnuli. Stačilo len vyťukať známe číslo a dohovoriť sa na termíne návštevy. Vlani v lete sme mali návštevu z Bratislavy. Návšteva poznala ešte i jeho otca. Keď sme k nemu prišli, už nás očakával. Previedol nás po celom múzeu. Vedel tak zanietene rozprávať, že sme si vôbec neuvedomili, ako rýchlo plynul čas. Na záver sme u neho nakúpili z jeho sortimentu. Odchádzali sme spokojní. Deň po smrti som telefonoval do Bratislavy, aby som oznámil správu o jeho smrti. Ťažko im bolo tomu uveriť.
Aj keď už nie je medzi nami, jeho dielo bude žiť vo výrobkoch, ktoré vytvoril. Dúfam a nádejam sa, že rodina bude v jeho diele pokračovať. Je to ťažké. Všade ho budú vidieť, ale čas je najlepší lekár na rany duše. Svojím rodovým múzeom si vybudoval dôstojný pamätník, ktorý tu bude i pre ďalšie generácie. Bude nám pripomínať muža, manžela, otca, syna, starkého a priateľa, ktorý musel odísť.
Stará ľudová múdrosť vraví: Všetko zlé je na niečo dobré. Dúfajme, že čas nám to včas ukáže.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Život náš ľudský to je ľachtikár.
A nemá žiadne obavy.
Poihrá sa, polaškuje,
ofúkne ti tvár.
Bez rozpakov sestre smrti
pred dvere ťa postaví.
Jeho dĺžka - žiaden problém.
Sám Boh ti ju nameral,
keď do hliny, prahmoty,
tvoje meno vyrezal.
Bol si z mnohých majsterštukov
skladať cechu dejiny,
povolaný svojou rukou
napísať ich do hliny.
Nielen pre nás, pre susedov
vytváral si peknoty.
Erb dedičnej hrnčiariny
sám si vozil vo svety.
Srdce naše nie je krčah,
hlina, glej ho nezlepí.
Cez prasklinu v ríšu smrti
život z neho uletí.
I tebe zastal kruh.
A hlina smutne
hľadí si von z hliniska
vediac, že tvoja ruka už
láskavo viac ju nepostíska.
Už v rakve leží meravo
zviazaná ružencom od mamy.
Márne tu všetci okolo
kropíme hlinu slzami.
Dnes vymenili ste si úlohy.
Nie ty sa s ňou budeš hrať,
lež ona si ťa k sebe pritúli,
v nej naveky svoj
hrnčiarsky sen budeš spať.
Buď zbohom, hrnčiar Janko,
za teba smutne
modlíme sa Otčenáš.
S vďakou i láskou rodákov
ešte raz zbohom, priateľ náš.
Fašiangové páračky v našej obci majú už dlhoročnú tradíciu. V posledných rokoch prejavili o ne záujem aj regionálne noviny Slovenská brána a Pohronie. Tento rok sa k nim pridala aj televízia Markíza. S kamerou a mikrofónom medzi nás zavítal redaktor Karol Mindák. Organizátorom tejto akcie bola obec Pukanec a Základná organizácia Jednoty dôchodcov v Pukanci.
V pondelok 15. februára sa v miestnej knižnici zišlo vyše tridsať pukanských žien. Pomocnú ruku priložili aj členky Jednoty dôchodcov z Levíc pod vedením ich predsedníčky pani Kolmanovej. Prichádzajúce páračky vítali do krojov vyobliekané členky spevácko-dramatickej skupiny Bazalička. Neskôr sa k nim pripojili aj členky folklórnej skupiny Vajrab.
Perie na páračky darovali pani Jakubíková z Novej Dediny, pani Šimoneková z Luly, pani Mrázová z Jabloňoviec a pani Kvetka Petrželová z Pukanca.
Aby práca lepšie ubúdala, ženy si popri páraní veselo zanôtili. Na harmonike ich sprevádzala Darinka Kassajová. Ani hladné neostali párajúce ženy. Bazaličky im stále niečo ponúkali: pagáče, koláče a samozrejme nechýbali typické fašiangové maškrty „chrapne“ a pampúchy s ovocnou penou. Perie zvykne vysúšať ústa, preto ponúkali na zapitie varené víno a čaj. Toto občerstvenie priniesli páračky so sebou, aby sa navzájom pohostili. O záverečné pohostenie sa postarala obec a Jednota dôchodcov v Pukanci. Čerstvé rožky priamo z pece bezplatne poskytla pani Mária Blahová.
Aj keď tridsaťpäť párov rúk usilovne páralo celých päť hodín, tento rok bolo darovaného peria mimoriadne veľa, preto sa ženy dohodli, že sa na páračkách stretnú ešte raz o týždeň. Z napáraného peria dá obec ušiť paplóny, ktoré potom daruje do Detského domova na Novej Bani.
Organizátori páračiek vyslovujú poďakovanie za sponzorské dary, za poskytnuté občerstvenie a všetkým ženám za to, že svojou účasťou podporili dobrú vec.
Záznam z pukanských páračiek odvysielala televízia Markíza v utorok 16. februára v podvečerných hodinách v spravodajstve televíznych novín.
Fašiangy sú už tradične časom plesov, zábav a karnevalov. V minulých rokoch bol na našej škole o karneval stále menší záujem, preto sa celoškolský tradičný karneval v tomto roku neuskutočnil. Neznamená to však, že vôbec nebol. Urobili sme si ho trochu iným, netradičným spôsobom, v rámci triednických hodín v triedach.
Tak to bolo aj u piatakov. Všetci sme sa na tento deň tešili a netrpezlivo sme očakávali, kto bude mať najzaujímavejšiu masku. Žiaci si dali na výbere masiek naozaj záležať. Do triedy
zavítali rôzne rozprávkové bytosti: kovboji, scary movie, šašo, vojaci a veľa iných masiek. Každá maska sa predstavila, niečo predviedla. Deti sa veselo zabávali. Mali pripravených veľa súťaží a aj ocenení. Ani na našom karnevale nechýbalo vyhodnotenie najlepšej masky. O víťaznej a najnápaditejšej maske rozhodli deti. Stala sa ňou maska šašo, v ktorej bol oblečený Marko Suja. Samozrejme, všetky deti sa snažili, masky boli nápadité a pestré. Od začiatku až do konca panovala v našej triede výborná atmosféra. Už dnes sa tešíme na karneval o rok!
Základná organizácia Slovenského zväzu záhradkárov v Pukanci v spolupráci s Obcou Pukanec oznamuje, že dňa 13. marca 2010 organizuje štvrtý ročník degustácie vín v Dome záhradkárov v Pukanci .
Prihlasovanie vín do degustačnej súťaže je nasledovné:
Do súťaže je možné prihlasovať vína tiché biele, ružové alebo červené.
Každá prihlásená vzorka vína musí byť vo dvoch 7 dcl fľašiach ( zelené alebo hnedé sklo).
Prihlasujúci uvedie pri registrácii ročník, odrodu, prípadne prívlastok vína.
Na fľašiach nesmie byť žiadne označenie.
Preberanie vzoriek bude v Dome záhradkárov v Pukanci v dňoch 11. a 12. marca 2010 od 17.oo hod. do 21.oo hod.
Za každú prihlásenú vzorku súťažiaci pri jej odovzdávaní zaplatí poplatok 2,- €.
V sobotu 13. marca 2010 od 10.oo hod. na neverejnej degustácii odborné komisie vyhodnotia súťažné vzorky vín. Výsledky degustácie budú zverejnené na výročnej členskej schôdzi dňa 20. marca 2010 po oficiálnom programe schôdze, asi od 18.oo hod.
Pani Vilma Hruškovičová - Vilmuška, mama, starká, teta Vilma, sa narodila 8. júla 1908 v Pukanci v rodine Kolomana a Anny Ollíkovcov ako prvá z troch detí. Jej detské roky poznačila prvá svetová vojna, do ktorej jej otec narukoval a vrátil sa domov z frontu a zo zajatia až po piatich rokoch. Matka sa zatiaľ starala o ňu, jej mladšieho brata Dežka a zároveň viedla obchod, ktorý bolo treba ešte splácať.
Po skončení základného vzdelania v maďarskej cirkevnej škole v Leviciach absolvovala dvojročnú obchodnú školu v Českom Tešíne, kde sa zároveň naučila po nemecky. Keď sa jej narodil druhý brat Teodor, bola už skoro dospelá a podieľala sa aj na jeho opatere a výchove.
Vydala sa v roku 1940 za Jána Michala Hruškoviča, ktorý pracoval ako inžinier v továrni Sandrik v Dolných Hámroch. Po roku sa im narodila dcéra Anička. Ich spoločný rodinný život bol veľmi krátky. Druhá svetová vojna kruto zasiahla do jej života. Ovdovela za drastických okolností, keď jej manžel ako účastník protifašistického odboja zahynul v rukách gestapa. Vtedy prišla aj o svoju domácnosť v Dolných Hámroch. Odišla preto po vojne pracovať do Bratislavy, neskôr do Levíc. Jej malá dcérka v tom čase bývala u starých rodičov v Pukanci. Keď sa natrvalo usadila v Leviciach, vzala si ju k sebe a bývali spolu desať rokov, kým dcéra zmaturovala.
Prvú polovicu dôchodkového veku strávila pani Vilma v Pukanci. Starala sa tam o svoju matku, o ich spoločnú domácnosť a záhradu. Bola „dušou“ rodiny, najmä počas sviatkov a prázdnin. Nažívala v zhode a porozumení s príbuznými a susedmi, s ktorými sa spolu s matkou navzájom navštevovali pri rozličných príležitostiach.
Hoci nemala ľahký život, nikdy sa nesťažovala, brala veci tak, ako prichádzali. Jej radosťou boli dve vnučky Lucia a Daniela, netere Zlatka a Naďka, synovec Martin, jej dvaja bratia a širšia rodina. Staršia vnučka Lucia trávila u nej v Pukanci všetky letné prázdniny a najmä v lete ju často navštevovali aj ostatní členovia rodiny, čomu sa vždy tešila.
Nedokázala zaháľať a nikdy nemyslela len na seba. Stále niečo tvorila - rada pre príbuzných šila, plietla, varila a piekla dobroty. V mladosti sa venovala aj maľovaniu a hre na klavíri. Bola aktívnou členkou spolku Živena aj pukanského ochotníckeho divadla. Pracovala s veľkou precíznosťou, neznášala povrchnosť. Svoj čas mala rovnomerne rozdelený medzi povinnosti, záľuby a odpočinok, ale povinnosti boli u nej vždy na prvom mieste. Bola zodpovedná a vyznačovala sa triezvym myslením. Nerobila z ničoho „veľkú vedu“, ako sa hovorí. Zaujímala sa o spoločenské a kultúrne udalosti, rada sledovala náučné relácie a vedomostné súťaže.
Nikdy nemala vysoké nároky, uspokojoval ju tichý, pokojný spôsob života. V tejto jej striedmosti bola múdrosť, ktorú si možno ani neuvedomovala, ale ktorá jej pomáhala zachovať si duševnú rovnováhu aj v náročných životných situáciách. Do vysokého veku si zachovala telesnú a duševnú sviežosť a svojský zmysel pre humor. Roky pokročilej staroby strávila v Bratislave obklopená príbuznými a susedkami v paneláku, ktoré si ju obľúbili pre jej mierne a láskavé správanie a boli jej oporou najmä v čase dcérinej neprítomnosti. Po návrate z cudziny sa dcéra k nej nasťahovala a starala sa o ňu posledných osem rokov jej života.
Vilma Hruškovičová nás opustila v nedeľu ráno 14. februára 2010 v požehnanom veku 101 rokov a 7 mesiacov. Príbuzní, rodinní priatelia a susedia, ktorí ju mali radi, jej vzdali poslednú poctu počas rozlúčky v bratislavskom krematóriu vo štvrtok 18. februára 2010.
Česť jej pamiatke!
V posledných dňoch augusta 1944 zaviali na balkóniku mestského domu zástavy: československá, americká, anglická, francúzska a sovietska. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Na námestí sa zhromažďovali mladí muži, ktorí rukovali. Začal zasadať revolučný národný výbor, jeho predsedom bol evanjelický farár Viliam Koričanský.
Ešte pred povstaním nás deti naložil do Tatričky krstný otec Ján Hlôška a išli sme na výlet na Počúvadelské jazero. Len po vojne som sa dozvedel, že sa tam stretával s partizánskou skupinou Sitno a odovzdával im potrebné veci. K nám zas chodil partizán Jozef Jusko a odnášal si za plecniak spodkov a spodných košieľ, ktoré šila naša mama.
Hlôškove deti (naši susedia a krstní) a nás mladších súrodencov poslali cez povstanie do komory na Vajrab, kde sa o nás starala Vlasta Urbanová a na noc tam chodil strýc Lajko Rosenberger. V jednu noc (18. alebo 20. septembra 1944) nás zobudili a videli sme bombardovanie Budapešti. Po oblohe križovali lúče svetlometov a keď zachytili lietadlo, bolo vidieť striebristý bod, okolo lietadla vybuchovali strely. Výbuchy bômb vyžarovali červené guľovité svetlá a bolo počuť nie jednotlivé výbuchy, ale súvislé dunenie.
V polovici októbra sa v Pukanci povstanie skončilo, prišli Nemci, ale aj odišli, bolo to územie nikoho. Ale na mestský dom sa vrátili starí funkcionári. Vypracovali zoznam nespoľahlivých občanov, na ktorom bol aj môj otec a najstarší brat Ján.
Pred Dušičkami prišla sem skupina vraj partizánov. Sedeli na schodoch mestského domu, potom išli na poštu (dnes dom Uhrinčaťovcov na námestí), kde rozbili telefónnu ústredňu. Do Pukanca ich doviedol horár zo Žuhračky pán Cigánek. S mamou sme išli na cintorín zaniesť kvety na hroby. Zrazu sa od Bohuníc ozvala streľba, tak sme sa ponáhľali domov. Dozvedeli sme sa, že tí partizáni zobrali (myslím, že Jánovi Úškrtovi) nákladné auto aj so šoférom a na zákrute v Bohuniciach (teraz je tam už voľné priestranstvo) sa stretli s Nemcami. Nastala prestrelka, partizáni poskákali z auta, ale pán Cigánek v zelenej horárskej uniforme nestačil zoskočiť a Nemci ho zastrelili.
Pukančania angažovaní v SNP (na zozname nespoľahlivých) odišli mimo Pukanca. My sme boli v Horných Rykynčiciach, kde bol notárom pán Fábry, švagor Hlôškovcov, ktorý nám zariadil ubytovanie v jednom dome. Viliam Sovka, veliteľ povstaleckých milícií, nechcel odísť z Pukanca. „Ja som nič zlého neurobil,“ vravel. No bol zaistený a popravený v Kremničke pri Banskej Bystrici.
V polovici decembra sme sa vrátili do Pukanca, lebo s blížiacim sa frontom už starí funkcionári nemali veľmi odvahu udávať, len nám zobrali rádio, aby sme nemohli počúvať vysielanie z Londýna.
Do 20. decembra cez Pukanec a Bohunickou dolinou utekali Nemci na autách a vozoch smerom na Banskú Štiavnicu. Asi o štvrtej poobede 21. decembra prišli do Pukanca prví Rusi, ale asi po hodine odišli smerom na juh. Na Štedrý deň sme v kľude boli na službách Božích, doma bola vianočná večera a rozdávanie darčekov. Ja som dostal korčule (ktoré som nikdy nepoužil, lebo mi ich, keď sme boli z domu preč, ukradli).
Na druhý deň 25. decembra okolo deviatej dopadla na Pukanec prvá strela. Zobrali sme najpotrebnejšie veci a išli sme do komory na Vajrabe. Bol s nami aj Ján Jančuš, učiteľ na evanjelickej cirkevnej ľudovej škole. Na Vajrabe bol aj režisér Vladimír Bahna s tehotnou manželkou. „Cez Pukanec, kde nieto priemysel, vojna prebehne za pár dní,“ myslel si, no trvalo to tri mesiace.
Večer 5. januára klopal niekto na okno komory. Bol to mladý vojak v nemeckej uniforme, Nemec od Prievidze, a pýtal si po slovensky piť. Dostal večeru a horúci čaj a pri odchode povedal: „Uvidíte, čo bude, keď prídu Rusi.“ Len sme sa zasmiali. A mal pravdu. Nás oslobodila armáda 2. Ukrajinského frontu, v ktorej bojovali aj trestanci, ktorým sľúbili, že ak prežijú, budú slobodní. A chovali sa veru tak ako trestanci.
Ráno 6. januára prichádzali ruskí vojaci prískokmi medzi ľochy. Keď zistili, že nemajú v okolí nepriateľa, prišli k nám dnu. Otec im nalial po pohári vína, ale oni vzali väčšie hrnčeky a musel im do nich nalievať. Keď sa dobre napili, povedali: „????? ????“ a zobrali nám všetkým náramkové hodinky. Poobede prišiel k nám ruský poručík, v civile učiteľ, a otec mu porozprával, čo sa nám stalo. Poručík odišiel a vrátil sa aj s hodinkami. Len čo sa zotmelo, okolo našej komory sa strhla streľba, vojaci strieľali do vchodových dverí (dierky po strelách sú dodnes viditeľné), dvere vyvalili a hodinky nám znovu zobrali. A vyhnali nás von. Utekali sme ku krížu, v Mazúrovskom ľochu (teraz Zorvanov) sa nad nami zmilovali, tam sme prespali. Ráno otec išiel do našej komory, kde nezostalo okrem našich detských šiat nič (mali sme tam údené mäso zo zabíjačky, masť, múku, cukor). U Mazúrov, kde bolo asi dvadsať ľudí, sme zostali tri dni a potom sme odišli cez Devičany do Drženíc.
V Devičanoch (Hornom Prandorfe) sme sa zastavili u Danišov, kde nás pohostili masťovým chlebom a horúcim mliekom. V Drženiciach u Fojtíkov (pán Fojtík bol z Valašských Klobouk ako náš otec) nás ubytovali v jednej miestnosti. Vedľa už boli ubytovaní Bázlikovci z Pukanca. Jedla sme mali na veľkostatku dosť, zostali sme tam až do marca.
V dome sídlil aj ruský štáb, mali benzínovú elektrocentrálu, po večeroch premietali filmy. Na dvore stálo strážené nákladné auto plné maďarského tabaku, cigariet a cigár, všetko pomiešané, pravdepodobne z maďarskej tabakovej továrne. Otec a starší bratia boli fajčiari, tak ja som pred autom zabával strážcu a brat vyskočil na auto a vzal si z tých cigariet (strážca zrejme vedel, čo robíme). V sýpke nad cestou mali Rusi sklad potravín. Hlavný skladník tvrdil, že aj on má doma takého syna ako som ja, tak som tam mal voľný prístup a mohol zjesť čokoľvek zo zásob. Dal mi aj pár kožených podrážok na topánky. Otec dostal „bumážky“ (potvrdenie - splnomocnenie), že pracuje pre armádu a s vojakom chodili na voze kupovať zeleninu a ovocie.
Brat Ján mal fotoaparát, len nemal filmy, tak mu veliteľ dal k dispozícii auto s vodičom a boli v Pukanci u Daniela Zamboja (obchod na námestí) kúpiť filmy, fotopapiere, vývojku a ustaľovač. A fotografoval ruských vojakov. Vojaci mu dobre platili vojnovými korunami, ktoré však pri výmene peňazí nemali takmer žiadnu cenu.
Táto vojnová zima bola dosť tuhá, bolo dosť snehu, a tak telá zabitých ľudí aj zvierat sa nerozkladali rýchlo. (Aj v našom dvore ležal zabitý nemecký vojak.) Zomrelých občanov pochovávali podľa náboženstva pri kostoloch, vojakov v parčíku nad knižnicou, po vojne telá domácich pochovali na cintoríne, vojakov previezli na vojenský cintorín do Štúrova (Parkanu). V obci bola niekoľkokrát vyhlásená evakuácia obyvateľstva. Veľa rodín odišlo do ľochov (pivníc vo viniciach), niektorí do okolitých obcí, Drženíc, Novej Dediny, Čajkova a časť zostala v dobrých pivniciach pod domami.
Doma nás čakal vykradnutý dom. Tank chcel prejsť úzkou ulicou (teraz Viničná) a odtrhol celý roh domu tak, že ostala diera, ktorou sa dalo vojsť do obchodu. Periny našla mama u jednej rodiny na Lajtni, vrátili nám ich dobrovoľne. Na starom dome sme mali plechovú strechu a tá bola tak prederavená črepinami z mín, že za dažďa tiekla voda ako cez sito, len seno, čo bolo na povale, vodu aspoň čiastočne popilo. Dom bol tak poškodený, že sa rodičia rozhodli postaviť nový.
Ale predsa sme boli radi, že sme zase všetci živí a zdraví doma a že už hádam bude dobre. A o dva mesiace bol koniec vojny.
Od týchto udalostí už ubehlo šesťdesiatpäť rokov.
Kedysi rástlo v pukanských záhradách veľké množstvo stromov slivky domácej, kultivar Bystrická. Slivka domáca, cv. Bystrická veľkoplodá je veľmi starý kultivar pochádzajúci z Ázie. Jeho pestovanie sa postupne rozšírilo aj po Európe tam, kde boli preň vhodné podmienky. Prednosťou tohto kultivaru sú kvalitné plody a ich všestranná použiteľnosť. Má však dosť veľké nároky na teplo, lebo vo vyšších polohách plody celkom nedozrievajú.
Jeho veľkou nevýhodou je vysoká citlivosť na vírusové ochorenie zvané šárka, ktoré má na svedomí poškodenie stromov na území celej bývalej Československej republiky okrem podhorských oblastí. Prvý výskyt ochorenia bol spozorovaný v balkánskych štátoch, odkiaľ sa choroba dosť rýchlo rozšírila aj do strednej Európy. Vírus šárky ľudský organizmus neohrozuje, patrí však medzi najnebezpečnejšie ochorenia ovocných drevín. Okrem sliviek domácich môže postihnúť aj marhule, broskyne, ringloty, slivy a mandle. Plody sliviek spravidla predčasne opadávajú, na povrchu majú rôzne kresby, pokožka sa prepadáva do dužiny, vznikajú preliačiny a plody sú deformované. Konzumovať sa síce dajú, ale ich chuťové vlastnosti sú veľmi zhoršené, lebo plody obsahujú oveľa menej cukrov a kyselín. Nie sú vhodné ani na liehovarské spracovanie. Ochorenie sa môže prejaviť aj na listoch v podobe bledozelených, prípadne žltozelených pásikov alebo škvŕn. Dôležitou ochranou proti tejto chorobe je okrem ničenia zdrojov infekcie (podpníky, očká, vrúble, vošky) aj pestovanie
odolných odrôd, napríklad u sliviek je to cv. Čačanská lepotica alebo cv. Čačanská najbolja vypestované v bývalej Juhoslávii.
Z kvalitných plodov Bystrickej slivky sa v Pukanci v rokoch dobrej úrody oddávna varieval výborný lekvár v medených kotloch. Zrelé plody sa pred varením odkôstkovali, aby sa na druhý deň hneď zrána mohol začať zdĺhavý proces varenia lekváru. Provizórne ohnisko sa pripravilo zvyčajne v záhrade alebo na dvore. Naň sa umiestnil „kotôl“ na kovovej trojnožke nazývanej „trinfus“. Pre prípad dažďa sa nad ohniskom postavil aj prístrešok, „šiator“, zakrytý veľkou vozovou plachtou, „ponvou“. Odkôstkované slivky sa museli hneď po nasypaní do kotla nepretržite miešať „duridlom“, aby zmes neprihorela, lebo taká „prihoretina“ sa z kotla len veľmi ťažko odstraňovala. Čiastočne rozvarené slivky sa nazývali „cibera“.
Varenie väčšieho množstva lekváru bol zdĺhavý proces a často sa pretiahol do neskorých večerných hodín. Nepretržité miešanie vyžadovalo striedanie sa viacerých osôb, na to sa dobrovoľne prihlásili najbližšie ochotné susedky. Správne uvarený lekvár sa poznal podľa toho, že zo zdvihnutého duridla už nestekal. Po uvarení sa lekvár dával do hlinených hrncov vyrábaných len na tento účel. Naplnené hrnce sa zvykli ešte dávať do pece, aby povrch lekváru „chytil“ kôru. Takýto lekvár si potom udržal trvácnosť veľmi dlho. Pri nedostatku hrncov sa balili dvoj-trojkilogramové hrudy lekváru do pergamenového papiera, previazali silnejším špagátom a zavesili na povalu. V tomto suchom prostredí, pokiaľ ho nenačali kuny, vydržal lekvár veľmi dlho.
Slivkový lekvár mal v našich domácnostiach široké uplatnenie. Medzi kysnutými koláčmi s rôznou plnkou nesmel chýbať dobrý „lekvárovník“. Lekvárom sa plnili „tašky“ (pirohy) a dával sa aj na varené rezance, známe to „babrance“. Keď sa na staršej kachľovej peci vytvorila puklina, zatierala sa slivkovým lekvárom. Menšia opuchlina alebo „zbieranina“ na rukách alebo nohách sa rýchlo vyliečila slivkovým lekvárom. Na čistý kúsok bielej handričky sa naniesla tenká vrstva lekváru, handrička sa priložila na choré miesto, prikryla ľahkým obväzom a za krátky čas bol neduh zahojený. Známy pukanský rodák MUDr. Teodor Schwarz odporúčal ľuďom s nepravidelnou stolicou ráno nalačno zjesť polievkovú lyžicu slivkového lekváru a zapiť vlažnou vodou. Zároveň to podľa neho bola aj prevencia vzniku žalúdočných vredov. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj sušené slivky, ktoré spravidla nikdy nechýbali v našich domácnostiach, lebo boli výborným domácim liekom proti zápche.
Ján Kadlečík (1851-1910), rodák z Trenčína, evanjelický a. v. farár v Plavnici, Nemcovciach a v Hošt'álkovej pri Vsetíne, náboženský spisovateľ. Dielo: časopisecké články, publikácie Život Pána Ježíše Krista, Nestydím se za evanjelium Kristovo, Karaffa Antal.
Toľko z biografického slovníka. Ale čo sa skrýva v tieni za faktami a slovami? Ukrýva sa tam vernosť a stálosť v presvedčení, kritická energia tvorivosti.
Študent Ján 8. júla roku 1872 píše z Trenčína (a prikladá básničku) Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi: „Osmeľujem sa znova Dôstojnosť Vašu požiadať, čo a ako je so mnou naloženo? či môžem opustiť Požoň? a či sa aj naďalej slávožrútov tých pridŕžať mám? Otec mi je slabý, matka stará, tak mesačne najviac 8 zl. mi dať môže, čo teraz vskutku maličkosťou je, a preto na univerzitu vybrať bez pomoci sa nemôžem. Utiekam sa teda k Vám, či Dôstojnosť Vaša v ohľade tomto cestu mi prekliesniť ráčila? a či bych sa dajakým spôsobom z očistca požoňského vyslobodiť mohol? Ak nie, tak budem trpieť!“
V roku 1875 píše mladý farár Ján z Plavnice svojmu priateľovi a kmotrovi Vansovi, že keď sa mu budú rojiť včely, aby si dal na tvár náličnicu, „ale ju nezabudni, lebo máš takého seniora, ktorý ju od malička nosí! Naši seniorovia i naši farári veľmi mnohí majú deficit vzdelania i charakteru.“ A že seniorovi Szalagyimu rovno povedal: Sie sind ein Slavenfresser! Ste slávožrút!
Ale najpresnejšiu charakteristiku podala spisovateľka Terézia Vansová, kmotra Kadlečíkových dcér, v spomienkach na svojho muža: „Kadlečík bol horlivý vo viere, ale taký stály bol i v svojom presvedčení ako Slovák. Okrem toho bol priamy a úprimný. V ňom nebolo ani toľko diplomatickej opatrnosti ako u môjho Janka. Ani jeden ani druhý nemali hadej úlisnosti. Tento naoko drsný človek bol aj tichý, nežný a starostlivý. Jeho srdce bolo rýdze ako zlato. Bol dobrý muž a dobrý otec, strhujúci kazateľ.“
Pod jeho drsnosťou sa skrývala citlivá duša. Vo Vansovej texte je utajená výčitka, že nemusel každému rovno povedať, čo si myslí - a najmä nie vrchnosti. V krvnom obehu nemal otroctvo a pokoru a služobníctvo; slúžil len tomu, čo považoval za najvyššie - svojmu svedomiu. Bránil sa bezbranným slovom, tým, že písal.
Kadlečíkovo početné ženské potomstvo v ďalších pokoleniach pokračuje v Čechách a vo Švajčiarsku. Jediný syn Bohumil po skončení teológie na viedenskej univerzite túžil vrátiť sa na Slovensko. V roku 1920 sa ho v Modre ujal biskup Samuel Zoch ako svojho dištriktného farára a správcu sirotinca, kde v iných podmienkach a inom útlaku a strádaniach verne a neochvejne kráčal v otcovských duchovných stopách čistého slovenského luteranizmu. V roku 1933 si našiel vzácnu manželku Oľgu Cibulkovú z Pukanca.
Svojho starého otca Jána som v časnom živote osobne nestretol. Poznám ho z literatúry, z jeho diela a z rozprávania tých, čo ho poznali. Jeho charakter, život a dielo sa popri iných stali mojím kompasom a orientačným bodom pevnosti uprostred zmätkov osobných i dejinných. Ján Kadlečík je pre mňa ešte aj dnes, sto rokov od smrti, korektorom svedomia a kritériom charakteru v bezcharakterných dobách.
Firma Supertank s.r.o. Hronské Kľačany v našej obci otvorila prevádzku čerpacej stanice PHM. Otváracie hodiny sú denne od 6. do 21. hodiny, v nedeľu od 7. do 20. Dá sa čerpať benzín 95 Natural, 95 UNI a Diesel. Okrem toho si možno kúpiť rôzne autopotreby, autokozmetiku, prípadne občerstvenie. Verím, že naši občania budú využívať ponuku firmy Supertank, že budú benzín čerpať v Pukanci. Prevádzka benzínového čerpadla je prínosom pre obec, pre podnikateľov, organizácie, obyvateľov obce, turistov a všetkých, ktorí budú našou obcou prechádzať.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
60
Emília Rotte Pomothyová
65
Mária Leckéšová
Jozef Záhorec
Božena Lalková
Amália Maruniaková
70
Ján Cibulka
Jolana Kováčová
85
Elena Uškrtová
90
Zlata Lalková
92
Ľudovít Kráľ
Anna Vozárová
93
Elena Halajová
97
Viliam Hlôška
100
Anna Zambojová
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Municipal office of Pukanec, Nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 036 6393 529, +421 036 6393 108 |
|
|
|
