| |
|
|
 |
Časy banskej slávy
 |
| Erb mesta pôvodne umiestnený
v mestskej bráne zbúranej v roku 1899. Dnes sa nachádza
vo veľkej sieni radnice. |
Bátovská kotlina bola obývaná už od najstaršej minulosti. Dokumentujú
to nálezy predmetov od mladšej doby kamennej cez dobu bronzovú,
Keltov po Slovanov. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave
je 9 kamenných nástrojov z okolia Pukanca, bronzové nálezy zo
Sitna a Bátoviec sú uložené v múzeách v Budapešti a v Bratislave.
Ľudí sem zrejme priťahovalo nerastné bohatstvo. V čase, keď
sa tu začalo dolovať striebro a zlato, oblasť pravdepodobne
obývali Kelti, ktorí okrem hrnčiarstva vynikali aj v banských
prácach. Zanechali po sebe početné priehlbne a prekopy, ľudovo
zvané pingy, ako pozostatok povrchového dolovania. Ich prítomnosť
dokumentujú aj nálezy železných mečov a kopijí, no hlavne keltských
mincí z okolia Levíc v Tekovskom múzeu.
O tom, že toto územie bolo frekventované aj dobách rímskych,
svedčia početné nálezy z tohto obdobia. Medzi ne patria aj tri
rímske mince z okolia Banskej Štiavnice z rozhrania letopočtov
a rímsky peniaz zo susedných Bohuníc. Slovanské osídlenie dokumentujú
početné archeologické nálezy z dobre vybudovaného systému hradísk,
ktoré boli centrom hospodárskej, kultúrnej a politickej moci:
Krivín oproti Psiarom, Hrádok nad Bohunicami aj Breznické hradisko
na Sokolej skale. Dominantné postavenie malo zrejme hradisko
na Sitne, kde sa našlo veľa keramického materiálu, výborne vypáleného
a vyrobeného na hrnčiarskom kruhu, aj so značkami na dne. Neklamné
dôkazy o predkresťanskom slovanskom osídlení máme aj v pukanských
chotárnych názvoch, ako Hojaďunďa, Babá dolina, Volosán, Libáň,
Čertova stolica a iné.
V 9. storočí patrilo územie Pukanca do Nitrianskeho kniežatstva
a spolu s ním tvorilo súčasť Veľkej Moravy. Od tohto obdobia
už môžeme predpokladať kontinuálne slovanské osídlenie, ktoré
tu zostalo aj neskôr po vzniku Uhorského kráľovstva, keď oblasť
Pukanca pripadla do novej správnej jednotky, Hontianskeho komitátu.
Najstarší písomný historický údaj o Pukanci nachádzame v zakladacej
listine Svätobeňadického opátstva v Hronskom Sv. Beňadiku z
roku 1075, zachovanej v konfirmáciách z rokov 1124 a 1217. V
časti týkajúcej sa Pukanca sa píše: „Z druhej strany Hrona je
však hranicou potok zvaný Lisna až po temeno hory, odkiaľ vyviera.
Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá
Surkuscher, popri osade menovanej Baka.“ Tu je aj prvá zmienka
o výskyte zlata v tejto časti Slovenska. Spolu s náleziskami
v okolí Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice je to najstarší
známy zdroj drahých kovov nielen v Uhorsku, ale v Európe vôbec.
 |
| Kniha pozlátená zlatom z pukanských
baní. |
Obyvatelia boli zrejme Slovania, keďže názov Baka má zhodnú
podobu s osobným menom Baka, ktoré je slovanského pôvodu. Dnešný
názov Pukanec (1449) sa vyvinul z nemeckého Bugganz, Bukanec
spodobovaním hlások b a p. Nemci osídľovali Pukanec v 13. storočí,
konkrétnym dokladom je názov z roku 1310 – Nemeth Baka. Pôvodné
listiny o udelení mestských výsad Pukancu sa nezachovali. V
pukanskom archíve, ktorý v roku 1442 zhorel, sa však zachovala
darovacia listina kráľa Karola Róberta z roku 1321 komesom Julovi
a Ondrejovi, synom Haslowa z rodiny Topoľčianskych. V nej sa
Pukanec spomína ako „naša baňa Bakabana“ s evidentnými mestskými
znakmi, ako je užívacie právo chotára v okruhu jednej míle a
trhom „podľa obyčajov zaužívaných v kráľovstve“ i richtárom,
ktorého náhrobný kameň z roku 1321 sa zachoval v pukanskom kostole.
V roku 1323 Karol Róbert svoju donáciu ruší a Bakabani udeľuje
výsady slobodného kráľovského a banského mesta. Potvrdzovacie
listiny ďalších uhorských kráľov sa do prvej svetovej vojny
tiež nachádzali v pukanskom archíve. Vír vojny ich však zmietol
do nenávratna. Pukanec teda ako privilegované mesto bol vyňatý
spod župnej správy a súdnictva. Podliehal priamo kráľovi, súdnictvo
vykonával richtár a mestská rada.
Prosperitu pukanských baní v tom čase potvrdzuje aj skutočnosť,
že Pukanec má vlastného komorského grófa, ktorý sa staral o
kráľovské príjmy z banského podnikania a o prísun vyťažených
kovov do kráľovskej pokladnice. Pukančanom sa stáva vlastný
chotár priúzky. Na popud kremnického komorského grófa Hypolita
a pukanského Kadolda začali hľadať zlato v okolí potoka Buková
Štiavnica, na území dnešnej Novej Bane. Boli to pukanskí ťažiari
Mikuláš a Ladislav, ktorí toto právo dostali od kráľa Ľudovíta
začiatkom 14. storočia. V archíve Ostrihomskej kapituly sa zachovala
listina s mestskou pečaťou Pukanca. Podľa nej pukanskí ťažiari
uzavreli zmluvu s konventom Svätobeňadického opátstva na prenájom
celého potoka „Bykschewnycze“, aby mohli postaviť ľubovoľný
počet banských mlynov. V čase uzavretia tejto dohody (16. 8.
1345) Nová Baňa ešte patrila pod právomoc pukanskej mestskej
rady. Právo slobodného kráľovského mesta dostala 8.9.1345 od
Ľudovíta I. Tú baňu, ktorú v Pukanci ťažiari opustili, začali
nazývať Stará baňa a tento názov sa udržal až do dnešných čias.
Strediskom banského podnikania bola Kremnica. Bola v rámci organizácie
kráľovských banských komôr sídlom hlavného banského komorského
grófa a mincovnej komory. Tu sa sústreďovala všetka produkcia
striebra i zlata, ktorá v tej dobe činila štvrtinu európskej
produkcie.
Ťažké časy postihli Pukanec vtedy, keď sa kráľ Žigmund stal
českým kráľom a chcel zlomiť odpor husitov. Husitské vojská
niekoľkokrát vtrhli na Slovensko a narobili nesmierne škody.
Prvýkrát vyplienili Pukanec a okolie v roku 1424, podobne aj
v rokoch 1431 a 1432. V takýchto pomeroch boli stredoslovenské
banské mestá nútené hľadať spoločnú ochranu. Banská Štiavnica,
Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová tak
prirodzene vytvorili zväzok „respublica spleni montanorum civitatum“.
Zväzok, aj keď nebol uzákonený, uznávali uhorské aj ríšske zákony.
Mestá sa spoločne riadili banskoštiavnickým mestským a banským
právom.
Hlavným mestom bola Kremnica, kde sa aspoň raz za rok schádzali
rokovania zväzu. Zväz si vydržiaval aj trvalého súdneho úradníka
pri uhorskej súdnej tabuli. Na obranu svojich práv museli banské
mestá vynakladať veľa úsilia. Boli to nielen spory s okolitými
šľachtickými rodinami (Dóczyovci), ale aj so župnými orgánmi,
úradom komorského grófa a s opátstvom vo Hronskom Sv. Beňadiku.
V čase panovania kráľa Mateja, po roku 1462, a po porážke husitských
vojsk v roku 1467 nastali pre Pukanec pokojnejšie časy. Na niekoľko
desiatok rokov tak nastáva nerušený rozvoj banského podnikania.
No už od roku 1526 sa banské mestá, hlavne však Pukanec, ocitajú
na hranici Osmanskej ríše a neskôr v pazúroch mocenského boja
medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami. Z tohto obdobia pochádzajú
aj mestské hradby. V meste bola udržiavaná vojenská posádka
a v čase potreby sa mešťania museli dostaviť na mestské hradby.
Mnohými listami tureckí hodnostári vyzývali Pukanec na kapituláciu,
no bez účinku. Nielen slovom, ale aj ozbrojenými výpadmi sa
Turci snažili o podmanenie Pukanca. No pukanská posádka ich,
bez veľkých strát, vždy odrazila. Skoro všetky okolité obce
boli poplatné Osmanskej ríši. V súpise môžeme nájsť Brehy, Bátovce,
Devičany, Breznicu, Orovnicu, Bohunice, Jabloňovce, Žemberovce
a iné. V Bátovciach dokonca začas sídlila najmenšia turecká
územná správna jednotka nahija. Pukanec sa Turkom podarilo vyplieniť
až 1. októbra 1640. Túto strašnú pohromu opísal bývalý kremnický
archivár Pavel Križko v historickej povesti Hrozná
noc pukanská. Banské mestá urýchlene posielali pomoc, hmotnú,
finančnú i vojsko. No boli i také, ako Banská Belá a Nová Baňa,
ktoré s výčitkou, že Pukanec sa stará viac o vinice ako o svoju
obranu, neposlali nič. Treba však povedať, že tzv. pukanský
zámok, ohradený kostol, Turci nikdy nedobyli. Po tureckej porážke
cisárskym vojskom na obyvateľstvo naďalej doliehali šľachtické
povstania. Po týchto nepokojoch a vojnových časoch prišiel hlad
a mor. Padla mu za obeť skoro polovica obyvateľstva. V roku
1542 žilo v Pukanci 224 rodín s počtom obyvateľstva asi 2000,
po poslednom Rákócziho povstaní to bolo len 98 meštianskych
a 4 zemianske rodiny, počet obyvateľov bol 696. Ale už v roku
1779 vzrástol počet obyvateľov na 2278. Nuž veru ťažké to boli
časy. Okrem nesmierneho utrpenia súčasníkov boli aj smrteľným
úderom banskému podnikaniu v Pukanci. Nemeckí kolonisti sa v
strachu odsťahovali. Tí, čo zostali, vykazovali z roka na rok
vyššie straty. Pukanské banské pole postupne vydávalo zvyšky
rudy, až do roku 1891, keď boli odovzdané posledné 3 q rudy
na zámenu.
Aj napriek stratovosti živilo banské podnikanie skoro štvrtinu
obyvateľov. Podľa súpisu z roku 1772 bolo v Pukanci podľa zamestnania
225 baníkov, 35 uhliarov, 196 remeselníkov, 41 sluhov, 53 slúžok,
25 úradníkov, 83 žiakov a 43 žiačok, z celkového počtu 2156
obyvateľov. Okrem nerentabilnej kovnatosti pukanského rudného
ložiska bol nedostatok vody ako hnacej sily pri úpravárenských
prácach ďalším dôvodom úpadku baníctva. Jeho dôsledkom, či vari
aj príčinou, bola technická zaostalosť ťažby. Podľa Ing. Bergfesta
sa napríklad strelný prach použil v Pukanci veľmi neskoro, aj
to viditeľné stopy po odstreloch sú len v štôlňach Juraj, Ladislav
a Biela baňa. V 18. storočí boli na zabezpečenie dostatku vody
projektované stavby niekoľkých vodných nádrží v Štamposkej doline,
Grunte a Chorvádoline. Uskutočnila sa len stavba tajchu na Štampochu,
s nákladom 21 tisíc zlatých. Voda z neho mala poháňať 7 stúp
(úpravní rudy) v Bohunickej doline. Pre veľkú vzdialenosť od
banských diel (asi 9 km) sa neskôr rozhodli priviesť vodu z
tohto tajchu do Podvinických a Myšpotockých stúp. Stavba bola
realizovaná v rokoch 1768-1770. Celková dĺžka vodnej priekopy
bola 12 266 metrov. Trasa viedla po vrstevnici ponad osadu Štampoch,
ponad pukanské Majere, cez vinice na Šafraniciach, Pukanec,
do Podviníc. V dolinách, v ktorých bol predpoklad prívalov vôd,
viedli vodu vodnými válovmi ponad údolné potoky. Priekopa okrem
zabezpečenia vody pre stupy zachytávala vody tečúce z kopcov
a tak chránila mesto pred prívalmi a vymieľaním ulíc. Pozostatky
priekopy sú viditeľné i dnes. Úpadok baníctva sa však nepodarilo
zvrátiť. Nepomohli ani pokusy o obnovenie ťažby začiatkom 20.
storočia. Podľa novodobého prieskumu je kovnatosť pukanského
rudného ložiska pod úrovňou rentabilného dolovania.
|
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
