Pamätihodnosti
Najvýznamnejšou stavbou mesta, ktorá pretrvala všetky pohromy,
je rím.-kat. farský kostol sv. Mikuláša, patróna mesta. Je to
prekrásne gotické architektonické dielo pozostávajúce z dvoch
lodí s pozoruhodnou sieťovou klenbou a pôvodným vnútorným zariadením.
Názory na postupnosť jeho výstavby sa rôznia. Podľa E. Loráda
stojí na mieste románskeho kostola z 13. storočia. Podľa Súpisu
pamiatok na Slovensku vznikla hlavná loď pri založení mesta
v 14. storočí. Nasvedčoval by tomu jej pôdorys so štvorcovým
presbytériom a sakristiou z tzv. prechodného obdobia medzi románskym
a gotickým slohom. Zachoval sa náhrobok richtára Alberta z roku
1321, ktorý dal zhotoviť komorský gróf Kadold. Hlavná loď bola
pôvodne prekrytá len dreveným stropom. Bola zaklenutá až v roku
1506 bohatou gotickou sieťovou klenbou typu banskoštiavnickej
sv. Kataríny. Presbytérium a sakristia sú zaklenuté krížovou
rebrovou klenbou klinovej profilácie.
 |
| Mestské hradby, v pozadí kostol
sv. Mikuláša. |
Okolo roku 1400 pristavili k pôvodnej dispozícii severnú bočnú
loď. Je zaklenutá štyrmi klenbovými poľami krížovej klenby v
tzv. krásnom slohu vrcholnej gotiky. Presbytérium v polovičnej
šírke bočnej lode je prekryté jedným poľom krížovej klenby s
uzáverom zloženým z piatich hrán osmihranu. Rímsy triumfálneho
oblúka sú bohato plasticky zdobené motívmi zvierat a ľudských
hláv. Priestor lode je presvetlený štyrmi gotickými oknami.
Každé z nich má inú kružbu. Pôvodne boli presklené farebnými
sklami, tak ako okná v presbytériu. Od čias reformácie boli
lode oddelené súvislým múrom, až do roku 1940. Niektorí bádatelia
tvrdia, že práve táto loď stojí na pôvodných románskych základoch
a pôvodne mala dve knažištia, z ktorých jedno slúži teraz ako
sakristia.
 |
| Gotické okno hlavnej lode kostola. |
Hlavná loď je od presbytéria oddelená lomeným triumfálnym oblúkom.
Nad ním na čelnom múre lode je freska, mestský znak, znázorňujúci
sv. Mikuláša, patróna chrámu a mesta, na hradbách a dvoch baníkov
rúbajúcich do skaly. Do prestavby v roku 1940 bol pod ním nápis:
„Sancte Nicolae intercesione tua florescant montes.“ V preklade:
„Svätý Mikuláš, na tvoj príhovor nech prekvitajú naše bane.“
Na pravej strane oblúka sa zachoval latinský nápis: „Margarita
virgo fundatrix huius ecclesiae“ (Margarita panna, zakladateľka
tohto chrámu), pod ním bol i letopočet 1506. Kto bola táto panna
Margarita nevieme, no ešte v 18. storočí opatrovali jej portrét
v chráme. Na náprotivnej strane oblúka je osadený renesančný
epitaf Hansa Solnera z roku 1589 s reliéfom Krista na kríži
v edikule a okrídlenými hlavami anjelov v archivolte.
Presbystérium má v čelnej stene dvojdielne gotické okno s trojlistovou
kružbou. Takéto kružby boli aj v oknách hlavnej lode. Pri vkladaní
vitráží v roku 1917 boli odstránené. Na epištolovej strane je
prekrásne gotické pastofórium na tordovanej nohe. Na strane
evanjeliovej sú dvojité sedile s trojitým záklenkom. Krížovú
klenbu sanktuária zdobia fresky postáv štyroch evanjelistov.
Do roku 1940 boli po stranách oltára tiež postavy sv. Petra
a Pavla.
Chrám mal pôvodne dve veže. Väčšia bola nad sanktuáriom. Mala
24 okien a ukončovala ju trojitá plechová kupola. V časoch tureckého
nebezpečenstva slúžila ako pozorovateľňa. Už vtedy boli na nej
aj hodiny. Poškodilo ju zemetrasenie v 16. storočí. V roku 1585
ju spevnili železnými sperami. Takto predĺžili jej životnosť
o 280 rokov. V roku 1867, keď hrozilo nebezpečenstvo jej zvalenia,
ju rozobrali. Jej zvyšky sú viditeľné na povale i dnes. Druhá
veža stála v priestore dnešného vstupu do chrámu. Poškodenú
zemetrasením ju museli okolo roku 1800 odstrániť. Obidve veže
boli bez zvonov. Pôvodná drevená zvonica stála napravo od vstupu
do chrámu. Neskôr postavili na jej mieste murovanú. Pri prestavbe
kostola v rokoch 1864-1867 postavili terajšiu vežu so zvonmi.
Je trojpodlažná s ihlancovou strechou, slohovo nezapadá do pôvodného
komplexu.
 |
| Hlavný oltár Ukrižovania z konca
15. storočia. |
Chrám sv. Mikuláša je jedným z mála chrámov na južnom Slovensku
s pomerne zachovalým pôvodným gotickým zariadením. Tvoria ho
nádherné tabuľové oltáre z konca 15. storočia. Sú zaradené do
okruhu dielne majstra Božieho hrobu v Hronskom Sv. Beňadiku.
Najstarší z oltárov, oltár Panny Márie, je z rokov 1470-1480.
Ústrednou postavou je 120 cm vysoká socha Madony, vyrezaná z
lipového dreva. Kompozične je príbuzná soche Madony z levočského
oltára „Vir dolorum“. V postranných výklenkoch sú sochy baníckych
svätíc Barbory, Kataríny, Margity a Doroty. Na vnútorných krídlach
je zobrazený mariánsky cyklus, na vonkajších sú Madona a svätci.
Maľby sú zaradené do okruhu školy svätobeňadických obrazov Zvestovania
a Navštívenia Panny Márie, datované do začiatku druhej polovice
20. storočia. Predela a nástavec oltára sa nezachovali.
Aj oltár Korunovania Panny Márie má mnohé prvky príbuzné so
svätobeňadickou školou. Pochádza z roku 1484. Súsošie korunovania
je vysoké 120 cm. V postranných výklenkoch boli sochy sv. Jána
ev., sv. Petra, sv. Jána Krstiteľa a sv. Pavla. Na krídlach
sú zobrazené pašiové motívy. Súsošie korunovania s nimi však
nekorešponduje, keďže do skrine bolo osadené až v roku 1942
pri rekonštrukcii kostola výmenou za novšiu sochu sv. Jozefa.
Pôvodne bola ústrednou pravdepodobne socha „Vir dolorum“. Ani
pri tomto oltári sa nezachovali nástavec a predela.
Oltár sv. Jozefa (teda pôvodne oltár Korunovania) pozostáva
z novšej sochy sv. Jozefa v skrini, dvoch maľovaných krídel
a neskorogotickej predely. Obrazy sú zaradené do okruhu beňadickej
dielne z tretej štvrtiny 15. storočia. Predela pochádza zjavne
(odpílené okraje) z niektorého iného oltára. Je datovaná do
roku 1580.
Oltár sv. Salvátora (Spasiteľa) pochádza z roku 1488. Pozostáva
z dvoch pevných krídel s reliéfmi dvanástich apoštolov. V skrini
je osadená socha Krista Spasiteľa. Hladká a sústredená tvár
má analógie z okruhu tvorby Hansa Multschera. Aj za jej autora
sa považoval rezbár Sv. hrobu z Hronského Sv. Beňadika. V roku
1942 sa však pri rekonštrukcii našla písomná správa, podľa ktorej
je autorom oltára majster Pavol z Budína. Do dutinky v hlave
Krista bol vložený lístok z 10. októbra 1488 s nemeckým textom
tohto znenia: „Roku Pána 1488 vyhotovil tento oltár na poctu
svätých dvanástich apoštolov majster Pavol, maliar, toho času
pôsobiaci v Budíne a umiestnil ho osem dní pred sv. Lukášom
v pukanskom kostole.“ Tento objav je veľmi cenným údajom. Škoda
len, že nedošlo k hlbšiemu prebádaniu nálezu a diela v pukanskom
kostole. Evidentne nepatriaca k oltáru je predela s reliéfmi
starozákonných prorokov. V zachovanom nástavci je v strede umiestnená
socha „Vir dolorum“, po stranách Ježišova Matka a sv. Ján.
Hlavný oltár Ukrižovania z konca 15. storočia nie je celkom
jasne zatriedený do slohových prúdov. V skrini rozmerov 210/190
je osadená ústredná skupina Kalvárie s Kristom na kríži, dvoma
lotrami, Ježišovou Matkou, Máriou Magdalénou, sv. Jánom a Longinom.
Na krídlach reliéfy: Kristus na Olivovej hore, Judášov bozk,
Ježišovo bičovanie a Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž.
Na zatvorených stranách krídel sú štyri tabule so svätcami a
sväticami. Nástavec so sochami „Vir dolorum“, sv. Mikuláša a
sv. Ambróza po stranách pochádza z 19. storočia. Pôvodná predela
je nahradená barokovým bohostánkom. Menzu hlavného oltára tvorí
náhrobok z roku 1320.
 |
| Interiér evanjelického kostola. |
V kostole sa nachádza len jeden barokový oltár sv. Jána Nepomuckého
z 18. storočia. Má stĺpovú architektúru konkávne komponovanú,
so sochami sv. Jozefa, sv. Jána Nepomuckého a sv. Petra. Baroková
je i kazateľnica z prvej polovice 18. storočia. Na parapete
rečnišťa sú sochy cirkevných otcov. Baldachýn nesený akantovými
volútami zdobí päť sôch.
Pozoruhodné dielo architektonickej moderny stojí v strede námestia,
vhodne zakomponované do jeho rámca. Kostol bol postavený podľa
projektu architekta M. Zoubka v roku 1935. Jednoloďový chrám
sieňového typu má rovný strop a murovanú emporu z troch strán
interiéru. Oltár na čelnej stene je postavený z travertínu,
s dekorom mramorových dosiek Desatora. Oltárny obraz Zmŕtvychvstanie
Krista namaľoval štiavnický rodák Edmund Gwerk. Pri výstavbe
kostola boli zbúrané dve budovy z obdobia klasicizmu: tolerančný
evanjelický kostol, ktorý stál v areáli ev. a. v. farského úradu,
mimo hradieb mesta (z jeho interiéru sa zachoval oltárny obraz
Poslednej večere z obdobia okolo roku 1790), a lekáreň, bývalá
hlavná strážnica, „Hauptwache“, ktorá stála na mieste terajšieho
chrámu. Bola to prízemná klasicistická budova s výrazným portikom
neseným štyrmi dórskymi stĺpmi.
 |
| Dolná brána na dobovej fotografií.
Zbúraná v roku 1899. |
K výsadám kráľovských miest patrilo i právo ohradiť sa. Pukanec,
podľa Križku, bol ohradený už v časoch husitských vojen drevenou
palisádovou a zrubovou hradbou, len „pukanský zámok“ – kostol
bol ohradený pevným kamenným múrom. Obranný význam hradieb vzrástol
najmä v časoch tureckého nebezpečenstva. Pukanec a Krupina boli
vstupnými bránami do oblasti siedmich stredoslovenských banských
miest. Lenže v čase, keď ohrada bola najpotrebnejšia, začala
dožívať. Posledný raz ochránila mesto pri nájazde Turkov 27.
augusta 1568. Nasledujúceho roku sa vyvalila. Výstavba nového
dreveného oplotenia prebiehala v rokoch 1569-1578. Krajinský
snem v roku 1578, po predchádzajúcej urgencii v roku 1567, rozhodol
o výstavbe opevnenia murovanými hradbami. Stavali sa pod dozorom
vojenskej rady a cisárskych fortifikačných inžinierov Ferariho
a Wadena v rokoch 1578-1595. Opevnenie budovali z kameňa a tehál.
Nebolo zrejme nikdy dokončené, lebo pri veľkých tureckých pohromách
v rokoch 1640 a 1664 sa spomína aj drevená palisáda. Je však
možné a aj dosť pravdepodobné (podľa Jána Králika, pukanského
archivára), že kamennou hradbou bolo opevnené len vnútorné mesto
a drevenou palisádou predmestia. Stavba opevnenia si kvôli účinnosti
obrany vyžiadala zbúranie veľkého počtu domov. Obyvateľstvo
sa tomu bránilo, no aj tak bolo zbúraných asi 60 domov. Pôdorysne
tvorilo opevnenie obdĺžnik s dvoma nárožnými a jedným stredovým
bastionom na kratšej strane pôdorysu. V hradbách boli situované
dve mestské brány v severo-južnom smere. Horná brána pri Klopačke
sa poslednýkrát spomína v roku 1799. Dolná stála v priestore
medzi dnešnou poštou a lekárňou. Bez povolenia vrchnosti ju
dal zbúrať mestský notár Július Ciglan v roku 1899. Zachovala
sa jej dobová fotografia. Okrem nich boli v hradbách aj dve
bráničky – fortne pre peších, smerom do viníc a na Gágor.
 |
| Súsošie Najsv. Trojice z roku
1740, v pozadí baroková budova radnice z rokov 1783 -
86. |
Farský kostol sv. Mikuláša bol jadrom mestského hradu, podobného
mestskému hradu v Kremnici. Do jeho priestorov sa vstupovalo
mostom z námestia cez štvorposchodovú baštu, ktorá neskôr
slúžila ako radnica. Stála v priestore dnešnej kostolnej brány.
Medzi ňou a vstupom do kostola stála menšia kostolná veža.
Bokom od nej v priestore terajšej sochy Imaculaty stála zvonica.
Východná kostolná veža nad sanktuáriom bola zároveň aj pozorovateľňou.
Do dnešnej podoby areál prestavali v rokoch 1864-1867.
K mestskej fortifikácii patrila aj strážna veža na vŕšku nad
Starou baňou, dnešnou Vodnou ulicou, zvaná túrnička. Keď strážnik
videl, že sa k mestu blíži nepriateľ, začal zvoniť na poplach
a tak upozornil pracujúcich v poli na blížiace sa nebezpečenstvo.
V minulosti viedla cesta do Banskej Štiavnice mimo námestia
závozom cez Slúkovu bránu. Bola to zrejme brána do opevneného
predmestia, pomenovaná podľa kapitána Slúku z čias tureckých
výbojov. Stála ešte v roku 1783, keď 7. júla vítal pri nej
magistrát a mešťania vzácnu návštevu cisára Jozefa II.
Stred pukanského námestia od roku 1740 zdobí stĺp Najsv. Trojice.
Postavil ho neznámy staviteľ na pamiatku ukončenia cholery
v predchádzajúcom roku s nákladom vyše tisíc zlatých. Túto
sochársko-architektonickú kompozíciu tvorí oktogonálny stĺp
na podstavci v tvare gréckeho kríža, pozostávajúceho zo štyroch
pilierikov, na ktorých sú umiestnené sochy sv. Mikuláša, patróna
mesta, sv. Rocha, sv. Sebastiána a sv. Barbory. V ich strede
vyrastá smerom nahor sa zužujúci pilier s kompozitnou hlavicou.
Na jeho vrchole je na štvorcovom abakuse osadené súsošie Najsv.
Trojice. Tvorí ho centrálny výjav korunovania Panny Márie
Najsvätejšou Trojicou.
Vo vnútornom meste bolo niekoľko hodnotných meštianskych a zemianskych
domov, no bohužiaľ najkrajšie z nich padli za obeť prestavbám.
Zachoval sa len zaklenutý obytný priestor v Švihranovskom dome
v Krátkej ulici. Traduje sa, že v dome bývali Taliani, čo stavali
mestské hradby.
Vo vonkajšom meste, mimo hradieb, sa zachovali dva typy ľudových
obydlí z obdobia 18. a 19. storočia, mnohé dodnes obývané.
Banícky typ ľudového domu bol trojpriestorový. V strednej časti
bol vstup – pitvor a studená kuchyňa, zvaná podkoch. V ostatných
dvoch priestoroch bola izba – chyža a komora. Tento typ domu
nemá rozvinuté hospodárske staviská. V zásade je situovaný v
svahovitom teréne okrajových častí mesta, po vrstevnici, pozdĺž
cesty.
Remeselnícko-poľnohospodársky typ domu je situovaný kolmo na
os cesty. Má vybudované silné hospodárske zázemie. Obytná časť
je tiež trojpriestorová, situovaná od ulice v poradí parádna
izba – predná chyža, pitvor a zadná izba. Tá bývala obytnou
 |
| Komora na ovocie. |
miestnosťou i dielňou. Ak si to vyžadovalo remeslo, stavali
sa aj osobitné dielne. Boli to najmä kováčske šmikne alebo garbiarske
koželužne s haťami na namáčanie koží v blízkosti jarkov a potokov.
Bohatší gazdovia, remeselníci a zemani si stavali aj dvojpodlažné
domy s pekným arkádovým schodišťom. Zachoval sa zemiansky Kevickovský
dom zvaný Stará pošta na Červenej ceste. Obytné bolo len poschodie,
v prízemí bola hospodárska časť.
Do dnešných čias sa zachovala v minulosti početná skupina hospodárskych
stavieb – štádlov. Pôvodne to boli zrubové jednopriestorové
alebo trojpriestorové senníky (zachovali sa dva – Plavcov na
Kakajke a Kovalovského na Potočnej ulici). Bývala v nich aj
komora na uskladnenie ovocia a mlat. Po mnohých požiaroch, hlavne
cez druhú svetovú vojnu, sa začali stavať murované. Ovocinári
uskladňovali ovocie aj v pivniciach a komorách budovaných priamo
v sadoch. Dodnes sa zachovala voľne stojaca komora v časti Grunt
s výrazným murovaným portálom. Dodnes sa zachovala voľne stojaca
komora v časti Grunt s výrazným murovaným portálom.
Najatraktívnejšiu skupinu hospodárskych stavieb, charakteristickú
pre tunajší vínorodý kraj, tvoria vinohradnícke budovy – ľoche.
Pôvodné stredoveké pivnice, tesané do propylitizovaného andezitu,
zvaného gribina, slúžiace na uskladnenie vína, sa postupom času
rozrástli o výrobnú časť. V posledných rokoch pribudli aj obytné
miestnosti slúžiace na rekreačné účely. Mnohé malebne dotvorili
krásnu panorámu južných viničných svahov Vajrabu. Bohužiaľ,
výstavbu nikto neusmerňoval a v niektorých prípadoch došlo aj
k narušeniu tohto svojrázneho obrazu Pukanca.
|
