| |
|
|
 |
Ročník 2000
Číslo 3, Máj - Jún
Jubilejný rok 2000 je významným medzníkom aj v histórii Pukanca. Pripomíname si 925. výročie prvej písomnej zmienky. Je to udalosť, na ktorú nemôžeme zabudnúť a zasluhuje si dôstojnú spomienku. Veď každá obec a mesto si váži svoju minulosť, ktorú tvorili predchádzajúce generácie a zanechali tu stopy svojej práce a umu. A tak i my, ktorí žijeme v Pukanci v súčasnosti, si približujeme dôležité historické momenty. Sú pre nás všetkých dôležité, veď bez histórie by nebolo súčasnosti.
Dejiny Pukanca ako niekdajšieho slobodného kráľovského banského mesta sa vytvárali rozdielne od dejín okolitých poddanských obcí. Prvý písomný dokument o existencii Pukanca je v zakladacej listine Hronskobeňadického opátstva z roku 1075, kde sa opisujú hranice tohto majetku na oboch stranách Hrona. Spomína sa osada Baka. Základom osídlenia Pukanca a jeho vzniku ako baníckej osady boli zlato-striebronosné žily, ktoré sa nachádzali v sopečných horninách. O väčšom osídlení sa dá hovoriť až v časoch, keď sa začala zlatá a strieborná ruda dolovať. Kráľ Karol Róbert udelil v 14. storočí banskej osade mestské výsady. Slovenské obyvateľstvo postupne dopĺňali nemeckí kolonisti, ktorí mali skúsenosti s ťažbou v baniach. Pukanské strieborné bane sa stali súčasťou kráľovského majetku, mesto sa zaradilo do zväzku stredoslovenských banských miest a vďaka polohe sa stalo bránou k nim. Postupne sa rozvíjalo, nadobúdalo dôležitosť a stalo sa jedným z najvýznamnejších miest v Uhorsku. Na rozvoj mesta vplývali vojnové udalosti odohrávajúce sa v krajine. Nemalý strategický význam nadobudol Pukanec hlavne v časoch tureckých vpádov, ktoré si vynútili opevnenie mesta hradbami. Turci sa pokúšali niekoľkokrát Pukanec dobyť, čo sa im nakoniec podarilo v roku 1640. V 17. storočí baníctvo začalo upadať a mesto postupne získalo remeselnícko-roľnícky charakter. Nastal prudký rozvoj remesiel. V tom čase bolo mesto strediskom viac než dvadsiatich remesiel a jedenástich cechov. Najväčším prínosom sa stali hrnčiari, ktorí Pukancu priniesli po baníctve najväčšiu slávu. V roku 1647 kráľ Ferdinand III. udelil mestu trhové právo a v jeho liste sa uvádza, že tak ako ostatné banské mestá môže i Pukanec vydržiavať tri výročné jarmoky. Trhové právo rozšíril Pukancu jarmočným privilégiom kráľ Leopold I. Úpadok baníctva zapríčinil, že Pukanec zaostal hospodársky. Zo slobodného kráľovského a banského mesta sa v roku 1891 stal Pukanec obcou.
Na minulosť nezabúdame. V roku 1975 sme oslávili deväťstoročnicu prvej písomnej zmienky o našej obci. Pri tejto príležitosti bola vydaná monografia Pukanec a nakrútený dokumentárny film o histórii a súčasnosti Pukanca. V súčasnosti sa rozbiehajú prípravy na oslavy 925. výročia, ktoré si obec pripomenie 1. júla v rámci VIII. ročníka Pukanských remeselníckych trhov, ktoré sú pokračovaním jarmočnej tradície z minulosti. Na tento deň sú pozvaní aj predstavitelia stredoslovenských banských miest a obcí - Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Kremnice, Ľubietovej, Novej Bane, Banskej Belej, ktorí spolu s Pukancom 23. mája 1998 spoločne podpísali Deklaráciu o vzájomnej spolupráci. Pripravuje sa stretnutie rodákov a priateľov Pukanca. Obec vydá dve pohľadnice - jednu historickú (podkladom je originál z roku 1902) a druhú s pohľadmi na súčasné dominanty. Zaujímavá bude aj keramická plaketa - obrázky z Pukanca a pre turistov i návštevníkov nový informačný bulletin o Pukanci.
Našou snahou je nezabúdať a pripomínať. Vzbudzovať aj v mladej generácii záujem o veci historické, pestovať vzťah k rodnej obci, k jej minulosti. Aby nás všetkých, čo tu žijeme, spájal pocit spolupatričnosti.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
2. zasadnutie 26. apríla 2000
Rokovanie obecného zastupiteľstva otvorila starostka obce Jana Bahnová, privítala prítomných 14 poslancov aj ostatných prítomných.
Obecné zastupiteľstvo vzalo na vedomie správu o inventarizácii majetku obce za rok 1999, informáciu starostky obce o prípravách VIII. Pukanských remeselníckych trhov a osláv 925. výročia prvej písomnej zmienky o obci Pukanec, informáciu o ponuke strážnej služby LEV/SECURITY (Ku Bratke, Levice) a strážnej služby SBS BEL BOSTON s.r.o. (Perecká 28, Levice) na zabezpečenie ochrany objektov a majetku. Obecné zastupiteľstvo schválilo rozbor hospodárenia obce Pukanec za rok 1999, správu o hospodárení Obecného podniku služieb za rok 1999, správu o hospodárení LESPOL s.r.o. Pukanec za rok 1999 a prvý štvrťrok 2000 s pripomienkami. Starostka obce predložila poslancom žiadosť Slovenského hydrometeorologického ústavu Bratislava o poskytnutie finančného daru vo výške 3000,- Sk na udržanie pozorovania zrážkomernej stanice v Pukanci. Obecné zastupiteľstvo v Pukanci výšku príspevku schválilo. Starostka predložila poslancom Povodňový plán obce. Obecné zastupiteľstvo schválilo komisiu pre mimoriadne udalosti, do náplne ktorej patrí riešiť aj opatrenia na ochranu pred povodňami.
Poslanci súhlasili s ukončením nájomnej zmluvy s Danielom Novákom, Záhradná 8 a s uzavretím nájomnej zmluvy so Silviou Mrázovou, Záhradná 15 na prenajatie nebytových priestorov v Pukanci, Námestie mieru 10, kde bude pokračovať prevádzka kaderníctva. Poslanci súhlasili so žiadosťou Anny Jeřábekovej (kpt. Nálepku 3010/17 Levice) o odkúpenie pozemku vo vlastníctve obce, s prenájmom pozemku vo vlastníctve obce v časti Majere pre Jozefa Jašku, Majere 3. Po dôkladnom zvážení odsúhlasili predaj osobného motorového vozidla DAEWOO ESPERO, ŠPZ LVD 86-10.
Obecné zastupiteľstvo odporučilo starostke obce preveriť vytvorenie ďalších hrobových miest na starom cintoríne a prešetriť užívanie priestranstva v miestnej časti Majere, ktoré je vo vlastníctve obce, Zdenom Pažickým, Majere 14.
V diskusii odznel príspevok chalupárov o zvyšujúcej sa kriminalite v obci. Na základe ich požiadavky poslanci uložili predsedovi komisie na ochranu verejného poriadku určiť postup preventívnych opatrení na ochranu objektov a majetku v obci a vytvoriť občianske hliadky. Ďalšie diskusné príspevky boli zamerané na znečisťovanie životného prostredia vytváraním divokých skládok. Je potrebné, aby sa Obecný podnik služieb zameral na prehodnotenie možnosti odvozu tuhého komunálneho odpadu zo všetkých domácností.
Pukanská dolina, južným smerom otvorená, rozprestretá medzi dvoma výbežkami Štiavnických vrchov, na ktorých úpätí leží Pukanec, je neobyčajne krásna. Pohľad na diaľny, ľahko zvlnený kraj až po dunajskú rovinu a na neďaleké Sitno je úchvatný. História o dávnych časoch a praobyvateľoch tohto kraja je veľmi temná. Až keď Rimania v druhom storočí po Kr. zaujali Zadunajsko, začínajú sa spomínať udalosti odohrávajúce sa na tomto území. V tom čase tu žil keltský kmeň Kotínov. Vynikali okrem hrnčiarstva aj v banských prácach. Zanechali po sebe početné priehlbne a prekopy v našich lesoch so záhadným názvom - pingy. Na mape gréckeho geografa Ptolemaia Klaudia v spise Veľká Germania z roku 161 po Kr. je vraj na mieste dnešného Pukanca zakreslená ich osada pod menom Pariena.
Dejiny osídlenia priestoru pukanskej kotliny však siahajú ešte hlbšie do dávnoveku, do doby bronzovej a doby kamennej. Svedčia o tom kamenné nástroje vyorané na poli v časti Kožičov a bronzový kyjak nájdený v bátovských ľochoch.
Známe je aj včasné slovanské osídlenie. Naši dávni predkovia nezvečnili svoje dejiny zápismi. No zato zanechali dosť iných presvedčivých dôkazov. Len zaslepený môže nevidieť bohatý materiál skrývajúci sa v miestnych názvoch, čo nám umožňuje dosť dobre spoznať pokolenia, ktoré sa nám už veľmi dávno vystúpili z cesty. Miestne názvy a duchovná ľudová kultúra je pokladom, ktorý nepodľahol žiadnej skaze a nepodarilo sa ho vykoreniť žiadnej cudzej moci, ani takým pohromám, ako boli nájazdy Hunov, Avarov, pozdejšie Tatárov, ani tureckému panstvu v našich krajoch či totalitným režimom v dvadsiatom storočí.
Mnohým sa takéto miestne názvy zdajú byť bezvýznamnými, všeobecne známymi slovami, ako Hojaďuňďa, Volosán, Čertova stolica, Libáň, Sitno, Háj, Hrádok, Babá dolina a pod. Sú to však slová prechádzajúce z pokolenia na pokolenie viac ako tisíc rokov. Sú to slovanské názvy súvisiace s kultovými obradmi našich predkov. V týchto pohanských časoch vzývali napr. bohyňu úsvitu (Dennicu, Zoru) a nazývali ju Babou, t.j. matkou. Odtiaľ i názov honu Babá dolina, kde bola ako bohyňa vzývaná. Ďuňďa, bohyňa mládeže a zábav, bola zase uctievaná na Hojaďuňdi. Podľa ústneho podania vydržiavala tam mládež svoje zábavy a oslavy od časov pohanských až do konca minulého storočia. Pre bohatosť rudných ložísk v okolitých horách bolo toto územie v tom čase chránené dobre vybudovaným systémom hradísk na okolí (Bohunice, Psiare, Breznica) s dominantným postavením hradiska na Sitne.
Až pred deväťstodvadsiatimi piatimi rokmi v roku 1075 sa prvýkrát, v dnes známych archívnych materiáloch, objavuje písomná zmienka o dedine Baka (villa Baka), ktorej obyvatelia nachádzajú obživu dobývaním a spracovaním zlata (aurifex a aurifaber). Je to darovacia listina uhorského kráľa Ondreja II. opátstvu benediktínov v Hronskom Sv. Beňadiku. Popisujú sa v nej hranice opátstva na východnej strane Hrona: “Ex alia vero parte Grane, est rivulus nomine Lisna terminus usque ad cacumen montis, unde exit, deinde per silvam Huntiensen, que hungarice Surkuscher vocatur; prope villam nomine Baca...” V doslovnom preklade takto: Z druhej strany Hrona je však hranicou potok zvaný Lisna (Liešna) až po temeno hory, odkiaľ vyviera. Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá Surkuscher, popri osade menom Baka... Aká to bola osada? Malá, veľká? Jestvovala tu už dávno? Prekladáme dobre text latinskej listiny? Veď v slovníku nájdeme pri latinskom slove villa niekoľko významov (majetok, osada, dedina, vidiecke mestečko). Nevieme. Listina o tom mlčí. Je však začiatkom písaných dejín Pukanca, od roku 1323 slobodného kráľovského banského mesta, od prvého januára 1891 obce. Právom môžeme byť na ne hrdí. Všetci - obyvatelia, chalupári i priaznivci Pukanca na celom svete.
Nuž tak teda bolo na počiatku. A ako bolo potom? O tom už niekedy inokedy.
Pri popisovaní vinohradníckych oblastí sa stretávame s rôznymi druhmi klasifikácií. Najčastejšie sú podľa pôdnych typov - hlinité, piesčité, kamenité, ílovité atď. Ale je tu problém. Vieme, že u nás pôdy nesiahajú obyčajne do veľkých hĺbok - v priemere do 30-50 cm, a pritom korene révy siahajú až do 8-10-metrovej hĺbky. Berú teda svoje živiny z podložia, často málo zvetraného. Okrem vápencov, spraší a pieskov, ktoré siahajú do veľkých hĺbok, nemá preto pôdny typ pre vinič zásadný význam. Ani klasifikácia vinohradníckych oblastí podľa Vyhlášky č. 153/98 Z.r. neprihliada k charakteru podložia, ale je založená na klimatických rajónoch.
Geológovia - títo historici našej zeme - už dávno vedia, že určité rastliny si s obľubou vyberajú určité druhy hornín, z ktorých potom prijímajú špecifické prvky. Tak napríklad vieme, že kukurica koncentruje zlato a každý geológ (a samozrejme dobrý hubár) vie, že hríbovité huby nájde iba na horninách s vysokým obsahom kremíka (naše andezity k nim chvalabohu patria). Na vápencoch možno zase nájsť hojne rýdzikov a napríklad obávaný satan rastie výlučne iba na vápencoch. Pozornosti geológov neušlo samozrejme ani hrozno, tento producent blahodarného moku - vína. Už jeden z klasikov geológie Francúz Lugeon sa v minulom storočí zamýšľal nad rozdielnou chuťou a buketom vína, rastúceho na rôznych druhoch hornín. Známe sú úvahy maďarských a českých, v poslednom čase aj slovenských geológov na túto tému.
Pochopiteľne, nemožno prehliadať istú závislosť kvality a buketu vína ani od klimatických pomerov a odrôd viniča. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď sme s kolegami pri pochôdzke po francúzskej vulkanickej oblasti Auvergne (mimochodom, zložením hornín veľmi podobnej nášmu Kremnicko-Štiavnickému pohoriu) pri ochutnávke tamojšieho červeného vína museli konštatovať: “Ľudia boží, veď my tu pijeme pukančinu!” Veď ma aj upodozrievali, či som náhodou neprepašoval fľašu toho “nášho”.
Na Slovensku máme pre “geológiu” vína veľmi dobré podmienky. Vinohradnícke oblasti na granitoch máme v oblasti Bratislavy, Pezinka, Modry a v okolí Nitry (Zobor). Naše granity sú staré asi 300-350 miliónov rokov a pri zvetrávaní uvoľňujú hlavne alkálie. Produkujú špecifické, mierne horkasté vína, ktoré nie všetci obľubujú. Svojrázne, najmä červené víno produkujú kryštalické bridlice a vápence v okolí Horných Orešian. Podobne ako dolomity, staré okolo 200 mil. rokov, v okolí Hlohovca a Radošinej dodávajú vínu vysoký obsah horčíka. Na pieskovcoch flyšového pásma s vysokým obsahom kremíka, starých asi 40 miliónov rokov, dozrievajú ťažké červené vína v oblasti Skalice. Mladotreťohorné sedimenty - piesky, spraše, šlíry, štrkopiesky riečnych terás sa využívajú na pestovanie viniča v oblasti Šafárikova, Galanty, Rimavskej Soboty, ale aj v Slovenskom Grobe, Seredi a Nových Zámkoch. Podľa názoru niektorých odborníkov produkujú rôznorodé, väčšinou menej kvalitné druhy vína. Treťohorné neovulkanity, staré asi 14 až 16 miliónov rokov, ako sú rôzne druhy andezitov, tufov, ryolitov a pyroklastík (čo sú produkty stuhnutej lávy a vulkanického popola), na ktorých aj my v Pukanci žijeme, patria medzi najlepšie substráty na pestovanie viniča. Pri vetraní andezitov sa zo živcov uvoľňujú alkálie (draslík a sodík) a vápnik, z tmavých minerálov - pyroxénu a amfibolu sa pôda obohacuje železom a horčíkom. Vyvážený pomer týchto základných živín viniča v pôdach dáva optimálne podmienky na vznik chuťových vlastností - buketu vína. Pukanec, napriek svojej pomerne vysokej polohe (čo sa odráža hlavne na zvýšenom obsahu kyselín), ale klimaticky výhodnej, od severu chránenej oblasti, je typickým predstaviteľom vína na vulkanitoch. Menšie oblasti na okolí - oblasť Levíc, Krupiny, Rybníka a Sv. Beňadika, dopĺňajú areál tohto druhu. Významná je východoslovenská vulkanická oblasť - Veľká a Malá Tŕňa (Toroňa), Kráľovský Chlmec, Moldava, Modrý Kameň a ďalšie, ktoré profitujú z bohatých pôd vzniknutých zvetrávaním vulkanických sklovitých tufov a z vhodných klimatických pomerov.
Vinič hroznorodý je stará rastlina. Rástol už v cenomane (vo vrchnej kriede) pred 90 miliónmi rokov v Kazachstane a možno si na jeho výhonkoch pochutnávali aj niektoré druhy bylinožravých dinosaurov. U nás boli popísané nálezy odtlačkov listov a semená druhu Vitis Teutonica z mladších treťohôr od Rimavskej Soboty, z Turčianskej kotliny a z diatomitov pri Močiari neďaleko Banskej Štiavnice. Napokon, divý vinič - Vitis silvestris (lesný) rastie dodnes na južnom Slovensku. Pestovaný druh Vitis vinifera pochádza podľa odborníkov z Indie. Na Slovensku sa vinič pestoval už na rozhraní mladšej doby bronzovej a železnej, asi v rokoch 700-600 pred n.l., ako o tom svedčia nálezy zrniek viniča na hradisku Molpír pri Smoleniciach. Traduje sa, že o rozšírenie vinohradníctva u nás sa zaslúžili Rimania, ako to potvrdzujú mnohé nálezy semien a vyobrazení viniča na Rimanmi okupovaných územiach južného Slovenska. Starí Slovania nepili len medovinu, ale aj víno, ktoré po prijatí kresťanstva bolo potrebné na bohoslužobné účely. Svedčia o tom aj tri zachované modlitby za vinič, ktorých autormi sú údajne svätí Cyril a Metod. Ale čoskoro sa pitie vína medzi našimi predkami tak rozšírilo, že spomenutí vierozvestovia museli stanoviť štyri tresty pre hriešnikov, ktorí sa opíjali. Pestovaniu viniča v týchto dobách pomohla značne teplejšia klíma v rokoch 1000-1300 n.l., keď sa vinice rozšírili údajne až do južného Poľska. Zanikli až v chladnejšom období medzi rokmi 1500 až 1800, nazývanom aj “malá doba ľadová”. Ešte dodnes žijú povesti o viniciach na severnom Slovensku, napríklad v Trenčíne a inde.
Staré písomné záznamy potvrdzujú, že v oblasti Pukanca bolo vinohradníctvo rozšírené už v 13. storočí. Odvtedy dodnes prekonalo mnoho zmien, zapríčinených nielen búrlivými politickými zmenami, ale aj katastrofálnym vpádom fyloxéry koncom 19. storočia. Ale pukanská vulkanická pôda stálym zvetrávaním vždy dodávala a dodáva viniču základné živiny, či už hybridom alebo ušľachtilým sortám, a určuje špecifickú chuť vína.
V dnešnom modernom vinohradníctve sa hlása návrat k prírode, upúšťa sa od bezhlavého nadmerného odlisťovania a vinice sa dokonca zatrávňujú. Od chemickej ochrany sa vo vyspelých krajinách prechádza k ochrane biologicko-biochemickej. Blížime sa tak do určitej miery k pôvodnému stavu, keď vinič rástol divo v našich lesoch, nik ho nekultivoval, a predsa prežil milióny rokov.
Na stretnutiach s rodákmi, krajanmi a priateľmi vypime si nášho dobrého pukanského vína a podeľme sa s nimi so skúsenosťami, radosťami i bolesťami, s úspechmi i neúspechmi. Víno sa tak stane prostriedkom vzájomného porozumenia, ktoré v dnešných časoch tak veľmi potrebujeme.
Kto navštívil v pondelok 1. mája 2000 náš cintorín, mohol byť prekvapený, že sa spomedzi hrobov niesol hlas štvorhlasného spevokolu. Kto to bol a prečo?
My sme si v našom evanjelickom chráme Božom v nedeľu po Deviatniku pripomenuli pána farára Ľudovíta Vajdičku, ktorý nás bol z časnosti opustil 25. februára 1990. Štrnásť rokov pôsobil ako evanjelický farár v Lubine, potom sedemnásť rokov v Martine a po šesťročnom prenasledovaní straníckou ideológiou a pozbavení štátneho súhlasu v roku 1968 nastúpil do neďalekého jabloňovského cirkevného zboru.
Pri príležitosti desiateho výročia jeho smrti prišiel jeho rodisko a posledné pôsobisko navštíviť spevokol z Martina, jeho bývalí cirkevníci teraz pod vedením brata farára Jána Bohdana Hroboňa. Z cintorína viedli ich kroky do nášho evanjelického kostola a odtiaľ už pokračovali na spomienkové služby Božie do Jabloňoviec. Tam sa im slovom Božím a historickým svedectvom prihovorili Daniel Šovc, ev. farár z Banskej Štiavnice a Dušan Albini, ev. farár v. v. Potom sa cez historickú Štiavnicu pobrali domov. Na záver ešte pozdrav z martinského zboru: “Prijmite milé poďakovanie za láskavé prijatie, ktorého sa nám dostalo u Vás v Pukanci. Celý náš zájazd sprevádzalo Božie požehnanie, prežili sme krásne služby Božie v Jabloňovciach, ale i hromy a blesky, ktoré sa križovali nad Banskou Štiavnicou, sme prežili šťastne a v zdraví. Pozdravujte všetkých svojich milých v zbore. Účastníci zájazdu.” Za návštevu ďakujeme aj my a tešíme sa zo vzájomného stretnutia.
| Ľuboslav Beňo, námestný farár | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
