| |
|
|
 |
Ročník 2000
Číslo 4, Júl - August
„Doznela Bachova Toccata d mol. Nič sa nestalo. Chrám stojí, hory sa nezrútili, človek žije. Len vzduch (a v ňom pľúca, krv i to malé srdce človekovo) ostáva akýsi očistený ozónom búrky.“
Takto sa v jednom zo svojich esejistických textov prihovára Bachov obdivovateľ a ctiteľ, spisovateľ Ivan Kadlečík, ktorý nám vprostred leta v rámci hudobných slávností Bach 2000 pripravil onen opisovaný hudobný zážitok na organovom koncerte z Bachových diel v podvečernom evanjelickom chráme v Pukanci. Organistove-spisovateľove slová z jeho esejí (interpretované jeho manželkou) v kompozičnom súzvuku s majestátom kráľovského nástroja, umocnené slávnostnou chvíľou a atmosférou chrámu, stovke poslucháčov pripravili nevšedný zážitok, osobitne zriedkavý a vzácny v mestečku vzdialenom od rušných kultúrnych centier celoštátneho či európskeho významu, kde si v tom istom čase a rovnakým spôsobom, v chrámoch i v koncertných sieňach prostredníctvom univerzálnej Bachovej hudby pripomínali všeľudské duchovné posolstvo lipského hudobného génia.
Najvnímavejší poslucháči sa iste v tej chvíli v duchu preniesli do lipského chrámu Thomaskirche, kde pred poltreťastoročím hrával obdivuhodne biologicky a umelecky plodný velikán. Napriek tomu, že moderný chrámový interiér nemohol poskytnúť ilúziu starého lipského chrámu, zážitok zo stretnutia s Bachovou hudbou bol neobyčajne hlboký a sugestívny. Vychádzal, okrem bezprostredného hudobného pôžitku, aj zo zvláštneho kontrapunktického spojenia barokovej veľkoleposti a mnohofarebnosti s prísnou jednoduchosťou moderného chrámu, ktorý s jeho elektronikou a elektrickými lustrami vytváral organovému koncertu svojráznu kulisu a atmosféru. Toto prostredie a atmosféra však umožňovali koncentrovanejšie a hlbšie vnímať a oddať sa mysľou a srdcom akémusi emocionálnemu crescendu, ktoré stupňoval pocit spolunáležitosti so vzdialeným poslucháčskym spoločenstvom, naladeným v rovnakej chvíli na rovnakú myšlienkovú a pocitovú vlnu v spoločnom „bachovskom“ priestore, naplnenom jednotiacim „zmlčanievaním“, meditáciou a hudbou. Boli sme svedkami pri tom, ako barok „preskočil“ poltreťastoročie a mohutným a majestátnym finále vplynul do tretieho tisícročia. Myslím si, že tu a teraz sme mocne pocítli, že nové tisícročie ani nemôže prichádzať medzi nás s lepším posolstvom, ako je Bachova nádej a radosť zo spolužitia hlboko božského a ľudského, že nová časomiera sa ani nemohla lepšie začať ako v ovzduší vyčistenom ozónom Bachovej hudobnej búrky. A ani sa nemohla začať mohutnejšie a presvedčivejšie ako organom, s jeho mocným vplyvom na našu prastarú dušu, na našu vrodenú spiritualitu, úzko zviazanú s vierou v Boha, s históriou a tradíciami, s jeho schopnosťou prekročiť v nás tieň racionálneho smerom k iracionálnemu, od hmoty k duchu a aspoň na chvíľočku vystúpiť zo zovretia času k záblesku večnosti.
Z koncertu sme vychádzali už takmer za tmy, citovo a myšlienkovo povzbudení a vnútorne osviežení. Bachom, dôstojnou atmosférou, zasväteným slovom a výborným výkonom Bachovho interpreta - spisovateľa Ivana Kadlečíka. Nuž, vďaka za krásny večer, majstre. Pri vašej hre sme prežili ten istý neopakovateľný pocit, ktorý tak pravdivo a presne opisujete vo svojich Lístokoch: „Počúvali sme Bacha. Okamih pokoja. Necítili sme strach zo smrti.“
A to bolo viac ako dosť.
3. zasadnutie 28. júna 2000
Riadne zasadnutie obecného zastupiteľstva otvorila a viedla starostka obce Jana Bahnová, privítala 13 poslancov a ostatných prítomných.
Obecné zastupiteľstvo vzalo na vedomie správu o plnení daní a poplatkov za prvý štvrťrok 2000, správu o kultúrnej činnosti za prvý polrok a informáciu o ponuke predaja areálu kúpaliska obci za 3,5 mil. Sk. Schválilo zmenu všeobecne záväzného nariadenia č. 12/1998 o predaji výrobkov a poskytovaní služieb na trhových miestach v obci a opravu delimitačného protokolu pozemku pod budovou základnej školy na Štiavnickej ceste.
Súhlasilo s predĺžením zmlúv na prenájom nebytových priestorov na päť rokov s MUDr. Jarmilou Rosenbergerovou na stomatologickú ambulanciu a s MUDr. Jaroslavom Hajkom na ambulanciu praktického lekára pre deti a dorast. Nesúhlasilo s prenájmom priestorov v budove knižnice Eve Šimkovej z Čaky na zriadenie espressa, ale odporučilo starostke informovať ju o možnosti prenajatia priestorov u súkromných vlastníkov nákupného strediska. Ďalej odporučilo starostke postúpiť sťažnosť obyvateľov bývajúcich v okolí reštaurácie Tatiar Okresnému úradu v Leviciach na prerokovanie ako priestupok a vyžiadať z Mestského úradu Nitra všeobecne záväzné nariadenie o používaní pyrotechniky a použiť ho ako vzor na vytvorenie podobného pre našu obec.
Folklórny súbor Vajrab a divadelný súbor Mladosť sa zúčastnili 5. augusta 2000 v Brhlovciach na zaujímavom podujatí Poklad tradícií. Návštevníci tejto malebnej dedinky si mali možnosť prezrieť svetový unikát - skalné obydlia, expozíciu Tekovského múzea a výstavu ručných prác.
Nasledovali súťažné disciplíny - kosenie a hrabanie trávy, muži prali plienky, ženy zatĺkali klinec do dreva, plietli cibuľový veniec. Do súťaže sa prihlásilo päť párov, tri z Pukanca, po jednom z Brhloviec a Bátoviec. Zaslúžené víťazstvo patrilo Denise Sujovej a Vladimírovi Weincillerovi, na 2. mieste sa umiestnili Zuzana a Milan Kalmanovci, na 3. manželia Štibrániovci z Brhloviec, na 4. Milica a Oskar Sajkovci a na 5. mieste manželia Dodokovci z Bátoviec.
Vtipnou scénkou pobavili prítomných Mária Struhárová a Zlatica Schvarcová. Ďakujeme všetkým zúčastneným za príkladnú reprezentáciu našej obce a tešíme sa na ďalšie podobné podujatie.
V sobotu 22. júla 2000 sa uskutočnil v rímsko-katolíckom kostole svätého Mikuláša večer o 19. hodine organový koncert.
Koncertu predchádzala oprava organa. Na opravu bol prizvaný majster organár Ing. Milan Ševčík pôsobiaci v Nitre ako regenschori katedrálneho chrámu svätého Emeráma. Pri oprave mu pomáhal aj jeho syn Milan. Prácu vykonávali v dňoch 18.-22. júla. Vyčistili a naladili kovové aj drevené píšťaly. Niektoré drevené museli aj opraviť. Vyčistili vzdušnice, vymenili viaceré miešky, ktoré umožňujú vháňanie vzduchu do píšťal a podobne.
Na záver ich práce sa uskutočnil koncert ako slávnostné uvedenie opraveného nástroja. Na koncerte sme mali možnosť počuť Ing. Milana Ševčíka, jeho syna Milana a miestneho organistu Miroslava Slivku. Títo hudobníci sa prejavili nielen hrou na organe, ale aj spevom. V ich podaní zazneli skladby od jubilujúceho skladateľa Johanna Sebastiana Bacha - Toccata, Fúga d mol, Siciliána - z organového koncertu D a iné, od Cézara Franeka Panis angelicus, od Wolfganga Amadea Mozarta Ave verum corpus, ďalej skladby Agnus Dei, Ave Mária, slovenské hymnické piesne Otče náš, vyslyš náš, Slovensko moje, otčina moja a mnohé ďalšie zaujímavé skladby.
Na nasledujúci deň, v nedeľu 23. júla počas svätej omše organ slávnostne posvätil miestny duchovný otec vdp. Mgr. Branislav Trubač.
Obec Pukanec a ev.a.v. cirkevný zbor ďakujú všetkým, ktorí sa zúčastnili 28. júla 2000 na koncerte na počesť Johanna Sebastiana Bacha. Takéto koncerty sa konali v tom istom čase vo vyše 120 kostoloch na Slovensku i v zahraničí. Na Nadáciu Výskum rakoviny sa v Pukanci vyzbieralo 4710,- korún, ktoré sme poslali nadácii na zakúpenie sekvenátora, dôležitého prístroja na diagnostiku nádorových ochorení.
Všetkým darcom srdečne ďakujeme!
Slávnosti Bátovskej kotliny sa uskutočnili 12. augusta 2000 v Bátovciach na priehrade Lipovina. Dohodli sa na tom starostovia Združenia obcí Bátovskej kotliny (Bátovce, Devičany, Drženice, Jabloňovce, Pečenice, Pukanec, Uhliská a Žemberovce). Druhý ročník tohto podujatia pripravili v spolupráci so Združením vidieckeho turizmu a agroturizmu Tekov.
Na oslavy prijali pozvanie zástupcovia našej obce starostka Jana Bahnová a ekonómka Mária Hrubá.
V kultúrnom programe vystúpila tanečná skupina VAJRAB pod vedením Denisy Sujovej. Návštevníkom slávností chutili párance od Márie Struhárovej, Anny Zorvanovej, Margity Foltánovej a Jozefa Struhára. Obdivovali tiež zručnosť Emílie Turčanovej, ktorá vyšívala krivou ihlou, kúpili si pukanskú keramiku od Jána Franka a Petra Schvarca a ochutnali burčiak od Ladislava Hruškoviča. Ozvučenie celého podujatia zabezpečil Vladimír Schwarz.
Ďakujem všetkým za vzornú reprezentáciu a šírenie dobrého mena našej obce.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Pochádzal z blízkej Horše, narodil sa roku 1922 ako naj-mladší z troch detí. Otec, riaditeľ miestnej školy, známy svojou prísnosťou, zabezpečil všetkým trom deťom vzdelanie. Lacko po základnej škole v rodisku navštevoval klasické osemročné gymnázium v Leviciach, po obsadení Levíc pokračoval v Banskej Bystrici a v Zlatých Moravciach, kde roku 1943 maturoval. Po nástupe na vo-jenskú službu, ktorú konal v Pezinku a v Bratislave, sa zapojil do ilegálnej činnosti, musel Bratislavu tajne opustiť a skrývať sa až do prechodu frontu. Po vojne sa zamestnal na MNV v Pukanci, kde sa i oženil. V roku 1948 si urobil notárske skúšky. Toto vzdelanie podmienilo jeho ďalšiu činnosť. Celý život bol zamestnancom štátnej správy v Pu-kanci, Bohuniciach i v Leviciach v rôznych funkciách až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1982. Ako výborný znalec predpisov, zákonov a práva bol ochotný každému pomôcť. Mnoho ľudí na neho spomína v dobrom, pretože ochotne pomohol mnohokrát vyriešiť spletité právne problémy majetkového alebo osobného charakteru. Zaslúžil sa veľkou mierou aj o povznesenie obce. Vďačne na neho spomína aj staršia generácia Rómov, pre ktorých bol dlhé roky starostlivým splnomocnencom pre rómske otázky z poverenia MNV, a mnohým z nich pomohol. Z vďaky mu chodili vždy na sviatky pod obloky vyhrávať.
Mal silne vyvinutý zmysel pre rodinu a bol jej veľkým dobrodincom, vzorným otcom, starým i prastarým otcom. Dožil sa i pravnúčat, z ktorých hlavne malý trojročný Erik sa stal jeho miláčikom. Spolu so svojím zaťom Paľkom si postavil rodinný dom, ktorý sa stal centrom rodinného života jeho detí, vnúčat i pravnúčat, zvlášť kým ešte žila jeho dobrá manželka Anna, ktorá ho pred dvoma rokmi predišla do večnosti a ktorá mu veľmi chýbala. Svojim potomkom zanechal nielen základné materiálne zabezpečenie, ale aj základy mravnosti, usilovnosti, precíznosti a poctivosti v práci i v súkromnom živote.
Takto ho poznali aj jeho blízki priatelia, ktorým bude veľmi chýbať pri posedeniach v ľochu pri dobrom vínku, kde predsedal spoločnosti s plnou vážnosťou i veselosťou. Bol výborným spoločníkom. Mal úžasnú pamäť - bol živou kronikou v rozprávaní zážitkov zo študentského i profesionálneho života a do pozdnej staroby vedel citovať latinských klasikov v origináli. Mnohé zo svojich životných príhod zaznamenal aj písomne.
Do posledných chvíľ, hoci trápený zdĺhavou chorobou, si zachoval vysokú mentálnu úroveň. Ešte v posledných dňoch života študoval rodinné doklady, aby, ako mi povedal, zanechal po svojej smrti vyrovnané účty a kompletnú majetkovú i osobnú a rodinnú dokumentáciu. Smrť ho zastihla v spánku 15. júla 2000.
Žil životom plným práce a plnenia povinností so silným zmyslom pre rodinu. Odišiel dobrý človek a s ním i kus dejín Pukanca. Bude nám chýbať. Zachováme si jeho pamiatku navždy vo svojich spomienkach.
V 10. storočí prišla do našej oblasti prvá vlna nemeckej kolonizácie, a to z Tirolska. Boli v nej kupci, roľníci (Krupina) a v menšom počte aj baníci. Druhá, mohutnejšia vlna kolonizácie zo Saska až po tatárskom vpáde (1241) bola prevažne banícka a prišla už do zaľudnených banských osád, u niektorých (Banská Štiavnica, Banská Bystrica) už so základnými prvkami urbanizácie. Nie je teda pravda, že by boli Nemci zakladateľmi tunajšieho baníctva (ako sa to domnievajú aj niektorí pukanskí historici, napr. P. B. Beblavý vo svojom spise k 120. výročiu požiarnictva v Pukanci - 1970). Je pravda, že Nemci priniesli modernejšie technické trendy dobývania a spracovania rúd a základy mestského a banského práva na rozdiel od dovtedy pretrvávajúceho starého systému banskej práce. (V starom Ríme pracovali v baniach otroci, v začiatkoch feudalizmu bola najstaršou formou dobývania rúd v réžii zemepána práca jeho poddaných - nevoľníkov.) Vieme, že Nemci boli netolerantní voči prevládajúcemu slovenskému obyvateľstvu Pukanca, na čas sa zmocnili i vedenia obce, ale pritom prevzali aj časť starých slovanských lokálnych názvov, ktoré sa v Pukanci zachovali dodnes. Postupom času, hlavne počas tureckého nebezpečenstva, odišli alebo sa asimilovali. Ako pamiatku na nich máme v Pukanci dodnes niekoľko nemeckých mien, miestnych názvov a pomenovaní banských prác.
O počte obyvateľov z najstarších čias máme len niekoľko nepriamych správ. Pôvodná slovanská banícka osada mala určite len o málo viac ako stovku ľudí - baníkov. Až zo začiatku 16. storočia vieme, že podľa poplatku - cenzu kráľovi (1513) Pukanec platil len o niečo viac ako malé banské mestá Ľubietová a Banská Belá, bol teda malým mestečkom. Tento pomer sa udržal aj v nasledujúcich storočiach. Rozvojom baníctva došlo aj k vzostupu počtu obyvateľstva. Uvádza sa, že pred tureckými vpádmi v roku 1542 mal Pukanec 180 domov a 224 rodín platiacich daň s celkovým počtom obyvateľov asi 2000. Po tureckých vpádoch a Rákoczyho vojnách žilo v Pukanci už iba 696 obyvateľov.
Podrobnejšie údaje o obyvateľstve slobodných kráľovských miest poskytujú až súpisy obyvateľstva z podnetu Uhorskej kráľovskej dvorskej komory. Z rokov 1762-1764 sa údaje o Pukanci nezachovali. Podrobnejšie údaje o Pukanci poznáme zo sčítania z rokov 1771-1784 za Jozefa II. (1780-1790), tzv. Conscriptiones animarum. V roku 1777 mal Pukanec 2200 obyvateľov (do Pukanca patrili vtedy aj Uhliská s 252 obyvateľmi - 1781). Do roku 1787 stúpol počet obyvateľov na 2320. Okrem Banskej Belej (1672 obyvateľov) a Ľubietovej (1260 obyvateľov) bol Pukanec jedným z najmenších slobodných banských kráľovských miest. Teda za roky 1777-1787 stúpol počet obyvateľov o 120, zatiaľ čo Banská Štiavnica zaznamenala prírastok až 15 tisíc obyvateľov. V roku 1787 bolo v Pukanci 522 domov a 589 domácností s priemerným počtom osôb v jednom dome 4,44 (3,94 v jednej domácnosti), čo bolo dokonca menej ako priemer Hontu - 6,3 a Tekova - 7,48. Tieto čísla sú najmenšie zo všetkých banských miest (napr. Banská Štiavnica 11,4, Kremnica 10,33). Svedčí to o tom, že v Pukanci stáli iba malé domy s nízkym počtom obyvateľov. Teda Pukanec sa výstavbou sotva odlišoval od väčšiny hontianskych obcí.
V roku 1777 mali v Pukanci prevahu ženy (1138) nad mužmi (1062), pukanskí muži si teda mohli vyberať. V baníctve pracovalo v roku 1772 225 baníkov a 35 uhliarov, ale už v roku 1782 bolo v Pukanci 370 remeselníkov, 18 úradníkov, 3 obchodníci, 2 učitelia a 1 farár, 125 nádenníkov (a nádenníčok) a 108 sluhov (a slúžok). Počet baníkov bol teda iba okolo 20 % obyvateľstva. Stúpal počet remeselníkov - k počtu obyvateľov relatívne najviac zo všetkých banských miest - a tak sa Pukanec postupne s úpadkom baníctva menil na remeselnícke mestečko.
Súpisy obyvateľov po roku 1804 (prvý súpis „nešľachtického“ obyvateľstva) ukazujú, že sa od predchádzajúcich sčítaní počet obyvateľov výrazne nezvýšil. V období rokov 1804-1838 mali priemerné ročné prírastky na 1000 obyvateľov hodnoty: Ľubietová 1; Nová Baňa 0,5; Pukanec 0,6 a Banská Štiavnica (s Banskou Belou) dokonca zaznamenala úbytok -1,5. V roku 1838 žilo v Pukanci 2899 obyvateľov (z toho v Uhliskách 412 ľudí), čo je asi najvyšší počet za celé obdobie trvania Pukanca. Zvýšilo sa percento žien - na 1000 žien pripadalo v Pukanci iba 859 mužov (najmenej zo všetkých banských miest). Mali sa to tí pukanskí muži vtedy dobre! V tomto období zaznamenávame v Pukanci najväčší rozkvet remesiel, rozvoj cechov, ba až nadbytok remeselníkov úmerne so zanikajúcim baníctvom. Pôsobilo tu 11 cechov, 25 remesiel a počet remeselníkov dosiahol 437. Po zrušení cechového systému (1872), ale hlavne vzrastom priemyselnej výroby sa počet remeselníkov zmenšoval, ale pribúdalo vinohradníkov a záhradkárov. Istý počet remeselníkov pretrval až do prvých rokov po druhej svetovej vojne. Dnes si už zvyšky ľudovej remeselnej výroby, ktorá kedysi tak preslávila Pukanec, uctievame iba ako atrakciu.
Dnešný vývoj obyvateľstva Pukanca sa riadi inými tendenciami. Mladí a mladší ľudia, ktorí nenachádzajú v Pukanci a blízkom okolí primeranú prácu podľa svojej kvalifikácie a vzdelania, odchádzajú do miest, ba aj do cudziny. Nahrádzajú ich pukanskí rodáci, ktorí svoje produktívne roky prežili mimo Pukanca. Vracajú sa do svojich rodičovských domov, aby tu trávili zaslúžené dni odpočinku. Ale aj iní, ktorí si obľúbili Pukanec, si kupujú a zariaďujú opustené chalúpky, aby po peripetiách života našli konečne svoj kľud v prekrásnom prostredí a medzi dobrými ľuďmi. Táto komunita už dnes dosahuje asi 20 % obyvateľstva. Sú medzi nimi vysoko erudovaní ľudia, akademici, profesori, vedci, spisovatelia, výtvarníci, doktori, inžinieri a verejní činitelia. Ich prítomnosť v Pukanci, i keď často len sezónna, iste prispeje k povzneseniu obce.
V najbližších rokoch teda čaká Pukanec, ak vybuduje príslušné kapacity a ak bude rozvíjať svoje atraktívne tradície ľudových remesiel a baníctva, ako aj kultúry vinohradníctva, ovocinárstva, záhradkárstva a poľovníctva, budúcnosť oddychového - turistického strediska. Možno raz, po rokoch, tak ako sa to v histórii Pukanca už niekoľkokrát stalo, príde znovu konjunktúra a nastane oživenie starých pukanských tradícií remesiel - drevopriemyslu a keramikárstva a možno aj baníctva (najskôr uhoľného a vari aj rudného). Možno sa toho dožijeme ešte aj my, ale najskôr už len naši potomkovia.
Je to názov neveľkého prameňa pitnej banskej vody poniže gruntovskej cesty. Známy je tým, že gruntovské ženy sem chodili natočiť si vody, keď plánovali variť strukoviny: fazuľu, hrach, cícer. V tejto mäkkej vode sa uvárajú rýchlejšie ako v tvrdej, studničnej.
V roku 1922 boli v Pukanci dve školy: trojtriedna Evanjelická ľudová škola a dvojtriedna Štátna škola. V školskom roku 1922/23 sa otvorila Štátna meštianska škola. Jej prvým riaditeľom bol český učiteľ Ľudovít Vlček, ktorého sem preložili z Krupiny. Pokrokoví rodičia považovali za samozrejmé dať svoje deti tam. S kamarátkou Judkou Adamčíkovou sme sa išli zapísať. Inokedy, keď sme mali do činenia s takýmito úradmi, nás rodičia doma upozornili: „A nože nezabudnite pánu farárovi či pánu direktorovi ruku bozkať!“ Dnes neprikazovali. Ale my sme boli veľké, rozhodli sme sa tak.
Slušne sme zaklopali na dvere riaditeľne, pozdravili: „Dobrý deň vinšujem“ - a už sme sa hnali za rukou pána riaditeľa. Ten sa len čudoval, čo chceme. Keď sa to dozvedel, usmial sa a povedal: „To sa už nenosí.“ S uľahčením sme si vydýchli. Poctivo priznávam, že sme bozkávanie rúk nemali radi. Zapísali nás a potom zaradili do II. triedy.
Boli sme prvé absolventky Meštianskej školy v Pukanci.
Z denníka môjho brata Michala
„Eisleben - miesto, na ktoré nikdy nezabudnem!“
Kde je to? Leží v trojuholníku Erfurt-Halle-Magdeburg. V SRN má prímenie Lutherstadt. Patrí medzi najstaršie mestá medzi pohorím Harz a riekou Labe. Tu sa narodil aj zomrel najväčší nemecký reformátor Martin Luther. Jeho rodičia prišli do tohto kraja z Thsingenu ako odborníci na získavanie medenej bridlice. Osudy celej rodiny boli úzko spojené s hutníctvom, baníctvom a mediarstvom.
Centrom mesta je námestie, na ktorom sa nachádzajú obnovené do pôvodného stavu meštianske domy, je tam radnica a významné chrámy. V kostole sv. Petra a Pavla bol pokrstený Martin Luther a udalosť je zaznamenaná v oltárnej sieni. Kostol má obdivuhodnú sieťovú klenbu a štíhle vysoké stĺpy. Oltár zobrazuje sv. Annu, matku Panny Márie, stredovekú patrónku baníkov, ktorí sú v predele zobrazení ako pastieri. V Novom meste stojí aj kostol sv. Anny - kostol baníkov. Tento kostol bol prvým evanjelickým na pozemkoch Mansfeldovcov. Nachádza sa tu Eislebenská kamenná biblia z roku 1585. Kostol sv. Andreja je neskoro-gotický, v ktorom Luther vykonával posledné bohoslužby. Oproti kostolu je dom, v ktorom umrel. Neďaleko od centra stojí kláštor Helfta, ktorý zohral dôležitú úlohu v Lutherovej jazykovej orientácii vďaka mystériám a literatúre cisteriánov, ktorí tu položili základy hornej nemčiny.
V Lutherovom rodnom dome sa nachádza jedno z najstarších historických múzeí v nemeckom priestore. V roku 1689 vyhorel, ale už v roku 1693 bol na náklady mestskej rady obnovený a bola v ňom zriadená škola pre deti chudobných baníkov so všeobecným vzdelaním. V blízkom Hettstedte sa v tzv. Humboldtovom zámočku nachádza múzeum mediarstva a baníctva, pozostávajúce z exponátov umiestnených v interiéri ako aj vonku v záhradnej časti. Okolie Eis-lebenu poskytuje možnosť pešej alebo vodnej turistiky. Po druhej svetovej vojne je táto oblasť známa vinárstvom a ovo-cinárstvom.
„Na deň sv. Mikuláša som si aj baganče očistil (ešte dobre, že ich mám v takom prijateľnom stave, veď starám sa o ne), ale nič do nich nepribudlo. Asi tu Mikuláš nechodí. U vás doma je štedrejší.
Na izbe v baraku uhýbam spoločnosti. V osamotení často podopieram si hlavu, zatínam zuby a prsty rúk zvieram ako obruč dúžky na sudoch. Sklamaný som sám sebou. Hľadím na svoje nohy, dokedy ma budú nosiť? Žiť nám upierajú, ale ja zomrieť nesmiem! Žiť znemožňujú okolnosti, v ktorých sa nachá-dzam a umrieť vzpiera sa každý sval, každá kvapka krvi, každá myšlienka. Musím zbierať zlomky svojich síl, musím odolávať psychickým ťažkostiam a pestovať si nádej, že Pán Boh vyslyší moje modlitby veriť, že moje tri dievčatá nezostanú bez otca - nebudú siroty.
Počúvam, že touto vojnou trpia aj Nemci v zázemí, najmä civilné obyvateľstvo a front sa blíži k ich hraniciam. Preto začínajú byť k nám hrubší a surovší, najmä tí mladší. Zo dňa na deň som slabší a mám zvláštny pocit, ktorý sa dosiaľ u mňa neprejavoval, občas sa potácam. Je to dôsledok tej slabej stravy. Pracujeme bez prestávky, sviatky, piatky, nedele. Ale tento zvyk je aj medzi civilmi. To neviem pochopiť. Tu neplatia božie prikázania - desatoro? O neznabožstve sa u nás hovorilo, že je len v Rusku. Ľudí vidíme pracovať cez nedele na poli orú, sejú, rozvážajú hnoj. Ich pracovné tempo nenarušujú ani americké bombardéry. Čo si myslia, že sú to vrany? Je december, ale počasie je ako v jeseni. Ja už myslím na Vianoce. Okolie však nenaznačuje, že sa približujú také veľké sviatky. A návrat domov, žiadna nádej!
Tento týždeň som chodil na rannú smenu. Zaradili ma do malých dier. Tam je veľmi obtiažna práca malý priestor pre pohyb a ťažko sa tam dýcha. Odníma mi to veľa síl. Na oblečení vidím, že chudnem. Je posledný týždeň pred Vianocami. Nastúpil som na odpoludňajšiu smenu. Sotva som hodinu pracoval, stala sa mi nehoda. Na ľavú ruku mi padol väčší kus skaly. Na druhý deň ma uznali ako maróda, a tak som zostal sám na izbe v baraku. Cítil som sa v tom prostredí, osamote, ešte viac nepríjemne ako inokedy. Doľahla na mňa veľká tieseň, z ktorej som dostal triašku tela a neskôr som pociťoval horúčavu. Nemohol som sedieť a začal som pobehovať po miestnosti ako blázon. Dozorca ma násilím prinútil ležať. Začal som rozjímať. Nikto z mojich blízkych nevie zaiste kde som, čo robím, ako mi je. Začínam chápať svojich spoluzajatcov, prečo niektorí vyskakujú v noci z postele, rozprávajú nezmyselné slová, tlčú si hlavu o podlahu a od hladu konzumujú i šupy znečistených zemiakov. A výsledok: zostávajú v miestnostiach prázdne prične, druhovia sa tratia, ale na pracovisku chcú výkon aj za umretých. Modlím sa. Pravidelne si opakujem: Bože, neopusť ma, potri ma balzamom nádeje, Ježišu, syn boží, zmiluj sa nado mnou! Po čase som sa uspokojil s potešením, že moji rodičia dbali pri výchove na vieru v Boha. Prišli mi na rozum hodiny náboženstva o židovskom národe, jeho vyslobodení z egyptského zajatia. Nie všetci sa dostali do zeme zasľúbenej, ale niektorí áno.“
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
