| |
|
|
 |
Ročník 2001
Číslo 4, Júl - August
Pýtaš sa, cudzinče: čí je to dom?
Odpoviem pravdivo: ja bývam v ňom.
Môj je on i nenie, oddám ho ďalej
druhému, tretiemu po chvíľke malej.
Tretí ho prepustí štvrtému v smútku,
štvrtého nájde smrť v tichom kútku.
Pýtaš sa, cudzinče: čí je to dom?
Boží je, ja som len hofierom v ňom.
Takto vyznal Svetozár Hurban Vajanský pred viac ako sto rokmi ľudskú pominuteľnosť a dočasnosť v pomere k nášmu obydliu, domu či domčeku alebo chalúpke.
V tomto roku sme sa zase raz dožili plného leta. Pukanské domy, aj tie, ktoré boli cez zimu neobývané, ožili plným ruchom. Nasťahovali sa do nich potomci, ktorí v mladosti opustili rodný Pukanec a prežívajú svoj produktívny vek v mestách a mestečkách celého Slovenska, ba aj cudziny. Starí sa vracajú do svojich rodných chalúpok. Ale aj ďalší, ktorí hľadajú kľudné miesto na zaslúžený odpočinok po rušných peripetiách života, si v Pukanci kúpili opustené domčeky, aby v nich našli miesto na rekapituláciu búrlivých etáp života a v peknom prírodnom prostredí a medzi dobrými ľuďmi našli svoj pokoj. A tak staré domy ožili znova vážnymi i žartovnými rozhovormi starých pri poháriku pukanského vína a veselým džavotom vnúčeniec. Starí i mladí sa rozbehli do záhrad, viníc, kúpať sa, alebo do lesa na huby.
Každý dom, každá chalúpka má svoju históriu. Staré múry videli mnoho trápení, žiaľov i tragédií, ale aj radostí, šťastných chvíľ a potešenia. Len staré hlinené múry stále stoja, každý obyvateľ na nich niečo opraví, pristaví, vymaľuje, pridá niečo nového.
Skúsme sa vžiť do osudov bývalých obyvateľov, ak sa nám podarí vykopať v záhrade starý kovový gombík, črepy maľovaných džbánov či úlomok starej hlinenej fajky, alebo ak nájdeme pri oprave dlážky starý peniaz. Život stále beží ďalej, domy stále stoja, len ľudia sa v nich menia. Ale „červené strechy Pukanca“, tak ako ich popísal Andrej Kmeť koncom 19. storočia pri pohľade zo Sitna, napriek modernej výstavbe stále priťahujú pohľady turistov.
Každý dom, starý alebo nový, je svetom sám o sebe. V ňom sa odohrávajú najintímnejšie záležitosti rodiny, riešia materiálne problémy a prebieha výchova detí. Nie nadarmo sa hovorí, že rodina je základom štátu. Usporiadané rodinné pomery majú rozhodujúci vplyv na celý ľudský život. Mnoho, zvlášť starých ľudí žije v domoch aj osamotene a je na nás, aby sme v duchu starých pukanských tradícií na nich pamätali, pomáhali im a snažili sa, aby sa necítili medzi nami osamelí. V Pukanci vždy bola a ešte aj dnes existuje ľudská súdržnosť. Kedysi sa celé rodiny a okolie podieľali na spoločných prácach. Bola to hlavne stavba domov, ale aj výpomoc v núdzi, chorobe a nešťastiach. Že táto vlastnosť Pukančanov celkom nezanikla, som mal možnosť sa niekoľkokrát osobne presvedčiť. Neuzatvárajme sa teda do svojich domov, odložme závisť, staré spory, nevraživosť, chamtivosť, snažme sa pochopiť a rešpektovať názory druhých a obnovme zásady vzájomnej pomoci a ľudského porozumenia, ktoré v dnešných zložitých časoch tak veľmi potrebujeme. Zanechajme pozitívny ohlas vo svojich domoch, ktoré, ako kedysi povedal S. H. Vajanský, obývame len dočasne, aby naši potomci, keď im prepustíme svoje miesto, mohli na nás spomínať len v dobrom a s úctou.
3. zasadnutie – 27. júna
Na poslednom zasadnutí obecného zastupiteľstva sa zúčastnilo 12 poslancov a starostka obce Jana Bahnová.
Obecné zastupiteľstvo vzalo na vedomie správu o stave životného prostredia a návrh riešenia ekologických problémov obce s pripomienkami, správu o výkone štátneho stavebného dohľadu a dodržiavania stavebného poriadku v obci a správu o stave zásobovania a úrovni služieb v obci Pukanec.
Poslanci schválili správu o plnení daní a poplatkov za 1. štvrťrok a postupový plán organizačno-technického zabezpečenia IX. ročníka Pukanských remeselníckych trhov. Nesúhlasili s predajom časti pozemku vo vlastníctve obce Vladimírovi Tkáczykovi. Súhlasili s uzavretím nájomnej zmluvy na dočasné užívanie pozemku vo vlastníctve obce s Jozefom Pacherom na tri roky, s Alojzom Studeníkom na tri roky a s Vladimírom Tkáczykom na tri roky. Ďalej obecné zastupiteľstvo odsúhlasilo uzavretie nájomnej zmluvy na dočasné užívanie pozemku vo vlastníctve obce v priestranstve areálu TJ Tatran s Miroslavom Reguľom na tri roky a s Ondrejom Ďuricom na tri roky. Odsúhlasilo aj uzavretie nájomnej zmluvy na dočasné užívanie pozemku vo vlastníctve obce v miestnej časti Majere s Jozefom Jaškom na tri roky.
- 7. júla sa uskutočnil IX. ročník Pukanských remeselníckych trhov
- 11. augusta sa konali Letné slávnosti Bátovskej kotliny na priehrade Lipovina v Bátovciach, za Pukanec sa zúčastnili členovia tanečnej folklórnej skupiny Vajrab so svojím vystúpením
- 27. augusta zasadalo obecné za-stupiteľstvo
- 28. augusta pri pomníku padlých si obec spolu so Základnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Pukanci položením venca pripomenula 57. výročie Slovenského národného povstania.
Prvá zmienka o pošte v Pukanci siaha až do roku 1769. Pošta v Pukanci patrí medzi stredne veľké pošty z 59 pôšt v okrese Levice, ktoré riadi Stredisko poštovej prevádzky v Leviciach.
Keď som prvý raz vystúpila v Pukanci z autobusu, pohľadom som zablúdila na upravené námestie a budovu pošty, moje budúce pôsobisko. Po niekoľkých týždňoch práce na pošte a po spoznaní kolektívu pracovníčok som využila možnosť prijať miesto vedúcej pošty. Vtedy som ešte nevedela, že sa stanem aj obyvateľkou Pukanca.
Naše štyri doručovateľky či v pohode alebo v nepohode doručujú poštové zásielky, peňažné prostriedky a dôchodky do domácnosti v Pukanci, v Bohuniciach a na Uhliskách. Často sú jedinou živou dušou, ktorá k starčekom a babičkám zavíta do domu cez týždeň.
Pracovníčka listovej a balíkovej priehradky prijíma listy, pohľadnice a balíky. Predáva žreby, telefónne karty, noviny a časopisy, obálky a pohľadnice, známky a kolky a prijíma stávky pre Tipos.
Vedúca pošty zabezpečuje práce pri peňažnej priehradke. Prijíma všetky druhy poukážok, platby za elektrickú energiu, telefónne účty, SIPO, zabezpečuje služby pre poštovú banku. Vypláca E poukazy a sociálne dávky. Zabezpečuje služby Kodaku a Drukosu.
Takýto je stručný popis našej práce v styku s klientmi pošty. V čase uzavretia pošty spracúvame prijaté zásielky, aby boli včas doručené na miesto určenia.
Chcela by som požiadať našich klientov, aby aj svojím správaním prispeli k príjemnej atmosfére na pošte. Viem, že čas sú peniaze, ale aj pracovníčky potrebujú určitý priestor na spracovanie. Pri peňažnej priehradke je zriadená diskrétna zóna, ktorá má zabezpečiť intimitu klienta. Veľa klientov túto zónu nerešpektuje. Správajme sa k iným tak, ako by sme chceli, aby sa správali k nám.
Veľmi nás mrzí, že nemôžeme poskytovať sprostredkovanie telefónnych hovorov. Táto služba bola na poštách zrušená. Pri odporu-čení na telefónne automaty sa veľa klientov vráti s tým, že automat nie je funkčný. Každý, kto znefunkční telefónny automat, by si mal uvedomiť, že môže ohroziť život, možno aj svojho blízkeho.
Pre ďalšie skvalitnenie práce a spokojnosť našich klientov čakáme na podnety a pripomienky k našej práci. Svoje požiadavky, podnety a pripomienky môžete tlmočiť ústne alebo písomne priamo vedúcej pošty. Chceme, aby zákazníci boli spokojní.
| Soňa Kožuchová, vedúca pošty | [ hore ] |
V súčasnom postmodernom svete sa často používa výraz „tolerancia“. Krátky slovník slovenského jazyka dané slovo vykladá ako „znášanlivosť voči presvedčeniu, spôsobom ap. iných“. Horko-ťažko sme sa naučili tolerovať rôzne výstrelky ľudí na výslní (spomeňme na výstupy Spice girls, „odvážne“ kúsky speváčky Madonny), prehĺtame aj horkú pilulku sexuálnej voľnosti, drogovej závislosti na Slovensku, homosexuality, vstupu nepreberného množstva náboženských siekt. V toľkej tolerancii kto sa má dnes vyznať?
Je však to, čo u nás pestujeme, naozaj tolerancia? Nezamieňame si význam tohto slova s iným výrazom, totiž s ľahostajnosťou? Dnes nás už nezaujíma, čo máme tolerovať, hlavne, že tolerujeme. Kde sa končí tolerancia a kde sa začína ľahostajnosť? Nie je naša ľahostajnosť v tom, že v rámci tolerancie voľného sexuálneho života radšej nehovoríme o hriechu a jeho dôsledkoch? Nie je ľahostajnosťou voči našim deťom, keď so slepou dôverou voči tvorcom televíznych programov tolerujeme všetko, čo na obrazovke beží? Akceptujeme spolužitie ľudí rovnakého pohlavia bez toho, aby sme sa zaoberali následkami tohto životného štýlu? Vstup novej náboženskej skupiny na obzor považujeme podľa 2. článku Ústavy SR o náboženskej slobode za normálny bez toho, aby sme sa zaujímali o to, čo táto skupina prináša a prečo sa snaží získať nás i naše deti. To je tolerancia?
Historicky tento pojem nevznikol ako ľahostajnosť voči inému, aj opačnému názoru, ale ako tolerovanie dvoch odlišných, navzájom overených postojov. Tolerujme sa, ale nebuďme navzájom voči sebe ľahostajní!
Z archívu nášho bývalého baníckeho mestečka sa dozvedáme, že v roku 1772 bolo v Pukanci 225 baníkov, 196 remeselníkov, 35 uhliarov, 25 úradníkov a 84 sluhov a služobných. Baníci boli na prvom mieste. Zánik baníctva sa datuje rokom 1878.
Ostali však remeselníci. Najstaršie cechy boli cech ševcov a spoločný cech krajčírov a kožušníkov z roku 1604. Po ňom v roku 1636 si založili cech debnári. V roku 1640 založili veľký cech zlatníci, zámočníci, kolári, kováči, čižmári a mäsiari. V roku 1657 si ešte založili cech tkáči a súkeníci.
Cechy boli združenia remeselníkov, ktoré mali hájiť ich záujmy, zvyšovať úroveň a kvalitu práce, určovať ceny výrobkov na trhu. Upravovali aj vzťahy medzi majstrami, tovarišmi a učňami. Mali aj sociálne poslanie a úlohy, napríklad starať sa o vdovy a siroty po zomretých členoch, pomáhať pôžičkami chudobným majstrom. Podporovali chorých a členov v hmotnej núdzi. Pre remeselníkov bolo členstvo v cechoch povinné. Cechy kontrolovali aj výučnú dobu učňov, vandrovku tovarišov a aj majstrovské skúšky. Dozerali na miery a váhy, na svoje práva na trhu. Mali povinnosť aj pri protipožiarnych opatreniach a pri obrane mesta.
Práva a povinnosti členov cechu určovali artikuly (stanovy), schvaľované panovníkmi alebo vrchnosťou. Cechové zriadenie odlišovalo spôsob života v meste od poddanského na dedinách.
Keď sa cechy rozrástli, niektoré remeslá sa odčlenili a založili si vlastný cech. V roku 1660 sa odčlenili od spoločného cechu čižmári. Hrnčiari, ktorí mali spoločný cech s krajčírmi sa odčlenili v roku 1782. Poslední, čo si založili cech boli murári v roku 1801 a k nim sa pripojili aj stolári, sklenári a zámočníci. Tieto cechy boli slovenské. No aj slávne cechy už dávno zanikli.
| Z obecnej kroniky upravila Elena Lokšová | [ hore ] |
Pukanec bol jednou z tých obcí Levického okresu, kde sa už počas Slovenského štátu (1939-1945) vyvíjala ilegálna protifašistická činnosť. Hneď po vzniku Slovenského štátu vznikla v Pukanci ilegálna komunistická bunka zložená z členov zakázanej komunistickej a sociálno-demokratickej strany. Na jej čele bol pukanský obuvník Štefan Chovan. Do ilegálnej činnosti sa zapojila aj pukanská mládež študujúca na Gymnáziu v Banskej Štiavnici i pracujúca v Pukanci.
Ilegálna práca nadobudla intenzitu hlavne po 22.6.1941, keď Nemci zákerne prepadli Sovietsky zväz a Tisova vláda poslala dve divízie slovenských vojakov (Rýchlu a Zaisťovaciu) bojovať po boku Nemcov proti Sovietskemu zväzu. S ilegálnymi pracovníkmi nadviazal spojenie aj Ladislav Exnár. Bol významnou osobnosťou protifašistického odboja, v roku 1942 založil v Štiavnických horách Jánošíkovu družinu, z ktorej sa postupne rozrástol partizánsky oddiel Sitno.
Z čias ilegality stojí za zmienku činnosť bratov Hruškovičovcov: staršieho Ladislava, ktorý pracoval ako typograf v tlačiarenskej firme Norma-Blažko v Bratislave a mladšieho Miloslava, ktorý sa tiež učil tomuto umeniu. Pod ich zručnými prstami sa totiž rodili aj takéto riadky z olova: (Citujem len úryvok z jedného letáka.) „Občania! Hitlerovskí žoldnieri, ktorí zákerne prepadli Sovietsky zväz, sú definitívne zastavení. Hitlerove plány 1942 po Stalingradskej bitke skrachovali na celej čiare. To je začiatok konca dobyvateľských plánov Adolfa Hitlera...“ Leták v závere vyzýval obyvateľov do boja proti fašizmu a končil sa slovami Mor ho! O niekoľko dní viseli letáky vylepené alebo rozhodené po Bratislave. Nemci a ich domáci pomáhači zúrili proti každému prejavu sympatie s národmi bojujúcimi proti hitlerovskému Nemecku.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29.8.1944 bol v Pukanci vytvorený Revolučný národný výbor (RNV), ktorého členmi boli: Ľudovít Bakoš, Oliver Bakoš, Ján Brodňanský, Jozef Čederla, Alexander Hruškovič, Viliam Hrnčiar, Štefan Chovan, Viliam Koričanský, Ľudovít Molnár, František Považan a Viliam Sovka. Za predsedu bol zvolený Viliam Koričanský. Zároveň bol zvolený aj starosta obce: Alexander Hruškovič. Na prvom zasadnutí RNV prerokoval smernice Okresného národného výboru (ONV) v Banskej Štiavnici, ktoré nariaďovali zaistiť nespoľahlivé osoby, obsadiť úrady novými ľuďmi, prideliť dozor na žandársku stanicu, utvoriť milíciu z 25 mužov a rozpustiť Hlinkovu ľudovú stranu aj Hlinkovu gardu a Hlinkovu mládež, ktoré boli budované podľa vzoru nemeckých fašistických organizácií. Ráno 1.9.1944 prečítal nový starosta obce manifest RNV obyvateľom Pukanca, v ktorom ich vyzýva k boju proti nemeckým okupantom, za obnovenie Československej republiky. RNV riešil naliehavé úlohy v súvislosti so SNP – riadil mobilizáciu, spolupracoval s vojenskou jednotkou Topľa, ktorá zabezpečovala obranu na Štampochu. Obyvatelia Pukanca v tomto priestore aj kopali a budovali protitankové prekážky. Protitankové zátarasy boli vybudované pod Hampochom a protitanková priekopa pri Firického mlyne.
Postoj obyvateľstva k situácii nebol jednotný. Príslušníci bývalej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa stavali k udalostiam pasívne. Našli sa ale i takí, ktorí podávali správy do Bratislavy. Bratislavský rozhlas v relácii 3.9.1944 ostro napadol činnosť RNV v Pukanci. Prevažná časť obyvateľstva sa však stavala k SNP kladne a s nadšením. Značný počet mladých ľudí sa dobrovoľne prihlásil do partizánskych jednotiek.
Po čiastočnom potlačení SNP v druhej polovici decembra 1944 obsadila Pukanec časť partizánskej skupiny Sitno, ktorá pôsobila v tyle nepriateľa a v tom čase mala svoju základňu v poľovníckom zámočku na Žuhráčke. Partizáni odzbrojili miestnych členov Domobrany, vyslobodili z väzenia partizána Pavla Zlesíka z Devi-čian, ktorého domobranci väznili v pivnici obecného domu. Partizáni sa ubytovali v zasadačke obecného domu, na veži evanjelického kostola mali pozorovateľňu a v obci rozostavené stráže a hliadky. Po útoku Nemcov na Pukanec 24.12.1944 dostala veža evanjelického kostola delo-strelecký zásah (čo pod hodinami poznať dodnes). Partizáni s ohľadom na presilu nepriateľa ustúpili do Devičian, kde zaujali nové postavenie na kopci Bukovec.
Z Pukanca bolo do SNP so zbraňou v ruke zapojených 154 obyvateľov. Z nich bolo 32 zajatých a odvlečených do nemeckých koncentračných táborov, kde 6 z nich zahynulo. Priamo v bojoch SNP padlo 5 občanov. Viliam Sovka, ktorý bol veliteľom milície a na základe udania vydaný do rúk nemeckej brannej moci, bol 24.11.1944 odvezený do väznice v Ban-skej Bystrici, kde bol spolu s ďalšími väz-ňami 19.12.1944 v Kremničke Nemcami a slovenskými gardistami zavraždený. Počas exhumácie ho identifikoval A. Zubácky a 27.6.1945 boli jeho pozostatky prevezené do Pukanca.
| pplk. v. v. Pavel Slúka | [ hore ] |
Katka Balková (21 rokov) vyštudovala gymnázium a pomaturitné štúdium: pedagogickú a sociálnu akadémiu. Takmer rok pracovala v Škótsku.
Prečo si sa rozhodla ísť pracovať do zahraničia?
Podstatný dôvod bol, že ma nezobrali na vysokú školu. Napriek úspešnému zvládnutiu prijímacích pohovorov ma nevzali pre nedostatok miesta, a tak som sa snažila nájsť nové možnosti za hranicami. Chcela som spoznať novú krajinu, kultúru, ľudí a hlavne sa zdokonaliť v cudzom jazyku.
Ako si sa dostala k tejto práci?
Chcela som pracovať ako au-pair. Túto prácu som si našla cez osvedčenú agentúru. Skontaktovala som sa najprv písomne, potom telefonicky i osobne. Pôvodne som chcela ísť do väčšieho mesta, ale prvú ponuku som dostala na vidiek. Skontaktovala som sa s rodinou a bolo rozhodnuté. Do zahraničia som išla prvýkrát, preto som uprednostnila milú rodinu na vidieku. Žila som v krásnej dedinke na východnom pobreží Severného mora medzi dvoma škótskymi veľkomestami Aberdeenom a Dundee. Súčasťou dedinky bola nádherná piesočná pláž. Je to prírodná národná rezervácia.
Čo bolo tvojou pracovnou náplňou?
Starala som sa len o deti. Boli veľmi milé, bezproblémové (9-ročná Anna a 6-ročná Lily). Ráno som ich budila, pripravila raňajky a odviedla do školy. Po vyučovaní som chodila pre ne. Domácich úloh mávali málo. Mladšia len čítať.
Čo si robila vo voľnom čase?
Veľa som cestovala, spoznávala okolité mestá, venovala som sa štúdiu, absolvovala som hodiny fotografického kurzu, stretávala som sa s priateľmi.
Čo nám povieš o škótskej rodine?
Bola to veľmi milá, ústretová rodina so zmyslom pre humor. Otec rodiny pracoval ako morský vedec, matka ako pôrodná asistentka. Vcelku Škóti sú milí, pohostinní. Nie je pravda, ako sa hovorí o nich u nás, že sú lakomí. Sú pokojní. Veľmi som ocenila ich priateľský prístup. Nikdy som nepocítila pohŕdanie, že som z inej krajiny. Prejavovali záujem aj o iné kultúry.
Vedeli, kde sa nachádza Slovensko?
Vedeli, pretože jeden z manželov pochádza z východnej Európy. Slovenčina im bola sympatická. Deti chceli, aby som im po slovensky spievala. Naučila som ich pieseň Maličká som, počítať do päť a niekoľko krátkych slov. Boli očarení slovenskými zdrobneninami. Zdalo sa im to humorné.
A čo nejaký nepríjemný zážitok?
Mala som aj nepríjemný zážitok, ale ten sa netýkal Škótska. Keď som letela domov na Vianoce, v Bruseli som mala meniť lietadlo a zistila som, že nemám vízum, ktoré medzitým zaviedli. Tak som musela čakať v Belgicku od poobedia do rána. To nebolo všetko. Keď som pristála vo Viedni, zistila som, že moju batožinu naložili do iného lietadla – do Talianska. Potom mi ju samozrejme priviezli domov.
Viem, že sa chceš v krátkom čase vrátiť späť.
Chcem využiť vízum a vrátiť sa do Veľkej Británie. Budem znova pracovať ako au-pair.
Ešte pár slov na záver.
Môj ročný pobyt hodnotím pozitívne. Presvedčila som sa, že Škótsko je krásna a zaujímavá krajina, plná historických pamiatok. Očaril ma život na škótskom vidieku, ale nedala som si ani ujsť príležitosť stráviť určitý čas vo veľkomestách, ako napr. Edinburgh, Glasgow, Dundee a Aberdeen.
| Za rozhovor ďakuje Elena Lokšová | [ hore ] |
Mária Struhárová (62), Anna Zorvanová (55) a Marita Foltánová (57) z Pukanca sa 30. júla až 7. augusta zúčastnili s agen-túrou MANA (Združenie slovenských remesiel) Banská Bystrica ukážok slovenských remesiel na hrade Castel Trosino v mestečku Ascoli Piceno v Taliansku.
Kto a kedy vás oslovil s ponukou zúčastniť sa tejto cesty?
Anna Zorvanová: Agentúra MANA v máji. Opýtali sa, či sme ochotné ísť ukázať výrobu pukanských párancov do Talianska.
Margita Foltánová: Prijali sme ich ponuku, že cestu absolvujeme.
Mária Struhárová: Nakúpili sme si tovar na Slovensku, ktorý odviezol kamión (múku, maslo, tvaroh a zemiaky).
A neoľutovali ste?
Anna Zorvanová: Ja by som bola išla aj na dlhšie.
Margita Foltánová: Neoľutovala som, lebo som sa dobre vykúpala, prvýkrát som videla more, zahrabala som sa do piesku a liečila som si boľavé ruky.
Mária Struhárová: Cítila som sa dobre, boli tam príjemní ľudia, ktorí sa o nás dobre starali.
A čo Taliani na pukanské párance?
Anna Zorvanová: Zaujímali sa hlavne o zloženie cesta a obdivovali, ako sa pri miesení potíme.
Margita Foltánová: A zvlášť sa čudovali, aké dlhé párance napárame.
Aké im viac chutili?
Mária Struhárová: Najviac im chutili s ricottou (tvarohom) a s patate (zemiaky). Predávali sme za scudy (stredoveké platidlá) a tie sme na hrade vymieňali za líry.
Prečo za stredoveké platidlo?
Anna Zorvanová: Lebo na hrade sa konali stredoveké slávnosti, účinkujúci chodili v dobových kostýmoch.
Mária Struhárová: Predvádzali stredoveké zvyky a obyčaje – oslavy, trýznenie, lásku a nenávisť.
Čo sa vám najviac páčilo?
Margita Foltánová: Najviac sa mi páčilo, keď ma Talian zobral do tanca pri slovenskej ľudovej hudbe. Vyzula som sa a tak som sa vykrúcala, že som mu odtrhla šnúrky na bačkore. Potom sa k nám pridali ďalší bosí Slováci aj Taliani.
Anna Zorvanová: Pečené prasa – vykostené, na ktoré som si doniesla recept od 80-ročného kuchára, ktorý také prasce robí aj tri – štyri do týždňa na objednávku.
Mária Struhárová: Mne sa najviac páčila úprimnosť talianskych ľudí, napriek jazykovej bariére sme si porozumeli.
Počula som, že Taliani ožívajú v noci. Je to ozaj tak?
Anna Zorvanová: Áno, je. Cez deň spia, v noci tancujú, len si neviem predstaviť, kedy pracujú, keď je tam všetko obrobené aj upravené a čisté.
Margita Foltánová: Áno, je. Prekvapilo ma, že ešte aj o polnoci tam bolo plno malých detí a kočíkov. Cez deň boli na všetkých domoch posťahované rolety, všetci asi spali.
A aký program ste mali vy?
Mária Struhárová: O 7.30 raňajky, o 8.30 sme odchádzali na pláž Mare de Benedetto vzdialenú 30 km. Pobudli sme tam do 13. hod. Potom sme išli na hrad Castel Trosino, kde sme mali obed a potom povinný oddych až do večera, kým sme nešli miesiť párance. Párali sme až do 3. hodiny rannej.
Chutila vám talianska strava?
Anna Zorvanová: Chutili mi makaróny s cukinou a lečo ako predjedlo.
Margita Foltánová: Pečené mäso na rošte so zeleninovým šalátom. Chlieb mi nechutil, ale víno mali dobré.
Mária Struhárová: Mne chutilo pečené prasa.
Určite máte zážitkov veľa, všetko sa napísať nedá, ale podeľte sa na záver ešte s niečím.
Anna Zorvanová : Všetkého v Taliansku je nadostač, ale na naše pomery je to veľmi drahé.
Margita Foltánová: Pri odchode z hotela presne o dvanástej hrali zvony na kostole Ave Maria, veľmi sa mi to páčilo.
Mária Struhárová: Lúčili sme sa aj so slzami v očiach.
Ďakujem za rozhovor a verím, že o rok sa stretneme, aby ste porozprávali o ceste do Bruselu, na ktorú ste dostali pozvanie.
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
