| |
|
|
 |
Ročník 2002
Číslo 4, Júl - August
Žatva, ako hlavná a výsledná časť roľníckeho roka, bývala sviatkami slovenského vidieka. Preto, ako máloktoré obdobie, bola už od nepamäti opradená ľudovou poéziou, piesňami, múdroslovím a zvykmi. Prvý zákos býval slávnostný a žnica k nemu prichádzala vo sviatočnom. Bol to prejav odvekej úcty k ťažkej roľníckej práci vrcholiacej na prahu leta, sprevádzanej očakávaním nového chleba. Chlieb bol zakódovaný v ľudských mysliach ako praobraz života, ako symbol bytia, podmienka živobytia - ako boží dar, veď prosba o každodenný chlieb patrila a patrí do základných prosieb Otčenáša, je teda súčasťou vyznania základnej sumy hodnôt kresťanskej viery... V chlebe je nielen skryté tajomstvo jeho každodennej potrebnosti ("chlieb sa nikdy nepreje"), ale je v ňom podľa vieroučných predstáv metafyzicky stelesnená božia prítomnosť. Azda preto býval chlieb predmetom osobitného uctievania, preto sa v ľudovej reči v prenesenom zmysle nazýval božím darom, preto každú smidku chleba, čo spadla na zem domáci najskôr pobozkali a až potom vrátili na stôl. Možno sa nám dnes zdá táto úcta prepiata, ale nezabúdajme na to, na čo sme už dnes mnohí pozabudli: na niekdajšiu úzku spojitosť každodenného vymodleného chleba s každodennosťou tvrdej práce a s tým, že chlieb býval plodom lopoty a driny, že sa naozaj dorábal "v potu tváre". A nezabúdajme ani na úzku symbolickú zviazanosť chleba s metaforickou predstavou, prezentujúcou chlieb ako spoločný pokrm duše a tela. Preto v týchto dňoch, v súvislosti so žatvou a s novým chlebom, budeme z kazateľní (a možno aj z mediálnych úvah a reflexií) počuť o hmotnom a duchovnom chlebe ako o dvojjedinej a nevyhnutnej potrebe opravdivého a plného života, podľa všeobecne uznávaného princípu, že "človek nie je živý samým chlebom", ale aj životatvorným duchom, čo spolu s chlebom je nielen nádejou a podmienkou nášho individuálneho prežitia, ale aj prežitia bedárskych miliónov, ktorých deptajú choroby, bieda a hlad, čo sa dnes vníma ako nebezpečne tikajúca bomba skrytá v lone blahobytného globalizujúceho sa sveta. Očakávanie nového chleba je teda aj očakávaním novej a lepšej (?) duchovnej a hmotnej budúcnosti ľudstva na prahu druhého tisícročia. Aj to je jedno z nezanedbateľných nových "chlebových" posolstiev na našom stole.
Na zasadnutí sa zúčastnilo 9 poslancov a starostka obce Jana Bahnová. Poslanci zobrali na vedomie kontrolu plnenia uznesenia z 29. apríla, správu o stave životného prostredia a ekologických problémoch obce, správu o plnení daní a poplatkov, správu o stave zásobovania a úrovni služieb v obci, správu o výkone štátneho stavebného dohľadu a dodržiavaní stavebného poriadku, informáciu starostky obce o odstránení schátraných domov na hradbách, vyjadrenie OPS k pripomienkam Spoločenstva vlastníkov bytov na Záhradnej 4, 6, informáciu starostky o príprave materiálov k problematike volieb do samospráv obcí, informáciu o prieskume OPS k rozšíreniu separovania odpadov, informáciu starostky obce o príprave 10. ročníka Pukanských remeselníckych trhov a informáciu Petra Titurusa o stave futbalového oddielu v obci a možnosti postupu mužstva žiakov do krajskej súťaže s predpokladanými nákladmi cca 100 000,- Sk. Poslanci schválili účasť troch poslancov a starostky obce na exkurzii do obce Kálnica v okrese Nové Mesto nad Váhom, kde získajú nové poznatky o separovaní odpadov.
Sláva pukanských baní si zasluhuje miesto nielen v obecnej kronike, ale aj na tejto stránke. V Pukanci sa dolovalo už dávno pred tým, ako máme o tom archívne záznamy. Niektorí geológovia a historici tvrdia, že banícka sláva Pukanca trvala iba 500 rokov (obdobie 1321 - 1842). Rok 1321 sa považuje za začiatok preto, lebo v tomto roku Karol Róbert z Anjou výsadnou kráľovskou listinou povýšil malú osadu baníkov na kráľovskú privilegovanú osadu a tak vymanil Pukanec z majetku svätobeňadického opátstva. Pukanec sa prvý raz spomína v zakladacej listine z roku 1075 pod menom Villa Baka ako osada, v ktorej sa dolovalo zlato. Pukanské bane preto museli byť známe už asi v VIII. a IX. storočí. Sedem najznámejších rudonosných žíl, ktoré boli svojho času v dobe rozkvetu pukanského baníctva aj vedecky preskúmané, bolo Gattesgabe, Ladislav, Weintenzecke, Jakub, Michal, Biela Baňa a Barbora. Všetky tieto na rudu bohaté žily sledovali 500 rokov štôlne a šachty. Známe sú napríklad štôlňa Georg (ktorá je známa pod menom Ergištôlňa), štôlňa Gattesgabe, štôlňa Nikolaj - najnižšie razená štôlňa, štôlňa Šárkándi, štôlňa Pavel (dnes volaná Starý jarok), štôlňa Biela Baňa, v ktorej sa dolovalo najdlhšie a jej uzamknutím sa skončilo dolovanie v Pukanci, štôlňa Bartolomej - dnes nazývaná Kiebes štôlňa, šachta Maximilián - dnes nazývana Hrmavá šachta, štôlňa Dorothea - dnes nazývaná Potkanka, sledovala prandorfské žily. Všetky pukanské bane sú razené horizontálne, to znamená štôlňami. Šachty mali za úlohu iba vetranie štôlní. Z týchto baní bola najdlhšia Georgštôlňa a je zaujímavé, že podľa geologických nálezov (Platzer, Čech, Ing. Bergfest a iní) bolo treba raziť ešte 1000 m, aby sa dosiahla sľubná zlatá žila prandorfská. Je veľa štôlní dávno opustených a zasypaných, na ktoré sa príde občas pri kopaní základov domov a pri čistení studní. V Pukanci dolovalo sedem organizovaných banských spoločností. Najbohatšia spoločnosť Georgštôlne bola financovaná Fuggerovcami z Banskej Štiavnice. Banské spoločnosti medzi sebou súťažili a nedovolenými spôsobmi bojovali o bytie či nebytie. Zhŕňali zisky, rabovali bane, ale na postavenie baníka sa vôbec nehľadelo. Ak baňu zavalilo, o rodiny zahynutých baníkov sa nikto nestaral, na ich miesta prišli iní, baňa sa vyčistila a dolovanie pokračovalo. Súkromníci aj spoločnosti dolovali výlučne zlato a striebro, najmä z bohatých žíl. Keď sa im nedarilo, opustili štôlňu a viac sa o ňu nestarali. Popri zlate a striebre sa vyskytovali aj iné kovy, ako olovo, meď, zinok a iné, ktoré sa vôbec neťažili a ostávali v haldách. V halde štôlne Gattesgabe sa zistilo napríklad na tonu horniny 1 gram zlata, 86 gramov striebra, 8,3% olova a 5,6% zinku. V halde štôlne Ladislav sa našiel aj mangán. Táto štôlňa bola najbohatšia a dávala 30 gramov zlata a 2270 gramov striebra na tonu horniny. Prečo zaniklo rozvíjajúce sa baníctvo v Pukanci ? Aj keď priamych dokladov o tom niet, je zrejmé, že na príčine bol nedostatok energie. V celom Pukanci pracovali tri stupy: v Prandorfe (dnes Devičany) v doline Sova, na Štampochu a v Gágre. Nebolo dosť vody na ich poháňanie. Po tureckých nájazdoch sa pukanská ruda vozila volskými poťahmi do Banskej Štiavnice a do Žarnovice. Často boli napádaní turko-tatárskymi hordami, veľkej časti rudy sa zmocnili nepriatelia, a tak banské spoločnosti utrpeli hmotné škody. Ďalšiu príčinu treba hľadať v nedokonalej technike. V roku 1894 sa zavreli železné dvere za posledným banským dielom - Biela Baňa. Pokúsi sa ešte niekedy niekto vniknúť do pozemných priestorov a pokračovať v ťažbe?
| Podľa kroniky Pavla Beblavého spracovala Elena Lokšová | [ hore ] |
Každý obyvateľ Pukanca môže potvrdiť, že keď zvonia zvony dolného kostola, vždy počuť tri zvony. V skutočnosti sa ale vo veži nachádzajú štyri zvony. Prečo je to tak, osvetlí nám tento článok. Keď sa stavala terajšia veža v rokoch 1864-1867, boli do nej umiestnené štyri zvony, ktoré sa preniesli zo starej zvonice. Stará zvonica stála pôvodne pred kostolom, v tých miestach, kde sa dnes nachádza kamenná socha Panny Márie. Tieto zvony mali takúto hmotnosť: prvý vážil 2900 kg, druhý 900 kg, tretí 400 kg a najmenší - umieráčik 80 kg. Podľa zápisov mali "spolu zvučný, melodický a ďaleko sa rozliehajúci hlahol". Komu boli zvony zasvätené, nie je známe. Keď počas prvej svetovej vojny prišlo nariadenie, že sa musia odovzdať zvony pre vojnové účely, veriaci sa s nimi veľmi ťažko lúčili. Podľa spomienok dnes už nebohej pani Márie Tegelhoffovej pri spúšťaní zvonov z veže sa zúčastnilo veľa ľudí. Pod oknom, cez ktoré spúšťali von zvony, boli rozmiestnené drevené dosky a hrady, aby sa zvony hneď nerozbili. Keď spúšťali najväčší, ľudia priam nedýchali, veď vážil 2900 kg. Pri zložení z veže zvon tak zadunel, že od prekvapenia zhíkli všetci ľudia tam prítomní. Za obeť vojne padli najväčší, druhý a najmenší. Tretí zvon (vážiaci 400 kg) sa podarilo zachovať. Pochádza z roku 1725 a bol darom mestského magistrátu. Ozdobený je reliéfom Ukrižovania. Kto odlial tento zvon, nie je známe. Osamotený zostal na veži až do roku 1925, keď boli zvony doplnené do pôvodného počtu. Zvony boli vyrobené v Trnave a odlial ich miestny zvonolejársky majster Alois Kürbel. Najväčší z nich váži 1600 kg, menší 300 kg a umieráčik 70 kg. Najväčší zvon je zasvätený svätému Mikulášovi, menší Panne Márii a najmenší - umieráčik svätému Jozefovi. V tom období bol tu kňazom Jozef Várady, ktorý je pochovaný na miestnom cintoríne. On sám venoval taký obnos peňazí, že zaň bol vyhotovený najmenší - umieráčik. Keďže pán farár sa volal Jozef, z vďaky dali zvon zasvätiť svätému Jozefovi. Zvon, ktorý zostal po prvej svetovej vojne, nemal špeciálne zasvätenie. Už oddávna ho nazývali Medián, čo zostalo podnes. Rok 1925 bol významný pre pukanských katolíkov, pretože privezenie zvonov bola mimoriadna udalosť. Zvony priviezol vlak z Trnavy do Levíc. Tu už čakali dva pripravené vyzdobené vozy, na ktoré ich ovenčené naložili a sprievod sa pohol do Pukanca. Tí, čo sprevádzali zvony, si považovali za česť, že ich mohli priviezť na miesto určenia. Sprievod prechádzal cez Podlužany, Tekovskú Novú Ves, Opatovú, Šalmoš a Prandorf. V Podlužanoch a v Tekovskej Novej Vsi ľudia už netrpezlivo čakali, kedy sa zjavia vozy so zvonmi. Len čo sprievod vstúpil do týchto obcí, rozhlaholili sa zvony na miestnych kostolných vežiach. Bolo to priam symbolické: zvony vítali zvony. Po krátkom zastavení sa sprievod pohol ďalej. Aj v nasledujúcich dvoch obciach ľudia srdečne vítali nové zvony. Opatovčania nemali kostol a Šalmošania mali vtedy len zvonicu. Dnes sú obce Tekovská Nová Ves, Opatová a Šalmoš zlúčené a majú spoločný názov Nová Dedina. Cez Prandorf (Devičany) prešli už veľmi rýchlo, pretože sa už nemohli dočkať, kedy prekročia prah Pukanca. Ešte ani neprekročili prah obce a už im išiel oproti zástup veriacich na čele s miestnym duchovným vdp. Jozefom Váradym. Ľudia nadšene vykrikovali, Medián zvonil, mažiare strieľali. Tento veľký sprievod sprevádzal zvony až do kostolného parku. Tu po krátkom príhovore pána farára Váradyho zvony opatrne zložili na pripravené miesto a nadšení ľudia sa rozišli domov. Nasledujúcu nedeľu bola slávnostná posviacka. Ako spomínala pani Paulína Hrivnáková, zvony mali i "krstných rodičov". Krstnou matkou bola modleníčka "tetka Ripčíčka z Gruntu" a krstným otcom bol "báči Mesiar z Breznickej cesty". V týždni po nedeli zvony na vežu vytiahli pomocou kladky. Keďže spodný priemer zvona bol väčší ako priestor okna, museli okno čiastočne rozbúrať a tak zvon osadiť na novourčené miesto. Keď na zvonoch po prvýkrát zazvonili, neostalo vraj suché ani jedno oko Pukančana. Cez druhú svetovú vojnu bol najmenší - svätý Jozef zostrelený z veže. V súčasnosti sú funkčné tri zvony. Na opravu najmenšieho sa podujal dnes už zosnulý Ján Úškrt. Prelial ho v roku 1981. Zvon ale neslúži svojmu účelu, je uložený v priestore veže.
Prosím všetkých, ktorí vedia ďalšie podrobnosti o zvonoch, aby ma informovali na adrese Štiavnická 9, Pukanec. Rád by som prispel k tomu, aby sa kompletná história zvonov zachovala pre budúce generácie.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
