| |
|
|
 |
Ročník 2004
Číslo 1, Január - Február
Pod pojmom otroctvo si nikto z nás nepredstaví nič príjemné. Skôr to v nás vyvoláva desivý odpor, strach, možno poľutovanie. S rôznymi formami otroctva sa stretávame v dejinách ľudstva už od najstarších čias civilizácie. Do otroctva sa ľudia dostávali buď ako vojnová korisť, alebo pre svoje vlastné zadlženie. Ako súčasť osobného vlastníctva ich pána nemali žiadnu slobodu a boli cenovo porovnateľní s hociktorou inou vecou či zvieraťom. V starovekých orientálnych štátoch bola práca otrokov v poľnohospodárskej, ale i remeselnej oblasti nevyhnutným predpokladom prosperity štátneho útvaru. V najväčšom a zároveň aj najtvrdšom rozsahu sa otrocký systém uplatňoval v Rímskej ríši.
Systém otroctva však nezanikol ani v stredovekej feudálnej spoločnosti. Aj keď panovníci či feudáli zaobchádzali so svojimi poddanými oveľa miernejšie, mohli slobodne rozhodovať o ich osude, naďalej zostávali ich vlastníkmi. Aj stredoveká cirkev sa snažila vytvoriť zo svojich veriacich poslušných otrokov. Ich strach využívala na svoje mocenské záujmy.
Svetlom nádeje sa zdal byť novovek. Platilo to však iba pre európsku časť, kde sa myšlienky slobody a rovnosti stávali realitou. V plnej miere sa totiž otroctvo začalo uplatňovať v novom svete na amerických plantážach. Svetové veľmoci sa tak snažili udržať si na svojich kolóniách moc. Aj napriek reformačným a revolučným snahám mnohé zostalo nezmenené. Pomery sa menili skôr navonok a otroctvo akoby len preberalo iné formy a skrývalo sa pod rúcho nových pojmov a názvov.
Pre 19. a 20. storočie sa tak stalo charakteristické otroctvo ideologických režimov. Boj za slobodu a rovnosť vôbec nebol ľahký. Celé storočia vznikali snahy o odstránenie akýchkoľvek prejavov neslobody. Snahy, často korunované úspechmi, však boli vzápätí oklieštené mocenskými záujmami jednotlivcov.
Dnes sa svetové vládne aj nepolitické systémy a organizácie snažia uplatniť princípy slobody, rovnosti a tolerancie v celom svete. Určité formy otrockej práce a neslobody nachádzame ešte v krajinách tretieho sveta.
Predsa sa však aj v našej spoločnosti, ktorej súčasťou sme aj my, vytvára novodobá forma otroctva. Materializmus je chorobou, ktorá zotročuje ľudí dnešnej doby. Túžba po moci, materiálnom a finančnom zabezpečení. Človek sa venuje napĺňaniu svojich primárnych potrieb. Pri rýchlom životnom tempe a vysokých nákladoch na finančné zabezpečenie je pre nás prvoradá naša práca, aby sme sa mohli bez problémov postarať o svoju rodinu a zabezpečiť sebe aj svojim blízkym jasnú budúcnosť. Naše duchovné potreby pritom zostávajú v úzadí.
Sme však spokojní s týmto naším životným štýlom? Aj dnes sa totiž v našej spoločnosti ozývajú hlasy po potrebe oslobodenia sa spod pút novodobého otroctva, materializmu. Duchovná obnova človeka by mala priniesť pravú slobodu. Prehĺbiť by ju v nás mal náš osobný záujem po duchovných hodnotách. Viacerí žijeme stereotypným spôsobom života, v ktorom nenachádzame jeho pravý zmysel a duchovné naplnenie. Nedovoľme však materializmu, aby siahol na našu slobodu.
| Mgr. Renáta Degúlová | [ hore ] |
starostka obce sa zúčastnila na porade starostov obcí a primátorov okresu Levice, kde prednosta novozriadeného Krajského školského úradu v Nitre podal informácie o financovaní škôl a školských zariadení v roku 2004 (od 1.1.2004 je v platnosti nový zákon č. 596/2003 o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákon č. 597/2003 o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení)
20.1.
starostka obce sa zúčastnila na porade starostov a primátorov na Obvodnom úrade v Leviciach, kde prednosta obvodného úradu Ing. Pavel Zachar informoval o zániku okresného úradu a vytvorení Obvodného úradu v Leviciach
26.1.
starostka obce sa zúčastnila na pracovnom stretnutí Regionálneho združenia miest a obcí Tekova, na ktorom sa hovorilo o zlú- čení Okresného úradu práce a odboru sociálnych vecí (od 1.1.2004 platí zákon č. 5/2004 o službách zamestnanosti, ktorý bude mať priamy vplyv na činnosť obcí a miest)
26.1.
starostka obce sa zúčastnila na zasadnutí Rady školy pri Základnej škole v Pukanci, kde si vypočula správu riaditeľa školy o výchovno-vzdelávacích výsledkoch za prvý polrok školského roka 2003/2004, správu o hospodárení školy za prvý polrok a oboznámenie s novými školskými zákonmi
2.2.
na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva oboznámila starostka obce poslancov s možnosťou čerpania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie (Priorita 3 - Lokálna infraštruktúra)
5.2.
starostka obce sa zúčastnila na mimoriadnom zasadnutí Regionálneho združenia miest a obcí Tekova, na ktorom boli prítomní aj zástupcovia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí podali bližšie informácie všetkým starostom o zákone o službách zamestnanosti
Na poslednom zasadnutí obecného zastupiteľstva v roku 2003 sa zúčastnili všetci poslanci a starostka obce Jana Bahnová. Poslanci zobrali na vedomie kontrolu plnenia uznesenia z predchádzajúceho zasadnutia, informáciu riaditeľa Lespol s.r.o. Pukanec zo zasadnutia Dozornej rady, informácie starostky obce o kontrole dopravného značenia a stave komunikácií v obci, o vy- platení odmien poslancom a členom komisií, možnom prenájme nebytových priestorov v budove bývalej školy pre podnikateľské účely. Vzali na vedomie aj ponuku pani Velebnej z Martina, ktorá chce darovať pozemky obci a opakovanú žiadosť Rímsko-katolíckeho farského úradu o finančnú podporu na rekonštrukciu oltára.
Poslanci schválili rozbor hospodárenia obce Pukanec za I. - III. štvrťrok 2003 so zmenami vo výdavkovej časti, rozpočtové provizórium obce Pukanec na I. štvrťrok 2004. Schválili aj Všeobecne záväzné nariadenie obce č. 1/2004 o bližších podmienkach určovania a vyberania dane z nehnuteľností, plány práce orgánov obce na rok 2004, finančný príspevok na nákup staršieho KUKA-vozidla, vstup obce do Združenia Tekovského regiónu, vyradenie drobného hmotného majetku zo základnej školy, materskej školy a schválili členov komisie pre verejné obstarávanie vo veci podprahovej metódy zakúpenia lisu separovaného zberu.
Obecné zastupiteľstvo súhlasilo s pozastavením konania vo veci možného prenájmu pásovej píly Lespol s.r.o. Pukanec, s prenájmom pozemku za zdravotným strediskom a s vyplatením odmien poslancom a členom komisií. Nesúhlasili so žiadosťou na odkúpenie pozemku, ktorý je vo vlastníctve obce.
Poslanci odporučili starostke obce zabezpečiť znalecký posudok na budovu kina na Námestí Mieru a uverejniť ponuku na jej predaj, preveriť lokalitu a pozemky, ktoré chce obci darovať pani Velebná.
Poslanci splnomocnili riaditeľa Lespol s.r.o. Pukanec konať vo veciach vysporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom lesných porastov, vykonať obhliadku s vlastníkom a geodetmi, vydávať súhlas pre OÚ.
Obecné zastupiteľstvo uložilo komisii ekonomickej, služieb a podnikania pri tvorbe rozpočtu na rok 2004 počítať so sumou 15000,- Sk na dopravné značenie a možnou sumou na rekonštrukciu oltára, Obecnému podniku služieb zabezpečiť nainštalovanie osvetlenia na Vodnej ulici, v spolupráci s komisiou verejného poriadku vykonať rozmeranie a označenie existujúcich plôch na sídlisku Záhradná a výzvou zabezpečiť odstránenie stavebného materiálu a nákladných motorových vozidiel z pozemku obce na ulici Za múrom.
Uprostred nezmyselného zhonu, aký býva koncom každého roka, objavila sa na pultoch a vo výkladoch, dúfajme, rozumnejších kníhkupectiev reedícia, druhé vydanie knihy Ivana Kadlečíka Epištoly (LCA 2003, prvé vydanie Archa 1992). Zjavila sa potichu a aj bez „krstu”, pretože v dnešnej presile podliteratúry a lžikultúry nemilosrdenstva budeme azda „krstiť“ už aj myši na povale.
Epištoly sú listy, korešpondencia. Je to od čias antiky starý a dobrý literárny žáner a forma vyjadrenia, pričom zvyčajne nejde o autentickú korešpondenciu a adresáta, ale skôr o fikciu a šty- lizovanosť. V 26 epištolách Kadlečíkovej knihy sa nájdu adresáti reálni (Hana Ponická, Pavel Hrúz, Ludvík Vaculík, Milan Rúfus, Michal Kern, Milan Šimečka a ďalší), ale aj vymyslení, nežijúci, prípadne literárna postava, ako je to v prípade Rodiona Raskoľnikova, protagonistu Dostojevského románu Zločin a trest. Okrem určitého „magického“ realizmu, bohatej metaforickosti, alúzií a fi- lozofických reflexií sa kniha vyznačuje aj značným pátosom, ktorý postmoderná literárna paveda a komerciou určovaný čitateľský vkus považujú takmer za smrteľný hriech a preferujú brak a budúci vrak. Celkom iný názor má však autor doslovu Hledal jsem i útěchu Ota Filip, český a nemecký spisovateľ, emigrant z čias totalitnej normalizácie, žijúci v bavorskom Murnau. Citujeme: „Epištoly Ivana Kadlečíka je kniha tichá, ale mluví hlasem více než naléhavým a vždy pravdivým. V Kadlečíkových vedlejších větách, jejichž okouzlující melodie jsem před deseti lety sice nepřeslechl, ale asi nedocenil, jsem teď hledal i útěchu, že opravdu v tomto světě, cituji básníka, nemáme vlastně >nič, okrem pár viet, ktoré sa nám zdajú byť krásne<.“
| PaedDr. Zuzana Kadlečíková | [ hore ] |
V súčasnej zložitej dobe, keď riešenie existenčných problémov ľudí je na prvom mieste, hľadáme bod, miesto, ktoré by nám umožnilo odpútať sa od každodenných starostí. Ako dobre je venovať sa záľubám, neformálne sa stretnúť s priateľmi, posedieť si, zaspomínať, prípadne sa poučiť.
Možno mnohí z vás (v tomto prípade myslím na dôchodcov) si ani neuvedomujú, že je tu také miesto a možnosti, ktoré však nie sú naplno využívané.
V kronike obce Pukanec z roku 1982 som našla zápis o rekonštrukcii rodinného domu na námestí, ktorý od tohto roku nepretržite doteraz slúži ako Klub dôchodcov. Bola to výborná myšlienka zriadiť v obci stánok pre dôchodcov a nasledujúce roky ukázali, že aj užitočná. Mnohé okolité obce nám závideli, ale dovolím si tvrdiť, že aj dnes závidia, že máme tento stánok. Jeho prvou vedúcou bola Gizela Pomothyová. S ďalšími členmi vedenia klubu - Vladimírom Ciglanom, Ondrejom Mlynarčíkom, Vilmou Štrbíkovou, Máriou Pintérovou, Karolínou Uhrinovou, Máriou Ciglanovou st., Máriou Ciglanovou ml., Máriou Hlôškovou a mnohými ďalšími dohliadali na chod klubu. Ten bol v prvopočiatkoch otvorený štyrikrát do týždňa. Jeho súčasťou bolo aj stredisko osobnej hygieny, ktoré sa však nevyužívalo, preto bolo v roku 1999 zrušené.
K dvom spoločenským miestnostiam bola v roku 1985 pristavaná ďalšia (dnešná predajňa kvetinárstva). Okrem toho slúži dôchodcom kuchynka a kúpeľňa (s možnosťou odpočívať). Klub dôchodcov je vybavený vhodným nábytkom, farebným televízorom, je v ňom zriadená knižnica, možno si prelistovať časopisy.
Mnohí z dôchodcov si iste pamätajú na množstvo podujatí, ktoré sa v klube organizovali: stretnutia jubilantov, posedenia pri čaji s programom, besedy so spisovateľmi, prednášky. Muži sa stretávali pri kartách, ženy pri výšivkách a háčkovaní. Nadviazali sa priateľstvá s inými klubmi dôchodcov.
V roku 2004 to bude už 22 rokov, čo je klub dôchodcov v prevádzke. Celé tie roky sa obec všemožne snažila udržať prevádzku tohto zariadenia a podporovať jeho činnosť. Vystriedalo sa v ňom veľa aktívnych dôchodcov, mnohí ho už, žiaľ, zo zdravotných dôvodov, nenavštevujú. Generácie sa aj tu striedajú, dobrá myšlienka a zámer však zostávajú.
V súčasnosti je klub otvorený raz do týždňa - v nedeľu. Pracuje pod vedením Márie Kvasničákovej, ktorá je zároveň i predsedníčkou Základnej organizácie Jednoty dôchodcov na Slovensku v Pukanci. Organizácia pracuje od začiatku roka 2004 a pozýva do svojich radov ďalších dôchodcov. V prípade záujmu o členstvo stačí sa obrátiť na pani Kvasničákovú. Návšteva klubu a práca v ňom však nie je podmienená členstvom v Jednote. Sme radi, že priestory klubu využíva aj Základná organizácia Zväzu telesne postihnutých a Zväz postihnutých civilizačnými chorobami, aj Základná organizácia protifašistických bojovníkov.
Verím, že Klub dôchodcov v Pukanci zostane naďalej strediskom aktivity a spolupráce dôchodcov a prinesie nové impulzy do spoločenského diania v obci.
Príchodom nemeckých kolonistov - baníkov do Pukanca už v 13. storočí sa začalo nové obdobie ťažby kovov šachtami a štôlňami. Pri hĺbení bane Georg (Ergištólňa), jednej z najstarších a najdlhších (1100 m) baní v chotári, narazili na bohatú rudnú žilu, ktorú nazvali WEINREBNER a pravdepodobne aj vrch, v ktorom sa baňa nachádzala, pomenovali na Vajrab. Neboli to mená náhodne vymyslené, ale podnet k tomu dal vinič hroznorodý (vínna réva), nemecky die Weinrebe, ktorý už vtedy naši predkovia na svahoch Vajrabu pestovali.
Rastúcou produkciou vína vznikla potreba jeho vhodného uskladnenia, a to priamo vo vinohradoch, na čo sa najlepšie osvedčili podzemné priestory s malými výkyvmi teplôt počas roka. Vínne pivnice v priebehu stáročí kopali baníci, väčšinou asi Nemci, ktorí ich aj po svojom pomenovali na ľochy. Das Loch v nemčine znamená otvor, diera. Tento názov sa zachoval dodnes.
Od názvu ľoch je odvodené ďalšie, už teraz skoro zabudnuté meno ľochár, ľochári. Kto to boli ľochári? Boli to spravidla majitelia viníc, ale najmä ľochov. Praví ľochári mali radi svoj vinohrad, lebo veľkú časť roka strávili v ňom pri práci, ale aj v ľochu pri posedení v spoločnosti svojich priateľov - ľochárov. Na takéto posedenie chodil ľochár takmer za každého počasia. Vždy podvečer po hlavnej práci doma prehodil si cez plece koženú kapsu - „kobeľu“, do ktorej si už predtým nachystal „pošádes“ - chlieb, slaninu, klobásu, v zime aj „pauštik a švankes“, k tomu aj cibuľu, pár zemiakov „krumpľov“ a čiernu reďkovku, ak ju nemal prisypanú v ľochu. V kobeli boli aj masívne kľúče od ľochových dverí, mešec s tabakom a prázdne fľaše na víno. S palicou v ruke pobral sa medzi ľochy, k Urbankovi. V lete ľochárska spoločnosť sedávala pri stolíku pred ľochom, v zi- me buď v ľochu alebo v takej komore, kde bola piecka. Tu sa dali pripraviť aj jedlá varené, pečené alebo vyprážané. Najčastejšie sa však varila klobása, a to výlučne vo víne, lebo voda bola tam vzácna, musela sa nosiť z Ergištólne alebo zo studničky v Doline. Pekávali sa aj zemiaky, v zime v rúre alebo na šporákovej platni prikryté rajnicou, v lete pred ľochom v pahrebe. Častou súčasťou pohostenia bola už spomínaná čierna reďkovka nakrájaná na tenké plátky, osolená a posypaná celou rascou. Takto pripravená nechala sa na tanieri trochu postáť a jesť sa začala, až keď pustila šťavu, „ošťala sa“. Každý účastník takéhoto posedenia priniesol l - 2 krčiažky, „pyskáče“ vína a potom sa už ponúkalo, debatovalo a zdravkalo: „Abyže nám (aby ženám) dobre bolo, chlapom vínka nechýbalo.“ Ponúkalo sa nielen pitie, ale aj jedlo, lebo ľochár na lačný žalúdok spravidla nepil. Držal sa starého ľochárskeho príslovia „Dobrá sviňa žerie i pije zároveň.“ Ako vínka z pyskáčov ubúdalo, tak stúpala aj nálada a na rade boli pekné ľudové piesne a medzi nimi nechýbala ani ľochárska hymna „Bůh rozličným spůsobem rozdáva své dary...“
Medzi ľochármi sa občas našli aj takí, čo pri ľochárskych posedeniach predviedli aj vlastnú tvorbu. Tak napríklad asi pred 40 - 50 rokmi zaznamenal pán Ján Rosenberger st. peknú báseň od nebohého Alexandra Farbáka, bývalého bankového úradníka, tiež typického ľochára, v ktorej ospevuje nielen pukanské vinice, ale aj dobré vínko.
Nie je hrozno ako hrozno
ani víno ako víno,
vraví ujo Farbák.
Z jedného si samcom mocným,
z druhého si kanón hromov
a z tretieho ťarbák.
Od Štiavnice vetrík veje,
v Pukanci sa slnko smeje
na viničné sady.
Rád by videl Pukančanov,
čo by víno, tristo hromov,
nechceli mať radi.
Aj môj otec tak vravieval,
že kto spev, ženy a víno ľúbi
nemôže byť sprostý,
lebo komu duša vínom vonia,
vínom mu voňajú aj v cintoríne kosti.
Preto pime, bratia moji,
tento trúnok boží.
Sláva tomu, kto rád pije,
česť jeho pamiatke buď,
keď už kosti zloží.
Príjemné posedenia končievali často neskoro v noci a ľochárov čakala ťažká túra domov. Cesta od Urbanka po Ergištólňu bola úzka, hrbatá a po jej pravej strane sa nachádzali bariny - žumpy naplnené dažďovou vodou. Tú používali vinohradníci na postrek viniča a bahno, „mulinu“ po vyčistení žumpy zas ako hnojivo do vinice. V týchto barinách sa okúpal nejeden ľochár pri ceste domov za tmavej noci a keď ho ostatní zachraňovali, nôtili mu pieseň: „A tak cestou idúcky, nohavice na pleci, pohleď Všemohúci. Takto vyzerajú, čo v bahne plávajú, naši boženíci.“ Za mesačnej noci sa išlo dobre, ale za tmavej len tak po pamäti alebo pri lampáši urobenom zo škarnicle s horiacou sviečkou. Posledná barina bola blízko spojovacej cestičky medzi hornou a dolnou cestou, pred odbočkou k Ergištólni a práve v týchto miestach po pravej strane cesty nachádzal sa veľký kameň, ktorý kedysi ľochári z vďaky, že im Pán Boh pomohol dostať sa bez nehody až k nemu, pomenovali Eben Ezer. Pôvod tohto mena nachádzame v biblickom Starom zákone, v prvej knihe Samuelovej, VII. kapitole, verši 12., v ktorom sa píše: „Vzal Samuel jeden kameň a položil ho medzi Masfa a Sen, nazval ho Eben Ezer a povedal - až potiaľto nám pomáhal Hospodin.“
Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia stavali vo viniciach Gracovu vilu. Eben Ezer z neznámych dôvodov rozbili na menšie kusy a použili do jej základov. Tak zanikol kameň ľochárov Eben Ezer a o niekoľko rokov pozdejšie pri rozširovaní cesty do viníc boli zasypané aj žumpy. Starí ľochári postupne vymreli, mladí si tieto zvyky neosvojujú. Zostali nám už len spomienky.
Okolie obce Pukanec je charakteristické bohatým výskytom moruše čiernej (Morus nigra). Tento druh sa tradične pestuje iba na neveľkom území prevažne v južných oblastiach Slovenska. Je zastúpený len niekoľkými stovkami kusov, z toho najvyššia koncentrácia je práve v okolí Pukanca, teda na južnom úpätí Štiavnických vrchov. V tomto území je druh viazaný na vinohrady a vyskytuje sa len v miestach, kde rastie alebo v minulosti rástol vinič hroznorodý (Vitis vinifera).V rokoch 2001 - 2002 som robil výskum morúš v tejto oblasti. Pozostával najmä zo sledovania chorológie, vekového zloženia a zdravotného stavu jednotlivých stromov. Každý jeden strom v okolí Pukanca bol zaznamenaný do mapy. Sledovaný bol aj charakter biotopu, prípadne potenciálne ohrozenie stromu. Do celkového počtu jedincov boli zaradené len kusy rastúce v extraviláne.
V 80. rokoch minulého storočia tu Ján Králik a Ján Rosenberger napočítali 460 jedincov, pričom sa pokúšali aj odhadovať ich vek. Najstaršie jedince odhadli na viac ako 500 rokov. Ja som sa o viac ako 20 rokov neskôr odhodlal na to isté s následným porovnaním dosiahnutých výsledkov. V extraviláne Pukanca som zaznamenal 421 stromov. To, že som zaregistroval o 40 stromov menej, je spôsobené najmä tým, že počas tých 20 rokov došlo k výraznému úpadku tradičného vinohradníctva a k zmene ich prirodzeného prostredia. V oblasti postupne ubúda vinohradov a dochádza k sukcesii. V konkurencii sukcesnej flóry moruša aj napriek svojej úžasnej húževnatosti hynie, pretože je veľmi citlivá na nedostatok slnečného žiarenia. Takýchto lokalít našťastie nie je veľa, ale aj dnes je ohrozených niekoľko (46) stromov, ktoré rastú obklopené krovinami. Počas mapovania som všetky stromy rozdelil podľa ich veku do 3 kategórií: (1) staré stromy typického vzhľadu s rozčesnutým kmeňom, (2) stredne staré jedince, ktoré mali ešte kompaktný kmeň, (3) mladé stromčeky.
Samotný terénny prieskum pozostával z lokalizácie stromov, zhodnotenia zdravotného stavu stromov, odhadu veku stromov, vzhľadu stromov a prípadných zvláštností. Z celkového počtu 421 stromov som zistil, že 46 kusov sú mladé jedince vo veku do 30 rokov. Stredne starých bolo 102 kusov, približne vo veku 150 rokov. To sú stromy, ktoré majú ešte stále kompaktný kmeň. Zvyšných 273 je starších stromov, ktoré už majú rozčesnutý kmeň.
Pri porovnaní množstva a vekového zloženia stromov rastúcich v súčasnosti a stromov zaznamenaných pred vyše 20 rokmi dochádzam k záveru, že v súčasnosti je podstatne vyššie zastúpenie mladých jedincov. V posledných rokoch došlo k oživeniu tradícií a znovu sa rozmáha pestovanie morúš. Je to veľmi dobrá správa, pretože v minulosti bol v tejto oblasti zaznamenaný len jeden stromček mladší ako 20 rokov, hrozilo, že moruše tu môžu úplne vymiznúť. Našťastie, situácia sa podstatne zmenila a dnešných 46 mladých stromčekov dáva tušiť, že ľudia si oveľa viac uvedomujú kvality tohto druhu.
Čo sa týka ich výskytu, tak väčšina z nich (347) rastie na lúkach a v blízkosti chát, teda v udržiavanom prostredí na trávnatom povrchu, kde zatiaľ neprebieha sukcesia. Z týchto stromov rastie drvivá väčšina v tesnej blízkosti viníc. Všetky tieto stromy sú intenzívne využívané, teda ich plody sú zužitkovávané. Zo všetkých viac ako 400 stromov až 24 kusov rastie priamo vo vinohradoch. Je to dosť zvláštny pohľad na pekne udržiavanú vinicu, uprostred ktorej rastie strom. Tieto moruše však nie sú tak rozľahlé a ich konáre bývajú opiľované. Na druhej strane až 46 stromov rastie v pasekách alebo v prostredí ohrozenom sukcesiou, čím je ohrozená ich ďalšia existencia. O tieto stromy sa nemá kto starať, pretože väčšina z nich nepatrí nikomu. Aj ich plody bývajú využívané len cudzími ľuďmi alebo náhodnými okoloidúcimi.
Moruša čierna poskytuje veľa spôsobov využitia. Samozrejmosťou je konzumácia plodov moruše. Vďaka ich bohatému obsahu vitamínov, minerálnych látok a osviežujúcej chuti sú cez leto veľmi obľúbené. To vedeli už aj starí Rimania a Egypťania. V starom Anglicku ich mnísi rozširovali ako liek. Okrem priamej konzumácie surových plodov existuje veľké množstvo spôsobov ich spracovania. Už starí Rimania z nich dokázali pripraviť morušové víno - vinum moratum. Aj v súčasnosti sa zo šťavy robieva víno, ktoré sa však nenechá prejsť kvasom, a preto nevydrží veľmi dlho a ani neobsahuje alkohol. Vlastne to ani nie je pravé víno. Obľúbená je tiež šťava z morúš, ktorá je po zriedení vodou, pridaní cukru a citrónovej šťavy skvelým osviežením najmä počas horúcich letných dní.
V okolí Pukanca sa z morúš robieva aj džem, sirup a tiež sa zavárajú plody. Snáď úplne najtypickejšie pre Pukanec je pálenie plodov, čím vzniká lahodný destilát - morušovica. Tá, pokiaľ je dostatočne odstáta, má veľmi výraznú arómu. Okrem toho má aj výborné liečivé účinky, najmä pri bolestiach hrdla a pri zažívacích problémoch.
Využitie v lekárstve: už v 16. storočí sa liečebne využívali plody, kôra a listy moruše čiernej. Plody pri zápaloch a na zastavenie krvácania, kôra pri bolestiach zubov a listy pri uštipnutí hadom a ako protilátka pri otrave Aconitum napellus (prilbicou modrou). V súčasnosti sa plody využívajú pri bolení hrdla, chudokrvnosti, slabosti a tiež sa používajú ako preháňadlo.
Listy majú antibakteriálny účinok, podporujú potenie a uľahčujú vykašliavanie. Tiež sa používajú pri prechladnutí, na tlmenie horúčky, pri bolestiach hlavy a hrdla. Najväčší význam však majú ako stimulátor tvorby inzulínu. Vetvičky majú antireumatický účinok a tiež znižujú krvný tlak. Odvar z kôry sa v ľudovej medicíne používa proti hlístam.
Vzhľadom na svoje nesporné kvality si M. nigra zaslúži aj náležitú ochranu. V minulosti bol podaný návrh, aby bola M. nigra chránená. Mal byť vyhlásený Chránený prírodný výtvor Pukanské moruše čierne. Bohužiaľ, k nadobudnutiu platnosti tohto zákona nikdy nedošlo. So zmenou režimu došlo aj k prekategorizovaniu všetkých položiek ochrany prírody. Prestala existovať aj kategória chránený prírodný výtvor. Teraz neexistuje žiadna podobná kategória, do ktorej by sa dali pukanské moruše čierne preradiť. Na správe Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy uvažovali o tom, že by táto CHKO posunula hranice a pod svoju ochranu by zobrala aj moruše. Vyskytol sa tu však ďalší problém: všetky tieto stromy rastú na súkromných pozemkoch, tak sa rokovania postupne spomalili, až napokon úplne zastavili. Takže M. nigra je stále bez zákonitej ochrany, ktorú by si v každom prípade zaslúžila.
V okolí Pukanca rastie M. nigra najmä v oblasti viníc a to spolu s ďalšími ovocnými druhmi. Každý správny záhradkár vie, aké sú tieto stromy cenné. Keďže ani nie sú veľmi náročné na pestovanie (stačí poopiľovať staršie konáriky a takýmto spôsobom sa dá strom veľmi dobre zmladiť), môžu tento druh pestovať aj menej skúsení záhradkári. Myslím si, že záujem o ňu v tejto oblasti určite nepoklesne. Strom tu rastie dostatočne dlho, má nesporne bohatú základňu, čo sa týka záujemcov o jej pestovanie, a má vysokú úžitkovú hodnotu, ktorú si pestovatelia veľmi dobre uvedomujú. To je dostatočne silný predpoklad, aby sa strom zachoval aj v budúcnosti. Aj keď v súčasnosti dochádza k sukcesii a počet morúš sa znižuje a pravdepodobne sa v najbližších rokoch (až desaťročiach) ich počet ešte mierne zníži, moruša tu zostane pestovaná ako kultúrna drevina.
Druh nie je náchylný ani na choroby alebo škodcov. Zatiaľ sa u neho neprejavili ani žiadne negatívne vplyvy znečistenia životného prostredia ako ovzdušia, vody alebo pôdy. Je odolný aj voči vysokým výkyvom teplôt. Keď v zime v roku 1928/29 poklesla teplota na -30 °C, zamrzli len mladučké stromčeky a najmladšie výhonky - letorasty. V lete tu teplota vystúpi aj na +35 °C, čo stromu tiež viditeľne neškodí. Pri súčasnom trende otepľovania sa očakáva, že do roku 2050 sa priemerná teplota zvýši o 2°C. Ani táto skutočnosť by nemala výraz- ne ohroziť výskyt moruše čiernej v okolí Pukanca. Morus nigra je výnimočný druh, ktorý si určite zaslúži väčšiu pozornosť. Bola, ale aj stále je pestovaná len v určitých oblastiach a mnohí ľudia tento druh ani nepoznajú, čo je škoda. Nie je možné prehliadať jeho nesporné kvality.
| Mgr. Braňo Mikuška, Botanický ústav SAV - prevzaté: ENVIROMAGAZÍN 5/2003 | [ hore ] |
V pondelok pred Vianocami sa rodina, priatelia a kolegovia nielen z rodnej Selenče, ale i širokého okolia naposledy rozlúčili s Karolom Burčiarom, ktorý po dlhej a ťažkej nemoci ticho odišiel do večnosti. Karol sa narodil v Selenči 20. augusta 1943. Už to, že Burčiarovská rodina bývala v dome, v ktorom sa narodil a žil spisovateľ Ján Čajak predurčilo zrejme jeho životnú dráhu. Po skončení základnej školy v Selenči študuje na gymnáziu a učiteľskom ústave v Báčskom Petrovci. Odtiaľ v roku 1966 nastupuje do učiteľskej služby v rodnej dedine, kde pracuje až do roku 1975. V tomto roku odchádza pracovať ako volený funkcionár do obecných služieb v Báči. Počas tohto obdobia spolupracuje v slovenskom vysielaní rádia Báč. Po ukončení osemročného mandátu sa nevracia do školy, ale berie ponúknutú prácu redaktora rádia Báč. Tu pracuje ako redaktor, novinár, hlásateľ a technik v jednej osobe až do roku 1997. Vtedy do jeho života zasiahla zákerná choroba a musel odísť na dôchodok. No ani vtedy sa nevzdal a v rámci možností pomáhal ako mohol či v rozhlase, či v divadle, ktorému venoval nemálo času buď ako režisér alebo technik. Je známy aj ako insitný dolnozemský maliar. Vystavoval na štrnástich spoločných výstavách dolnozemských maliarov. Známa bola aj jeho hudobná skupina Evergreen. Jeho odchodom strácajú Selenčania svojho „národného mravca“ a my Pukančania dobrého priateľa, ktorý si zamiloval náš kraj, našu kultúru i dobré pukanské vínečko. Spi sladko, priateľ Karol, svoj večný sen v rodnej dolnozemskej hrude.
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
