| |
|
|
 |
Ročník 2004
Číslo 5, September - Október
Práve ich za kôš priniesla žena z Gágorských lúk, z adamčíkovských stromov. Ktože ich zasadil? Z čoho vyklíčilo mladé orieša? Možno Samuel starší skôr, ako sa nevrátil z prvej svetovej vojny, mladý učiteľ v Bohuniciach, kde dodnes pri kostole spočíva jeho mladá žena.
Ale ty ľahúčko preskočíš letokruhy orechového dreva a sedíš ako chlapec v hľadisku Slovenského národného divadla. Za klavírom na javisku je výrazný charakterový herec Samuel, zastretým hlasom spieva najmilší chorál „Kdo jen na Boha se spoléhá...“ Je to dedinský učiteľ Orieška v Palárikovej hre Dobrodružstvo pri obžinkoch, alebo azda aj v Chalupkovom Kocúrkove.
Alebo ideš raz náhodou cez Devičany, začuješ známy nápev a slová „...a v Něm skládá svou naději“. Vystúpiš na chór, prisadneš k hráčovi. Netreba slov, oči sa dorozumejú a štyri ruky na klávesnici pokračujú v piesni, v akordoch, v súzvukoch, lebo za organom sedí herec Samuel Adamčík, ktorý prišiel na faru navštíviť brata energického Ladislava a krásnu Pavlu.
Nekonečno orechových plodov odvtedy popadalo. Storočný Samko, náš Samík, tu už dvadsať rokov nie je. Ale tie orechy, čo žena práve priniesla, budú onedlho na našom štedrovečernom stole ako tajomstvo a zázrak v tvrdej škrupine. Keď ju rozlúskneme, možno tam budú zlaté črievičky, červivé jadro alebo dobrá sila. Možno tam budú naši predkovia, ktovie.
Jeseň je obdobie, keď sa v Pukanci konajú oslavy, ktorými vyjadrujeme vďaku za dary zeme záhrad, ovocných sadov a viníc a vzdávame hold umu, starostlivosti a pracovitosti ľudských rúk. V tomto roku obec Pukanec v spolupráci so základnou organizáciou Slovenského zväzu záhradkárov a základnou školou pripravila na nedeľu 3. októbra celoobecné oslavy Poďakovanie za úrodu, ktoré sa začali v dopoludňajších hodinách svätou omšou v rímsko-katolíckom kostole a službami Božími v evanjelickom kostole. Popoludní sa už pred 14. hodinou začali schádzať návštevníci do areálu ZO SZZ. V Dome záhradkárov mohli obdivovať prekrásne exponáty na vkusne upravenej výstave ovocia, zeleniny, kvetov a ručných prác, ktorú slávnostne otvoril predseda Pavol Herczeg. V Klube záhradkárov si mohli prezrieť výstavu v minulosti používaných vinohradníckych potrieb, nástrojov a zariadení a premietali sa tam videokazety. Na nádvorí pri ľudovej hudbe folklórneho súboru Vatra z Tlmáč mohli ochutnať burčiak, jablčný mušt a slané pečivo.
Po prehliadke sa príjemne naladení návštevníci, účinkujúci a hostia pobrali v slávnostnom sprievode s ľudovou hudbou do Meštianky, kde bola vo vestibule pripravená výstava Slnko v plodoch, ktorú nainštalovali žiaci základnej školy. Výstava bola spojená so súťažou o najkrajšie naaranžovaný stôl a najkrajšiu výtvarnú prácu. Všetci obdivovali aranžérske umenie, talent a fantáziu žiakov, ktorí toto dielo vytvorili.
Kultúrny program sa začal o pol štvrtej. Deti z detského divadelného súboru Mladosť odovzdali chlieb a členovia folklórneho súboru Vajrab symbolický kôš tohtoročnej úrody z pukanských záhrad, sadov a viníc starostke obce Jane Bahnovej. Pani starostka vo svojom príhovore zhodnotila tohtoročnú úrodu, ktorú ovplyvnil oneskorený príchod pomerne vlhkej a chladnej jari, krupobitie v júni a nedostatok vlahy v druhej polovici leta. Poďakovala všetkým pestovateľom za to, že svojou usilovnosťou zveľaďujú ako záhradkári, ovocinári a vinohradníci našu pôdu. S pásmom poézie sa predstavili deti z Nedeľnej besiedky. Hodinový program tanca, spevu a hudby folklórneho súboru Vatra z Tlmáč, ktorý mal vysokú umeleckú úroveň, odmenilo publikum veľkým potleskom.
Na záver tohto kultúrneho podujatia moderátorka Mgr. Zuzana Ďurčová vyhlásila výsledky súťaže o najkrajšie naaranžovaný stôl a najkrajšiu výtvarnú prácu na výstave Slnko v plodoch.
V súťaži o najkrajšie naaranžovaný stôl získal na I. stupni 1. miesto II. ročník, 2. miesto IV. ročník a 3. miesto III. ročník, na II. stupni 1. miesto V. ročník, 2. miesto VI. ročník a 3. miesto 7. A trieda. V súťaži o najkrajšiu výtvarnú prácu porota udelila hlavnú cenu výtvarnému krúžku (žiaci 2., 3. a 4. ročníka) pod vedením Mgr. Márie Ďuricovej za obraz zo semien Strašiak. Na II. stupni v kategórii žiakov 5., 6. a 7. ročníka získali 1. miesto Veronika Arvajová (7. A trieda), 2. miesto Lenka Didiová (7. A trieda) a 3. miesto Martin Ďurica (5. trieda), v kategórii žiakov 8. a 9. ročníka 1. miesto Jana Fábiková (9. A trieda), 2. miesto Barbora Hurajová (9. B trieda) a 3. miesto žiačky 9. ročníka (Jana Fábiková, Monika Krajniaková, Zuzana Styková, Zuzana Ďureková) za plagát Zátišie s ovocím. Všetkým výhercom gratulujeme.
Srdečne ďakujeme všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali pri organizovaní celoobecných osláv Poďakovanie za úrodu.
2.9.
- starostka obce sa zúčastnila na slávnostnom otvorení nového školského roka 2004/2005 v Základnej škole v Pukanci
10. 9.
- pri príležitosti konania Salamandrových dní sa starostka obce zúčastnila spolu so zástupcami ďalších banských miest a obcí na slávnostnom zasadnutí obecného zastupiteľstva v kostole sv. Kataríny v Banskej Štiavnici
26.9. - 2.10.
- spolu s ďalšími 43 starostami z Mochovského regionálneho združenia bola starostka obce na pracovnej ceste vo Francúzsku, v atómovej elektrárni Dampierre (cestu financovali Slovenské elektrárne o. z. Mochovce a organizoval ju vedúci oddelenia pre styk s verejnosťou Ing. Rastislav Petrech)
3.10.
- v Pukanci sa konali oslavy Poďakovanie za úrodu
13.10.
- v Miestnej knižnici bolo pracovné stretnutie starostov regionálneho združenia miest a obcí Tekova, na ktorom ich predseda združenia informoval o zasadnutí rady ZMOS v Podbanskom, hodnotila sa zahraničná pracovná vo Francúzsku, podal sa výklad zákona o konflikte záujmov ústavných činiteľov a informácia o vodárenskej spoločnosti
15.10.
- starostka obce sa zúčastnila na pracovnom seminári starostov a primátorov v Nitre, kde odzneli informácie predstaviteľov ZMOS o ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu a fiškálnej decentralizácii územnej samosprávy
27.10.
- riadne zasadnutie obecného zastupiteľstva
Poslanci vzali na vedomie kontrolu plnenia uznesenia z predchádzajúceho rokovania, správu o kultúrnych podujatiach v obci v prvom polroku, správu o kontrole pokladničných dokladov obce, Obecného podniku služieb, Lespol s.r.o a základnej školy za 1. polrok.
Starostka informovala o záväznom limite dotácie na dofinancovanie rozostavanej stavby materskej školy, o rekonštrukcii kúrenia v materskej škole, o opravách miestnych komunikácií, o skončení prác na plynofikácií budov vo vlastníctve obce (Afrikola, Požiarna zbrojnica a Kaderníctvo) a o finančných prostriedkoch (90 tisíc korún) z fondu na plynofikáciu budovy Miestnej knižnice.
Obecné zastupiteľstvo schválilo správy o hospodárení obce, Obecného podniku služieb a Lespol s.r.o. Schválilo aj príspevok obce na pracovnú cestu starostky do Francúzska.
Poslanci odporučili starostke obce: vyzvať firmu Pleta-Plus z Banskej Štiavnice, aby uhradila nedoplatky, žiadať od Regionálnej správy a údržby ciest vyznačenie stredovej čiary na štátnych komunikáciách smerujúcich do Pukanca, informovať sa na úrade práce o pracovných príležitostiach v Novej Bani a rokovať o údržbe cesty medzi obcami Pukanec a Brehy.
Cieľom pracovnej cesty 43 starostov z Mochovského regionálneho združenia bola exkurzia v atómovej elektrárni Dampierre. Táto elektráreň je podobná typu elektrárne v Mochovciach. Sú tam však štyri reaktory, každý s výkonom 900 MW. Na ploche, akú má EMO je inštalovaných 3600 MW. Aj po dostavbe 3. a 4. bloku bude v Mochovciach inštalovaný iba polovičný výkon tejto francúzskej elektrárne.
Zaujímavá bola aj prehliadka skleníkového hospodárstva, kde sa využíva teplo z jadrovej elektrárne a na ploche 130 ha pestujú podnikatelia rôzne druhy priesad. Vedenie elektrárne v Dampierre nám sprostredkovalo aj stretnutie so starostami 10 obcí na okolí elektrárne. Hovorili sme o spolupráci obyvateľstva a samospráv s atómovou elektrárňou, o zisťovaní postojov občanov k výstavbe elektrárne a o financovaní obci v okruhu atómovej elektrárne. Rokovanie bolo pre všetkých prínosom, skúsenosti sme si vymieňali podľa veľkosti obcí. Je možné, že v budúcnosti vzniknú nové partnerstvá, nielen v oblasti atómovej elektrárne, ale aj v kultúre, športe či v iných odvetviach hospodárstva.
Ďalším cieľom pracovnej cesty bolo mesto Versailles, továreň na spracovanie komunálneho, priemyselného a nebezpečného odpadu. Navštívili sme výskumné pracovisko majiteľa licencie, patentu, ktorý nás podrobnou prednáškou oboznámil s teóriou spracovania tohto odpadu. Uskutočnil konkrétnu ukážku „spálenia pneumatiky“ - ako sa asi 1,5 kg pneumatiky termolyzou a biolyzou rozkladá na jednotlivé zložky. Tepelným pôsobením, nie horením, v uzavretom priestore bez prítomnosti vzduchu vzniká uhlie, bionafta a zároveň sa očistili kovy, ktoré sa môžu dať do kovového šrotu. Továreň dokáže separovať sklo a všetky druhy kovov. Firma prejavila záujem postaviť takúto továreň na Slovensku. Mesto Levice uvažuje o výstavbe, mala by stáť asi 400 miliónov korún. Francúzska strana ponúka financovanie jednej tretiny (so vstupom do spoločnosti). Ďalšou možnosťou je získanie finančných prostriedkov z ministerstva životného prostredia a z nadácií.
Posledná krátka zastávka bola v Paríži.
Pracovná cesta splnila svoj účel. Rozhodne je prínosom pre každú obec, pre každého starostu a primátora, ktorí sa na nej zúčastnili.
| Jana Bahnová, starostka | [ hore ] |
Pukanec daroval dvadsiatemu storočiu štyri rehoľné sestry. Tieto ženy sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu a službe ľuďom. Z veľkej lásky k Nemu sa zriekli rodinného života i man- želstva, aby sa tak naplno mohli venovať svojmu poslaniu. Mojou úlohou je opísať v skratke život sestry, ktorá už žiaľ nie je medzi nami, M. Gabriely Eleny Rudinskej. Zomrela 14. septembra 2004 po ťažkej chorobe vo veku 83 rokov a 63 rokov rehoľného života.
Narodila sa, vyrastala a žila v miestnej časti Majere. Vo svojich dvadsiatich rokoch vstúpila do spoločenstva Congregatio Jesu (Kongregácia Ježišova), ktoré je skôr známe pod menom anglické panny.
Sestra Gabriela pôsobila ako učiteľka zemepisu a prírodopisu v Prešove, Giraltovciach, potom nasledovalo sústredenie sestier v Kostolnej pri Trenčíne, Pruské, Nové Zámky, Fran- tiškov nad Ploučnicí (práca v textilnej
továrni), Teplice-Šanov (ošetrovanie zomierajúcich dôchodcov), Bílá Voda u Javorníka (práca v lese), Svojšice (domov dôchodcov), Horní Maxov (mentálne postihnuté deti), Bratislava (detský domov - upratovačka, domov dôchodcov), katechéza vo farnosti Blumentál, Báč.
Posledná rozlúčka so zosnulou sa konala 17. septembra o 14. hodine v kostole sv. Antona v Báči. Tam ju aj pochovali. Na pohrebe sa zúčastnil aj náš rodák kňaz, páter Viktor Štefan Locner O. Praem., ktorý sa s ňou osobne poznal. Vždy s láskou spomínala na Pukanec a jej myšlienky sem často zalietali. Jej posledné slová boli: „Boh ma z lásky stvoril a s láskou ma prijme k sebe.“ A vyslovila i tieto slová: „Mojou veľkou láskou bolo vyučovanie detí.“
Nech milosrdný a láskavý Boh zhliadne na jej celoživotnú službu a nech ju odmení večnou odmenou v nebi. Láska, ktorú rozdávala, pramenila z jej srdca takého veľkého a zároveň malého. Veľkého v konaní dobra a malého v uvedomovaní si svojej ľudskej slabosti. Nech tíško spí svoj večný sen. Nech tíško odpočíva jej telo v zemi a duša nech prebýva v kráľovstve lásky, pokoja a dobra. REQVIESCANT IN PACE!
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
V utorok 28. septembra popoludní som sa vracal z Obecného úradu. Ani som sa poriadne nedostal domov, už som musel ísť na faru, že vraj prišli sestričky. Keď som tam prišiel (pán farár nebol doma, ženy upratovali a hneď si spomenuli na mňa), čakalo ma milé prekvapenie. Bolo to prekvapenie v podobe troch rehoľných sestier z Congregatio Jesu - Kongregácie Ježišovej. No najväčšie prekvapenie bolo, že som sa stretol so sestričkou rodáčkou z pukanských Majerov, sestrou Kamilou Halajovou.
Sestra Kamila Halajová sa narodila 17. júna 1931 na Majeroch. Keď sa rozhodla, že svoj život zasvätí Bohu, odišla do Prešova, do Ústavu Sancta Maria. Tu bola až do roku 1950. Potom sa začala jej strastiplná cesta. Spolu s ostatnými sestrami ju previezli do Spišskej Soboty, kde bola dva a pol roka. Odtiaľ ju preložili do Ivanky pri Nitre. Pobudla tu krátko, lebo, ako spomínala, mala tri prečiny, pre ktoré ju preložili na mesiac do Mučeníkov (teraz Močenok). Z Mučeníkov ju dali na tri roky na štátny majetok Voderady pri Piešťanoch. Pracovala tam v poľnohos- podárstve. V roku 1961 ju previezli do Javorníkov v Sliezsku, no nie nadlho, len na rok. Z Javorníkov ju odviezli do Svojšíc pri Kolíne, kde pomáhala sestrám v domove dôchodcov. Tu si urobila zdravotnú školu. Za Dubčekovej éry sa vrátila na Slovensko, do Bratislavy. Pôsobila ako učiteľka náboženstva vo farnosti Blumentál. Prišiel však rok 1970 a s ním i akési zmrazenie. Znovu odišla do Čiech, do Horného Maxova. Opatrovala tam mentálne postihnutú mládež. Zhruba po polroku ju preložili do domova dôchodcov v Košítkach (okres Mladá Boleslav), kde žila a pracovala až do júna 1980. V tomto roku sa konečne dostala domov na Slovensko, do Báču. V kláštore pôsobila ako zdravotná sestra do roku 1990. Báč nie je taký neznámy. Sestry v Báči vykonávajú veľmi dôležitú a zároveň zaujímavú prácu - pečú hostie (nekvasený chlieb, ktorý sa používa pri sv. omši) pre celé Slovensko.
V rokoch 1990 - 1995 pôsobila ako katechétka v Bardejove. Jej cesta však nebola na konci. Opäť sa dostáva do Prešova a potom na tri roky do Ružomberka, kde opatrovala ťažko chorú matku jedného kňaza.
Po čase Ružomberok zamenila opäť za Prešov, ale len nakrátko. Dostáva sa do kňazského domova vo Veľkom Šariši. Rok 2000 ju privítal v Prešove. Od roku 2002 až dosiaľ žije v Báči.
Nech ju všemohúci Boh obdarí ešte pevným zdravím, aby tu ešte mohla byť, žiť i pracovať. Jej život nám jasne ukazuje veľkú lásku ku Kristovi. Veď len pre Neho a kvôli Nemu robila, robí a aj bude robiť to, čo koná. Poprajme jej hojné zdravie, šťastie, spokojnosť v kruhu jej spolusestier. A ak Boh dá, radi sa s ňou všetci opäť stretneme.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Na Žuhráčke sa 28. augusta 2004 konala oslava 60. výročia SNP. Odchod z Pukanca bol o pol deviatej, ale odišlo sa až o deviatej, pretože sme nakladali do ávie aparatúru, ktorá bola určená na ozvučenie slávnosti. Po príchode do Devičian sme sa na Žuhráčku vybrali pešo. Keď sme tam prišli, začal sa program bohatý na pocity a poučenie. Počas programu prišli naši americkí priatelia. Čakala som, že prídu priami účastníci SNP. Dosť ma zarazilo, že medzi potomkami vojakov, ktorí prišli, bol aj dvanásťročný chlapec. Moja spolužiačka si všimla, že toho chlapca už niekde videla. Vyskúšali sme svoje znalosti z angličtiny a opýtali sme sa ho, či nemá svoju fotografiu v učebnici angličtiny. Prisvedčil a zároveň aj jeho mama. Je odfotografovaný v učebnici s názvom Projekt 1 pre piaty ročník.
K vzácnym hosťom oslavy patrili aj podplukovník v. v. Pavel Slúka, rodák z Pukanca, a generálporučík v. v. Ján Husák.
Po programe nadišiel čas na posedenie pri ohnisku poniže chaty. Potom sa začalo odchádzať domov. Domov sme si priniesli príjemé spomienky a na pamiatku vlastnoručné podpisy našich amerických priateľov. Dúfam, že sa takéto vzácne stretnutia budú opakovať.
| Anna Galbavá, ZŠ Pukanec, VII. A | [ hore ] |
Jesenný novembrový sychravý deň... Takých je v novembri tridsať, a predsa tento dušičkový sa nám prihovára najdotieravejšie. Chce, aby sme celý venovali spomienke a úvahe najvážnejšej - otázke života a smrti. Naše cintoríny, ktoré sú zväčša cez rok opustené, dnes znovu ožívajú. Dnes vidno na cintoríne kdekoho. Každý sa tu správa vážne, nevidieť usmiatu tvár, nepočuť hlasný hovor - každý rozmýšľa nad tajomstvom života a smrti. Na cintoríne vládne svätý pokoj a tichá nemota. Zamyslené tváre, sklopené oči, tmavý šat, tichý šepot modlitby Odpočinutie večné daj im, Pane prezrádzajú, že sa i nás dotýka skutočnosť, o ktorej uvažujeme.
Áno, začiatok novembra je naozaj taký. Vtedy viac ako inokedy pamätáme na tých, čo nás predišli. A odišli... Kam? Starý Pukančan povie: na Madáčku. Ale skúsme sa vrátiť dozadu o takých sedemdesiat-osemdesiat rokov. Ako sa vtedy pripravovali na tieto dni starí Pukančania? Podľa spomienok pani Kataríny Blahovej ľudia hroby čistili a obkladali jedľovou i smrekovou čečinou, prípadne nalámali krušpánové vetvičky alebo i zimozeleň. Ešte prv sa hroby obkladali machom (mochon). Toto spomína i Ľudo Ondrejov vo svojom diele Zbojnícka mladosť, kde píše, ako Jerguš očistil otcov hrob a obložil ho machom.
Na kríže sa dávali zelené vence, najčastejšie z čečiny (čačiňi), ale sa robili i zo zimozeleňa alebo brečtanu (ňevolnuo dreuko). Veniec tvorila ohnutá liesková palička, na ktorú sa priväzovala čečina. Takéto vence si zväčša ľudia robili sami. Vo väčšom na predaj ich vyrábali viaceré ženy, napríklad pani Anna Belujská, tetka Ana Blahová, Búlička, Šušíčka, Považanka, Zolerka... Výrobou čečinových vencov na predaj sa zaoberali hlavne obyvatelia Uhlísk.
Na hroby sa dávali kvety. Každý dal také, aké mal. Chryzantéma (krezenťína) bola len tá drobná. Kto ju nemal, dal karafiáty (kľinčoki), georgíny (gorgíňe), a kto nemal ani to, natrhal v pasekách imelovník biely (pukáče - kríček, na ktorom rastú biele guľôčky), ba zbierali sa i vetvičky so šípkami a takto jednoducho a skromne sa vyzdobili hroby blízkych. Vráťme sa však ku chryzantéme. V súčasnosti začína byť opäť populárna drobná chryzantéma. Prvú veľkú chryzantému do Pukanca priniesli sestry Krtuľky, ktoré bývali na terajšej Štiavnickej ceste v dome, kde dnes býva rodina Vágova. Objednali Ondýnu (tak sa volá) a začali ju pestovať. Tvorí krásne biele hlavy so zelenkastým stredom. Ľudia si začali pýtať od Krtúľok šťepíke a korenčoke, a tak sa rozšírila po Pukanci. Chryzantéme Ondýne prischlo nové meno - Krtuľka alebo Kutrľka, čo trvá dodnes.
V predvečer sviatku Dušičiek na Všechsvätých sa konáva pobožnosť pri kríži. Ako spomínala pani Katarína Blahová, počula od svojej starkej Považanovej, že na túto pobožnosť sa chodievalo v procesii (prosecii). Neskôr sa už od nej upustilo a veriaci sa stretli pri kríži, kde bola vykonaná pobožnosť za všetkých zomretých. Konáva sa i dnes na novom cintoríne pri kamennom kríži.
Sviečok bývalo v minulosti na našich hroboch málo. A kahance vôbec neboli. Ale... Často sa sviečky kradli. To mi potvrdila pani Anna Hindiová-Tegelhoffová, ktorá vravela, že sviečky často mizli pod rukami chlapcov a dievčat, ktorí ich roztápali a robili si z nich malé guľky na hranie. No sviece mizli i pod rukami dospelých. Boli to hlavne takí, čo ešte nemali v domoch zavedenú elektrinu, petrolej bol drahý a im sa videlo lepšie potiahnuť sviečku z cintorína, ako ju kúpiť v obchode (sklepe).
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Rodina sedela pri televízore. Bol večer a boli tam všetci. Otec, mama i deti. Mrzivá hudba filmu plného napätia a stresu prenikala do kostí. Ešte chvíľu, a už ho dolapia... No predsa toho zločinca, čo vykradol banku a zabil už troch ľudi...
O chvíľu sa skutočne film skončil. Vraha chytili a doma zapálili svetlo. Vyčerpaní z napínavého filmu vstávali z válendy. „No, toto sme veru nemuseli pozerať...“ zašomrala mama len tak, ako výčitku pre seba. „Máš pravdu, bola to hlúposť,“ ozval sa otec, lebo začul jej tiché slová. Deti boli ešte v tranze či v šoku po tom, čo videli... „Rýchlo sa umyť a spať!“ To bol povel pre deti zahĺbené do fantázie.
V noci sa báli vstať z postele, a tak zobudili tatka. Snívalo sa im o filme a zdalo sa im, že v každom rohu číha nebezpečenstvo... No postupne si na takúto surovosť zvykli. Vôbec im neprekážalo pozerať si na internete stránky, kde auto zabíja človeka alebo teroristi komusi odseknú hlavu. Vyrastajú z nich ľudia, ktorí cítia, že je všetko chladné okolo nich, ale sami nevedia, ako tento chlad premeniť, ako zapáliť oheň lásky, citu a porozumenia...
Bola aj iná rodina. Tiež večer všetci sedeli, no nie pri televízore, ale pri stole. Po spoločnej večeri. Niekedy síce tatko chýbal, bol v robote, ale už ho netrpezlivo čakali. No teraz už bol s nimi. Zapálili sviečku a začali sa modliť ruženec. Aspoň jeden desiatok večer, to bolo ich pravidlo.
Mamička im vysvetlila tajomstvo, ktoré sa išli modliť. „Ktorého si v Betleheme porodila...“ Porozprávala, ako sa Pán Ježiš narodil v chudobnej maštaľke, ale mal nás veľmi rád - preto všetko zniesol a obetoval z lásky k nám. „Vidíte, deti,“ hovorila mama, „svätý Jozef i Panna Mária sa postarali o neho, keď bol ešte malé dieťatko. Aj okolo nás sú takí ako On. Nie sú všetci takí malí. Sú aj veľkí a možno aj takí ako vy... A oni tiež potrebujú, aby ste im niekedy pomohli. Niečo priniesli, niečo podali, pozdravili sa im, alebo aby sme sa za nich pomodlili.“ „Mama, Ježiškovi nebola zima? Veď sa narodil v zime a v zime je predsa sneh a ja som videl, že nebol ani zakrytý...“ ozval sa malý Janko. „Neboj sa, Janko, tam nie je taká zima ako u nás. A to je len na obrázku tak nakreslené, ale on bol dobre zavinutý do plienok a do všetkého, čo mali pri sebe...“ Chvíľu sa ešte rozprávali, lebo aj druhí chceli k tomu čosi povedať...
Potom si pripomenuli blízkych z rodiny i vzdialených, spolužiakov i spolužiačky, ba i učiteľov aj pána kominára a ešte všelikoho, o kom si mysleli, že sa treba za neho pomodliť. Po modlitbe desiatku im otecko povedal, že je veľmi rád, že dnes poslúchali mamičku a doniesli dobré známky zo školy a že aj Pán Ježiš má z nich radosť. Mamička išla potom ukladať deti do postieľky. Dali dobrú noc oteckovi a rozmýšľali o tom, ako to bolo v Betleheme, o Pánu Ježišovi, o chorom susedovi či smutnom kamarátovi, ba i o psíkovi a mačičke, ako im je vonku zima. A potom spokojne zaspali.
Takýto pokoj duše, predstavivosť plná krásnych vecí a dobrých skutkov, to tvorilo ich detstvo. Kam šli, všade túžili robiť dobro a všade si pripomínali, že Pán Ježiš je s nimi. Keď vyrástli, mamička im dala ruženec. Nosili ho stále so sebou. Bolo pre nich samozrejmé pri ťažkostiach a skúškach utiekať sa k Panne Márii... A keď sa vydali, oženili a keď sedeli pri stole so svojimi deťmi, tak ako kedysi i teraz sa modlia ruženec a pokoj, pohoda a radosť vládne v ich rodine...
Mnohí sa nad tým pozastavujú a pýtajú sa, prečo je to u nich tak... Preto, lebo Pán Boh neprestal byť pre nich aktuálny a dôležitý, a preto, že vždy večer si sadli okolo stola a modlili sa desiatok, pri ktorom mysleli na svojich najbližších i vzdialených, na živých i mŕtvych i na seba samých. „Nikdy nebolo počuť ani slýchať, že by bol niekto opustený, kto sa pod Tvoju ochranu utiekal a Teba o pomoc alebo prímluvu žiadal, Panna Mária.“
Z časopisu Magnifitel
| Mgr. Ján Mališ, rím. kat. farár | [ hore ] |
Zaslúžilá učiteľka Janka Anna Bahnová, sestra národného umelca Vlada Bahnu, milovala Pukanec. Bol jej celoživotnou láskou. Rada ho navštevovala a takto spomínala:
Sú všelijaké: z prechádzky, zo školy, z práce, z výletov či zájazdov, z návštev, z cintorínov... Ochotne sa ľudia vracajú z cudziny, lebo idú domov. Áno, návraty domov patria medzi najvzácnejšie - najmä ak sa do pôvodného domova vraciame len občas.
V slnečnej jeseni ma nielen volanie tých, čo mi ešte pri živote ostali, ale aj silná túžba priviedla domov do Pukanca. Pohľadmi som objímala dôverne známe prostredie. Videlo sa mi, že ma naše mestečko víta ako svoju. Únava z cesty sa vytratila, keď som sa kochala krásou kvetov v záhradkách: ruže a georgíny majú zvláštne čaro v jesennom slnku. A tie muškáty v každom obloku! A dojímavá krása vážnych chryzantém... Prijala ma láska príbuzných i priateliek z detstva. Besedy naozaj vzácne! Odvíjali sa pred našimi zrakmi a v dušiach i pamäti milé aj vážne zážitky - tak ako ich dni a roky prinášali.
Potúlala som sa cestičkami a chodníčkami chotára. Stromy i vinice ponúkali svoju úrodu. Priťahovala ma aj krása našich hôr. Cez ne môžeš prejsť až k Hronu; iným smerom do Banskej Štiavnice, kde i naša dávna mlaď navštevovala známe školy.
Zhovárala som sa so živými, ale aj s tými, ktorí už roky spia pod rovmi na oboch cintorínoch.
Moja láska i obdiv patrí trvale mojim pracovitým rodákom. Ženy toľkých generácií tu dorábali prekrásnu zeleninu a po trhoch ju predávali. Koľké batohy na chrbtoch odnosili do Levíc a do Štiavnice! Ak si niektoré, dve-tri, aj najali furmana, i tak museli kus cesty prejsť pešo, aby koníky vládali s ťažkým nákladom hore brehmi. A koľko kvetnej krásy vedeli vyčariť ruky tých našich neúnavných žien, nielen pre svoje potešenie, ale aj pre paničky z okolitých miest. Chlapi zase hlušili v remeslách - ale bez zlatého dna!
Pre mňa a pre mojich rovesníkov sú stále vzácne i budovy našich starých škôl. Vďačnú spomienku som venovala svojim prvým učiteľom. I naši rodičia sa radi rozpomínali na svojich dobrých učiteľov, ktorým záležalo na tom, aby odchovali generácie pracovitých, súcich a národ milujúcich občanov. Náš Pukanec ešte nezabudol na svojich vlasteneckých učiteľov Kupčoka a Sekana. Kvety spomienky som položila na ich rovy - za mamu, za otca...
Dom starej mamy - pamätník milých šťastlivých rokov nášho detstva. Keď som pred ním zastala pod starou hruškou, zabudla som na súčasnosť. Myseľ mi zaplavila vlna spomienok. Bol rok 1914 - rok nešťastný. Pred domom oproti starej hruške zastal vtedy
- koncom júla - koč, ktorý nás - mamu, mňa a pred týždňom narodeného bračeka - doviezol domov, lebo l. augusta mal otec rukovať do vojny. Na hrkot kolies vyšla stará mama pred dom a so slzami brala mame zo stŕpnutých rúk dieťa vo vankúši. Pamätám sa, ako vítala nového vnuka: Nuž do čoho si sa to narodil? - a slzy jej stekali dolu tvárou.
Vojnové biedy kvárili srdcia materí, no my sme vtedy nemohli poznať dosah diania, čo ľudí znešťastňovalo. Schúlené nad skromnými hračkami, bábikami hrali sme sa - šťastné deti - vo svojich kútikoch. Len niekedy sme sa započúvali do tých čudných rečí, čo si veľkí rozprávali, vždy takí ustarostení.
Za desiatky rokov sa všelijaké víchry prehnali aj nad naším domovom. Biedy, choroby a iné trampoty, čo našich rodných tak stravovali, sa minuli. Otcovia sa mnohým deťom vrátili - aj nám - no mnohým aj nie. Životná borba ľudí rozháňala po vlasti i ďaleko od rodných chotárov. No taký domov, aký sme mali v detstve, zostáva najmilším.
Tá stará hruška s hrboľatým kmeňom vari spomínala so mnou. Keď som dala priechod spomienkam a chcela už odísť, odrazu zadul vietor a zhodil mi k nohám lesklý lístok namaľovaný jesennými farbami. Zohla som sa preň a schovala si ho do tašky. Vzápätí nový závan vetra a hruška mi poslala svoj krásny žltý plod. Tú poranenú hrušku som si nemohla natrvalo nechať, ale kým budem nažive, nezabudnem na túto sviatočnú chvíľu, keď sa tu so mnou zhovárala minulosť dávno odviatych rokov.
Sem domov - na rozhovory rád prichádzal za roky aj môj brat, ktorý sa hrával s deťmi pod touto hruškou, ktorého v rodine všetci tak milovali... Už nemôže prísť. My chodíme za ním pozhovárať sa do záhrady pokoja, kde mu naši rodní s kvetmi i zem z domova sypali do rovu vtedy, keď jeseň zase stlala zlaté lístie po trávnikoch - aj v Slávičom údolí...
Janka Anna Bahnová zomrela roku 1989 v Lubine a pochovaná je v Hrušovom, kde pôsobila 23 rokov. Tam bola 23. júla 2003 spomienková slávnosť na ňu spojená s odhalením pamätnej tabule na bývalej škole, v ktorej učila.
V čom šťastie, v čom krása života je skrytá?
Človek sa nejeden sám seba pýta.
Keď prácu sprevádza úspech a zdar?
Či keď dnes viac máš, než dosiaľ si mal?
Možno v tom, čo srdcu hovorí,
keď umelec v tvorivej sile
bohatstvo svojho vnútra ti otvorí.
Alebo azda sláva ti postačí,
keď niekto žičlivý je aspoň na čas?
Janka Anna Bahnová
| Katarína Patáková | [ hore ] |
Obľúbeným kúskom Henryho Houdinyho bolo, že sa dal zviazať, zavrieť do kovovej rakvy a hodiť cez palubu lode. Všetci tuhli od hrôzy, ale on bol o chvíľu na hladine živý a zdravý. Mal v zásobe aj iné kúsky - dostal sa zo zvieracej kazajky visiac hlavou dolu na mrakodrape alebo utiekol z hrobu, kde bol zakopaný v hĺbke dva metre pod zemou. Pre svojich divákov bol Houdiny nepremožiteľný. Aj on sám tomu možno veril. Nikto sa neodvážil hádať, akým spôsobom odíde z tohto sveta.
Raz, keď prednášal svojim študentom, nezabudol sa pochváliť, aké sú jeho svaly vypracované. Potľapkával sa po bruchu a hovoril, že znesie akýkoľvek úder. Kým sa spamätal, uštedril mu jeden zo študentov hneď dva. Houdiny zomrel o dvanásť dní na pretrhnutý apendix. Slávny majster kúziel unikal pred smrťou, ale podľahol jej vtedy, keď s ňou nepočítal.
Skutočne niet úniku pred smrťou? Ale je! Pretože: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (R 5,8) „Veď ak veríme, že Ježiš umrel i vstal z mŕtvych, tak Boh skrze Ježiša priviedol spolu s ním aj tých, čo zosnuli.“ (1 Te 4,14)
Smrť je pre veriaceho človeka pôrod do večného života. Únik z našej smrti je Ježišova smrť a náš večný život je zaručený jeho slávnym vzkriesením. Nemusíme žiť v strachu zo smrti, ale nemali by sme ani pasívne čakať, kým ten okamih nastane. Múdry Šalamún nám radí: „Rob všetko zo svojej sily, čo môže tvoja ruka urobiť, lebo v záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce, ani myšlienky, ani poznania, ani múdrosti.“(Kaz 9,10)
Život nám bol daný preto, aby sme v ňom konali vôľu nášho Pána. Jeho vôľa je predovšetkým naše spasenie a potom služby v jeho mene.
Človek má so smrťou nielen počítať, ale má byť na smrť aj pripravený. Vážne chorý alebo starý človek s tým počíta, ale denne umierajú ľudia, ktorým ani nenapadlo, že práve tento deň môže byť ich posledný. Nezáleží na tom, kedy a ako smrť príde, ale na tom, čo sme urobili, čo sme mohli, keď bol ešte čas.
| Mgr. Renáta Degúlová, ev. farárka | [ hore ] |
Významný divadelný a filmový herec. Narodil sa 23. júla 1904 v Bohuniciach, zomrel v roku 1984 v Bratislave. Rodičia Samuel Adamčík a Anna Cibulková z Pukanca. V roku 1924 absolvoval Učiteľský ústav v Banskej Štiavnici, 1925-1946 učil v Štátnom ústave pre hluchonemých v Kremnici. Od roku 1946 spolu s manželkou Oľgou člen Novej scény v Bratislave, od roku 1951 činohry Slovenského národného divadla. Výrazný predstaviteľ charakterových úloh v domácom aj svetovom repertoári, najmä klasickom - Chreňovský v Záborského Najdúchovi, Orieška v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch, Serebrjakov v Čechovovom Ujovi Váňovi, Egeus v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Účinkoval vo filmoch Pole neorané, Rodná zem, Drevená dedina, Štyridsaťštyri.
| Z Encyklopédie Slovenska | [ hore ] |
Prišla jeseň, čas zberu úrody. Pivnice a sklady sa začali plniť. Niekto je so svojou prácou pri dopestovaní úrody spokojný, iný menej. Tí, ktorí sa o svoje sady, záhrady a vinice starostlivo starali, mali možnosť výsledky svojho snaženia zviditeľniť na výstave ovocia a zeleniny.
Začiatkom októbra sa už tradične v našej obci konajú oberačkové slávnosti - Poďakovanie za úrodu, spojené s výstavou v Dome záhradkárov a výstavou Slnko v plodoch, ktorú aranžujú žiaci školy. Kto sa zúčastnil na oberačkových slávnostiach, mal možnosť obdivovať a zhodnotiť šikovnosť a kreativitu školopovinných detí. A o tom, že sa bolo čím pochváliť, svedčili vkusne a zároveň hravo naaranžované plody. Deti priniesli mnoho prírodnín a ich šikovné ruky v priebehu dopoludnia oživili priestory vestibulu starej školy.
Každá trieda od I. až po IX. ročník sa návštevníkovi prihovorila veršom, básňou či pesničkou. Na hodinách výtvarnej výchovy malí maliari vytvorili prekrásne zátišia ovocia a zeleniny. Nezabudli namaľovať aj naše pukanské ľochy a viničky okolo nich - miesta práce, potu, ale i oddychu a stretávania sa pestovateľov viniča.
Bolo obdivuhodné, s akým zápalom deti pri aranžovaní výstavy pracovali. Všetci chceli byť najlepší. Veľmi ťažko bolo vybrať najkrajšie práce, ale rozhodnúť sa muselo (výsledky sú na prvej strane).
Ďakujeme obecnému úradu za spoluprácu. Našu činnosť každý rok podporuje a finančne prispieva na odmeny pre žiakov, ktorí pracovali na výstave. Deti boli odmenené vecnými cenami.
Dúfame, že o rok znovu dokážeme, že naši žiaci sú šikovní, majú vynikajúce nápady a dokážu ich realizovať. Nezabúdajme, že s podporou nás dospelých vychováme novú, zodpovednú a citlivú generáciu. Želajme si veľa odvahy a chuti, aby sme aj na budúci rok sme mohli hodnotiť prácu žiakov našej školy.
| Ing. Eliška Pacherová, učiteľka ZŠ | [ hore ] |
Prečo taký nadpis, keď chcem písať o separovanom zbere a komunálnom odpade? Nuž vysvetlím. Varíme doma obed, čistíme zeleninu, rozbíjame vajíčka, používame maslo v obale... ostávajú obieľky, škrupiny, alobal. Vieme, že si to doma nedáme pod koberec, patrí to predsa do kontajnera! Jeme, pijeme, robíme si osobnú hygienu. Tiež vznikne niečo, čo patrí do kontajnera a nie pod posteľ. Zatiaľ je to v poriadku, vieme kde to patrí! Ideme to vyniesť do kontajnera. Ale ten na separovaný je predsa bližšie ako ten na komunálny! Šup odpad, náš produkt, teda tam, ušetríme si nohy! A sme pri tom! Doma máme poriadok. Že to ale nie je v poriadku, kde sme to dali, nás nemusí zaujímať? Nezaujíma nás ani to, že tí, čo s tým ďalej robia, sú tiež ľudia. Nech sa hrabú v bordeli po nás! Máme doma kopu nepotrebných vecí, starých papúč, pančúch, liekov, mastí, pokazených zaváranín... Prečo to nedať do vreca na separovaný odpad a navrch dať plasty alebo papier? Nech to odvezú! Potom tvrdíme, že separujeme, komunálny odpad triedime. Upratujeme garáž, izby, komoru, brakujeme staré autá, najlepšie to bude vyviezť za Pukanec a urobiť divokú skládku, hlavne, že doma máme poriadok, komunálny odpad neprodukujeme, žetón nepotrebujeme, lebo stojí 60,- Sk. Ani si neuvedomíme, že náš odvoz nás možno vyšiel rovnako draho ako ten žetón. A že to nie je v poriadku? Nezáujem. Ale zaujímať by nás to malo, lebo všetko niečo stojí: aj separovaný zber aj likvidácia divokých skládok. Uvedomíme si to až keď sa zvýšia poplatky? Vy to nerobíte? Všetka česť tým, ktorí to nerobia, im patrí poďakovanie ale neverili by ste, koľkí sa nájdu v týchto riadkoch. Buďme radšej dôsledne poriadkumilovní. To, čo patrí do separovaného zberu, dajme tam, ale čo nie, dajme do komunálneho odpadu. Uvedome si, že dôsledným separovaním sa oveľa znižuje množstvo komunálneho odpadu, a že takúto možnosť nemajú v každej obci. Túto možnosť majú občania v 22 obciach, ktoré sú v Združení Tatiar. Na zbere separovaného odpadu a jeho triedení a ďalšej úprave je zainteresovaných päť stálych zamestnancov. Ich práca nie je zanedbateľná, veď za deväť mesiacov tohto roka sa zviezlo, vytriedilo, zlisovalo a odovzdalo 63 300 kg papiera a kartónov, 28 000 kg plastov a 34 600 kg skla. Ale zároveň sa vytriedilo ešte aj množstvo komunálneho odpadu, ktorý tam vôbec nemal byť. Napríklad za posledné tri mesiace ho bolo skoro pol tony. Myslím si, že aj od prístupu k odpadom sa odvíja naša poriadkumilovnosť. Či sme poriadkumilovní a tým aj vyspelí? Urobte si svoj názor. Ja ho už mám.
| Mária Pacherová, Združenie Tatiar | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
