| |
|
|
 |
Ročník 2005
Číslo 1, Január - Február
Zlé znamenie. Na brieždení Nového roka, keď rieky a potoky majú mať zamrznuté dno a vtáci krehnú v krovinách, cez odchýlené okno sa ako zvonec ozval slávik, Lusciola luscinia. Aspoň tak som si ho nazval, možno to bola čečetka, čičmanec sťahovavý, čvíkota, lakôtka, hrúzik, stehlík, pinka, apík domáci, oľča, štebôtka, mariška poľná, kišasonka, timravka knižná. Sýkorka nie, tej ešte len sypem súcitné raňajky na okenicu. Drozd nie, ten nezvoní, ale tercuje. Orol skalný slovenský asi ťažko.
Niet veštby, ale je znak.
Dobré znamenie. Na brieždení Nového roka, napriek tomu, že potoky a pramene majú zamrznuté dno a vtáci mrznú v povetrí a húšťavách, cez odchýlený oblok zazvonil slávik. Všetko je otázka štylistiky, lexiky a sémantiky. Alebo slobody.
Každé znamenie je nejednoznačné, možno ho vykladať tak i onak a inak. A to je vlastne dobre. Kým sú znamenia, je dobre. Kým ich dostávame, akékoľvek. Že skutočnosť je mnohá a nekonečná. Že máme voľbu a výber. Zvolenie zvonenia. Zvon slobody a šírky, možno aj hĺbky. Najdôležitejšia je zámienka a stimul na uvažovanie, myslenie, premýšľanie, reflexiu i sebareflexiu. Teda spôsob, ako sa pozeráš naokolo.
V okamihu, keď človek prestane považovať svoje bytie a jeho znamenia za samozrejmosť a uzrie ich ako čosi nepreniknuteľne tajomné, začína sa myšlienka. Pravdaže, aj literatúra je znak, nie veštba. Spočíva v myslení, v nezábavnom zápase, hľadaní a pochybovaní, teda v nejakej výpovednej hodnote. Aj ten najsprostejší písací stroj a počítačová klávesnica to vedia. Aj nevzdelaná sýkorka.
Vidím to na nej, keď mi klope na sklo v obloku, v obleku, v oblaku, v oblúku. Možno vrana, havrana čierna...
Dávna a dobrá Tradícia memoárovej literatúry pokračuje a zintenzívňuje našu kultúrnu ľudskosť. Jej formy a spôsoby hovoru sú rôzne: od osobných zápiskov, dokumentov, realistickej popisnosti hoci po rozhovor ako v prípade novej knihy Alberta Marenčina Nezabúdanie. Celkom inak to urobil Ivan Kadlečík v knihe Žiť sa dá len autobiograficky (L.C.A. 2004).
Pomocou počítača zostavila a skomponovala jeho žena akúsi žiarivú a zaujímavú vitráž či koláž z kamienkov a sklíčok Kadlečíkových textov publikovaných prevažne v rozhovoroch so známymi spisovateľmi a novinármi. Pre čitateľov, ktorí lepšie než slovu rozumejú obrázkom, kniha obsahuje čosi vyše stovky fotografií od začiatku 20. storočia po takmer dnešok.
Vždy je v umení dôležité slovko „ako“ a nie „čo“. Potom daný život a životopis nemusí byť nabitý krvavou dramatickosťou a nezmyselnou hektikou. Aj keď obyčajná faktografia môže mať zmysel pre pamäť spoločenstva, predsa len je hodnotnejšie, ak písanie ako v danom prípade - prináša aj reflexiu, metaforu, víziu, epický nadhľad irónie či sebairónie, pátos, skepsu i žart. Teda všetky rekvizity, ktoré charakterizujú a naznačujú možnosti románu, jeho signály a znaky.
„A tak si sedím v pracovni, v knižnici, v tom klamnom labyrinte slov, viet a súvetí. Zavrel som všetky hviezdy svojím viečkom. Listujem si v pamäti, akoby som kráčal po zalistenej zemi, kým noci tvrdnú ako tuhy. Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký a budúcnosť to, čo mi vzali veky. V poli stojí strašiak, nebojme sa avšak.“
Literárni mudrci trúchlia, že v našej literatúre je málo kritickej reflexie z čias „diktatúry proletariátu“ i zo súčasnosti, že na to akoby nebolo dosť odvahy a poznania. Nie je to celkom pravda, lebo u viacerých súčasných spisovateľov možno nájsť viac či menej priamych i nepriamych svedectiev hlbšej a nepovrchnej výpovede. Kadlečíkova kniha k nim nesporne a zodpovedne patrí.
| Zuzana Kadlečíková | [ hore ] |
Na poslednom zasadnutí obecného zastupiteľstva 13. decembra 2004 sa zúčastnilo osem poslancov.
Poslanci vzali na vedomie kontrolu plnenia uznesenia, žiadosť Mestskej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu o predaj pozemku a informáciu starostky obce o podpore požiadaviek Zväzu automobilovej dopravy zo strany starostov a primátorov.
Obecné zastupiteľstvo schválilo rozpočet obce na rok 2005 s pripomienkami, všeobecne záväzné nariadenia č. 1/2005 a č. 2/2005 o dani z nehnuteľností a o miestnych daniach a miestnych poplatkoch za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území obce s pripomienkami, a vyradenie, bezplatný prevod a podmienky prevodu majetku pre Združenie obcí pre separovaný zber Tatiar. Ďalej poslanci schválili finančnú pomoc Vysokým Tatrám (1,- Sk na obyvateľa), plán práce Obecného zastupiteľstva na rok 2005 a plány komisií, poskytnutie 6000,- Sk na vydanie publikácie Miroslava Piusa Ruky a hlina a predaj pozemku na výstavbu čerpacej stanice.
Na záver poslanci odporučili starostke obce zistiť vlastníka vodného diela, ktoré užíva Slovenský rybársky zväz.
Základná škola v Pukanci uskutočnila 2. februára 2005 zápis žiakov do 1. ročníka. Zapisovali sa deti narodené od 1.9.1998 do 31.8.1999. Zapísaných bolo šestnásť žiakov. V dvoch prípadoch rodičia žiadajú o predčasné zapísanie, ktoré bude možné po predložení odporúčania od detského psychológa a po súhlase detského lekára. V novom školskom roku škola otvorí jednu prvú triedu.
| Mgr. Dušan Bahna, riaditeľ školy | [ hore ] |
Pre tých, ktorí sa radi zabávajú, usporiadal folklórny súbor Vajrab 29. januára 2005 už po piaty raz fašiangový ples.
V jedálni základnej školy ho svojím vystúpením otvorili mažoretky - žiačky tunajšej základnej školy pod vedením pani učiteľky Janky Maľovej. Celý ples hudbou podfarbovala a do tanca hrala skupina SMS. Večeru pre účastníkov plesu pripravili a podali kuchárky základnej školy.
Neodmysliteľnou súčasťou takéhoto podujatia je tombola. Vecnými a finančnými darmi do nej prispeli miestne firmy a podnikatelia: PEC, Afrikola, Gazdovské potreby, Lesy SK, Slovenský zväz záhradkárov, Záhradkárska technika, KERP M, Drevorez, Ján Brnák, Ján Frank, Vladimír Weinciller, Eva Rádiková, Jozef Sedliak, Peter Schwarc, Tibor Fülöp, rodina Sujova, Ján Szabó, Stanislav Kašiar, Silvia Mrázová. Poďakovanie patrí aj firmám a podnikateľom z blízkeho i širšieho okolia: HASkomplex Partizánske, SATUM-Czech Ostrava, SES Tlmače, Levitex Levice, Mlyn Žemberovce, Servis Regura Levice, Predajňa oblečenia Peter Lenthár Levice, Kaderníctvo Zuzana Kmetíková, Neptún Milan Polóny.
„Výdobytky minulosti, ktoré žijú v prítomnosti a sú aktuálne, určujú budúcnosť.“
V znamení tohto hesla teda príprava na budúcnosť sa konala 18. februára v Dome záhradkárov výročná členská schôdza Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov v Pukanci. Na schôdzi sa zúčastnili aj funkcionári RV SZZ prof. Ivan Hričovský predseda, Dr. Juraj Korček tajomník, Ing. Katarína Kettmanová, za OV SZZ pán Marko a naši priatelia zo ZO SZZ Hronské Kľačany.
Hostia v značnej miere prispeli k úspešnosti schôdze. Naši členovia mali možnosť vypočuť si hodnotné prejavy funkcionárov zväzu a mohli si kúpiť literatúru so záhradkárskou tematikou za znížené ceny. Boli sme informovaní o činnosti ZO SZZ v uplynulom období a oboznámení s plánom hlavných úloh na ďalšie obdobie.
Na schôdzi sa zvolil nový výbor ZO SZZ, ktorý bude pracovať v tomto zložení: predseda Pavol Herczeg, tajomník Anna Grillingová, podpredseda Jozef Matúš, hospodár Anna Komendová a členovia Dušan Bahna, Miloš Rosenberger, Ivan Kokavec a Ján Debnár. Revízna a kontrolná komisia má týchto členov: Daniel Gunár, Renáta Halásová, Júlia Orelová a Milan Chylo.
Volili sa aj delegáti na okresnú konferenciu SZZ, našu organizáciu tam budú reprezentovať prof. Ivan Hričovský a Pavol Herczeg.
Na záver schôdze predseda Pavol Herczeg poďakoval starému výboru za doterajšiu prácu a novozvolenému poprial veľa zdravia a síl.
No u nás, tvrdia obyvatelia Karabachu, neveľkej horskej oblasti Azerbajdžanu. Storoční starci vraj vôbec nepomýšľajú na penziu. Prečo? Karabach má vynikajúce podnebie - vysoké hory utužujú človeka a Karabašania žartom tvrdia: Žijeme vysoko v horách a z výšky sa všetko zdá byť maličkosťou. V jedálnom lístku Karabašanov je hodne kyslého mlieka, syrov, zeleniny a ovocia. Nepohrdnú však ani mäsom - domáce šašlyky môže závidieť aj ten najprieberčivejší labužník. Za hlavnú príčinu dlhovekosti však Karabašania považujú niečo, čo vraj nikde inde niet. Rastie tu slávna šach-tuta, kráľovská moruša. Pre botanika je to moruša čierna (Morus nigra L.), naša pukanská viničná jahoda. Jej plody sú pre obyvateľov všeliekom na každú chorobu. Ak hrozí operácia žalúdočných vredov, lekári z veľkých miest odporúčajú zájsť do Karabachu na tutu. Ak nepomôže, budeme operovať. Zvyčajne však pomôže. Účinkuje nielen pri vredoch, ale aj pri reumatizme a srdcových chorobách. Je to liek veľmi chutný a čo je dôležité tuta nepozná neúrodné obdobia a zarodí každý rok. Z jej plodov vyrábajú najsilnejšiu vodku, tutovku, ktorú vraj môžu piť len ozajstní chlapi.
Bol príjemný letný podvečer. Slnko už prestávalo pripekať a na ulici sa začali objavovať ľudia. Počas horúceho dňa boli zalezení a kto nemusel, ani sa von nevystrčil. Zrazu však sa do ruchu končiaceho sa dňa ozval hlas zvona - Mediána. Ľudia sa pozreli na hodinky a hneď vedeli, čo sa deje. Medián volal ľudí na večernú omšu, ktorá sa mala začať o tridsať minút.
„No, už je najvyšší čas začať sa obliekať,“ povedala starká mužovi.
„Ja dnes nemôžem ísť,“ odpovedal starký. „Veď vieš, že musím ísť do záhrady poliať cibuľu, bodaj ju aj s presádzankou!“
„Akoby si nevedel, že či prší, či neprší, cibuľka sa poliať musí!“
„No, dobre, dobre,“ prisviedčal. „Idem zavolať Lacka a pôjdeme.“
Vyšiel na dvor a zavolal:
„Lacko, kde si?“
„Tu som, starký.“
„Ale kde ?“
„Tu, pod tým veľkým zeleným kríkom.“
Malému dvoru dominovala obrovská hortenzia, ktorá bola obsypaná veľkými ružovými kvetmi. Keď k nej starký prišiel, uvidel, ako za ňou čupí chlapec, hladkajúci veľkú čiernu mačku.
„Zase sa hráš s Murou? No poď, pôjdeme, už je najvyšší čas!“
Pojal chlapca za ruku a vykročili do mesta. V meste sa stretli so známymi, čo tiež šli do kostola. Prehodili slovko-dve, ba debata by trvala i dlhšie, keby sa neboli ozvali všetky zvony zvolávajúce na omšu. Rýchlo teda vošli dnu. Sadli si na svoje miesto pod chórus, odkiaľ videli do celého kostola. Dlho nesedeli. Ozval sa hlas zvončeka. Na jeho zvuk sa ozval organ a ľudia začali spievať. Lacko stál vedľa starkého a obaja spievali.
Obrady omše prebehli normálne. Pri konci si strčil starký ruku do vrecka a podával mincu do ruky chlapcovej.
„Tu máš. Keď pôjdeme domov, hodíš ju do púšky.“
„Do pušky?“ pýtal sa začudovane chlapec.
„Nie do pušky, ale do púšky!“ vysvetľoval starký.
„A to je kam?“ pýtal sa chlapec znova.
„Do pokladničky. Tu ti nik nepovie pokladnička, ale len púška,“ vravel starký.
„Aha, tak už tomu rozumiem,“ pritakával chlapec.
„No nieže sa ti peniaz prilepí na prsty ako tomu Žigmundovi,“ prikazoval polovážne-položartom starký.
„Akému Žigmundovi?“
„Nuž tomu, čo kedysi dávno vykradol kostol.“
„A ty si ho poznal?“
„Poznal? Veď ten žil veľmi dávno. Žigmund žil v tej dobe, keď tu ešte bašovali Turci,“ vysvetľoval starký. „No ale už buďme ticho, veď sme v kostole.“
Bolo po omši. Len čo vyšli von, ovial ich príjemný vetrík. No Laco nemal pokoja. Ťahal starkého domov, aby mu vyrozprával príbeh o zlodejovi Žigmundovi. Keď prišli domov, starká tam ešte nebola. Sadli si teda na dvor pod longov. Starký si nasypal do papierika tabak, ušúľal cigaretu a vložil do cigaršpica. Potom vytiahol starý zapaľovač a zapálil cigaretu. Potiahol raz, dvakrát, trikrát a začal rozprávať. Chlapec privrel oči a sa mu zazdalo, že je sám účastníkom toho príbehu o Žigmundovi.
Bim-bam, bim-bam.
Zvon Medián sa rozhlaholil nad zobúdzajúcim sa mestom. Jeho mocný a zvučný hlas sa jemne vnášal do pootvorených okien meštianskych domov, ba dostal sa i ďa- lej, k baníckym krámcom, ktoré boli postavené v doline zvanej Grunt.
Mesto sa začalo zobúdzať. Postupne viac a viac otvorených okien jasne naznačovalo, že sa ľudia prebúdzajú do nového dňa. Po chvíli sa začal v meste ruch. Asi po necelej hodine vyšiel na vežu mestského zámku starý zvonár Cibulka aj so svojím synom, aby rozozvučali všetky štyri zvony, ktoré začali zvolávať ľud do chrámu nachádzajúceho sa v strede mestského zámku. Onedlho bolo počuť prvé kroky ľudí, ktorí prechádzali po veľkom kamennom moste popod veľkú stavbu - radnicu, ktorá stála v hradnom opevnení. Radnicu, keďže mnoho obyvateľov bolo nemeckej národnosti, všeobecne nazývali radhaus.
Omša sa začala. Ľud nábožne sledoval bohoslužbu, ktorú celebroval mestský farár Joachim Striemberger. Po skončení omše poslal farár starého kostolníka, aby išiel povyberať pokladničky. Vo veľkom kostole boli dve. O chvíľu dobehol do sakristie kostolník celý vyplašený:
„Pán farár! Pán farár! Stala sa strašná vec!“
„Čo sa stalo, pre pána kráľa?“
„Peniaze! Všetky peniaze sú fuč!“ vravel vyplašený kostolník.
„Aké peniaze?“ očividne nechápal farár.
„No predsa z púšiek! Všetky zmizli!“
„Ako je to možné?“
Farára zalial pot. Vo chvíli sa jeho tvár od potu až tak ligotala. Kostolník si všimol, že farár aj pobledol. Podal mu stoličku a on si sadol.
„Dáte si vodu?“ opýtal sa.
„Áno, ďakujem.“
Kňaz hltavo pil vodu z pohára. Kostolník mu podal ľanovú šatôčku, do ktorej sa utrel.
„Ale čo teraz? Mám to nahlásiť kapitánovi?“
„Myslím, že áno.“
Po chvíli kňaz odišiel na faru. Umyl sa, prezliekol a najedol. Potom sa vybral za mestským kapitánom. Bol ním vtedy Juraj Barbarič. Kňaz vošiel do radhausu. Prešiel starou úzkou chodbou a na jej konci vystúpil hore po schodoch na prvé poschodie. Zaklopal a vošiel. Miestnosť nebola ani veľká ani malá. Jej priestor osvetľovali dve gotické okná. V rohu stála starobylá kachľová pec. Jej hnedé kachlice boli ozdobené motívom viniča. Oproti, na druhej strane, stála ťažká dubová skriňa, v ktorej boli uložené písomnosti. V strede miestnosti sa nachádzal tmavý stôl. Na ňom bolo položených niekoľko kníh. V ľavom rohu stola stál krucifix, ktorý bol orientovaný tvárou k človeku sediacemu za stolom. Všetko nasvedčovalo, že kapitán je hlboko veriaci človek. Postava sediaca za stolom sa zdvihla a išla naproti kňazovi.
„Laudetur Jesus Christus,“ pozdravil sa kapitán.
„In aeternum,“ odpovedal kňaz.
„Čo vás privádza ku mne, velebný pán?“ opýtal sa kapitán.
„Prichádzam za vami s prosbou.“
„S akou? Von s ňou!“ pobádal ho kapitán.
„Stala sa istá nepríjemná vec. Ktosi vykradol všetky púšky z kostola.“
„Nevravte. A kedy?“ čudoval sa kapitán.
„Dnes ráno to zistil kostolník, keď som ho poslal, aby
priniesol peniaze.“
„Ako sa do nich zlodej dostal? Neboli zamknuté?“
„Nie, neboli.“
Na púškach nikdy zámky neboli, preto je do nich jednoduchý prístup.
„Prečo ste ich teda riadne nezabezpečili proti zlode-jom?“
„Preboha, veď je to dom Boží a v ňom sa predsa...“
„Nekradne, ja viem,“ skočil mu do reči kapitán. „Ale vidíte, že doba sa mení. Čo bolo pre ľud niekedy sväté, dnes už nie je. Budete s tým musieť niečo robiť.“
„Robiť, robiť. Ale čo?“ vzdychol si farár.
„Niečo, čo zlodejov odradí od krádeže v Božom stánku,“ vravel kapitán.
Ako sa tak dohadovali, ozval sa buchot na dvere.
„Vstúpte!“ povedal kapitán.
Dvere sa otvorili a dnu vstúpil starý kostolník. Bol stredne vysoký a štíhly. Snehobiele vlasy mu padali na plecia a dodávali jeho tvári vznešený výraz. Pristúpil k obom a začal hovoriť.
„Prepáčte mi, velebný pane i vy, pán kapitán, že vás ruším pri vašom rozhovore,“ povedal kostolník.
„Čo chcete, Tegelhoff?“ čudoval sa kapitán.
„Prichádzam za vami vo veci ukradnutých peňazí. Mám akési tušenie, len neviem, či mám...“
„Len vravte, vravte!“ skríkli obaja súčasne.
„Nuž teda dobre. Ako obaja viete, slúžim už nášmu chrámu rovných päťdesiat rokov. Za ten dlhý čas som videl mnoho vecí dobrých i zlých. Pamätám sa, že krátko po tom, ako som nastúpil za kostolníka, sa tiež stratili peniaze. Vtedy ich ukradol chlapec, ktorý sa vystatoval pred kamarátmi. Veď to poznáte, mladosť - pochabosť. Vec sa však ututlala, lebo to bol syn bohatého waltbürgera, ktorý mal vtedy veľký vplyv a požíval veľkú úctu v meste.“
„A vy si myslíte, že to urobil opäť?“ opýtal sa farár.
„Nie, nemyslím. Odvtedy sa zmenil. A poriadne. Aj dnes žije v meste. Jeho meno vám nepoviem, lebo som mu dal slovo. Ale jedno môžem. Môžem potvrdiť, že on to nebol. Jeho doterajší život je dostatočnou zárukou. No ja som vás prišiel upozorniť na niečo iné. Všimol som si jednu vec. Lepšie povedané osobu, ktorá sa mi nepozdáva.“
„Akú osobu?“ pýtal sa kapitán.
„Veď viete,“ začal kostolník. „Za tie roky sa tu premlelo ľudstva a ľudstva a ja som sa naučil rozoznávať ľudí. Dobrých i zlých, úprimných i falošných.“
„Nenapínajte nás a hovorte!“ vravel vzrušený farár.
„Neviem, či je vám dostatočne známa postava Žiga hrobára. V kostole ho vídavam zriedka, len štyri-päťkrát v roku. Niekedy ani to. Ale teraz, teraz ho vidím vysedávať stále v chráme a nábožne sa modliť. No je to ozajstná nábožnosť? Je o ňom všeobecne známe, že si rád uhne. A plat, ten nemá bohvieaký. Keď môže, vždy sa od roboty odtiahne. A počul som od svojej ženy, ktorá je známa pestovateľka zeleniny, no najmä cibule, že ho už párkrát prichytili, ako kradne zeleninu na trhu. Vždy všetko vrátil, ale ten jeho pohľad, bol vždy čudný, ba až strašný.“
„Čo teda navrhujete?“ hovoril kapitán.
„Ak môžem poradiť, navrhol by som, aby sme umiestnili dvoch vojakov do kostola.“
„Iba slepý by ich neuvidel,“ skočil mu do reči kapitán.
„To je pravda, no ja by som mal iný návrh. Ak teda môžem?“
„Môžete!“ odvetili znovu súčasne kapitán i kňaz.
„Tých dvoch chlapov by som umiestnil na povalu chrámu a odtiaľ by sledovali cez veľký otvor v klenbe, čo sa deje dolu v kostole.“
„To je znamenitý nápad,“ povedal kapitán.
„I mne sa páči,“ pritakával kňaz. „Od zajtra budú vojaci na stráži nad kostolom!“
„Myslím, že by to bolo zavčasu,“ vravel kostolník. „Ak dnes ukradol peniaze, určite sa v kostole neukáže najbližší týždeň.“
„Dobre teda!“ rozhodol kapitán. „Presne o týždeň pošlem dvoch chlapov strážiť a bol by v tom pes zakopaný, aby sme toho vykrádača púšiek nechytili.“
A tak sa aj stalo. Kňaz s kostolníkom odišli a kapitán zostal sám premýšľať, či rozhodol dobre. Týždeň prebehol ako nič, ba i ten ďalší. Štvrtý týždeň už bol niečím zaujímavý. Vo štvrtok stráž chytila zlodeja Žiga, ako vyberá peniaze z pokladničiek. Odviedli ho rovno ku kapitánovi.
„Čo si to urobil, nešťastný človeče?“ kričal na neho kapitán.
„Milosť, pane, milosť! Ja som nechcel!“ hodil sa na kolená zúfalec.
„Nechcel, nechcel, ale urobil!“ vravel nahnevane kapitán.
„Načo si kradol? Kto ti kázal?“ kričal kapitán.
„To nebolo z mojej hlavy, pane, to moja žena...“
„Nevyhováraj sa! Nezvaľuj vinu na svoju ženu.“
„Pane, musím vám povedať, že naozaj ona ma nahovorila. Som človek lenivý. Každý to o mne vie. A preto aj u nás doma všetko smrdí grošom. Raz, keď som prišiel domov, mi žena spomínala, ako videla bohatého waltbürgera Berga hádzať do púšky veľa peňazí. Vraj len tak zvonili. Vtedy povedala, že keby sme si zobrali pár mincí, možno by sa ani nič nestalo. Veď keď chudobný nemá nič a zoberie si niečo cudzie, nie je to hriech.“
„Áno, nie je to hriech!“ ozvalo sa spoza nich. Do miestnosti vstúpil farár, ktorý sa dozvedel, že zlodeja chytili. „Ale len vtedy,“ pokračoval farár, „ak je človek poriadny, čestný a bohabojný, a nie lenivec a opilec.“
„Tak je,“ prisvedčil kapitán.
„Keby si bol prišiel za mnou a pýtal si, určite by som ti niečo dal. Áno, dal. Veď ma poznáš! Nikomu neodmietnem pomoc. Ale kradnúť v Božom stánku? To je neodpustiteľné! Pán kapitán, prosím, konajte si svoju povinnosť!“
„Zaiste. Ihneď ho dám odviesť do podzemnej kobky, ktorá je tu, pod nami. A o jeho ďalšom osude rozhodne mestský magistrát s richtárom. Mládenci, odveďte ho!“
Keď vojaci Žiga odviedli, pojal farára za rukáv kabátca a obaja odišli za richtárom, aby mu predostreli, ako sa vec vyriešila. Keď si ich richtár vypočul, poslal sluhu s odkazom, aby sa všetci radní páni dostavili do radhauzu ráno na druhý deň, na ôsmu hodinu. Tak aj bolo. Magistrát mesta zasadol a vypočul všetkých svedkov, počnúc kostolníkom, farárom, kapitánom a oboma vojakmi. Žigo i jeho žena Katarína, ktorú priviedli ráno, sedeli skormútení na lavici. Po vypočutí všetkých svedkov sa magistrát poradil a vyniesol takýto rozsudok:
„Preto, že Žigmund v kostole púšky otváral a svätú almužnu z nich vyberal a márnil, pri pranieri vyšibaný bude on i jeho žena Katarína, lebo sa i ona proti siedmemu Božiemu prikázaniu previnila. A potom spolu so svojím mužom z Pukanca von, naveky vyvedená bude.“
| Mgr. Miroslav Slivka, 3. miesto za prózu v 5. ročníku súťaže Cena Andreja Chudobu | [ hore ] |
Členská schôdza telovýchovnej jednoty Tatran sa konala 12. februára 2005. Jej program bol zameraný na hodnotenie uplynulého roka 2004. Bol to rok pre futbalové mužstvá veľmi úspešný. Dorastenecké družstvo pod vedením trénerov Jána Golského, Vladimíra Peška a Jána Debnára obsadilo v majstrovstvách okresu 2. miesto a postúpilo do krajskej súťaže - V. ligy. Postup z III. triedy do II. triedy majstrovstiev okresu sa podaril aj mužstvu dospelých, ktoré priviedli k tomuto úspechu tréneri Vladimír Mráz a Viliam Slosiar. So striedavými úspechmi nás reprezentovalo v okresnej súťaži aj mužstvo žiakov pod vedením trénerov Pavla Perutku a Pavla Ťaškého ml.
Na schôdzi sa hovorilo aj o úpravách na ihrisku a jeho okolí, ktoré skrášlili celý športový areál. Hodnotila sa činnosť hospodára Ľubomíra Kalinu ako veľmi dobrá. Po skončení jeho činnosti sa uvoľnila funkcia hospodára a teraz je vyhlásený konkurz na toto miesto.
Hodnotenie ekonomickej situácie v TJ Tatran za rok 2004 predložil pokladník Richard Zamboj ml. Všetci prítomní sa mohli pozrieť do peňažnej knihy a skontrolovať príjmy a výdavky za celý rok.
Na schôdzi sa zúčastnilo málo hráčov a trénerov mužstiev žiakov a dorastu. Prítomní boli najmä hráči a tréneri dospelých a skalné jadro fanúšikov.
V diskusii sa hovorilo nielen o minulom roku, ale aj o plánoch do budúcnosti.
Začiatok sezóny v tomto roku je naplánovaný na 13. marca 2005. Pred týmto termínom sa uskutočnia aj prípravné zápasy, ak to umožní počasie a stav hracej plochy. Mužstvo dospelých zatiaľ hralo jeden zápas v Žemberovciach, kde prehralo 2:3. O ďalších prípravných zápasoch budeme športovú verejnosť informovať prostredníctvom miestneho rozhlasu.
| Pavol Medzihradský, predseda TJ | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
