| |
|
|
 |
Ročník 2006
Číslo 5, September - Október
Podľa zákona SNR č. 346/l990 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov sa v základnom ustanovení uvádza, že voľby do orgánov samosprávy obcí sa konajú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním. Právo voliť do orgánov samosprávy obcí majú obyvatelia Slovenskej republiky, ktorí majú v obci trvalý pobyt (aj cudzinci) a najneskôr v deň volieb dovŕšili 18 rokov.
Voľby do orgánov samosprávy obcí (volí sa starosta obce a poslanci obecného zastupiteľstva) sa uskutočnia 2. decembra 2006 od 7. do 20. hodiny.
Obecné zastupiteľstvo v Pukanci uznesením č. 24/2006 z 23. augusta 2006 schválilo jeden viacmandátový volebný obvod. Zároveň určilo pre voľby do Obecného zastupiteľstva v Pukanci 9 poslancov. Pre voľby starostu obce tvorí každá obec jeden jednomandátový volebný obvod.
Miestna volebná komisia v Pukanci zasadala 11. októbra 2006 v zložení:
Emília Bónová, Záhradná 20 - za Smer-SD
Ján Krbúšik, SNP 37 - za KDH
Mgr. Žofia Kyseľová, Hrnčiarska 24 - za Agrárnu stranu vidieka (ASV)
Zdenko Obadal, Viničná l, predseda miestnej volebnej komisie - za SDKÚ-DS
Vladimír Weinciller st., Štiavnická 33, podpredseda MVK - za KSS
Preskúmala predložené kandidátne listiny a zaregistrovala kandidátov pre voľby starostu obce Pukanec:
- Jana Bahnová, Krátka 2 - nezávislá kandidátka
- Ján Brnák, SNP 30 - za Agrárnu stranu vidieka
- Mária Hrubá, Hrnčiarska l - nezávislá kandidátka
- Peter Klinko, Námestie mieru 48 - nezávislý kandidát
- Mgr. Ján Kováčik, Pukanec č. 1071 - nezávislý kandidát
- Gabriela Michalcová, Čierne blato 30 - za Smer-SD
- Mgr. Marian Pacher, Pod hradbami 3 - nezávislý kandidát
- Ing. Ján Rievaj, Slúkova brána 22 - nezávislý kandidát
Pre voľby do Obecného zastupiteľstva v Pukanci zaregistrovala kandidátov na poslancov:
- Štefan Balko, Záhradná l (KDH)
- Hermína Bukajová, Breznická 10 (Smer-SD)
- Marian Bukovčan, Dlhá 7 (SNS)
- Ján Brnák, st., SNP 30 (ASV)
- Ján Čalovka ml., Čierne blato 41 (ASV)
- Rudolf Čecha, Pažiť 10 (Smer-SD)
- Mária Drgoňová, Štiavnická 70 (KDH)
- Daniel Gunár, Záhradná 7 (nezávislý kandidát)
- PaedDr. Zuzana Kadlečíková, Hrnčiarska (ASV)
- Erika Kalmanová, Majere 67 (KDH)
- Stanislav Kašiar, Štiavnická 24 (ASV)
- Juraj Kelecsényi, Za školou 7 (ASV)
- Elena Kelecsényiová, Viničná 21 (KDH)
- Mgr. Timea Kelecsényiová, Za školou 7 (ASV)
- Peter Klinko, Námestie mieru 48 (KDH)
- Peter Könyveš, Závoz 21 (KDH)
- Bc. Ján Krnáč, Majere 15 (Smer-SD)
- Andrea Kürtiová, Čierne blato 14 (SNS)
- Roman Kvasničák, Štiavnická 55 (KDH)
- Boris Kyseľ, Hrnčiarska 17 (Smer-SD)
- Maroš Macko, SNP 2 (Smer-SD)
- Pavol Medzihradský, Záhradná 7 (Smer-SD)
- Erika Michalovičová, Vodná 30 (ASV)
- Mária Pacherová, Štiavnická 11 (Smer-SD)
- Ing. Ján Rievaj, Slúkova brána 22 (Smer-SD)
- Ing. Miloš Rosenberger, Záhradná 17 (ASV)
- Mgr. Miroslav Slivka, Štiavnická 9 (KDH)
- Zuzana Slosiarová, Záhradná 7 (Smer-SD)
- Ján Styka, Partizánska 43 (ASV)
- Milan Tupý, Štiavnická 24 (SDKÚ-DS)
- Elena Ťažká, Záhradná 18 (SNS)
- Vladimír Weinciller ml., Štiavnická 33 (KSS)
- Ing. Peter Záhorec, Viničná 15 (KDH)
Do 7. novembra dostanú občania oznámenie o čase a mieste konania volieb. Voľby sa uskutočnia v troch volebných okrskoch, dva volebné okrsky budú v Miestnej knižnici a jeden volebný okrsok v Kultúrnom dome na Majeroch.
Vo volebnej miestnosti dostane volič dva hlasovacie lístky: na voľbu starostu a voľbu poslancov obecného zastupiteľstva. Za plentou na hlasovacom lístku na voľbu starostu zakrúžkuje len jedno poradové číslo kandidáta. Na hlasovacom lístku pre voľby poslancov zakrúžkuje najviac deväť poradových čísel kandidátov. Hlasovacie lístky v obálke vhodí do urny.
| Mária Gembešová, zapisovateľka MVK | [ hore ] |
4.9. - Starostka obce sa zúčastnila na slávnostnom začiatku nového školského roka v základnej škole.
11.9. - Obec Pukanec podpísala zmluvu o dielo s firmou VIALLE Levice, ktorej predmetom je realizácia stavby: Zlepšenie životného prostredia rómskej komunity na ulici Prieložná cesta. Termín začatia prác: 18.9.2006, dokončenie stavby: 20.10.2006. Projekt finančne podporil Fond sociálneho rozvoja so spoluúčasťou obce Pukanec a s dobrovoľníckou prácou občanov žijúcich na Prieložnej ceste.
14.9. - Starostka obce sa zúčastnila na stretnutí so zástupcami spoločnosti Premier Consulting s.r.o. Je to popredná slovenská poradenská firma, ktorá sa zaoberá prípravou projektov financovaných z fondov EÚ. Zúčastnení starostovia boli oboznámení s možnosťami financovania projektov v rokoch 2007 - 2013.
19.9. - Starostka obce sa zúčastnila na školení starostov obcí o príprave volieb do orgánov samosprávy obcí, ktoré sa uskutočnia 2. decembra 2006.
24.9. - Starostka obce sa zúčastnila na slávnostnej schôdzi v Dome záhradkárov, konanej pri príležitosti 35. výročia založenia Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov v Pukanci.
5.10. a 10.10. - Na obecnom úrade sa rokovalo o odovzdaní staveniska a vytýčení smerových a výškových bodov stavby -vysokého napätia, transformačnej stanice a nízkeho napätia - v Pukanci Medzi ľochy a Šmíkoš. Zúčastnili sa zástupcovia firmy ENERMONT s.r.o. Nitra, ktorí budú investičnú akciu realizovať, zástupcovia Západoslovenskej energetiky Nitra a obce Pukanec a členovia viničného výboru Medzi ľochy.
18.10. - Zasadalo Obecné zastupiteľstvo v Pukanci, na ktorom sa zúčastnili Ing. Danová z Regionálneho riaditeľstva Slovenskej sporiteľne v Nitre a Ing. Tuturis, riaditeľ pobočky v Leviciach. Oznámili plánované zrušenie filiálky v Pukanci.
19.10. - Na obecnom úrade sa uskutočnilo rokovanie, ktoré zvolala Západoslovenská vodárenská spoločnosť a.s. Nitra vo veci odovzdania staveniska: Oprava vodovodného potrubia v dĺžke 460 m z vodného zdroja Pavlištôlňa.
Úprava vstupného areálu do cintorína
Na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva obec začala upravovať vstupný areál do cintorína. Z predložených cenových ponúk poslanci vybrali firmu ReMont Levice. Termín začatia prác bol 5. októbra, úprava by mala byť dokončená 27. októbra. V prípravných prácach podal pomocnú ruku Zoltán Zamboj, ktorý zabezpečil spílenie šesť stromov pagaštana konského. Odstránenie stromov bolo nevyhnutné, pretože koreňový systém už vo veľkom rozsahu poškodzoval pôvodné betónové múriky a betónovú plochu.
Pracovníci Obecného podniku služieb odstránili pne a koreňový systém a urobili aj zemné práce nevyhnutné pred úpravou vstupného areálu. Celkový vzhľad zlepší položenie grafitovej zámkovej dlažby. Z grafitových tvárnic budú vybudované odstavné plochy na kontajnery na oboch stranách vstupu, upraví a zrekonštruuje sa brána.
Finančné prostriedky na túto akciu obec získala predajom obecného domu ev. a. v. cirkvi.
Oprava starého domu smútku
V zadnej časti cintorína stojí už dlhý čas schátraná budova starej márnice. Obec na odporúčanie členov komisie výstavby začala jej rekonštrukciu. Odstránil sa starý krov aj so strešnou krytinou a vybudoval sa nový, nižší ako pôvodný. Drevo sa kúpilo od firmy Lespol s.r.o. Pri rekonštrukcii boli odstránené staré omietky vonkajšie i vnútorné a nahradené novými. Práce ešte stále pokračujú. Veľká časť materiálu (štrk, vápno, cement a farby) sa kúpila z prostriedkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Leviciach v rámci projektu Menších obecných služieb. Hlavné práce vykonávali pracovníci obecného podniku služieb s aktívnou pomocou murárskej čaty zloženej z evidovaných nezamestnaných zapojených do spomínaného projektu. Ostatný materiál (dosky, palubovky, rabicové pletivo, žľaby), búracie práce a práce so strojmi financovala obec z peňazí získaných z predaja obecného domu ev. a. v. cirkvi.
Oprava budovy na námestí
Obec v roku 2006 postupne opravovala budovy vo vlastníctve obce. Jednou z nich je aj budova na Námestí mieru, kde v časti je vytvorený sklad prostriedkov Civilnej obrany obyvateľstva a druhá časť sa využívala ako posilňovňa HERKULES. Objekt bol v schátranom stave. Rekonštrukcia bola rozdelená na dve etapy. V prvom polroku sa kompletne opravila strecha nad posilňovňou, boli odstránené všetky staré omietky a urobené nové. Práce vykonávali nezamestnaní zaradení do projektu Menších obecných služieb a pracovníci obecného podniku služieb. Časť finančných prostriedkov bola použitá prostredníctvom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a časť z obecného rozpočtu. Na druhú časť opravy je už kúpené a pripravené drevo na krov a strešná krytina a vymenia sa odkvapové žľaby na celej budove. Ešte nie je doriešené, na čo bude budova slúžiť. Ak by sa využívala ako posilňovňa, bolo by treba dobudovať ešte sociálne zariadenie.
Na základe zákona NR SR č. 326/2005 Z.z. o lesoch, vyhlášky MP SR č. 456/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesov, ochrane lesa a ďalších predpisov vydaných na základe zákona o lesoch vykonal Krajský lesný úrad v Nitre ako orgán štátnej správy lesného hospodárstva štátny dozor, resp. previerku hospodárenia spoločnosti Lespol s r.o. Pukanec na lesnom užívateľskom celku Pukanec-Uhliská za obdobie platnosti lesného hospodárskeho plánu schváleného na roky 1996-2005. Predmetom kontroly bol aj spôsob hospodárenia podľa nového lesného hospodárskeho plánu na lesnom užívateľskom celku Pukanec-Majere za obdobie od 1.1.2006 do 30.9.2006.
Na štátnom dozore sa zúčastnil aj pracovník Obvodného lesného úradu v Leviciach, riaditeľ Lespolu v Pukanci a odborný lesný hospodár. Štátny dozor sa konal od 10. do 12. októbra 2006.
Štátny dozor bol zameraný najmä na:
1. Preverenie správnosti vedenia lesnej hospodárskej evidencie podľa vyhlášky MP SR č. 31/1999 o lesnej hospodárskej evidencii.
2. Preverenie plnenia plánu hospodárskych opatrení, dodržiavania zásad vykonávania ťažby, obnovy lesa, výchovy lesa, ochrany lesa a lesníckotechnických meliorácií.
3. Posúdenie správnosti vykonávania predpísaných úloh vo vybraných porastoch.
4. Dodržiavanie vyhlášky MP SR č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva, resp. vyhlášky MP SR č. 232/2006 Z.z. o vyznačovaní ťažby dreva, označovaní vyťaženého dreva a dokladoch o pôvode dreva.
V žiadnej z kontrolovaných činností neboli zistené nijaké nedostatky, za čo patrí vďaka všetkým pracovníkom Lespolu, hlavne odbornému lesnému hospodárovi Jozefovi Blahovi a vedúcim lesných úsekov Jánovi Kruľákovi a Jánovi Lalíkovi, ktorí sa o tento dobrý výsledok pričinili.
Z tejto kontroly vyplýva, že hospodárenie v pukanských lesoch je na dobrej úrovni. Dúfam, že všetka snaha pracovníkov Lespolu sa prejaví hlavne v budúcich rokoch na kvalite drevnej hmoty, z čoho bude mať úžitok hlavne obec a aj jej občania.
| Ing. Artur W. Kowalczuk, riaditeľ | [ hore ] |
Vystúpenia mažoretiek a reprezentácia obce Pukanec pokračuje. Vystupovali 5. augusta pri príležitosti 720. výročia obce Bajka. Program sa začínal sprievodom mažoretiek celou obcou, končil sa na miestnom ihrisku, kde program otvorili naše mažoretky, pokračoval zábavný Majster N. Zároveň sa futbalisti pripravovali na zápas a bol tam aj stánok - maľovanie farbami na tvár. Všetky deti boli pomaľované na nepoznanie.
V Pukanci sa konali 24. septembra oberačkové slávnosti, na ktoré sa dievčatá tešili a predviedli sa so svojou choreografiou. V nedeľu 8. októbra absolvovali posledné tohtoročné vystúpenie v Leviciach na akcii Beh primátora mesta.
Teraz ich už čaká len náročná príprava na ďalšiu sezónu a určite na jar prekvapia niečím novým. Zároveň sa začínajú pripravovať aj ich mladšie nasledovníčky, takže čoskoro sa predstavia až dve skupiny.
Jeseň je obdobie, keď zo svojich záhrad, sadov a viníc zberáme plody celoročnej práce. V Pukanci je toto obdobie charakteristické hlavne zberom hrozna - oberačkami a výrobou vína. Zber úrody oslavujeme slávnosťou: poďakovaním za úrodu. V tomto roku sa slávnosť konala v nedeľu 24. septembra.
Oslavy sa začali už predpoludním, službami Božími v evanjelickom kostole a svätou omšou v rímsko-katolíckom kostole. Pre túto príležitosť boli obidva chrámy vyzdobené darmi zeme - ovocím a zeleninou z pukanských záhrad.
Od desiatej hodiny bola v Dome záhradkárov otvorená výstava ovocia, zeleniny a kvetov, organizovaná Základnou organizáciou Slovenského zväzu záhradkárov. Súčasťou výstavy boli práce žiakov základnej školy pod názvom Slnko v plodoch. Vkusne naaranžovaná výstava bola tento rok výnimočne umiestnená v prevádzkových priestoroch, pretože v zasadačke sa popoludní konala slávnostná členská schôdza pri príležitosti 35. výročia založenia základnej organizácie v Pukanci.
Od štrnástej hodiny bol na námestí otvorený jarmok s párancami, štrúdľami, pagáčikmi, medom, burčiakom a iným tradičným tovarom. Hlavný program osláv sa začal príchodom slávnostného sprievodu od Domu záhradkárov na námestie.
Kultúrny program otvorili svojím vystúpením mažoretky zo základnej školy. Jesennú atmosféru navodila básňou z vlastnej tvorby Eva Blahová. Členovia folklórneho súboru Vajrab odovzdali starostke obce Jane Bahnovej symbolický kôš hojnosti, naplnený plodmi pukanských záhrad a viníc. Pani starostka sa vo svojom prejave poďakovala za prijaté dary a zhodnotila uplynulý pestovateľský rok. V krátkych príhovoroch sa zhromaždeným Pukančanom prihovorili katolícky aj evanjelický pán farár. V závere si všetci spoločne pripili na zdar budúcej úrody. Potom sa slova ujal folklórny súbor Poľana z Technickej univerzity vo Zvolene, ktorý divákov hodinu zabával piesňami a tancami spod Poľany. Na záver kultúrneho programu bola vyhodnotená súťaž žiakov Slnko v plodoch o najkrajšie naaranžovaný stôl a vyžrebovaná tombola. Celý program slovom sprevádzala Mgr. Zuzana Ďurčová.
Technické zabezpečenie mali na starosti Eugen Molnár, Ján Brnák, Danka Turčanová, Eva Foltánová, manažéri a pracovníci malých obecných služieb, Ing. Eliška Pacherová a Pavel Herczeg.
Naše dejiny, píše Miloš Kovačka, sú pozoruhodne späté s Pukancom, ktorý sa spolu s ostatnými banskými mestami významne podieľal na procese vytvárania kultúry. V Pukanci sa narodili alebo pôsobili viaceré výnimočné osobnosti duchovného života, ktoré sa svojimi životnými osudmi a dielom zaradili do národných dejín a obohatili kultúru aj v širších európskych súvislostiach od čias reformácie po dnešok. Spomeňme len niektorých: Juraj Petermann, Samuel Holuby, Martin Bujna, Štefan Lukáček, Gustáv Plavec. Osobitnú rozsiahlu pozornosť venuje Kovačka trojici etických a intelektuálnych osobností: kňaz, väzeň svedomia, prekladateľ a cirkevný historik Ľudovít Vajdička (1907-1990); kňaz, cirkevný historik a publicista Július Cibulka (1908-1985); spisovateľ, literárny kritik, publicista, „šéfredaktor Matičného čítania, kníhkupec, ktorý si Pukanec zvolil ako mesto svojho osobného azylu v zápase s komunistickým režimom“ Ivan Kadlečík (1938).
Riaditeľ Bibliografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine doc. dr. Miloš Kovačka uverejnil svoju vynikajúcu odbornú štúdiu Pukanec v dejinách slovenskej knižnej kultúry v obsiahlom, vyše dvestopäťdesiatstranovom zborníku prác našich i zahraničných vedcov Kniha 2006 (Slovenská národná knižnica 2006). Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry zostavila Miroslava Domová, a vznikol na základe tridsaťdva referátov, ktoré odzneli na vedeckej konferencii, ktorá sa konala v novembri minulého roka v Leviciach na tému Dejiny knižnej kultúry Levíc a okolia.
Publikácia obsahuje tematickú šírku historických problémov a dejov a možno očakávať, že sa k nej vyjadria odborníci aj z iných oblastí bádania a výskumu inšpiratívnej, silnej a živej minulosti, ktorej sme tieňom.
| Zuzana Kadlečíková | [ hore ] |
Školský rok 2006/2007 sa začal 1. septembra 2006. Slávnostné otvorenie sa konalo na školskom dvore v pondelok 4. septembra za účasti starostov obcí nášho školského obvodu (Pukanec, Devičany, Bohunice, Uhliská), predsedkyne rodičovskej rady, oboch pánov farárov a nášho spisovateľa Andreja Chudobu.
Po príhovoroch riaditeľa školy a starostky obce nasledovalo privítanie nových prvákov, ktorých je v tomto školskom roku 18. Do školských lavíc zasadlo 188 žiakov v deviatich triedach. O výchovu a vzdelávanie sa stará 17 pedagógov vrátane vychovávateľky v školskom klube detí a dvoch duchovných vyučujúcich náboženstvo. Prevádzku školy zabezpečujú tri upratovačky, školník a administratívna pracovníčka. Stravovanie žiakov majú na starosti tri kuchárky a vedúca školskej jedálne. Škola žiakom ponúka okrem povinného vyučovania, nepovinných a voliteľných predmetov aj prácu v záujmových útvaroch. Najväčší záujem je o tanečný krúžok a prácu s počítačom. Žiaci budú mať možnosť zapojiť sa do rôznych súťaží a kultúrnych programov na školských a obecných podujatiach. Škola sa chystá na vyhodnotenie celoštátnej literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu, ktoré bude 16. novembra v spoločenskej miestnosti našej školy.
V dôsledku ustavičného poklesu počtu žiakov dostáva škola stále menej peňazí zo štátneho rozpočtu na prevádzku, čo je škoda, pretože sa musí vo všetkých smeroch šetriť a na rozvoj a skvalitňovanie činnosti nezostávajú takmer žiadne prostriedky.
V súčasnosti riaditeľ školy predkladá rade školy a zriaďovateľovi (obci) správu o výchovno-vzdelávacej činnosti za minulý školský rok. Správa bude uverejnená na internete do konca decembra.
Nový školský rok 2006/2007 sme privítali aj v Materskej škole. Netrpezlivo sme očakávali, kedy sa chodby našej materskej školy zaplnia detským smiechom a džavotom. Dočkali sme sa, 4. septembra sme privítali 59 detí - 23 mladších a 36 detí staršej vekovej skupiny. Otvorili sme dve triedy a jednu triedu s poldennou prevádzkou.
Nový školský rok priniesol aj mnoho zmien. Začali sme pracovať novým spôsobom, pri ktorom sa usilujeme podnecovať u detí najmä aktivitu, samostatnosť a tvorivé myslenie. Snažíme sa to dosiahnuť aktivizujúcimi metódami vo výchovno-vzdelávacom procese a využívaním mnohých prvkov z programu Krok za krokom. Začali sme aj s diagnostikou detí, výsledky z nej nám výrazne pomôžu pri plánovaní, ale aj pri realizácii výchovnovzdelávacieho procesu. Privítali sme kolegyňu Andreu Novákovú, ktorá sa vrátila z materskej dovolenky a Evu Kozderovú, učiteľku v triede s poldennou prevádzkou.
Všetkých nás, celý kolektív nesmierne teší, že sme sa v novom školskom roku stretli v takom hojnom počte. Neželáme si nič iné, len to, aby našu každodennú prácu sprevádzali veselé detské očká, úsmev a spokojnosť v tvárach detí - našej budúcej generácie.
| Mária Gančárová, riaditeľka MŠ | [ hore ] |
Základná organizácia Slovenského zväzu záhradkárov v Pukanci bola založená 19. marca 1971. Na začiatku mala 19 členov. Boli to ľudia aktívni a usilovní. Uviedli organizáciu do života, takže koncom roku 1971 už mala 50 členov. Propagovali nové druhy ovocia a viniča, organizovali rôzne kurzy a praktické cvičenia priamo vo viniciach a sadoch. Vykupovali jablká, makovice, orechy a otvorili predajňu so záhradkárskymi potrebami.
Prvým predsedom organizácie sa stal Ján Tegelhoff. Druhým Miloslav Štamposký. Tretím Miloslav Lehocký, vďaka ktorého organizátorským vlohám organizácia získavala dôveru členov. Vnášal do života organizácie najnovšie poznatky. Jeho pravou rukou bol Samuel Kyškovský. Aktivity boli obrovské. V roku 1980 vykúpili 24 vagónov padaných jabĺk v hodnote 265 tisíc Kčs. Organizovali rôzne zájazdy: Flóra Olomouc, Flóra Bratislava, Agrokomplex Nitra. V roku 1983 bola naša organizácia určená za koordinátora oberačkových osláv. Usporiadali jarmok, večernú zábavu s tombolou, alegorický sprievod, kultúrne vystúpenie rôznych súborov. Začalo sa s degustáciou vín a muštovaním ovocia. V roku 1984 Miloš Lehocký dostal na zjazde záhradkárov zlatú medailu za vysokú aktívnu činnosť v rámci ÚV SZZ, OV SZZ, ZO SZZ. V roku 1985 dali do prevádzky aj sušiareň ovocia, ktorá dobre slúžila občanom a bola vtedy jediná v okrese. Členská základňa mala v tom čase 300 členov.
1. januára 1986 organizácia kúpila od MNV objekt, z ktorého sa stal Dom záhradkárov, a zaviazala sa, že ho bude ďalej zveľaďovať. V roku 1987 sa dostavala výkupňa ovocia, predajňa i celé vrchné poschodie. Všetko budovali dobrovoľní brigádnici, ktorí odpracovali 5000 hodín. Prvá výročná schôdza v novom Dome záhradkárov sa konala v roku 1988, 19. decembra 1988 bol kolaudovaný. Od roku 1989 sa začali priestory prenajímať na rôzne akcie.
Rok 1990 znamenal zlom v celom hospodárení. Všetci sa museli učiť obracať v trhovom hospodárstve. Priestory sa začali prenajímať i na súkromné podnikanie. V roku 1991 sa oslavovalo 20. výročie založenia organizácie. Za 20 rokov dodala členom vagóny hnojív, stovky ovocných stromkov, viniča, kríkov egrešov, ríbezlí, ruží a chemické postreky proti rôznym chorobám a škodcom. Vykúpila od členov stovky ton padaného ovocia pre konzervárenský priemysel, aj tony šípok. V roku 1992 sa začala členská základňa zužovať a tento trend pokračoval aj v rokoch 1993 a 1994.
Rok 1995 bol pre organizáciu úspešný, ale aj problémový. Úspešný v tom, že sa vykúpilo rekordných 8 ton šípok a neúspešný v ďalšom znížení počtu členov. Výstava ovocia a zeleniny napriek tomu prekonala očakávania všetkých. Navštívilo ju 1000 ľudí. V roku 1996 sa organizovali zájazdy do Trenčína na výstavu Záhradkár-Florea, na Agrokomplex v Nitre a do Bojníc na Jablko roka. Členom sa požičiavali odborné knihy a časopisy. Priestory sa prenajali predajniam Astra a Novošperk. Organizácia kúpila krovinorez, ktorý sa používal na čistenie okolia Domu záhradkárov. Pre členov sa zabezpečilo dostatočné množstvo semien a sadeníc a postrekov, muštomerov a hnojiva. Vykúpilo sa 5,5 ton šípok a 122 ton jabĺk. Na konci roka zorganizoval výbor i silvestrovský večierok.
V roku 1997 sa tiež organizovali zájazdy, ale pre nezáujem členov sa neuskutočnili. Začal sa požičiavať krovinorez i rezačka na kapustu. Veľký úspech v tomto roku zaznamenalo muštovanie jabĺk. Rok 1998 sa vyznačoval rôznymi akciami a požičiavaním priestorov. Dokúpil sa na požiadavku niekoľkých prenájomcov inventár na vybavenie kuchyne. S rokom 1999 sa spájajú oberačkové slávnosti, výstava Jablko roka, výstava ovocia a zeleniny a oslava Nitrianskej vínnej cesty. Výstava a oslavy boli na vysokej úrovni aj vďaka dobrej spolupráci s obcou. Podarilo sa do Domu záhradkárov zaviesť plyn a od 30. novembra 1999 sa kúri plynom.
V roku 2000 bol zaznamenaný veľký pokles členov. Organizácia mala začiatkom roka len 167 členov. Priestory Domu záhradkárov sa prenajímajú na akcie súkromné i verejné. Výstava ovocia a zeleniny bola slabšia, lebo veľká búrka v lete zničila veľa úrody. Naďalej poskytujeme informácie o potrebnej ochrane ovocia a zeleniny a požičiavame členom časopisy Receptár a Záhradkár. Prebieha výkup jabĺk a šípok.
V roku 2002 sa za peniaze republikového zväzu na výstavu kúpili ovocné stromky, ktoré boli na jar 2003 vysadené v areáli. Tu slúžia ako učebná pomôcka pri pestovaní štíhleho vretena. Mnoho našich členov bolo vyznamenaných za aktívnu činnosť v základnej organizácii. Stala sa tradíciou výstava ovocia, degustácia vín, požičiavanie rezačky na kapustu a krovinorezu. Začali sme mať problémy s vymáhaním nájomného od neserióznych prenájom-cov. Zorganizovali sme zájazd do Ostratíc.
V roku 2004 počet členov klesol až na 141. Spolu s obcou sme vyhlásili súťaž o najkrajší balkón a predzáhradku. V spodných priestoroch bol zriadený klub záhradkárov, kde sa premietali filmy so záhradkárskou tematikou a členovia tu boli informovaní o ochrane viniča, ovocia a zeleniny. Organizovali sme brigády na skrášlenie okolia. Vylisovalo sa 3000 litrov muštu. Agroinštitút usporiadal v Pukanci v októbri a novembri rekvalifikačné školenie Záhradkárstvo, z 23 frekventantov bolo 13 členov našej organizácie. Prednášajúcimi boli Prof. Ing. Hričovský DrSc. a Doc. Ing. Húska CSc. Bol usporiadaný zájazd na Jablko roka do Bojníc. Vykupovali sa jablká pre Seleko Krupina, ktorý nám ostal dlžný 30 tisíc korún. Tie sa nám po náročných ťahaniciach podarilo vymôcť v roku 2005. Na Pukanské remeselnícke trhy sa obci poskytli priestory pre rodákov z Pukanca. Navštívil sa Hrušov. Zúčastnili sme sa na výstave Jablko roka, kde sme prihlásili 27 exponátov. Veľkú česť našej organizácii urobil Stanislav Stroška, ktorý získal diplom za jablko Idared.
Organizácia má v súčasnosti len 143 členov, ale jej aktivity sa rozbiehajú, čoho dôsledkom je 986 odpracovaných brigádnických hodín. Takú ochotu si pamätáme len z dávnejších čias. Možno je to prísľub do budúcnosti.
Pukanské vinice a vínne pivnice (ľochy) sú známe nielen svojím charakteristickým vínom, ale aj viacerými zvláštnosťami. Na Slovensku sú najvyššie položenými vinicami až 480 m n. m. V nich sa nachádza na Slovensku najväčšia koncentrácia okolo 400 stromov moruše čiernej (pukanskej). Milou kuriozitou bol aj dnes už nejestvujúci kameň Eben-ezer.
Tento kameň „Božej pomoci“ Pukančania začiatkom 20. storočia pomenovali zrejme podľa literárnej práce evanjelického farára Martina Bujnu z roku 1901, ktorú pomenoval EBEN-EZER. Opísal v nej vynaložené úsilie, mnohé obete a nakoniec s pomocou Božou úspechom korunovaný ťažký zápas o záchranu slovenskej cirkevnej školy, ktorý sa udial v rokoch 1896-1899. Tento heroický zápas vyústil do postavenia novej školskej budovy. Názov práce vyplýva z pomerne málo známeho biblického deja, keď presila Filištíncov napadla Izraelcov. S Hospodinovou pomocou Izraelci zvíťazili a prenasledovali porazených Filištíncov. Koniec boja opisuje 12. verš 7. kapitoly prvej knihy Samuelovej, kde je napísané: „Vtedy vzal Samuel kameň, postavil ho medzi Micpu a Šén, dal mu meno Eben-Ezer a riekol: Až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“
O pukanských ľochoch i o spomenutom kameni uverejnili Pukanské noviny v č. 1/2004 príspevok Jána Králika pod názvom Spomienky na ľochárov. V tom istom čísle je aj zaujímavý príspevok RNDr. Braňa Mikušku Výskyt moruše čiernej v okolí Pukanca.
Vinice a ľochy boli svedkami mnohých veselých zážitkov, príhod, ale i smutných a tragických udalostí. Tragická udalosť sa udiala 16. októbra 1909, keď otec so švagrom profesora Samuela Rakšányho (1876-1958) išli do ľochu skontrolovať, ako kvasí novozaložený mušt. Oboch našli v ľochu otrávených.
Ďalšia tragická príhoda sa stala 21. júna 1919 počas vpádu maďarských boľševikov Bélu Kuna. Na Ľajtni črepina smrteľne zranila sedemročnú Máriu Tegelhoffovú. Túto rodinnú tragédiu si so žiaľom často pripomína v Pukanci žijúca jej mladšia sestra, 79-ročná Anna Hindiová a spomínala na ňu i nedávno zosnulá jej vyše 92-ročná sestra Júlia Hirnerová, ktorá sa na udalosť ešte pamätala.
O niektorých stretnutiach v pukanských viniciach vypovedajú aj početné fotografie. U vnučky pukanského JUDr. Jána Schwarza doc. Ing. Eleny Markušovskej CSc. v Bratislave ma zaujala fotografia skupiny ľudí z roku 1896 pred ľochmi. Jej autorom podľa podpisu je 19-ročný pukanský študent, budúci učiteľ Samuel Hrúz. Napriek tomu, že Samko mal už od svojej mladosti sklony k technickým novinkám, ako chudobný študent drahý fotoaparát zrejme nevlastnil, ale mohol si ho požičať od niektorého banskoštiavnického profesionála. Dokumentačnú hodnotu fotografie zvyšuje skutočnosť, že poznáme aj osoby na fotografii. Identifikoval ich prof. MUDr. Teodor Schwarz, syn JUDr. Jána Schwarza. Po doplnení základných genealogických údajov a poznámok k osobám by snáď v čase súčasného vzrastajúceho záujmu o miestnu a rodinnú históriu bolo s touto fotografiou vhodné zoznámiť aj čitateľov Pukanských novín. Veď v Pukanci je skoro každý s každým rodina, ako o tom svedčí aj tvoriaca sa genealogická (rodopisná) databáza.
Na fotografii šesť mužov v najvyššom rade a jeden poniže sú významní a v širokom okolí známi národní a cirkevní dejatelia, nositelia vzdelanosti, kultúry a hospodárskeho povznesenia ľudu, väčšinou literárne činní. Nižšie umiestnenú skupinku tvoria v prevažnej miere ich manželky a deti, čo zvýrazňuje súdržnosť týchto rodín. S veľkou pravdepodobnosťou možno stanoviť dátum stretnutia na meniny Samuela, na 26. augusta. Nasvedčuje tomu zo snímky zrejmý prípitok Samuela Kupčoka (7) so Samuelom Sekanom (6). História zaznamenala, že podobné oslavy menín sa uskutočnili aj v roku 1901 u Samuela Sekana (aj v prítomnosti Jaroslava Haška).
 |
| Fotografia skupiny ľudí z roku 1896 pred ľochmi, foto Samuel Hrúz |
Na fotografii sú:
1. Martin Bujna (1845-1923), evanjelický farár, senior. Bol výraznou osobnosťou cirkevného, národného, charitatívneho i hospodárskeho života. Bol spisovateľom, publicistom, organizátorom mnohých aktivít a uznávanou autoritou v celej Hontianskej župe. V Pukanci bol farárom 50 rokov. Po ňom bola v čase 1. ČSR pomenovaná ulica vedúca k bývalému evanjelickému kostolu.
2. Ján Lélek (1834-1912) bol v Pukanci mestským pokladníkom, dozorcom evanjelického cirkevného zboru. Presadzoval slovenčinu v spolkoch, v ktorých bol funkcionárom. Bol uznávanou osobnosťou cirkevného a národného života.
3. Ján Konček (1833-1916), evanjelický farár v Rejdovej (okres Rožňava) v rokoch 1861-1916. Bol tajomníkom Matice slovenskej pre Gemerskú župu. Pričinil sa o hospodárske povznesenie svojho pôsobiska. Bol známy ako publicista, organizátor mládeže, kultúrno-osvetový dejateľ, propagátor ovocinárstva a včelárstva. Bol prenasledovaný za panslavizmus.
4. Ladislav Konček, evanjelický farár v Jabloňovciach (Almáš) v rokoch 1896-1921, syn Jána Končeka, bol prenasledovaný za národnobuditeľské aktivity.
5. JUDr. Ján Schwarz (1859-1946), advokát v Pukanci. Bol známy tým, že vyhral každý súdny spor. Klientom bol i jeho priateľ Andrej Kmeť. Schwarzovský dom bol centrom slovenského politického života. Bol členom výborov mnohých spolkov, tiež obecného a župného zastupiteľstva. Po prevrate sa stal predsedom Národnej rady v Pukanci a neskoršie verejným notárom v Banskej Štiavnici. Pre svoju angažovanosť bol často sám i jeho rodina v ohrození života. v Banskej Štiavnici. Pre svoju angažovanosť bol často sám i jeho rodina v ohrození života.
6. Samuel Sekan (1859-1928), evanjelický učiteľ v Pukanci, všestranne aktívny kultúrno-osvetový pracovník. Nacvičoval a hrával divadlá, bol spoluzakladateľom spevokolu, pracoval v mnohých slovenských spolkoch. Zúčastňoval sa na augustových slávnostiach v Martine. Bol priateľom Martina Kukučína a v Prahe sa zúčastnil na jeho promóciách ako jediný Slovák. Povzniesol pukanské ovocinárstvo. Bol aktívny aj v ekonomickej oblasti.
7. Samuel Kupčok (1850-1914), evanjelický učiteľ v Pukanci, botanik európskeho významu, veršovník, publicista. V Pukanci má pamätnú tabuľu. Spisovateľka Mária Valehrachová opísala jeho životopis v románovej podobe, ktorý mali vydať Mladé letá. Po jej smrti ostal v rukopise.
8. Katarína Schwarzová, rodená Léleková (1869-1951), manželka JUDr. Jána Schwarza, dcéra Jána Léleka. Bola obetavou oporou svojmu manželovi.
9. Viera Schwarzová (1894-1973), neskoršia manželka Ondreja Markušovského, krupinského evanjelického farára (v rokoch 1923-1957).
10. Ľudmila Bujnová (1860-1936), manželka farára Martina Bujnu, s dcérou.
11. Milota Bujnová (nar. 1895), neskoršia manželka Rudolfa Singera.
12. Amália Sekanová (1864-1934), manželka Samuela Sekana, dcéra Martina Cibulku (1827-1903), garbiara, významného pukanského národného a cirkevného dejateľa, člena mestského zastupiteľstva.
13. Ladislav Sekan (1884-1944), neskorší magister farmácie. Ako lekárnik pôsobil v Spišských Vlachoch a v Leviciach, kde sa stal spolumajiteľom a neskoršie majiteľom lekárne Salvator. Po 1. svetovej vojne patril medzi významné osobnosti lekárnického stavu na Slovensku.
14. Ľudmila Demicherová, neskoršie vydatá za učiteľa Kozára.
15. Ivan Bujna (1881-1949), syn Martina Bujnu, neskorší evanjelický farár a senior v Nadlaku (Rumunsko), kde pôsobil v rokoch 1909-1948. Mimoriadne sa zaslúžil o rozvoj národného a kultúrneho života Slovákov na Dolnej zemi. Bol literárne činný, pôsobil tiež v hospodárskej oblasti. Bol vyznamenaný rumunským Radom hviezdy a Radom koruny. V roku 1948 repatrioval na Slovensko, kde krátko žil v Šamoríne a v Bratislave.
16. Samuel Teodor Kupčok (1879-1967), syn pukanského učiteľa. Od roku 1924 bol lekárom v Banskej Štiavnici. Venoval sa tiež otcovej záľube, botanike.
17. Alžbeta (Eržika) Končeková, sestra farára z Jabloňoviec (Almáš).
18. Marta Schwarzová (1891-1970), neskoršia manželka Oskara Ollíka, zámočníka z Novej Bane.
19. Oľga Bujnová (nar. 1888), dcéra farára Martina Bujnu. Neskoršie žila ako slobodná v Liptovskom Mikuláši u svojej sestry Márie (predsedníčky Čs. červeného kríža na Slovensku), vydatej za továrnika Miloša Lacku.
20. Kornélia Bujnová (1877-1949), dcéra farára Martina Bujnu, neskoršia manželka Samuela Hrúza (1877-1976), autora fotografie, evanjelického učiteľa a kantora v Bohuniciach, od roku 1901 v Silbaši (v Báčke). Často tajne navštevoval Andreja Kmeťa na jeho fare v Prenčove. Po prevrate organizoval školstvo na Slovensku. V Leviciach bol školským inšpektorom. Publikoval. Po okupácii Levíc až do skončenia 2. svetovej vojny žil v Zlatých Moravciach. Zomrel v Leviciach ako ich v tom čase najstarší obyvateľ.
21. Slúžka v rodine Martina Bujnu, pravdepodobne Katarína Šubová.
22. Teodor Schwarz (1892-1980), syn JUDr. Jána Schwarza, významný lekár gynekológ. V rokoch 1939-1940 bol riaditeľom nemocnice v Martine, v rokoch 1953-1963 profesorom a vedúcim katedry na lekárskej fakulte v Košiciach. Pričinil sa tiež o zachovanie viacerých dobových písomností, fotografií a pamiatok dokumentujúcich pukanskú históriu. Mnohé z nich sa po jeho smrti žiaľ stratili.
Fotografia (vrátane jej autora) dokumentuje miestnu špičku vzdelancov, národovcov, ktorí zanechali po sebe trvalé hodnoty. Jednu z príčin vtedajšej chudoby videli v nedostatku vzdelania. Okrem svojej pôsobnosti pri vzdelávaní boli činní v rozličných ekonomických, záujmových a dobročinných oblastiach. Mnoho energie vynakladali na zachovanie národa a reči. Pôsobili v období vrcholiacej násilnej maďarizácie, ktorá sa začala už v roku 1834, ale drasticky sa zintenzívnila po roku 1867, keď bola pre nás až nepredstaviteľne rafinovanými spôsobmi prenasledovaná najmä slovenská inteligencia. Podľa vyjadrenia JUDr. Jána Schwarza nebezpeční neboli Maďari, ale niektorí maďaróni (hazafici), ktorými Pukanec tiež oplýval.
Pomocou školského systému mala byť odnárodnená predovšetkým mládež. Študenti, medzi nimi i pukanskí: Ivan Bujna, Samuel Hrúz, Viliam Graca boli v roku 1897 vyhadzovaní z uhorských škôl len za čítanie slovenských kníh. Svedectvo o tom podáva aj dvojzväzková publikácia Konštantína Čulena z roku 1935 pod názvom Slovenské študentské tragédie.
Slovenská pukanská inteligencia, aby sa vyhla špicľom, svoje stretnutia uskutočňovala pod rúškom rodinných stretnutí občas tiež v prírode. Jedno z najznámejších stretnutí slovenskej inteligencie Podsitnianska bol výlet na Sitno uskutočnený 7. a 8. júla 1904. O tom stretnutí sa dá dozvedieť viac na CD-rom, ktoré vydalo pukanské občianske združenie TERRA BANENSIUM - ZEM BANÍKOV pod názvom Čriepky histórie, v kapitole Cibulkovci z Pukanca. Doteraz „zabudnutá“ snímka z roku 1896 dokumentuje ďalšie z takýchto rodinných stretnutí.
Dôsledky ich aktivít našli odozvu aj v tom, že sa ocitli v zozname osôb majúcich v slovenskom národnom pohybe význačnejšiu úlohu, ktoré spracovalo uhorské ministerstvo vnútra v roku 1913. Pre Hontiansku župu ho doplnilo 25. októbra 1918 (tesne pred koncom vojny!). Z Hontu sa v ňom nachádza 40 osôb. Z našej snímky sú medzi nimi: Ivan Bujna, Martin Bujna, Ladislav Konček, MUDr. Samuel Teodor Kupčok, Samuel Sekan a JUDr. Ján Schwarz. V tomto nelichotivom zozname sa nachádzajú aj ďalší Pukančania: Ján Zamboj, kolár, Daniel Zamboj, farbiar a Ján Bázlik, katechéta, vtedy v Ofrázne (Sriem). Možno si domyslieť, aký osud by ich bol postihol v prípade iného výsledku vojny. O týchto pomeroch sa možno viacej dozvedieť z publikácie z roku 1928 Osvobodené Slovensko od Vavra Šrobára.
 |
| Monogram autora Samuela Hrúza na zadnej strane fotografie. |
Istej satisfakcie sa niektorým dostalo o storočie neskoršie. Matica slovenská vydala postupne v rokoch 1986-1994 šesťzväzkový Slovenský biografický slovník. V ňom sa nachádzajú: Ivan Bujna, Martin Bujna, Ján Konček, Samuel Kupčok, MUDr. Samuel Teodor Kupčok, JUDr. Ján Schwarz, Prof. MUDr. Teodor Schwarz a autor fotografie Samuel Hrúz.
Záznamy o týchto i mnohých ďalších Pukančanoch sú i v početnej ďalšej encyklopedickej literatúre. Viaceré dokumenty, fotografie, podklady, rukopisy, vzťahujúce sa na nich, sú rozptýlené vo viacerých archívoch, v časopiseckej a odbornej literatúre, ale nachádzajú sa zrejme ešte aj v mnohých rodinných šuplíkoch. Zaslúžili by si spracovanie v samostatných monografiách. Pukanec môže byť hrdý na mnohých, len ich treba dokonalejšie spoznať.
Dokončenie
V odpovedi na túto výzvu Július Cziglan odpovedal písomne, že je ochotný funkciu prijať naspäť, ale sťažuje sa na „neuznanlivosť, nevďak, neposlušnosť, nevážnosť, ale sťažuje sa najmä na Samuela Kupčoka a častuje ho posmešnými slovami, že aj veliteľská porada považovala tieto slová za prisilné“. Riešenie sa zase prenechalo na mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré sa konalo 5. mája l889. Tu bola znova prečítaná odpoveď Samuela Kupčoka, aby tí, ktorí na predchádzajúcom valnom zhromaždení neboli, boli podrobne a vecne informovaní. Na návrh pána farára Bujnu bolo prijaté uznesenie: „odpúšťajúc a zabúdajúc na všetko“ vyzvalo v záujme pokoja v spolku Júliusa Cziglana, aby sa funkcie hlavného veliteľa ujal a dovtedy, kým sa tak stane, funkciou hlavného veliteľa bol dočasne poverený Gustáv Demicher (podnikateľ). Július Cziglan bol ochotný priniesť pre spolok obeť, o čom svedčí jeho osobný list, ktorý bol prečítaný na schôdzi veliteľstva 2. júna 1889, ale len s podmienkou, ak sa Samuel Kupčok a Pavel Czibulka zrieknu svojich hodností. Uznesenie z tejto schôdze doslovne uvádza: „Poneváč zmienení páni v záujme spolku a kvôli pánovi Júliusovi Cziglanovi zaďakovať za dobré neuznali, jeho osvedčenie v jednoduchú známosť vzali.“
Tým sa v podstate skončil spor o slovenčinu. Je však pravda, že odvtedy sa zápisnice viedli dvojjazyčne, inventár a pokladničný denník len po maďarsky, pozvánky na schôdze sa posielali dvojjazyčne, ale nekompromisným postojom Samuela Kupčoka, ktorý sa maďarizačným nátlakom Júliusa Cziglana nepoddal, sa v podstate zachránil slovenský jazyk v Ohňohasičskom spolku aj naďalej. Július Cziglan, mestský dozorca, sa funkcie hlavného veliteľa viac neujal.
Život v spolku prinášal rôzne problémy, ktoré bolo treba riešiť. Pán diplomovaný notár Pavel Czibulka, o ktorom sme už hovorili v súvislosti s neoprávneným nosením uniformy, bol v podstate iniciatívny hasič. Dostalo sa mu aj zápisničného poďakovania za zásluhy vynaložené pri usporiadaní divadelného predstavenia v prospech spolku, ktoré prinieslo do pokladnice 6 zlatých 23 krajciarov. Škoda, že zápisnica neuvádza, aké divadlo sa hralo a či slovenské alebo maďarské.
V ďalšej zápisnici sa už pánu notárovi pochvaly nedostalo. Z majálesovej zábavy odviedol ako hlavný usporiadateľ čistý zisk 45 zlatých 8 krajciarov, ktoré všetky mali byť použité na nákup lazičských pásov. V zápisnici sa uvádza: „Poneváč veliteľstvo z výsledku spravujúceho výboru istú správu a vedomosť nemá, potrebné je, aby upovedomené bolo o spolku patriacich peniazoch a kde boli vynaložené, za dobré uznalo pána Pavla Czibulku, ohňodozorcu ako predsedu správneho výboru vyzvať, aby v príjme a výdavkoch zábavy podrobné účty zhotovil a do augustového riadneho veliteľského zhromaždenia predostrel.“ A pán Czibulka účty skutočne aj predostrel. Vykázal príjem 72 zlatých 20 krajciarov, výdavky 23 zlatých 94 krajciarov a hotovosť 48 zlatých 26 krajciarov. Veliteľstvo s týmto vyúčtovaním nesúhlasilo, pretože „podrobný zoznam o odpredaji pobiľagovaných (opečiatkovaných) vstupných lístkov nepredostrel a s pokladníkom neporovnal“. Veliteľstvo odoprelo vyúčtovanie schváliť a vyzvalo „príležitostného predsedu majálesovej zábavy“ vyhotoviť nové vyúčtovanie, čo Czibulka odmietol. Preto veliteľstvo zvolilo výbor na preskúmanie týchto účtov na čele s predsedom Jánom Krumpom, mestským kapitánom. Ďalší členovia boli Samuel Sekan a Ján Ollík. Tento výbor po preskúmaní dokladov podal správu, v ktorej konštatuje, že „pre ich nejasnosť nedá sa dosvedčiť zatajenie alebo sprenevera peňazí, len to sa dá konštatovať, že prepočítané vstupné lístky s vydanými sa nezrovnávajú“. Pavel Czibulka sa potom kajúcne priznal k svojim ľudským chybám (asi si rád vypil za cudzie) a slabostiam a vzhľadom na to, že spolok mal aj tak slušný zárobok, veliteľský výbor ďalšie vyšetrovanie zastavil, ale Pavlovi Czibulkovi zakázal zriaďovať zábavy.
Po týchto udalostiach sa učiteľ štátnej ľudovej školy Andrej Bartakovics v hodnosti veliteľa stráží písomne vzdal svojej hodnosti a členstva v spolku s odôvodnením, „že mu už dávno prešla vôľa byť údom takej gardy, ktorej vodcom je Pavel Czibulka a nechce s ním v jednom rangu slúžiť, ktorý: a/ pre svoje zlé chovanie cez jednu noc bol hosťom mestského žalára, b/ ktorého naši vlastní poddôstojníci zgazemberovali, c/ v Leviciach svojím chovaním spolok náš skompromitoval, d/ majetok spolku si privlastňuje a zneužíva, e/ v mene spolku zábavy zriaďuje a vyúčtovanie odťahuje“. Veliteľská schôdza mala neľahkú úlohu a v zápisnici vyjadruje svoj smútok nad tým, že dôstojníci spolku svoje vystúpenia „krom vystavenia svojho osobného nepriateľa na pranier sa snažia svoje vystúpenie zo spolku ospravedlniť“. No napriek tomu schôdza vyzvala učiteľa Bartakovicsa, aby svoje obvinenie doložil dokladmi a notára Czibulku vyzvala, aby „jestli si svojho mena dobrý chýr váži, z narčenia sa očistil, inak veliteľstvo bude znať svoju povinnosť“. Výsledok bol neočakávaný. Ani jeden svoje obvinenia, resp. ospravedlnenia neodvolal. Bartakovics sa vzdal hodnosti veliteľa stráží a Czibulka hodnosti veliteľa.
Funkcia bola ponúknutá kupcovi Samuelovi Keviczkému, ktorý to však neprijal a sám to zdôvodnil: „Všetci tí, ktorí povolaní by boli podporovať vznešený cieľ spolku, na jeho rozkvete sa podieľať, vzdialili sa, utiahli sa, nedbajúc nič o jeho budúcnosť, preto aj on je prinútený týchto príklad nasledovať a z tejto príčiny hlavné veliteľstvo neprijíma.“ Ďalej veliteľ lazičov František Kynczel žiadal o uvoľnenie z funkcie a veliteľský zbor to aj odporučil valnému zhromaždeniu prijať. Desať ďalších účinkujúcich členov vylúčili zo spolku preto, že „na cvičbách účasť nebrali a tak zlým príkladom ostatným predchádzali“.
Nad Dobrovoľným ohňohasičským spolkom pukanským sa začali vznášať čierne mračná a dostával sa do útlmu. Valné zhromaždenie 25. januára 1891 potvrdilo vylúčenie zo spolku notára Pavla Czibulku, no jeho funkciu nechcel nik prijať. V tomto období sa mesto Pukanec zrieklo výsad slobodného kráľovského a banského mesta a Pukanec sa stal len obcou. Za prvého richtára obce bol zvolený Ján Ollík, ktorý sa preto vzdal funkcie pokladníka spolku. Za veliteľa lazičov bol zvolený Michal Bahna, no ten funkciu neprijal a ani jeho protikandidát Samuel Zamboy, odvolávajúc sa, ako sa píše v zápisnici, na to, že „hmotné okolnosti mi nedovoľujú opatriť si parádnu uniformu a potom aj preto, že moje vyvolenie vzbudilo závisť u tých, ktorí so mnou kandidovaní boli“. Ale spolok aj ďalej zabezpečoval úlohy, na ktoré bol založený, o čom svedčí zápisnica z 3. mája 1891. Veliteľstvo rozhodlo kúpiť novú striekačku od firmy Geittner a Rausch v Budapešti so 60 bm hadíc a toto rozhodnutie schválilo mimoriadne valné zhromaždenie 28. mája l89l, pričom ťarchu nákladov žiadalo garantovať valným zhromaždením obce a tiež sa rozhodlo požiadať o podporu „Jeho Veličenstvo, najmilostivejšieho pána a kráľa“. Navrhovala sa aj hasičská daň: aby obec vyžadovala na každý dom, z ktorého nie je zakladajúci, podporujúci ani činný člen poplatok na pokrytie nákladov na striekačku, ktorá bola 10. októbra 1891 kolaudovaná a daná na užívanie. Dvojkolesová striekačka bola kúpená z prostriedkov spolku (zohnalo sa chýbajúcich 400 zlatých u miestneho advokáta Dr. Jána Schwarza na šesťpercentný úrok), pretože obec Pukanec nemala súhlas od vrchnosti na zaručenie sa svojím majetkom za ňu. Slúžnovský úrad v Bátovciach žiadal obec Pukanec o vyhotovenie súpisu „povinovatých ohňohasičov, poneváč účinkujúce mužstvo hasičského spolku nie je dostatočné, aby ničiacemu prúdu ohňa hať položilo a pri ťahaní striekačky ľahko vystane“. Svojich funkcií sa vzdávajú aj hlavný veliteľ, podveliteľ, veliteľ lazičov. Začiatkom roka 1892 na valnom zhromaždení bol síce zvolený za hlavného veliteľa Samuel Sekan, ale to bolo už len látanie dier. Slúžnovský úrad v Bátovciach urguje podriadenie velenia spolku cez úrad. Velenie ohňohasičov sa v podstate rozpadáva. Cievar Ján Dodok dokonca na valnom zhromaždení priamo obviňuje vedúcich spolku, že sami nič nevedia a preto ani nie sú spôsobilí viesť hasičov. Preto bol hlavný veliteľ Samuel Sekan vyslaný na trojtýždňový výcvik do Budapešti. Sekan bol ochotný na školenie ísť s podmienkou, že mu spolok pomôže 80 zlatými na útraty, čo mu bolo prisľúbené: „uzavrelo sa štyrmi hlasy za proti trom, že hlavný veliteľ odborný náukobeh do konca počúvať bude, na tritýždňové bavenie a cestovanie 80 zlatých hlasuje“. Po skončení náukobehu, na ktorý okrem Samuela Sekana bol vyslaný aj Ján Dodok, čatár (vodca oddielu), predložili spolku diplomy, že sú úradne vycvičení na svoje funkcie: Samuel Sekan ako „dôstojník“ a Ján Dodok ako „poddôstojník“. Z poskytnutej podpory 80 zlatých Sekan ušetril 10 zlatých, z ktorých v Budapešti kúpil za 8 zlatých 4 kusy „znak dávajúce trúbky“ (jelzösíp) a 2 zlatky vrátil do pokladnice spolku.
V tomto období sa vzdáva svojej funkcie aj Alexander Farbák, veliteľ striekačov, len preto, že ho hlavný veliteľ upozornil, aby členovia „v čas ohňa v zásterách neprichádzali, kdežto oni o tom upozornení neboli, niektorí bez lojtry a hákov sa dostavili a pri takýchto pomeroch, kde on od spoluveliteľov je ponižovaný a tupený, ako veliteľ ďalej účinkovať nemôže“.
Posledné riadne valné zhromaždenie spolku doložené zápisnicou sa konalo 15. januára 1893. V správe hlavného veliteľa Samuela Sekana sa uvádza jeho sťažnosť, že „cvičenia v nápade a obrane sa zúčastnia 2-3 laziči, z 81 členov sa zúčastnilo celkom len 25, aj to len nováčkovia“. V správe sa ďalej hovorí, že obec dala postaviť novú „strojáreň“ (zbrojnicu). Dňa 22. mája 1893 zasadalo veliteľstvo, ktoré rokovalo o požiari domu občana Osvalda, keď naši hasiči zachránili dom Samuela Lenčiho a i viac domov okolo „s postavením životov na kocku“. Za záchranu svojho domu slamou krytého Samuel Lenči daroval spolku 5 zlatých, ktoré sa ihneď „strovili“ na výdavky spolku, ale ďalší sused Samuel Velebný dal tiež 5 zlatých, ktoré sa na návrh hlavného veliteľa Sekana odložili na krytie lekárskych trov pri poraneniach hasičov pri ohni. Súčasne na schôdzi riešili skladovanie petroleja a iných mastnôt v skladoch u obchodníkov v Pukanci.
Nadišiel deň 4. marca 1894, keď posledný raz zasadalo veliteľstvo spolku, kde sa dohodli, že zvolajú na 11. marca 1894 valné zhromaždenie s tým, že navrhujú, aby sa Dobrovoľný ohňohasičský spolok zastavil a „povinovatý v život uviedol, pretože niet zábezpeky na jeho udržanie. Sú činní údovia, s výnimkou pár klátivých, nevydržanliví, neposlušní a v moci spolku nestojí žiadon prostriedok, ktorým by členov k dokonalému plneniu povinností prinútil.“ Toto valné zhromaždenie sa 11. marca 1894 skutočne konalo, zápisnica je písaná po maďarsky, nie je nikým podpísaná, obsahuje však odpis inventára spolku a konštatovanie predsedu Léleka, že Dobrovoľný ohňohasičský spolok v Pukanci prestane právne existovať dňom 8. apríla 1894 a do praxe bude uvedený nútený hasičský zbor.
Ale nestalo sa to hneď. Dobrovoľný ohňohasičský spolok sa ešte ako tak držal, ale vymenila sa garnitúra vedúcich činiteľov. V roku 1894 sa už nekonala žiadna schôdza, no začal sa prejavovať vplyv zásadnej maďarizácie. Doplatil na to aj ohňohasičský spolok, ktorý bol reprezentovaný učiteľom Samuelom Kupčokom, evanjelickým farárom Martinom Bujnom, Dr. Jánom Schwarzom, jeho svokrom Lélekom, ktorí v podstate boli nútení z funkcií odísť a nastúpila garnitúra maďarská, reprezentovaná Júliusom Cziglanom, ktorý sa stal hlavným veliteľom a s ním jeho najvernejší Samuel Veigel, riaditeľ štátnej ľudovej školy, ktorý si neskôr zmenil meno na Weigel, Alexander Szlúka, Michal Kraics mladší a iní.
Zápisnica z valného zhromaždenia z 8. marca 1895 iba sucho konštatuje, že bývalému richtárovi obce Jánovi Ollíkovi napriek mnohým prekážkam a hádzaniu polien pod nohy sa podarilo spolok udržať pri živote. No 6. apríla 1895 sa Hasičský zbor predsa len utvoril, už nie ako spolok, pod predsedníctvom Jána Krumpa a hlavného veliteľa Júliusa Cziglana. Zápisnice sú písané len po maďarsky.
V archíve sa nachádzajú zápisnice už len z rokovaní Hasičského zboru. Konštatuje sa v nich, že záujem členov o život v zbore nie je, nechodia na cvičenia, ktoré sa konávali každú nedeľu poobede od jednej do tretej hodiny. Azda na povzbudenie ochoty členov zúčastňovať sa na týchto cvičeniach malo byť to, že aktívni členovia mali byť vyznamenávaní pred Mestským domom, ktorého pomenovanie zostalo ako pamiatka na slávu slobodného kráľovského a banského mesta Pukanec. Veliteľská porada 30. júna 1895 rozhodla vyznamenať prvých členov: Jána Mazúra a Samuela Zamboya.
V panslávskom Pukanci národnostné trenice neprestávali a maďarizátorské vedenie si bolo vedomé, že je v menšine, lebo väčšina hasičov boli Slováci. Preto napríklad veliteľský zbor rozhodol usporiadať veľkú fašiangovú zábavu v roku 1896 tak, že bola v dvoch miestnostiach a v obidvoch mala vyhrávať cigánska kapela až do rána. Zábava sa uskutočnila a v jednej miestnosti sa zabávali maďarskí „hazafíci“ a v druhej „panslávi“. Ale to už je ďalšia história!
| Vladimír Weinciller - spracované podľa záznamov P. B. Beblavého | [ hore ] |
Pôvodne to mala byť poznávacia trasa náučným chodníčkom v okolí Pukanca. Počasie chcelo inak, a tak sme sa my, pedagógovia Základnej školy z Bátoviec, zoznámili s prostredím tohto významného baníckeho mesta z inej stránky.
Sprievodcu nám po celý čas robil Miroslav Slivka, tiež pedagóg miestnej základnej školy. Priamo v chráme katolíckeho kostola sme sa dozvedeli o prvých písomných dokumentoch o Pukanci, o osídlení zo staršej doby kamennej, o bohatstve a ťažbe zlata a striebra v pukanských rudných žilách, remeselníckej tradícii a o ľudových zvyklostiach pukanských rodákov.
Vypočuli sme si históriu najvýznamnejšej pamiatky, rímsko-katolíckeho kostola sv. Mikuláša z obdobia založenia mesta. Slová Miroslava Slivku, to nebol výklad, to bolo jednoducho prežitie. Vzácne sošky, štyri vyrezávané neskorogotické krídlové oltáre, chrámová klenba,
to všetko opisoval priam z hĺbky svojej duše. Niektorí sme si pri jeho slovách živo vedeli predstaviť hodiny literatúry či dejepisu a počúvajúcich žiakov v triede.
Ďalšia naša cesta viedla do budovy bývalej mestskej radnice, terajšieho obecného úradu. Tu nás privítala starostka Jana Bahnová. Mali sme možnosť posedieť si v miestnosti bývalého banského súdu a oboznámiť sa v najstaršej časti budovy s historickou expozíciou predmetov a dávnymi písomnosťami. Osobitná vitrína je venovaná žijúcemu rodákovi Pukanca, prozaikovi Andrejovi Chudobovi.
Blížil sa čas obeda a ten sme strávili u Jána Brnáka, správcu občianskeho združenia. Spolu s Miroslavom Harmanom, geológom na dôchodku a Miroslavom Slivkom vytvorili dokonalú trojicu, ktorá sa rozhovorila s takým oduševnením o svojom rodisku a jeho okolí, o pôvode kľukatých uličiek s výstižnými názvami, že sme nestíhali na všetky strany počúvať. Úplne sme zabudli, že sme pedagógovia, že je medzi nami aj pán docent, že vonku prší a fúka severák a že je posledný deň prázdnin.
O chvíľu sa otvorili dvere pravej pukanskej izbice a Miroslav Slivka nás prekvapil: „Toto je môj žiak, budúci deviatak a jeho pochúťky pre vás.“ Peter Klinko, určite raz slávny šéfkuchár, ktorého predstavilo jeho pravé pukanské jedlo výbornej chuti - zemiakové a tvarohové párance a cesnakové pagáčiky. Nedalo sa odolať.
Podobný záver prázdnin si nikto z nás určite nepredstavoval. Keď sme sa v pondelok v škole stretli, jednoducho sme museli skonštatovať: Tu blízko nás žijú takí vzácni ľudia a tu doma máme toľko ešte nepoznaných krás a pamiatok! Vďaka, hostitelia z Pukanca.
| (as, kol) článok prevzatý z Pohronia | [ hore ] |
Sedeli sme v priestrannej kuchyni a spomínali. Spomínali sme na starý Pukanec, na príbehy z tamtých čias, na rodinné záležitosti. Medzi iným aj na príbuzného Viktora Tegelhoffa, kedysi slávneho futbalistu, ktorý si zahral aj v Pukanci. Náš rozhovor sa zväčša odvíjal v pukanskom nárečí. Hlavné slovo mala pani Hirnerová, rodená Tegelhoffová. Hoci deväťdesiatjedenročná, pamäť jej vynikajúco slúžila. Vtedy sa ma aj spýtala, či môžem zohnať niečo bližšie o Tegelhoffových osudoch.
Približne o týždeň mi pán učiteľ Slivka telefonoval, že pani Hirnerovú si ten Najvyšší povolal k sebe. Raz sa akoby zázrakom dostala už z pazúrov smrti, tentoraz bola neúprosná.
Keď som pred vyše šesťdesiatimi rokmi vyrastal v Bátovciach a na futbalovom ihrisku som sa naháňal za loptou a sledoval všetky zápasy v celoštátnej lige, Tegelhoff nám pripadal ako nadprirodzená bytosť, ako idol, ako nedostižný vzor. Roky však leteli a na futbalovom nebi sa objavovali ďalšie a ďalšie žiarivé mená. Keď som sa teraz, po tých mnohých rokoch, pokúsil hľadať podrobnosti o Tegelhoffovom živote, nedarilo sa mi.
V encyklopédiách - ani v športových - som toho veľa nenašiel. Tak som sa teda obrátil o pomoc na bývalých športových redaktorov z denníka Smena, kde som kedysi aj ja pracoval.
Obrátil som sa na povolaných. Dozvedel som sa, že Viktor sa začal naháňať za loptou na lúke za kolóniou papierní v Ružomberku, že na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši sa venoval aj atletike, basketbalu a volejbalu, že za Ružomberok hral už ako sedemnásťročný, že roku 1942 nastúpil do mužstva ŠK Bratislava, že v mnohých medzištátnych zápasoch hájil farby Slovenska i Československa.
V sezóne 1943-44 hral ŠK Bratislava zápas s Vrútkami s ohromujúcim výsledkom 15:0. Tegelhoff strelil štyri góly. Zakrátko belasí porazili Zvolen 12:0. Tegelhoff strelil polovicu z toho. No za svoj najväčší zápas pokladal súboj ŠK Bratislavy s viedenským Rapidom roku 1943 na Tehelnom poli v Bratislave. ŠK vyhral 5:4. Tegelhoff dal štyri góly.
Osud si často prapodivne zahráva s človekom. Hoci Tegelhoff neraz reprezentoval Slovensko a Československo, nedal vtedy jediný gól. Ako stredný útočník sa však stal nedostižným kombinátorom, vynikajúcim stratégom, konštruktérom hry, dirigentom orchestra. Ale aj tak za svojej futbalovej kariéry nastrieľal dovedna 111 gólov a ocitol sa v Klube kanonierov, kam patria tí, ktorí majú na konte najmenej 100 gólov. Bol výnimočným talentom: strelcom, dirigentom, reprezentantom technického futbalu, neskôr trénerom.
Osud si ešte raz kruto zahral s Tegelhoffom. Nespravodlivá komunistická spravodlivosť (nebolo azda rodiny, ktorú by nebola postihla) ho odsúdila na päť rokov do Jáchymova. Vraj prenášali (aj ďalší traja futbalisti) listy do zahraničia a údajne ich udal nejaký spoluhráč. Odsedeli (a či odrobili) si tri. Neskôr ich rehabilitovali.
Pani Hirnerovej, ktorú Tegelhoff po zápase v Pukanci navštívil v jej dome, som už nestihol poskytnúť tieto podrobnosti o slávnom, preslávnom príbuznom. Iste by ju boli potešili. Ale trochu možno aj rozplakali.
Keď slnečné lúče
už poslabšie hrejú,
pozdravme čas, keď
plody práce zrejú.
Ako semä drobné
v čerstvú brázdu vložené
bolo na jar to,
čo dnes tu zožneme.
Vlastnými rukami
láskali sme hlinu,
žeby ho zmenila
v sviežu zeleninu.
Znojom sme kropili
vyprahlé brázdy,
záhony vypleli
po každom daždi.
Obracajúc oči k nebu
(i s obavami snáď)
prosili sme v horúčavách
o nebeský dážď.
Keď nebo zatiahla
šedivá mrákava,
z krupobitia ľadu
narástla obava.
Vyslyšané boli
naše vrúcne prosby,
pominuli nečasu
všelijaké hrozby.
Stromy plodmi obťažkané
vetvy k zemi klonia,
jesenným povetrím
sladký nektár vonia.
Unavená z letných páľav,
z dažďov jesenných
ukladá sa príroda
pomaly na oddych.
A keď hmly kúdoly
zahalia krajinu,
pritiahne na seba
snehovú perinu.
V obchodnej akadémii sme štatistiku vôbec nemali v učebnej osnove. No v šesťdesiatych rokoch na vtedy utvorených stredných ekonomických školách aj na Vysokej škole ekonomickej sa už vyučovala. A odvtedy sa rozmnožila ako zlá zelina v záhrade. Teraz sa štatisticky vyhodnocuje všetko možné i nemožné počnúc od ministerstiev cez úrady, výrobné závody, finančné inštitúcie, školské a kultúrne ustanovizne až po súkromných podnikateľov. Ja som mal však so štatistikou neblahú skúsenosť.
Raz som sa zúčastnil na nejakom poldennom školení či seminári, ako sa to vtedy volalo, a bude to vraj aj s obedom. Bolo to v okresnom meste v jednom závode, kde mali i závodnú jedáleň. Seminár sme šťastlivo absolvovali a išli sme do jedálne na ten obed. V jedálni boli malé stolíky, kde proti sebe sedeli dvaja spolustolovníci. Polievku som ešte zjedol, no keď nám priniesli pol grilovaného kurčaťa, bol som odvolaný, že ma na chodbe niekto čaká. Bol to priateľ zo školy a náhodou sa dozvedel, že som na školení v závode, nuž sa chcel so mnou pozhovárať. Ani on nemal veľa času a ja tiež, nuž sme sa po polhodine rozlúčili. Keď som sa vrátil do jedálne, na svojom tanieri som nenašiel pol grilovaného kurčaťa a môj spolustolovník z neho obhrýzal posledné kosti. „No a ja teraz čo budem mať?“ vyčítavo som sa ho spýtal. „Viete,“ ospravedlňoval sa, „boli ste preč tak dlho, nuž som si myslel, že sa už nevrátite, a to kura bolo také vábne.“ „Ale čo ja mám teraz robiť?“ „Choďte do kuchyne, určite tam budú mať ešte nejaké kurčatá. Myslíte si, že si kuchárky len tak naprázdno olizovali prsty? Možnože mali po celom kurčati. A vtrhnite rovno do vývarovne, určite tam na pekáči budú nejaké kurčatá.“
Keď som prišiel do závodnej jedálne, do vývarovne som sa vôbec nedostal. Vo dverách do nej sa postavila kuchárka, vlastne podľa výzoru a správania šéfkuchárka. Bola viac široká ako vysoká a podľa môjho odhadu vážila takých stopäťdesiat kíl. Zaujala tak celé dvere do vývarovne, že by sa do nej nebola prešmykla ani myš, nie to ešte ja. S mrzutou tvárou sa ma spýtala, čo chcem. Keď som jej povedal svoju žiadosť, vlastne skôr prosbu, či by sa nenašlo ešte pol kurčaťa, zadívala sa na mňa, ako keby som bol práve spadol z Marsu. „Čo si to vlastne dovoľujete?“ začala mi robiť kázeň. „Veď my to tu musíme všetko správne štatisticky vykázať. Pozrite sa, vás účastníkov školenia bolo 50. My sme vyfasovali 25 kusov celých kurčiat. Keď každé rozdelíte na polovicu, je to 50 kusov, ktoré sme vám rozdali.“ „Ale ja som to kura fyzicky nezjedol,“ protestoval som. „Čo ma je do toho,“ začala sa rozhorčovať, „ale štatisticky ste ho zjedli. Počujte, a máte vy aspoň šesť tried ľudových?“ „Ale to mám,“ uistil som ju. „No tak to musíte pochopiť. A keď nie, môžeme ísť pred rozhodcovskú komisiu, ktorá je v našom závode, aj tam mi dajú za pravdu.“
Znechutený som odchádzal a rozmýšľal, kde ešte mám ísť. Vedúca závodnej jedálne vraj nebola prítomná, a tak som išiel za tým prednášajúcim, ktorý viedol priebeh seminára. Bol na odchode a kým som mu vyprával svoju záležitosť, ani sa nepozrel na mňa a do tašky si balil skriptá, z ktorých nám prednášal a nejaké výkazy, určite dôležité štatistické. Keď sa ku mne konečne obrátil, hneď som vedel, že je zle. Na jeho tvári nebolo badať ani trochu súcitu ani porozumenia. A hneď som vedel, že o štatistike má všetko v malíčku. „Vážený pane,“ hovoril hlasom, akoby na cintoríne odriekaval nekrológ za zosnulým kolegom, ktorého idú o chvíľu zahrabať pod čiernu zem. A pokračoval: „Štatistika je exaktná veda, to po prvé. Ďalej je to vedná disciplína, ktorá zaznamenáva a skúma hromadné javy a dáva prehľad údajov v tabuľkách.“ „Lenže ja sa z toho nenajem, keďže som toho pol kuraťa nezjedol - myslím fyzicky,“ namietal som. „Ale podľa štatistiky ste ho zjedli. Ja nemôžem mať vo svojich štatistických výkazoch chybu. Čo by na to povedali moji nadriadení, a to teraz, keď práve čakám povýšenie na vrchného oficiála.“
Rýchlo som odtiaľ vypadol hľadať najbližší autobusový spoj domov, lebo som bol hladný ako vlk. Už od dverí som volal na mamu: „Mami, ostalo niečo od obeda?“ „Pravdaže ostalo. Ale čo vás tam morili hladom? Veď som sama čítala na tej pozvánke, že to bude aj s obedom.“ „Veď aj bolo, pol grilovaného kurčaťa s prílohou. Lenže ja som ho zjedol len štatisticky.“ A tak som jej medzi jedením rozprával, ako to v skutočnosti bolo. Neviem, či porozumela. Ale asi áno, lebo mi povedala: „Tak keby napríklad v štáte ľudia hladovali, vysokí štátni úradníci zo Štátneho štatistického úradu im štatisticky dokážu, že sa vlastne prejedajú.“ „No tak nejako,“ uisťoval som ju.
Od tých čias ma to hnevalo, že ja som musel byť obeťou štatistiky. Túžil som aj ja niekomu niečo štatisticky dokazovať, teda byť na tej druhej strane. Náhoda chcela, že som bol v nejakej veci v mzdovej učtárni, kde sa jedna upratovačka bola ponosovať, že má malú mzdu, či by sa jej nedalo nejako polepšiť. Zajasal som. Aha, už to mám, priemerná mzda v našom závode. Povedal som aj pracovníčkam v mzdovej učtárni, že ak by niekto prišiel s ponosou malého zárobku, nech ho pošlú za mnou. A hneď som sa aj dal do roboty. Pravdaže, údaje uvádzam vo vtedajšej mene. Zistil som, že mzdy upratovačiek, skladníkov a pomocného obsluhujúceho personálu sú v priemere 2000 Kčs. Samozrejme, riaditeľ, námestkovia, vedúci oddelení mali priemer 8000 Kčs. Nuž keď to spočítame: 2000 + 8000 = 10000 a delíme dvoma, dostaneme priemer 5000. Tak, holúbkovia, teraz príďte pýtať vyššiu mzdu alebo plat, ja vám vytriem zrak. A hneď som mal aj pripravenú odpoveď: „Čo mi tu brbocete o nízkej mzde. Pozrite, tu na papieri vám ukážem, že v našom závode je priemerná mzda 5000 Kčs a je to štatisticky dokázané.“ Nikto však za mnou neprišiel, možnože boli všetci spokojní so svojimi platmi a mzdami.
A tak vás už len upozorňujem, vážení čitatelia, že ak by ste mali aj pravdu a druhá strana vás bude presviedčať o opaku, nemáte šancu. Veď štatistika je exaktná veda.
Juliana Hirnerová sa narodila 2. júla 1914 v Slovinkách pri Krompachoch. Tam odišli za prácou jej rodičia Pukančania Ján Tegelhoff a Mária rodená Náterová. Bol čas prvej svetovej vojny. Otec pracoval v továrni a dúfal, že továreň ho vyreklamuje. Nestalo sa. Musel narukovať a dostal sa i do Ruska. V tomto čase sa narodila Juliana. Po nejakom čase sa matka vrátila do Pukanca s dcérami Alžbetou, Máriou a Julianou k svojej matke, lebo nič nevedela o svojom mužovi. Vrátil sa domov až v roku 1919, Juliana mala päť rokov, keď po prvýkrát uvidela svojho otca. Tento rok bol však i rokom bôľu. Vtedy maďarskí vojaci zastrelili jej sedemročnú sestru Máriu. Strela ju trafila do brucha. Bolo to len pár centimetrov od Julky.
Ako dievča a dievka bola členkou Orla. Vykonala preň veľa dobrého. Mala to šťastie, že sa rozprávala so samotným Andrejom Hlinkom, ba bola i na jeho pohrebe.
Od mladosti bola aktívnou herečkou. Hrávala pod vedením nezabudnuteľného Cypriána Innocenta Vojtíčka, pukanského organistu a organizátora kultúry v Pukanci. Svojím príkladom pritiahla k herectvu aj súrodencov Alžbetu, Annu, Jána i Karola.
Počas svojho života vždy svedomito a poctivo pracovala. V období totality sa nebála verejne vyznať svoju vieru. Pracovala v obchode, kde je dnes pekáreň. Podľa starobylého zvyku na procesiu Vzkriesenia zapálila vo výklade sviecu. Mala z toho zle, ale o rok opäť sviecu zapálila.
Až do svojej deväťdesiatky dennodenne navštevovala Boží chrám a pristupovala k sviatostiam. Každý deň prijímala eucharistického Krista, a tak posilnená Božím chlebom ľahšie znášala útrapy života.
Vrúcne milovala Božiu Matku. Matka Sedembolestná sa stala jej ochrankyňou a životnou oporou. Vždy sa k nej utiekala a jej modlitba bola vždy vyslyšaná. Pár dní po jej sviatku si bola pre ňu. Jej životná cesta sa skončila 18. septembra 2006. Mala 92 rokov. Nech si pokojne spí svoj večný sen a nech v pokoji čaká slávne vzkriesenie.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
