| |
|
|
 |
Ročník 2009
Číslo 4, Júl - August
Každý to pozná. Ohlási sa návšteva a človek sa musí pripraviť. Musí všetko vygruntovať, navariť, napiecť, slovom pripraviť sa tak, aby sa hosť dobre cítil.
Počas tohtoročných remeselníckych trhov do nášho Pukanca zavítala skutočne vzácna návšteva, hlava nášho štátu, prezident Ivan Gašparovič. Naozaj je to mimoriadna udalosť, pretože v deväťstoročnej histórii mesta a teraz obce ešte nikdy nepoctil predstaviteľ štátu pukanskú zem. Všetci sme boli plní očakávaní a tak trochu aj napätí.
Pán prezident po príchode do Pukanca prišiel do amfiteátra v priestore nad miestnou knižnicou. Tu ho už čakal početný zástup ľudí. Najprv ho privítala starostka obce Jana Bahnová a potom folklórny súbor Vajrab na čele s Petrom Klinkom. Potom sa sprievod s pánom prezidentom presunul do historickej siene zasadačky obecného úradu. Všetci, čo sme tam boli prítomní, sme pociťovali hrdosť, pretože ktovie, kedy do Pukanca opäť zavíta hlava štátu. V mysli sa mi premietali králi, ktorí vládli našim predkom. Obdarovali starých Pukančanov mnohými právami a výsadami, no ani jeden sa nedostal do tohto malebného hontianskeho kraja pod bájnym Sitnom.
Pán prezident si zajedol z pukanských špecialít a ochutnal naše víno. Potom sa všetko akosi uvoľnilo a všetci sme spoločne neformálne besedovali. Živo sa zaujímal o dianie v mestečku. Schuti sa zasmial, keď sme mu predviedli, ako sa kedysi v Pukanci mäkko rozprávalo.
Z histórie je známa návšteva Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie, v Banskej Štiavnici, kde s ním boli aj synovia a budúci cisári Jozef a Leopold. Určite prechádzali cez Štampoch, ktorý vtedy patril Pukancu, lenže nešli cez Pukanec. Pravdepodobne nebol správny čas na historickú návštevu, ktorý dozrel ako strapec voňavého hrozna práve teraz.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Uznesenie č.17/2009-OZ z 18.6.2009
A: konštatuje:
1. Obecné zastupiteľstvo je uznášaniaschopné, z 9 poslancov sa rokovania zúčastnilo 6 poslancov.
B: berie na vedomie:
1. Kontrolu plnenia uznesenia z predchádzajúceho rokovania s pripomienkami. Predlžuje sa termín plnenia úlohy písm. H, bod 5 i odporúčanie písm. F, bod 1 do zasadnutia obecného zastupiteľstva v auguste 2009.
2. Správu o stave životného prostredia v Pukanci.
3. Správu o výkone štátneho stavebného dohľadu a o dodržiavaní stavebného poriadku v Pukanci.
4. Správu o zásobovaní a úrovni služieb v Pukanci.
5. Informatívnu správu o ukončení školského roka 2008/2009 v Základnej škole a v Materskej škole.
6. Správu o hospodárení Základnej školy za prvý štvrťrok 2009.
7. Správu o hospodárení Obecného podniku služieb k 31.3.2009.
8. Správu o hospodárení Thermospol s.r.o. Pukanec k 31.3.2009.
9. Správu o hospodárení Lespol s.r.o. Pukanec za prvý štvrťrok 2009.
10. Správu nezávislého audítora LUMA AUDIT s.r.o. Ludanská cesta 12 Levice za obec Pukanec.
11. Stanovisko hlavného kontrolóra k záverečnému účtu obce za rok 2008.
12. Žiadosť Rudolfa Zliechovca o prehodnotenie výšky nájmu za pozemok vo vlastníctve obce Pukanec p.č. 4143.
13. Stanovisko hlavného kontrolóra obce k spôsobu účtovania v Obecnom podniku služieb - úloha z predchádzajúceho rokovania OZ.
14. Informáciu starostky obce o rozšírení kamerového systému v obci.
15. Informáciu starostky obce o stave prípravných prác na XVII. ročník Pukanských remeselníckych trhov.
16. Informáciu starostky obce o cenovej ponuke Regionálnej správy a údržby ciest na opravu vybraných miestnych komunikácií v obci Pukanec v roku 2009.
171. Vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru MUDr. Rosenbergerovou, MUDr. Berlanskou a MUDr. Hajkom, Zdravotné stredisko Pukanec, Čierne blato 4.
18. Žiadosť Anny Novákovej, Pukanec, Majere 63 o sociálnu výpomoc na kúpu palivového dreva s tým, že po dohode s Lespol s.r.o. Pukanec bude žiadateľke umožnené kúpiť palivové drevo na splátky.
C: schvaľuje:
1. Záverečný účet obce Pukanec za rok 2008 v súlade so zákonom č. 583/2004 Z.z. v znení neskorších doplnkov a zmien s týmto výrokom: V súlade s § 16 ods. 8 citovaného zákona Obecné zastupiteľstvo v Pukanci vyslovuje súhlas a schvaľuje záverečný účet obce a celoročné hospodárenie za rok 2008 bez výhrad.
2. Predaj časti pozemku vo vlastníctve obce v zmysle geometrického plánu č. 42/2009, v katastrálnom území Pukanec, ako diel l s výmerou 31 m2 odčlenených z parcely registra E, p.č. 258 zapísanej na LV č. 1813 Helene Holečkovej, Pukanec, Čierne blato 27 za cenu 78 €. Náklady na prevod nehnuteľnosti hradí kupujúca.
3. Preklasifikovanie poľnohospodárskej účelovej stavby viničného domu na spôsob užívania stavby: rodinný dom, žiadateľke Mgr. Kataríne Hruškovičovej a Ing. Viliamovi Hruškovičovi, Levice, Vinohradnícka 13, v KÚ Pukanec, p.č. 2981/2, súp.č. 1120.
4. Úpravu rozpočtu na rok 2009 č. 3 - zvýšenie príspevku pre Obecný podnik služieb o sumu 7756 € v dôsledku zvýšených nákladov za odber elektrickej energie. O túto sumu bude zvýšená výdavková časť rozpočtu. V príjmovej časti rozpočtu obce na rok 2009 bude o sumu 7756 € zvýšená položka Výnos z dane z príjmov poukázaných územnej samospráve.
5. Výmenu okien a regulačného vykurovacieho zariadenia v budove zdravotného strediska v zmysle predložených cenových ponúk.
6. Plán úloh hlavného kontrolóra obce na druhý polrok 2009.
7. Vyradenie motorového vozidla GAZ 69 6901 ŠPZ LV877BL.
8. Prevod motorového vozidla Škoda Forman zo správy obce do správy Obecného podniku služieb.
9. Cenu stravného lístka na obed počas XVII. ročníka Pukanských remeselníckych trhov 2,30 € na osobu, cenu za použitie verejných WC 0,30 €, vstupné na nedeľný program - dospelí 2 €, deti 1 €.
10. Finančný príspevok Evanjelickému a. v. cirkevnému zboru v Pukanci 100 € na organový koncert počas Pukanských remeselníckych trhov.
11. Na oddelení finančnom a správy majetku obecného úradu zvýšenie o jedno pracovné miesto s tým, že 50 percent mzdových nákladov hradí počas jedného roka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Leviciach.
D: ukladá:
1. Obecnému podniku služieb prehodnotiť výšku obratov v podniku, ktoré sú podmienkou byť platcom DPH.
Termín: do 15.8.2009
Zodp.: Miroslava Hruškovičová, štatutárny zástupca OPS
Slávnostné otvorenie školského roka 2009/2010 bude na školskom nádvorí 2. septembra 2009 o 8. hodine. Pravidelné vyučovanie sa začne vo štvrtok 3. septembra 2009. Do školských lavíc zasadne 160 žiakov. V každom ročníku bude jedna trieda.
Podľa nového školského vzdelávacieho programu sa bude vyučovať v l., 2., 5. a 6. ročníku. V ostatných ročníkoch sa bude vyučovať podľa pôvodných učebných plánov. Škola žiakom opäť ponúkne širokú možnosť záujmovej činnosti.
V pedagogickom kolektíve nastáva zmena: po odchode učiteliek Viery Píšovej a Mgr. Magdalény Skalkovej nastúpi na miesto slovenčinárky učiteľka Mgr. Veronika Schvarcová.
Počas školského roka budú prázdniny:
- jesenné 29.-30. októbra 2009
- vianočné 23. decembra 2009-8. januára 2010
- polročné 1. februára 2010
- jarné 1.-5. marca 2010
- veľkonočné 1.-6. apríla 2010
Celoslovenské testovanie žiakov 9. ročníkov základných škôl zo slovenského jazyka a matematiky (bývalý MONITOR9) sa uskutoční 10. marca 2010.
Žiakom želám veľa chuti do učenia, rodičom trpezlivosť a dobrú spoluprácu so školou, pedagógom optimizmus, elán a veľa tvorivých síl vo výchove a vzdelávaní našich žiakov.
V deň konania Pukanských remeselníckych trhov bol poklepaný základný kameň pre výstavbu obecných nájomných bytov - 18 bytových jednotiek a 6 bytových jednotiek nižšieho štandardu. Na tejto slávnostnej udalosti sa v zasadačke obecného úradu zúčastnili Ing. Štefan Škrip, poradca ministra výstavby a regionálneho rozvoja, Milan Belica, predseda a Ľubica Burdová, podpredsedníčka Nitrianskeho samosprávneho kraja, Jaroslav Novák, prednosta Obvodného úradu v Leviciach a Ing. Daniela Kopperová z odboru bytovej politiky Krajského stavebného úradu v Nitre. Pri poklepaní základného kameňa boli prítomní aj realizátor stavieb TOSTAV s.r.o. Levice v zastúpení konateľa Ing. Petra Tošála s manželkou, Silvia Matušková ako stavebný dozor a Ing. Vladimír Kupča a Eva Naďová zo Spoločného obecného úradu v Leviciach.
Po tomto slávnostnom dni sa výstavba bytov stala skutočnosťou. Stavba 18 bytových jednotiek na sídlisku Záhradná sa už realizuje, s výstavbou 6 bytových jednotiek na Prieložnej ulici sa začne v najbližších dňoch.
| Jana Bahnová, starostka obce | [ hore ] |
Určite si mnohí všimli, že na okraji Pukanca sa začína nová stavba. Je to novostavba čerpacej stanice pohonných hmôt. Na stavbu je vydané riadne stavebné povolenie (podľa predloženej projektovej dokumentácie), stavebníkom je SUPER TANK s.r.o. Hronské Kľačany. Stavba bude mať výdajňu a sklad, prevádzkovú budovu, manipulačnú plochu, parkovisko a spevnenú plochu čerpacej stanice.
Podľa vyjadrenia konateľa firmy bude stavba dokončená pravdepodobne v januári 2010. Prevádzkovateľ zaručuje kvalitu benzínu, ktorý bude dovážaný zo Slovnaftu alebo OMV. Bude sa môcť čerpať benzín 95 Natural, 95 UNI a Diesel.
Dokončená stavba benzínovej pumpy bude pre obec veľkým prínosom, lebo táto služba v Pukanci už viac rokov chýbala. Možnosť čerpania pohonných hmôt pomôže podnikateľom, organizáciám, obyvateľom obce, turistom a všetkým, ktorí našou obcou prechádzajú.
Obec Pukanec v roku 2007 začala prvú etapu realizácie kamerového systému z vlastných finančných prostriedkov. Cieľom bolo zabezpečiť občanom a návštevníkom obce bezpečnosť, zníženie pocitu ohrozenia kriminálnymi živlami a obmedzenie uličnej i celkovej trestnej činnosti a priestupkovosti na území Pukanca. Za uplynulé roky môžeme prínos kamerového systému hodnotiť kladne. Pomocou neho sme už odhalili nejeden prípad páchania priestupkov či trestnej činnosti. Kamery majú naprogramovaný pohyb do priestorov, ktoré monitorujú a zaznamenávajú.
Obec v roku 2009 podala žiadosť na Ministerstvo vnútra SR o poskytnutie dotácie na rozšírenie monitorovacieho a záznamového kamerového systému v Pukanci. Žiadosť bola úspešná a Rada vlády SR pre prevenciu kriminality odsúhlasila pre nás dotáciu 6500 € (195 819 Sk). Rozšírenie kamerového systému je už realizované, zabezpečila ho firma CEBA Žilina s.r.o. Monitorovanie priestorov a objektov je už nielen na námestí, ale chránené je aj viacúčelové ihrisko a areál základnej školy. Rozšírenie stálo 7800 €, obec sa teda podieľala z vlastných finančných prostriedkov sumou 1300 € (39 163 Sk).
Rozšírením kamerového systému chce obec Pukanec napĺňať kritériá programu Stratégie prevencie kriminality v Slovenskej republike, chce zvýšiť maximálne bezpečnosť občanov a zabezpečiť zníženie pocitu každodenného ohrozenia, lebo množiace sa priestupky, krádeže, fyzické násilie, agresivita vyvolávajú strach. Kamerový systém aspoň čiastočne umocní pocit bezpečia a ochrany. Chceme zabrániť vandalizmu, aby nedochádzalo k poškodeniu súkromného a obecného majetku.
Obecné zastupiteľstvo v Pukanci na podnet komisie bytovej, sociálnych vecí a zdravotníctva schválilo ešte koncom roku 2007 všeobecne záväzné nariadenie o podmienkach poskytovania jednorazových peňažných dávok, príspevku na spoločné stravovanie dôchodcov a poskytovanie sociálnych pôžičiek.
Obec poskytuje sociálne pôžičky obyvateľom s trvalým pobytom v obci, ktorí sú v hmotnej núdzi, lebo ako nezamestnaní majú problém získať pôžičku od bankových subjektov. Cieľom obce je podporiť občanov pri oprave strechy rodinného domu, rozvodu elektrickej energie, rozvodu vody, plynu v domácnostiach, ktoré užívajú na trvalé bývanie, ale i na rekonštrukciu hygienických zariadení (kúpeľne a WC).
Na tieto účely obec ročne vyčleňuje 1328 € (40 000 Sk), ktoré poskytuje ako bezúročnú sociálnu pôžičku sociálne slabým rodinám, pre jednu rodinu v maximálnej výške 664 € (20 000 Sk), ktorú musí splatiť obci v mesačných splátkach najneskôr do troch rokov.
V roku 2008 poskytla obec sociálnu pôžičku trom rodinám: na opravu oporného múru rodinného domu a v dvoch prípadoch na prebudovanie miestnosti na kúpeľňu a WC. V roku 2009 vyhovela dvom žiadostiam na opravu strechy rodinného domu a prebudovanie miestnosti na kúpeľňu a WC.
K správe hostincov bol v roku 1950 prevzatý ďalší podnik od Alexandra Polónyho - výroba sódovej vody. Vedúcim prevádzkárne bol Ľudevít Švihran. Sódovkáreň vyrábala mesačne 90 ? fliaš limonády a 10 000 litrov sódovej vody. Hospodársky kombinát obce Pukanec rozšíril svoju činnosť na nákladnú autodopravu. Prevzal nákladné autá od súkromníkov: Miloslava Moravčíka, Jána Kováčika, Samuela Halása, Samuela Sluku, Pavla Cibuľku, ktorí za odobraté nákladné autá dostali protihodnotu po 60 000 korún a od Júliusa Weincillera, ktorý za odobraté nákladné auto dostal protihodnotu 40 000 korún. S týmto vozovým parkom vykonával hostiteľsko-hospodársky dopravný kombinát od l. marca 1950 nákladnú autodopravu pre obyvateľov Pukanca i okolia.
Ďalšou činnosťou kombinátu bolo prevzatie vaňových kúpeľov pri Špitálke od Miestneho národného výboru v Pukanci.
Stavebný kombinát Levice, pobočka Pukanec bol utvorený l. marca 1950. Jeho vedúcim bol Július Sianta a ďalšími zamestnancami Július Kokavec a Mária Fekiačová. Činnosť tohto podniku bola zameraná na tieto odbory: výroba tehál a škridiel, inštalatérstvo, stavebné zámočníctvo, stolárstvo, tesárstvo, debnárstvo, klampiarstvo, maliarstvo a natieračstvo.
| Spracovala Eva Blahová | [ hore ] |
V roku 1934 slúžil vojenskú prezenčnú službu môj strýko Daniel Arvay v posádke v Lučenci. Slúžilo sa vtedy osemnásť mesiacov. Z tejto posádky bol odvelený istý kapitán do vojenskej posádky Levice i so svojím vojenským koňom. Presun bol uskutočnený železnicou. Asi po troch či štyroch dňoch po príchode do Levíc išiel ten kapitán s rotou vojakov na cvičište Rychňava nad mesto Levice. Tu dal podržať svojho koňa pucákovi-sluhovi a podišiel asi dvesto metrov s vojakmi na výcvik. O niekoľko minút sa kôň vojakovi z ruky vytrhol a dal sa do behu smerom do Levíc. Prebehol cez mesto na železničnú stanicu a tu nabral smer na Kozárovce.
Kapitán dobehol za ním na železničnú stanicu, zo stanice volali do Kozároviec, čo je s koňom. Dostali odpoveď, že kôň cez Kozárovce už prebehol a pokračoval cvalom na Hronský Beňadik a Hronskú Dúbravu a Zvolen. Kôň bežal po trati medzi koľajnicami. Na trati sa dohodli, že dajú koňovi voľno a nepúšťali žiaden vlak, zavolali až do Lučenca do kasárne. Tu otvorili bránu na kasárňach a otvorili aj maštaľ, kde predtým tento kôň býval.
Kôň vybehol z Levíc okolo 8. hodiny ráno, do Lučenca dobehol asi o 14. hodine. Nemal na sebe sedlo, na nohách ani jednu podkovu, načisto vyčerpaný sa zvalil na zem v maštali, ležal a oddychoval. Prebehol 130 kilometrov z Levíc do Lučenca asi za päť hodín.
Gotický sloh už vyše osemsto rokov panuje na našej planéte. Jeho vláda však nie je krutá alebo zlá. Jeho vláda spočíva v majestátnosti, velebnosti, mohutnosti a duchovnosti. Znie to neuveriteľne, ale po prvýkrát sa gotika objavila v roku 1140 vo francúzskom opátstve Saint-Denis pri Paríži. Opravovali kráľovskú katedrálu a priestor chrámovej lode preklenuli lomenou klenbou.
Na naše územie gotický sloh prenikal veľmi pomaly. Jednak po tatárskom vpáde došlo k redukcii obyvateľstva a, čo je dôležité, bola tu silná väzba na románske, ale i predrománske - veľkomoravské tradície, v duchu ktorých sa stavali prevažne duchovne zamerané stavby. Za prvú gotickú stavbu u nás sa považuje prestavba Kostola sv. Alžbety v Kaplnej, kde vytvorili rebrovú klenbu, okná a portály. Za najväčší gotický chrám na západe našej krajiny sa ráta Katedrála (Dóm) sv. Martina v Bratislave. Perlou východného Slovenska je Katedrála sv. Alžbety v Košiciach. Jej rozloha je úctyhodná: má 1200 štvorcových metrov.
Vydavateľstvo Príroda sa tentoraz podujalo vydať nie učebnicu v pravom slova zmysle, ale učebnicu v prenesenom slova zmysle. V hlavách Stana Bellana a Alexandra Vojčeka skrsol nápad: vydať publikáciu, ktorá bude akýmsi sprievodcom po stopách slovenskej gotiky. Bola to náročná úloha, pretože gotických pamiatok je u nás pomerne dosť zachovaných. Vybrali si preto tie stavby, ktoré sú svojou existencialitou zaujímavé. Vyberali mestské hrady, kostoly, kláštory, mosty. Spolu je ich päťdesiatpäť.
Hneď po otvorení knihy na predsádke nás osloví mapa našej krajiny, na ktorej sú vyznačené miesta, kde sa stavby nachádzajú. Dominantný je stred Slovenska, kde je gro gotických budov. Východ a západ je na tom skromnejšie. Západnému Slovensku dominuje len päť stavieb, ktoré sa nachádzajú v Bratislave, Trnave, Hronskom Beňadiku, Pukanci a Želiezovciach. Posledné dve spomínané obce sú v levickom okrese. Želiezovský chrám ukrýva vo svojom interiéri rímsky sarkofág z 2. storočia po Kristovi, slúži ako oltárny kameň. Pukanský chrám je jediným chrámom na strednom a západnom Slovensku, v ktorom je jedinečný súbor piatich gotických oltárov, s akými sa môžeme stretnúť v Bardejove alebo v Levoči.
Kniha môže poslúžiť ako sprievodca, ale môže byť i vhodným darom pre človeka obdivujúceho pamiatky. Vydavateľstvo Príroda publikáciu zároveň vydalo aj v nemčine a v angličtine. Takto knihu môžeme podarovať aj do zahraničia a tak vo svete môžu spoznávať krásy slovenskej
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
S takýmto názvom vyjde v septembri vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu kniha Ivana Kadlečíka. Na prvý pohľad je názov azda trochu humorný, možno aj komerčne atraktívny: v skutočnosti ide o citát z listu spisovateľa Pavla Beblavého, ktorý v roku 1900 napísal autorovmu starému otcovi a taký je aj titul jedného textu knihy.
Kniha má tri tematické časti. Prvú tvoria úvahy o umení, kultúre, jazyku, hudbe a literatúre, v druhej časti nájdeme mini portréty spisovateľov: Dominik Tatarka, Hana Ponická, Ján Johanides, Vladimír Mináč, Andrej Chudoba, Pavel Hrúz a iní. Tretia časť obsahuje všeobecnejšie témy s námetmi zo života v prítomnosti aj v minulosti, od radostného kosenia trávy až po neradostný pobyt v nemocnici.
Viaceré texty pozná čitateľ aj zo stránok Pukanských novín, no najmä z denníka Sme a z viacerých literárnych a kultúrnych časopisov. Autor si texty nazval besednice, teda tak, ako sa dávnejšie, už od čias Vajanského Národných novín, nazývali duchaplné a čitateľsky príťažlivé žánrové útvary najmä na kultúrne témy.
Viac o knihe hovorí sám autor Ivan Kadlečík na videu na internetovom portáli www.literarnyklub.sk .
| PaedDr. Zuzana Kadlečíková, PhD. | [ hore ] |
Zo svojej pravlasti, západnej časti Ázie, sa moruša čierna už v staroveku dostala do Grécka. Vo svojich prácach sa o nej ako o liečivej rastline zmieňuje známy filozof, vedec a zakladateľ botaniky Teofrastos (372-287 pred n.l.). Starí Gréci používali horkú kôru koreňov ako purgans (preháňadlo) a liek proti pásomniciam.
Od Grékov sa do Rímskej ríše dostávajú mnohé ovocné dreviny a úžitkové rastliny a medzi nimi aj moruša čierna. V starovekom Ríme sa meno morus vždy vzťahovalo len na morušu čiernu, lebo moruša biela sa do Európy dostala len v 12. storočí n.1. Rimania si morušu čiernu cenili najmä pre kvalitné plody a pripisovali im dobré tráviace a dokonca antitoxické účinky. Označovali ju ako mora celsae arboris. Jeden z najznámejších starovekých lekárov a fyziológov, Claudius Galenus (129-216 n.l.) hodnotil plody moruše ako výborné ovocie, aj keď málo výživné a mierne preháňavé. Oveľa dôkladnejšie si morušu čiernu všímal Gaius Plinius Secundus (starší), ktorý zahynul v roku 79 pred n.1. pri výbuchu Vezuvu. Je autorom prírodopisnej encyklopédie Naturalis Historia. Zistil, že moruša pučí na jar omnoho neskôr ako väč-šina stromov, preto ju nazval „najmúdrejší zo všetkých stromov“ (sapientissima arbo-rum). Quintus Horatius Flaccus (65-8 pred n.1.) nebol prírodovedcom, ale známym rímskym básnikom. Vo svojich veršoch odporúčal plody moruše čiernej ako výborný letný dezert slovami: „Ten prežije v zdraví leto, kto bude jesť po raňajkách moruše čierne odtrhnuté zo stromu, kým nepáli slnko.“ Z ďalších rímskych spisovateľov je vhodné spomenúť meno Lucius Iunius Moderatus Columella (4-70 n.1.), autora významného diela De Arboribus (O stromoch), v ktorom sa nachádzajú zmienky aj o moruši čiernej, v tom čase už významnej ovocnej drevine.
Z Talianska sa dostala moruša čierna podľa Kovalovského pravdepodobne už v staroveku do južného a západného Nemecka, lebo v 5. storočí tu bola známa výroba morušového vína zvaného moretum. Prvými pestovateľmi a rozširovateľmi boli pravdepodobne mnísi. Z 9. storočia pochádza nariadenie franského cisára Karola Veľkého Capitulare de Villis... (roku 812), v ktorom ukladá povinnosť pestovať 70 druhov liečivých rastlín, najmä aj morarios, čím sa rozumie výlučne moruša čierna. Dodonaeus vo svojom diele Stirpium Historiae Pomptades (Antverpiae 1583) pod menom morus uvádza len morušu čiernu. Z územia Čiech Veleslavín popisuje morušu čiernu, ale už aj bielu a udáva, že plody moruše bielej sú menej dobré ako moruše čiernej. V neskorších rokoch sa dostávajú do strednej Európy aj ďalšie druhy moruší. Presl uvádza medzi druhmi pestovanými na území Čiech aj morušu čiernu. O existencii populácie moruše čiernej v susednom Maďarsku, vtedy ešte súčasti monarchie, sa v období druhej polovice 19. a začiatkom 20. storočia podľa Strelku zmieňujú jednotlivé správy v odbornej tlači. Nazývajú ju turecká kyslá moruša alebo len turecká moruša. Podľa Zeleného na území Slovenska (v Pezinku) morušu čiernu správne určil nestor slovenských botanikov Jozef Ľudovít Holuby už v roku 1910.
V roku 1947 uverejnil známy český botanik Karel Domin v odbornej tlači prácu s názvom Nový slovenský druh moruše z příbuzenství moruše černé, kde podľa medzinárodných zvyklostí uviedol aj popis nového druhu a nazval ho vedeckým menom Morus trnaviensis DOM (moruša trnavská). Vo svojej práci uvádza, že ide o dosiaľ nepopísaný druh moruše, ktorý asi vznikol skrížením moruše čiernej s morušou červenou. Po určitej dobe dochádzalo v odborných kruhoch k po-chybnostiam, či sú Dominove tvrdenia o novom druhu moruše správne. Ako prvý na jeho omyl upozornil Kovalovský a neskôr aj ďalší československí dendrológovia. Podľa Zeleného sa pri skúmaní herbárových materiálov i živých stromov na Morave a na Slovensku nezistili žiadne znaky, ktoré by odlíšili Dominovu morušu trnavskú od moruše čiernej.
Proti možnosti vzniku Dominovho hybridu uviedol Benčať tieto skutočnosti: areály moruše čiernej (západná Ázia) a moruše červenej (Severná Amerika) sú veľmi vzdialené a zatiaľ sa nenašla žiadna zmienka o existencii výsadieb moruše červenej v oblasti lokalít moruše čiernej na Slovensku. Moruša červená sa do Európy dostala okolo roku 1629, a to určite nie na Slovensko či dokonca do Častej. A keby aj, vždy treba niekoľko desiatok rokov, aby mohlo dôjsť k samovoľnému hybridizačnému procesu. Umelé oplodňovanie v tom čase vylučujeme.
Zaujímavé úvahy o tom, ako sa dostala moruša čierna na územie Slovenska, vyslovuje Benčať. Do oblasti Malých Karpát ju mohli priniesť Rimania, tak ako vinič hroznorodý a gaštan jedlý. Tomu napovedá jej viazanosť na vinohrady a aj jej ľudové názvy viničná jahoda, viničná moruša. Ľudové názvy moruše čiernej v maďarčine török savanyú szeder (turecká kyslá moruša), török eperfa (turecká moruša) vyvolávajú zas domnienku, že sa moruša čierna mohla do oblasti Štiavnických vrchov dostať aj tureckou introdukciou v 16.-17. storočí.
Túto verziu by podporoval aj vek (350-400 rokov) najstarších stromov pukanskej populácie moruše čiernej.
Moruša čierna, v pukanskom chotári reprezentovaná vysokým počtom väčšinou starých stromov, je výnimočným javom v rámci celej strednej Európy. Je však poľutovaniahodné, že v priebehu posledných dvoch desaťročí počet jej stromov ubúda. Sú to prevažne stromy rastúce na parcelách bez majiteľov. Preto sú neošetrované a zarastajúce nežiaducimi drevinami, ktoré im uberajú čím ďalej tým viac svetla, a tak sú tieto stromy odsúdené k postupnému zániku. V súčasnosti možno konštatovať, že zatiaľ sa len chválime touto výnimočnosťou, ale nerobíme nič pre to, aby sme tento nežiaduci jav - úbytok stromov zastavili. Veľmi záslužnou činnosťou by bolo, keby sa našiel jednotlivec alebo jednotlivci, ktorí by dobrovoľne bez nároku na honorár prevzali starostlivosť o stromy celej pukanskej populácie moruše čiernej akoukoľvek prospešnou činnosťou. Naša viničná jahoda si to zaslúži.
Keby som bol básnik, poviem, že organ je bohatý les čo do stavby, ale je to aj vánok, vietor v tom živom lese. Ale predovšetkým poriadok a zákon, prísne logický a matematický; podobne ktosi povedal o Bachovej hudbe: matematika plus dojatie, alebo komputer násobený extázou, preto je nanajvýš moderná a perspektívna.
Už len stavba, už len prospekt a vnútorná konštrukcia toho nástroja fascinuje, každá píšťala je samostatná a nezávislá od iných, ale len vtedy ladia spolu, ak ani jediná z píšťal nie je chybná, chorá, poškodená, čo opäť zneje ako metafora. Ako všetko duchovné, ani organ sa celkom nedoceňuje, pretože na jeho drevených kmeňoch nerastú hrušky na pálenku ani banány.
Kdesi som už napísal, že pred silou a významovou veľkosťou organu sa cítim úbohý a maličký, čo občas nikomu nezaškodí, a keď sa pred ním krčím a skláňam, dávalo mi to najmä za totality akúsi pokoru neskloniť sa a nekrčiť pred všelijakými tajomníkmi či majormi a kapitánmi tajomnej polície.
Organ, ktorý som mal kedysi k dispozícii, je približne môj vrstovník vekom, takže si tykáme, a keď sa navzájom niekedy nezhodneme, potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč, starký - a možno tým myslím aj svojho deda, otca a strýka, možno tým myslím všetkých veľkých i menších majstrov - prepáčte mi!
Na tomto nástroji značky Rieger koncertovala v evanjelickom kostole v Pukanci 4. júla tohto roku Anna Predmerská-Zúriková. Na úvod zaznel Johann Pachelbel, potom a predovšetkým náš veľký Bach, mohutný záver dá Max Reger. Ak je hracia skriňa ukrytá na chóre, každý organista pripomína anjela: nevidno ho, akoby nebol, no energia nasýti celý priestor, naplní ho a ovláda dobrom. Keď potom neviditeľný a tajomný pôvodca tej sily zíde po schodoch z chóru v podobe príjemnej a usmiatej dámy, je to nádhera, je to zjavenie. Mladý Róm jej na námestí pobozká ruku a autor tohto textu píše venovanie do svojej knihy Haiku pre Annu:
Malíčkom spustíš
víchricu, vánok, hromy,
utíšiš hory.
K významným rodákom patrí i Ján Schultz. Narodil sa v Pukanci 31. januára 1892 ako prvorodený zo siedmich detí kolára Jána Schultza (1866-1915) a Anny (1861-1955) rodenej Ivanovičovej.
Základnú evanjelickú cirkevnú školu vychodil v Pukanci v čase krutého maďarizačného útlaku, v rokoch 1898-1904. Vďaka svojej usilovnosti a učiteľovi Samuelovi Sekanovi sa zaradil medzi tých 15-20 nadaných žiakov, ktorí každoročne odchádzali z Pukanca na ďalšie štúdiá.
Na lýceu v Banskej Štiavnici sa zoznámil so stenografiou, ktorej sa upísal na celý život. Neskoršie sa stal prvým slovenským lektorom stenografie. Po štúdiu a maturite na učiteľskom ústave v Lučenci študoval na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti, ktorú skončil v júni 1914.
Už 1. augusta narukoval do Nitry, odkiaľ ho v marci 1915 poslali na karpatský front bojovať za cisára pána a jeho rodinu. Patril medzi šťastlivcov, lebo sa mu už po pár dňoch podarilo padnúť do ruského zajatia. Žil v zajateckých táboroch v Uzbekistane a Tadžikistane. Jeho aktivity počas sedemročného zajatia by stačili na celý román. V decembri 1920 sa oženil s dcérou generála, ruskou stredoškolskou profesorkou francúzskeho jazyka, pochádzajúcou zo Samarkandu, Elenou Čertovou.
Podobný osud mal i banský inžinier Samuel Hlôška (1890-1983), ktorý pochádzal tiež z chudobnej pukanskej rodiny a z ruského zajatia si tiež priviedol manželku.
Ján Schultz po návrate do vlasti v novembri 1921 demobilizoval a v januári
1922 dostal v Bratislave miesto učiteľa na meštianskej škole s vyučovacím jazykom slovenským a nemeckým, kde zotrval až do septembra 1939, potom prešiel na Obchodnú akadémiu. Popri svojej pedagogickej praxi vyvíjal rozsiahlu kultúrno-osvetovú a publikačnú činnosť.
Z jeho iniciatívy vznikli už v roku 1924 v Bratislave v organizácii YMCA jednoročné obchodné kurzy, neskoršie dvojročná súkromná škola so slovenským a nemeckým vyučovacím jazykom. Tu vyučoval stenografiu, jeho manželka ruštinu a francúzštinu. V rokoch 1922-1943 sa tam uskutočnilo 589 jazykových kurzov s 9059 poslucháčmi a 38 vyučujúcimi. Jeho sestra Anna, ktorá zomrela v Pukanci ako 99-ročná, bola v organizácii YMCA známou kuchárkou.
Stenografiu vyučoval aj na Prvej štátnej meštianskej škole v Bratislave, na Obchodnej akadémii, na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, na Vysokej škole obchodnej, v kurzoch stenografie pre učiteľov a profesorov stredných škôl. V rokoch 1928-1939 pracoval aj ako poradca v poradni pre povolania. Absolvoval i cestu ku krajanom do USA a Kanady.
V roku 1930 ho vyslali ako lektora slovenčiny a vlastivedy na kurz slovenských učiteľov do rumunského Temešváru. Na jeho podnet tamojší slovenskí učitelia založili spolok slovenských učiteľov v Nadlaku. V Nadlaku bol v tom čase evanjelickým farárom a seniorom Pukančan Ivan Bujna (1881-1949), ktorý medzi tamojšími Slovákmi vyvíjal záslužnú kultúrno-osvetovú činnosť.
V roku 1933 kooptovali Jána Schultza do zahraničného odboru Slovenskej odbočky Národnej rady československej v Bratislave, vyslovili mu uznanie za jeho doterajšiu pôsobnosť medzi zahraničnými Slovákmi a poverili ho preskúmaním slovenských učebníc používaných na slovenských školách v Juhoslávii a v Rumunsku.
Úctyhodný je počet 36 učebníc a učebných pomôcok, ktoré zostavil a vydal, mnohé z nich vyšli aj v reedíciách. Sú medzi nimi učebnice slovenského rýchlopisu, učebnice pre školy s vyučovacím jazykom slovenským, nemeckým a maďarským, slovníky slovensko-ruské, slovensko-nemecké, slovensko-maďarské, slovník cudzích slov a ďalšie. Preložil a vydal Rodinné šťastie od L. N. Tolstého.
Jeho životopis spracovala v diplomovej práci v roku 1972 Marta Terenová (Stenografický ústav v Bratislave). Z rozprávania jeho sestry Márie čerpala Zuzana Hrúzová.
Priateľský a praktický Ján Schultz svojou pôsobnosťou prispieval k upevňovaniu porozumenia medzi Slovákmi a národnostnými menšinami. V Pedagogickej encyklopédii Slovenska z roku 1985 sa pre neho nenašlo miesto, avšak v známej pukanskej Pamätnici z roku 1975 neostal bez povšimnutia. Zomrel v Bratislave 13. novembra 1976. K 33. výročiu jeho smrti si zaslúži nielen našu spomienku, ale zaslúžil by si aj spracovanie podrobnejšej monografie.
Už sa niekomu niekedy podarilo kupovať ráno o šiestej knihu? Ešte nie? Mne áno.
Na začiatku bolo asi pred siedmimi rokmi stretnutie s bývalým primátorom Bratislavy Petrom Kresánkom. Pán Kresánek mal cestovnú kanceláriu, so svojím bratom sprevádzal turistov po pamiatkach. Takto sa párkrát dostal i do Pukanca, kde sme sa v kostole zoznámili. Medzi rečou spomenul, že plánuje vydať turistického sprievodcu po Slovensku. Určil i rok, kedy by mala kniha vyjsť.
Písal sa rok 2006 a ja som bol na dovolenke v Bratislave spoznávať jej historické krásy. S priateľmi sme sa prechádzali po Radničnom námestí, keď tu zrazu som od nich odišiel, pretože som zbadal pána Kresánka. Predstavil som sa mu a on ma poznal. Podali sme si ruky a krátko sme konverzovali o knihe, ktorá mala byť vytlačená, lenže... stroskotalo to na financiách. Keď sme sa rozlúčili, moji priatelia stále udivene na mňa hľadeli, vraj odkiaľ sa poznám s ich primátorom. Tak som im to teda vysvetlil. Konštatovali, že vydanie publikácie prispeje k lepšiemu spoznaniu krás Slovenska.
Kvôli vydaniu diela založil vydavateľstvo Simplicissimus. Názov v nás evokuje názov knihy, ktorá vyšla v roku 1683 v Levoči - je to akýsi príbeh o túlaní sa po krajine. Autor teda zvolil túlanie sa Slovenskom, tentoraz nie však bezcieľne, ale s určitým zámerom: spoznať našu vlasť prostredníctvom jej pamiatok.
Informácie o knihe som objavil na internete. Bolo potrebné uviesť svoju adresu i s telefónnym číslom, aby mohol knihu doručiť, „osobne“! Po niekoľkých dňoch sa mi telefonicky ohlásil a povedal mi, prečo vlastne knihu osobne doručí. Kniha je mohutná, vytlačená na kvalitnom papieri a ťažká. Každé poškodenie by ju značne znehodnotilo. Navrhol mi, či bude pre mňa veľký problém, keď mi knihu odovzdá, samozrejme za peniaze, v piatok 31. júla ráno, približne o šiestej. Pravdaže to nebol problém. Tak som teda v piatok ráno celý netrpezlivý čakal na námestí pri kostole. V krátkom čase prišlo auto s bratislavskou poznávacou značkou, v ktorom sedel so svojou manželkou. Prevzal som si knihu. Druhý exemplár pre farský úrad prevzal pán farár Mališ. Obaja sme boli radi, že knihy máme.
Celý región je dôstojne zastúpený. Vedľa seba sa vynímajú tak sakrálne, ako i profánne pamiatky. Nevynechal ani skalné obydlia v Brhlovciach. Táto kniha by sa mala vynímať v každej knižnici, kde si len trochu ctia dedičstvo otcov. Kniha prináša celú dvojstranu venovanú perle Pukanca - gotickému kostolu svätého Mikuláša. Prináša však i pohľad na modernú architektúru obce, ktorá je umiestnená v strede námestia - evanjelický kostol.
Skoro by som zabudol pri vypočítavaní spomenúť názov knihy: SLOVENSKO. Má malý podtitul: Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Pre zaujímavosť uvediem i jej technické parametre. Má formát 32 x 20 cm, 984 strán a 1109 hesiel. Je v nej 5500 fotografií s podrobnými opismi. Ďalej má 110 trojdimenzionálnych ilustrácií vybraných hradov, kaštieľov, kláštorov, chrámov a múzeí ľudovej architektúry. A ešte čosi. Prináša 28 priestorových obrázkov historických miest.
Podrobné „len“ prelistovanie mi trvalo skoro týždeň. Prijaté informácie bolo potrebné v hlave spracovať. Vlastne až teraz som si uvedomil rozsah a dosah diela Petra Kresánka. Nechcem ho glorifikovať, ale ani zveličovať. Chcem iba poukázať na fakt stoviek strávených hodín vo fáze prípravy knihy. Jedinečnosť diela si uvedomia až generácie po nás, pretože bude ťažké prekonať ho. Knihe i autorovi želám dlhý život. Kniha sa stala akoby jeho druhým dieťaťom. A toto dieťa mu určite nikdy hanbu neurobí.
Kniha ako ranný nákup. O takomto čase 99 percent ľudí nakupuje veci potrebné pre telo. Jedno percento však okrem toho kúpi i čosi pre dušu. Keby to tak bolo naopak!
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Bol pekný letný slnečný deň, 11. august 1909 - Zuzany. Žatva v plnom prúde. V poli pod Čiernou hruškou žali aj Rosenbergerovci, zožaté obilie ukladali do polkrížov. Zrazu sa prihnal búrkový oblak a začalo pršať. Manželia Ludvik (1873) a Zuzana (1876) sa schovali pod polkríž z jednej strany, ich syn Ľudovít z druhej strany. Do polkríža, pod ktorým boli schovaní, udrel blesk. Manželia boli na mieste mŕtvi, synovi sa nič nestalo.
Štyri deti zostali sirotami - dve dievčence, najstaršia Zuzana, najmladšia Mária, dvaja chlapci Ľudovít a Pavel. Bývali v dome, kde teraz bývajú Pacherovci na rohu Dlhej a Viničnej ulice. Ako vtedy bolo zvykom, siroty si rozobrali do rodín za svoje.
Zuzana (1897) išla do Králikov, do domu na Klopačke, kde bol obchod a hostinec (Ján Klinko tam postavil poschodový dom, teraz je Trnkov). Daniel Králik mal jednu dcéru Ľudmilu (Ľudmila Pastorová, naivná maliarka, svoj obraz zbúranej pukanskej brány darovala obci a je v zasadacej sieni obecného úradu). Po smrti manželky Zuzany rod. Bahnovej sa Daniel Králik oženil s chovankou Zuzanou a presťahovali sa do Banskej Bystrice, kde na Dolnej ulici mali dobre prosperujúci obchod s kožami. Zuzana ako vdova sa vydala za MUDr. Jána Beňovského. Zomrela v roku 1983.
Ľudovíta (1899) si vzali do rodiny Daniela Zamboja na námestí (starého otca Richarda Zamboja). Tu sa vyučil za debnára - bol dobrým majstrom, len si rád vypil vínka (volali ho kráľ viníc). Oženil sa s Annou Hraškovou (predvlani zomrela ako storočná), mali jedného syna, ktorý zomrel ako kojenec. Ľudovít zomrel v roku 1969.
Pavel (1901) sa vyučil za hodinára, oženil sa s Annou Drexlerovou (bývali v dome pri kríži na Viničnej - teraz tam bývajú Rigóovci). Odišli do Argentíny - rodinné zväzky sa pretrhali.
Máriu (1902) si vzali za svoju bezdetní Zambojovci (Daniel a Estera) do domu na námestí (kde na mieste starého domu postavili po vojne nový dom Obadalovci). Daniel Zamboj bol zámožný farbiar a ako pansláv mal konflikty s vtedajším maďarským režimom (bol aj vo väzení). Do Národného múzea v Martine venoval veľkú zbierku pukanskej keramiky. Máriu poslali do českej školy do Zlína. Postavili nový dom (medzi Dlhou ulicou a ulicou Za múrom, teraz tam býva Zuzana Kováčiková), do ktorého sa presťahovali a Mária, vydatá za Jána Michaloviča, bývala v starom dome, kde mali obchod. Mali dvoch synov Jána a Miloslava. Ako vdova sa vydala za Aloisa Obadala, s ktorým mali dvoch synov Blažeja a Zdenka. Zomrela v roku 1992.
V predvečer tohtoročných Pukanských remeselníckych trhov sa uskutočnilo stretnutie bývalých žiakov Osemročnej strednej školy v Pukanci, ktorí ukončili 8. ročník v roku 1959.
Stretli sme sa prvýkrát po 50 rokoch od chvíle, keď sme opustili školské lavice. Náš vek sa už blíži u väčšiny k 65 rokom, a predsa sme mohli privítať medzi sebou našu triednu pani učiteľku Annu Zambojovú, ktorá sa dožila už 99 rokov. Naším hosťom bol aj bývalý pán riaditeľ školy, 92-ročný Ľudovít Kráľ s manželkou a náš pán učiteľ matematiky Zdenko Obadal. Terajší riaditeľ školy Dušan Bahna nás privítal na pôde novej budovy školy.
Zo 43 žiakov bývalej 8. triedy nás žiaľ opustilo už dvanásť spolužiakov. Ostatní sme sa rozišli do sveta, od Kanady cez Prahu a skoro po celom Slovensku, niektorí ostali v Pukanci, v Devičanoch, v Bohuniciach, na Majeroch a na Uhliskách. Stretlo sa nás devätnásť a po toľkých rokoch nebola núdza o témy na rozhovory, veselé i smutné spomienky a skúsenosti.
Máme medzi sebou generála, pracovníka ministerstva, starostu, šoféra autobusu, výskumníkov, učiteľov aj výborné kuchárky, mamy, otcov, starých rodičov, skoro všetkých už na dôchodku.
Za dobrú atmosféru a vydarené stretnutie ďakujeme členom prípravného výboru Ľubomírovi Hruškovičovi, Danielovi Kalinovi a Maňovi Vančovi, pracovníčkam školskej jedálne na čele s pani Máriou Čechovou a všetkým, ktorí prispeli vlastnými výrobkami od vínka, sladkých zákuskov po slané pečivo. Naša vďaka patrí tiež pani Dagmar Frankovej, ktorá sa nezištne o nás celý čas starala, obsluhovala, natočila video a odfotila nás.
Sľúbili sme si, že ak sa v zdraví dožijeme, o dva roky sa znovu stretneme. Za všetkých spolužiakov to zaznamenala predsedníčka triedy Želmíra Mozolová rodená Zambojová.
60
Emília Kasanová
Mária Slivková
Jozef Gurvaj
Peter Hrubý
Mária Križanová
Viliam Majer
Anna Nemcová
65
Gizela Pivarčová
Eva Rakšányiová
75
Šarlota Bílá
80
Mária Rudinská
Anna Schwarzová
85
Miloš Štamposký
92
Zuzana Janovicová
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
