| |
|
|
 |
Časy cechov a remesiel
 |
| Na tradíciu nadväzujú Pukanské
remeselnícke trhy. |
Počiatky remeselníckej výroby v Pukanci môžeme hľadať už v keltskom
osídlení kraja. O Keltoch vieme, že boli rovnako dobrí baníci
aj hrnčiari. V zakladacej listine Svätobeňadického opátstva
(1075) sa Pukanec spomína ako osada „aurifex et aurifaber“ (baníkov
a zlatníkov). Rozvoj baníctva a nárast obyvateľstva podmienil
aj zvýšenie bežne potrebnej remeselnej výroby. Banícky element
po tri storočia výrazne ovplyvňoval charakter mesta. Cechové
zriadenie sa vytvára až po roku 1424, po vzniku cechových kartelov
v banských mestách. V rámci Hontianskej stolice bol Pukanec
spolu s Banskou Štiavnicou a Krupinou v 16.-18. storočí strediskom
rozvinutej remeselnej výroby, podobne aj menšie Bátovce a Sebechleby.
Svojou produkciou túto oblasť ovplyvňovali aj susediace mestá
Nová Baňa, Levice a Zvolen. V Pukanci spomedzi remesiel rozvíjajúcich
sa v tomto období malo výraznejšie postavenie hrnčiarstvo, výroba
obuvi (čižmárstvo), garbiarstvo, výroba odevov (grznárstvo,
halenárstvo) a výroba spracujúca drevo (debnárstvo, kolárstvo).
 |
| 69 hektolitrový sud z roku 1955,
pravdepodobne najväčší aký bol v Pukanci kedy vyrobený.
Sud vyrobili Daniel Foltáň a Samuel Korbeľa (na sude).
Vľavo správca drevoremesiel Viliam Hlôška, vpravo zaástupca
správcu a techn. vedúci debnárskeho odboru Ján Hruškovič. |
V 17. storočí tu bolo okolo 25 remeselníckych dielní, neskôr
(v 18. storočí) ich počet stúpol približne na 150. Vidíme, ako
sa tu odrazilo prerušenie rozvoja pukanského baníctva v 16.
storočí. Jeho príčinou neboli len turecké výboje a nedostatok
vody ako hnacej sily, ale najmä okolnosť, že v tom čase už väčšina
najkvalitnejších nálezísk bola vydolovaná. Ani neskoršia progresívna
technika nemohla nijako podstatne pomôcť obnove baníctva. Nemeckí
ťažiari opúšťali upadajúci Pukanec a k nástupu sa dostal domáci
slovenský živel. Dôkazom slovenskosti je aj menoslov pukanských
daňovníkov z roku l542, v ktorom je väčšina slovenských mien,
ako: Cibulka, Čecha, Černý, Holý, Ivanič, Klamár, Križan, Kohút,
Mráz, Matiaš, Mazúr, Medveď, Očko, Poliak, Sláv, Švihran, Uhrin,
Zlesík. Od konca 16. storočia sa miestna hovorová slovenčina
popretkávaná bibličtinou stáva úradným jazykom, a to i zásluhou
cechových spoločenstiev. Mesto postupne nadobudlo remeselnícko-poľnohospodársky
charakter. Začiatkom 19. storočia tu bolo už 331 majstrov remeselníkov,
čo bol vyšší počet než v Banskej Štiavnici a Belej dovedna v
rovnakom čase. Premenu baníckeho profilu mesta na remeselnícky
dokumentuje i to, že počet obyvateľov Pukanca sa v priebehu
18. storočia strojnásobil. Počet remeselníkov vzrástol až deväťnásobne.
Cechy zohrali v mestskej ekonomike dôležitú úlohu. Starali sa
o deľbu práce. Mohli obmedzovať a zakazovať dovoz cudzieho tovaru.
Ak rástla ponuka nad dopytom, regulovali osamostatňovanie sa
tovarišov, sprísnili majstrovské skúšky. Z takýchto dlhoročných
cechových zvyklostí sa po spísaní a potvrdení vrchnosťou stali
cechové artikuly so zákonnou platnosťou. Zloženie cechov bolo
hierarchické, ich členmi boli majstri, tovariši a učni. Na čele
cechu stál cechmajster. Volili ho na cechovej volebnej schôdzi
na jeden rok. Kandidátom mohol byť len pukanský mešťan, ženatý,
bez úhony. Po voľbe ho mestská vrchnosť sprisahala, že bude
zachovávať všetky zákonné predpisy, pracovať v prospech cechu,
mesta. Úrad cechmajstra bol čestný. Vyplývali však z neho isté
výhody. Aj všetci majstri boli sprisahaní, ak nie, boli vylúčení
zo všetkých meštianskych práv a úžitkov. V Pukanci ako prví
mali svoj cech krajčíri, v roku 1604. V tom istom roku ševci,
neskôr mäsiari (1608), debnári (1636) a košikári. Prvý spoločný
cech, tzv. veľký cech, vznikol v roku 1640. Združoval zlatníkov,
kováčov, zámočníkov, čižmárov, mäsiarov a kolárov. Zachovali
sa artikuly tohto cechu z roku 1660, potvrdené mestskou pečaťou.
Cech pretrval až do 19. storočia. Hrnčiari sa spomínajú po prvýkrát
v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi v roku 1651. Okrem
týchto pôsobili v Pukanci aj cechy tkáčsky a súkennícky (1657),
samostatný čižmársky cech (1660) aj cechy mlynárov, tesárov,
grz nárov (kožušníkov), širičiarov (halenárov), debnárov, kováčov,
kolárov, garbiarov, stolárov, sklenárov a zámočníkov. Ako posledný
dostal svoje artikuly cech murársky v roku 1801 z Bojníc. Z
hlásenia Kráľovskej miestodržiteľskej rade v roku 1847 sa dozvedáme,
že v meste pracuje 347 majstrov remeselníkov, spolu s tovarišmi
ich je 473. Z toho 86 čižmárov, 74 garbiarov, 45 hrnčiarov,
28 kolárov, 16 grznárov, 15 krajčírov, 14 tesárov, 13 tkáčov,
12 debnárov, 10 kováčov, 8 murárov, 7 klobučníkov, 3 nemeckí
garbiari, 2 nemeckí krajčíri, 2 farbiari, 2 stolári, 1 šuster,
1 gombikár, 1 kotlár, 1 zámočník, 1 povrazník, 1 sklenár, 1
fajkár, 1 pekár a 1 mäsiar. Spolu to bolo 25 remesiel združených
v jedenástich cechoch.
 |
| Expozícia v "hrnčiarskom
dome". |
Popri majstrovských cechoch sa organizovali do cechov aj tovariši.
Predsedom tovarišského cechu býval jeden z majstrov, „otec“
(atyamester). Známe boli tovarišské cechové zábavy – lakozáše,
ktoré trvali tri fašiangové dni. Tovariši vtedy zvykli pochodovať
mestom s muzikou, vyobliekaní do bielych záster, v klobúkoch
ozdobených stuhami. V čele sprievodu kráčali cechmajster a majstrovský
otec tovarišov. Starší tovariš niesol tanier ozdobený vencom
kvetín, iný tovariš fľašu vína, ktorým ponúkal každého, čo prispel
na zábavu. Zábavy bývali v cechových domoch, ale aj v hostincoch.
Povestné boli lakozáše na Trnáci, v hostinci na Chladnej.
Len máloktoré remeslá pretrvali až do našich čias. Boli to drevo
spracujúce remeslá: tesári, debnári a kolári, no tých v päťdesiatych
rokoch vytlačil nástup motorových vozidiel a traktorov. Aj garbiarov
a čižmárov vytlačila továrenská výroba koží i obuvi.
Najvýraznejším prínosom v dejinách remeselnej výroby v Pukanci
je hrnčiarska výroba nádob, používaných cez celé stáročia až
do súčasnosti. Pukanskí hrnčiari v stáročnom vývoji technológie,
sortimentu a hlavne bohatou dekoratívnosťou svojich výrobkov
šírili dobré meno svojho mesta.
Rozvoj pukanského hrnčiarstva sa datuje rokom 1663, keď si miestny
hrnčiarsky cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov.
Najstaršia písomná zmienka je však už z roku 1542. V rozpise
daní pukanských remeselníkov sa medzi kolármi, kováčmi, krajčírmi
a obuvníkmi spomína aj hrnčiar Ivanič, ktorí platil daň 50 denárov.
Začas boli hrnčiari organizovaní aj v spoločnom cechu so syrármi
a krajčírmi (1651). Slovensky písané artikuly samostatného hrnčiarskeho
cechu pochádzajú z roku 1776. Dozvedáme sa z nich o vnútornej
organizácii členov. Hlavou cechu bol cechmajster, ktorý dbal
na dobré meno hrnčiarskeho remesla. Opatroval „poctivú cechovú
ládu“ (pokladnicu) a v nej pečať, artikuly a iné cechové písomnosti.
Majstri mávali jedného-dvoch učňov. Tí po vyučení, trvalo tri-štyri
roky, museli absolvovať vandrovku v trvaní troch rokov. Po návrate
mohli požiadať o vydanie majstrovského listu na základe skúšky,
ktorú štvrtý bod artikúl takto nariaďuje: „Kdyby se ale nejakový
poctivý tovariš po vyplnení tri ročnej vandrovky u nekterého
mistra pukanského v robote vynacházel a mistrem býti žádal,
ten a takový má se u predstaveného cechmistra ohlásiti a hned
za schozu jeden fl. položiti. Po složení svojej povinnosti má
se mu poctivá lada otevriti, kdežto on svoju žadost uctive prednesti
muže, na to má svuj rodni a vyučenski list predložiti. Potom
má jemu ten shromaždeni cech tri majsterštuky uložiti, jeden
totižto: hrnec na patnasť colu vysoký i ze šturcom, jeden krčah
dvadsat colu vysoký, jedny ordinarske kusove kachle na štyri
rady vysoké.“ Skúška trvala dva dni, počas ktorých musel tovariš
skúšobnú komisiu hostiť a potužovať. Na základe tejto skúšky
a ústneho referátu komisie (azda i podľa kvality a množstva
dodaného proviantu) udelilo cechové zhromaždenie v prítomnosti
všetkých členov majstrovskú hodnosť pri otvorenej cechovej láde.
Otvorená bola preto, že novovymenovaný majster musel do nej
zložiť desať zlatých.
 |
| Pukanský debnári, 50-te roky
20. storočia. |
Patrónom hrnčiarskeho cechu bol sv. Florián. Na floriánsku pobožnosť
chodili všetci príslušníci cechu do katolíckeho kostola, bez
rozdielu vierovyznania. Po nej bývala hrnčiarska zábava, pri
ktorej majstri neraz v dobrej nálade odspievali pieseň: „A ti,
svaťí Floriánku, požehnaj nán len na chvíľku, aby sme sa napili,
Pána Boha chválili každú chvíľku.“
Pukanské hrnčiarstvo je v celoslovenskom kontexte veľmi dobre
známe a odborne spracované a dokumentované (A. Polonec, M. Turzová,
E. Plicková, P. Socháň, K. Divald). Záujem o pukanskú keramiku
súvisí predovšetkým s jej výtvarnými hodnotami, s jej neobyčajne
bohatým dekorom, celkovou estetickou hodnotou a technologickou
dokonalosťou výroby. Táto vysoká remeselná a výtvarná úroveň
je odrazom mnohotvárne rozvrstveného životného prostredia hrnčiarov,
hospodárskych a kultúrnych stykov aj so vzdialenejšími oblasťami
(vandrovky) a tým aj možnosťou získavania výrobných, technických
a výtvarných informácií. Ďalej bol rozvoj závislý aj od prosperity
baníctva a nárokov a požiadaviek okruhu konzumentov. Ten bol
sociálne a profesne diferencovaný (roľníci, remeselníci, baníci,
vinohradníci, obchodníci a mešťania – predovšetkým z celého
územia hontianskeho regiónu) a svojimi špeciálnymi požiadavkami
profiloval vkus pukanských hrnčiarskych dielní.
Okrem základného stimulu, akým bol práve dopyt po technologicky
a dekoratívne dokonalom riade, prispel k rozvoju hrnčiarstva
v Pukanci výskyt veľmi kvalitných surovín. Na príklade pukanského
hrnčiarstva si možno overiť priamy vzťah medzi surovinovým základom
a výtvarným stvárnením výrobku. Prístupné suroviny v blízkom
okolí, ako hojnosť silikátových ložísk, hlina vhodného zloženia
a farebné hlinky širokej palety rozmanitých odtieňov, vytvárali
lokálnu a regionálnu špecifickosť výrobkov. Vynikajúca biela
hlinka umožňovala Pukančanom dekorovanie reprezentačných cechových
krčahov a tým ich nápadne odlíšila od výrobkov iných výrobní.
Kvalitu výrobkov v neposlednej miere zaručovala aj vysoká technická
úroveň vypaľovania.
V cechovom období sa v Pukanci vyrábal riad úžitkový a obradový
– reprezentatívny. Úžitkový riad tvoril najpočetnejšiu skupinu
pukanskej keramiky. Z hrncovitých tvarov to boli hlavne mliečniky,
hrnce na varenie, na úschovu a prenášanie potravín, krčahy,
buteľky, čutory na vodu i víno. Z misovitých plochých tvarov
sa vyrábali taniere, misy, rajnice, šálky, pekáče na hydinu.
Ďalšiu časť sortimentu tvorili kvetináče, lieviky, vrchnáky
na dbanky, kalamáre, popolníky, svietniky. Osobitnou skupinou
je figurálna tvorba – postavy baníkov, betlehemcov, pastierov,
muzikantov alebo sporiteľničky – mumáky v podobe psíkov, prasiatok,
bábik, medveďov.
Z obradového riadu sú pre pukanskú hrnčiarsku výrobu charakteristické
reprezen-tačné cechové krčahy na víno. Výrobky tohto obdobia
zaraďujeme medzi vrcholné výtvory slovenského hrnčiarstva. Dokonale
vytočené tvary, farebná skladba engob, virtuozita kresby i texty
dokumentujú nielen technickú remeselnú dokonalosť vyhotovenia,
ale aj radosť z tvorby, životnú pohodu a prosperitu cechového
obdobia.
Dekor na pukanskej keramike predstavuje špecifickú formu ľudového
ilustračného umenia. Základom jeho ornamentiky sú rastlinné
tvary – vetvičky, úponky, ďatelinky a kvety, označované ako
„jerichov kvet“, „hrachový kvet“ alebo len „ružička“. V skupine
týchto ornamentálnych prvkov dominuje hnedočervená farebnosť
v kombinácii so zelenou. Ich rozmiestnenie v štylizovanej rastlinnej
dekorácii je symetricky usporiadané tak, aby jej celkový vzhľad
pôsobil estetickým dojmom. Rastlinný dekor sem-tam dopĺňajú
vtáčiky. Výrazným doplnkom sú geometrické vzory – vlnovky, špirály,
pásiky a bodky. Farebnú škálu dopĺňa okrovožltá, tmavohnedá
a neskôr aj modrá – šmolková.
Výrazným dekoračným prvkom je figurálna výzdoba. Vyskytuje sa
hlavne na vínových cechových krčahoch. Dominujú v nej pracovné
námety, podávajúce obraz remeselníckeho života, dopĺňajú ich
vyobrazenia vinohradníkov, výjavy zo spoločenského života a
postavy majstrov a tovarišov občerstvujúcich sa pukanským vínom.
Figurálna výzdoba je plošne riešená, štylizovaná, názorne podávaná.
V niektorých prípadoch je doplnená precíznymi naturalistickými
drobnosťami (vetvička viniča, pracovné nástroje), čím sa vytvára
nielen dojem určitej naivity, ale aj spontánnej výtvarnej poézie.
Figurálny dekor býva voľne, symetricky rozložený po oboch stranách
kvetinovej kartuše, v ktorej je umiestnený kaligrafický text.
Takto sa dosahuje špecifická forma ľudového ilustračného umenia,
ktorá je výrazom spätosti a súzvuku prejavu výtvarnej i slovesnej
kultúry. Popri figurálnom a technickom dekore aj vďaka tejto
textovej časti výzdoby mala pukanská hrnčiarska výroba veľkú
obľubu v širokom okolí. Je charakteristická ľahkou iróniou,
humorom a umierneným pôžitkárskym životným postojom. Boli to
okrem stručných oznamovacích textov o majiteľovi výrobku a jeho
výrobcovi hlavne zdravice, prípitky, mravoučné ponaučenia a
praktické rady o pití vína, niekedy i s lascívnym podtónom.
Pôvodcami textov boli učitelia, kantori a sami hrnčiari. Pramene
sú rôzne, od biblie po súvekú umelú poéziu. Krčah z roku 1866
má dvojveršie z knihy Prísloví, kap. 61, verš 6, 7: „Dejte nápoj
opojní hynúcemu a víno tem, kteríž sú trúchlivého ducha, at
se napije a zapomene, na chudobu a trápení své nespomíná více.“
Dialóg „Rozmlúvání vody z vínom“ tiež našiel umiestnenie na
pukanských vínových krčahoch. Uvádzame výňatok z dialógu: „Víno:
Lepší víno nežli voda, mnohá jde z vína pohoda, ono lid obveseluje,
sen dáva, prítelství kuje. Voda: Kdo na vode rád prestáva, zdravý
rozum zachováva, mnohým mnohé vína pití prineslo všech zmyslu
zbytí, když ho bez času a míry do života svého lili. Víno: Ale
kto ho mírne pije, ten úžitek jeho čije! Voda slabě bricho duje,
mnohá nemoc po ní pluje, každý mírne vesel býti múž a vína se
napíti!“
Niektoré texty priamo nadväzovali na akcie nakreslené na krčahoch.
Na čižmárskych cechových krčahoch s vročeniami 1845 a 1865 nachádzame
takéto texty rozhovorov: „Nak sa páči, mladá pani, s tichto
si vibrat. Tak vinšujem k dobremu užitku.“ „Jedna panna velmo
pekná videla čižmára z okna, plačite naňho zvolala: Ídeš čižmárom
kidelmeš, kedi mi tie čižmy počiješ? On ji odpovídal na to,
aby jej nebylo velmi líto: Ídeš áló, áló nem ídeš, nikdá ti
tie čižmy noseť nebudeš!“
Pôvodne hutné texty sa v časoch postupného úpadku remesla rozdrobujú
a dostávajú neraz plytký až banálny obsah. Tvarové, dekoračné
i slovesné bohatstvo tradičnej pukanskej hrnčiarskej tvorby
ostáva žriedlom podnetov až do dnešných čias. Donedávna hrnčiarsku
tvorbu pukanských majstrov usmerňovali pracovníci ÚĽUV tak,
aby sa zachovala jej výtvarná a výrobná regionálna originalita
a zároveň vyhovovala súčasnej estetickej funkcii s prihliadnutím
na jej použiteľnosť. Takto spoločne rozvíjali výtvarný odkaz
predchádzajúcich hrnčiarskych generácií vynikajúci majstri Viliam
Frank, Ľudovít Kohl, Ján Könyveš, Ján Majláth, Ján Moravčík.
Z nich Moravčík bol vari najvernejším udržiavateľom tradičného
pukanského hrnčiarstva. Odrazilo sa to najmä na prevzatých dekoroch
od Jána Moravčíka staršieho, ktoré ako jeho vnuk s použitím
svojho vlastného koloritu neobyčajne úspešne uplatňoval.
Dnes síce pracuje v Pukanci niekoľko keramických dielní, z nich
však len dielňa Jána Könyveša, posledného mohykána pukanskej
hrnčiarskej tradície, verne zveľaďuje prevzaté vzory i výrobné
procesy. Vyrába úžitkovú i dekoratívnu hrnčinu s dekorom vlastného
koloritu, ktorý, dúfajme, nebude posledným v tristoročnej tradícii
pukanskej hrnčiarskej výroby.
|
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
