Noc pominula sa z väčšej polovice v úplnom pokoji a v tichosti. Až medzi jednou a druhou hodinou po polnoci zavzneli, nesúc sa tichým vzduchom jeden za druhým dva dunivé hlasy. Hoci temné, predsa dosiahli sluch pukanskej stráže.

To boli delové výstrely z levického zámku, výstrely výstražné, oznamujúce blížiaceho sa úhlavného nepriateľa Turka a napomínajúce celý vidiek: pozorovať a bedliť.

Lež komuže vlastne táto výstraha patrila?

To nemohol nikto uhádnuť, neznali to ani sami tí, ktorí delovým rachotom iných vystríhali. Len smer, kam sa brali kliati Turci, bol označený takými výstrelmi, lebo výstražníci obracali a vypaľovali delá vždy v tú stranu, kam videli tiahnuť nepriateľské čaty. Pukanská stráž začujúc známe znaky, zdvojnásobila bedlivú pozornosť, hľadiac pilne na juh, aby videla, ako zradí žiarou zarudlé nebo stopu odvekého vraha. No Čas uchádzal a nočná tma ostala nedotknutou a na všetky strany neprebornou.

Došla pomaly tretia raňajšia hodina a keď táto odbila na kostolnej veži, hneď za tým bolo badať čosi neobyčajného. Povetrím niesol sa akýsi potajomný šum, podobný šumu riavy v diaľke sa valiacej, alebo hukotu dochodiacej povýchrice. Ale nebolo okolo Pukanca tekej šumiacej vody, ani tiché povetrie nemohlo vydávať také zvuky. Stráž pukanská badala v tom šume blížiaceho sa nepriateľa, ktorého pre tmu vidieť nemohla a preto hneď vyslala jedného muža "do zámku", aby oznámil podozrivý hukot Bartakovičovi.

Gašpar Bartakovič, palatínom ustanovený hlavný veliteľ pukanskej posádky, vypočuvší zvesť vydal rozkaz, aby stráž naskutku urobila poplach v meste, odevší a ozbrojivší sa napochytre, lebo i on spal do tej chvíle, ponáhľal sa i on sám na námestie. Poplach a surma nočnou strážou urobené pomohli pukanskému obyvateľstvu skoro na nohy. Všetko skákalo z postelí. Mužskí siahali za zbrojou a rútili sa na určené miesta a ženy i deti i vôbec zbroja neschopní ponáhľali sa nájsť útulok v kostole, pevným múrom už od husitských dôb ohradenom a preto i pukanským zámkom zvanom.

Nebolo toto po prvý raz v Pukanci, stalo sa a stávalo sa tak už i prv a častejšie. Terajší turecký vpád líšil sa však od predošlých tým, že bol celkom neočakávaný, kdežto prv dostával Pukanec o podobných zámysloch nepriateľských obyčajne vždycky vopred akú - takú správu a jeho obyvatelia boli následkom toho na ochranu stále pripravení. Sotva štvrtina bola teraz nočný poplach zbadala, keď už i zazneli vôkol celého mesta trúbky a Turci oborili sa so šeredným povykom a streľbou zo všetkých strán razom na mesto. Šťastie veliké bolo preň, že prozreteľnosť božia dala veliteľovi Bartakovičovi vnuknutie práve v tento čas, keď o vpáde tureckom v Pukanci nikto nehovoril, rozmnožiť nočnú stráž. Nebyť toho, bol by Turek podľa zoznania pukanskej vrchnosti razom celé mesto opanoval a obyvateľstvo z postelí povyberal.

Prvý nápor turecký musela teda vydržať počtom nesilná nočná stráž, ktorá krytá drevenou mestskou hradbou statne zadržala prvý nápor nepriateľský, kým jej neprišlo na pomoc i ozbrojené meštianstvo. Nemálo podporovala v tomto diele obrancov nočná tma, hatiaca Turkov z kroka na krok v napredovaní, kdežto obrancom dávali zažaté smolnice koľké - toľké svetlo k ťažkej práci.

Nočná tma stala sa veľkou dobroditeľkou i pre ženy a deti, bývajúce v predmestí, ktorým nebolo možno predrať sa cez turecké vojsko do mesta a najať úkryt v kostole. Tieto nebožiatka hľadali útulok v Šírom poli, neupadli do rúk tureckých a hustá mrákota zakryla ich útek pred dravými zrakmi nepriateľskými.

No razom premenila sa temná noc na jasný deň. Na šiestich miestach súčasne zdvihli sa z Pukanca mohutné plamene, tmavá prv obloha premenila sa na za rudlé veľké more a Turci videli, že je obrana drevených mestských hradieb nie dostatočná. I vrhli, rútili sa sťaby rozbesnená veľrieka proti zrubom už asi sedemdesiat rokov starým, tu i tam síce poplátaným, ale v celku dosť slabým a po nemnohých námahách prebúrali a preborili ich na troch alebo štyroch miestach. Zúfalá obrana a úsilné námahy meštianstva nemohli prekaziť nepriateľovi prelomenie hradby. Počet obrancov bol nepomerne chatrný proti počtu tureckého vojska, nehovoriac ani o tom, že toto bolo chlap do chlapa vo vojenskom remesle vycvičené, kdežto obrancovia vyznali sa v priemysle a pokojných dielňach.

Kým bolo pukanské mužstvo zrubom kryté, vydržalo, ale keď nepriateľovi otvoril sa priechod do ohrady, musela ustúpiť. Utiahlo sa do zámku, totiž do murovanej ohrady okolo kostola a cez diery v hradnej stene pálilo úsilne do nepriateľa. Srdce prenikajúci krik naplašených streľbou a ohňom detí, túliacim sa tesne k svojim matkám a usedavý plač a nárek žien zavznievali mohutne z otvoreného kostola, prehlušujúc občasne i samú streľbu a ryk bojujúcich. Ale kostolná ohrada poskytla posledný útulok iba tým, ktorí bývali vo vnútornom meste. Mešťania v predmestí bývajúci, vedení svojim štvrtníkom, zápasili za dlhší čas v samom predmestí s nepriateľom zajedno preto, že boli ním tam zo všetkých strán napadnutí prv, než by sa boli do vnútorného mesta dostali a po druhé i z tej príčiny, aby týmto bojom umožnili a kryli útek svojich žien a detí. Lez vzmáhajúci sa oheň obťažoval im Čoraz väčšmi obranu a pri tom začali cítiť, že ich v nerovnom boji sily už - už opúšťajú, tiahli sa teda ,bojujúc neprestajne ku prielomom v mestskom zrube a dostavší sa na námestie chceli hľadať spásu tiež v kostolnej ohrade. Netušili, že Turci boli tu ohradu už prv obkolesili. Takto sa dostali nevdojak medzi dva ohne a zaplatili draho svoju túžbu. Mnohých zaiste dorúbali Turci tam na námestí a iní, ktorí sa utiahli do nesklopených pivníc, brániac odtiaľ svoje životy, zahynuli tam dymom podusení. Ak napadol niektorý z týchto obrancov pojedinelého Turka a už - už dúfal večne neškodným urobiť divého votrelca, tu tento volajúci "jüri - jüri" privábil si na pomoc iných desať Turkov a odvážlivý pukanský mešťan bol v najbližšej chvíli rozsekaný na kusy.

Najväčšia čiastka Turkov, zlomivších konečne odpor predmeštiakov rozliezla sa teraz po domoch z čiastky už horiacich a z čiastky už ohňom ohrozených, drancujúc a odnášajúc z nich všetko, čo sa odniasť dalo, I rady, obliehajúcich kostolnú ohradu redli z tej istej príčiny. To zbadal Bartakovič a pretože zúriaci požiar už i samému kostolu hrozil záhubou, velel rozvinúť zástavu, otvoriť na ohrade bránu a na obranu kvíliacich žien a detí vyrútiť sa na obliehajúceho nepriateľa.

Stalo sa! Bolo medzi šiestou a siedmou raňajšou hodinou. Zbytky pukanského vojska vyrojili sa za smelým vodcom a bojujúc sťa ľvy a nehľadiac na svoje životy drali sa nezlomným náporom do nepriatľských tlup, rozdávali rany a smrť na všetka strany a po silnom zápase začali konečne tlačiť nazad kliateho Turka. Musel ustúpiť s hambou a potupou. Koňmo i pešky pod dvanástimi mi veľkými a tromi menšími zástavami na Pukanec pritiahnuvších Turkov bolo vyše 2.000 chlapov, pukanských obrancov naproti tomu len voľačo vyše dvesto, teda asi desiata čiastka. A táto hŕstka zvíťazila!

Oslobodzujúce dielo obľahčila jej hlavne tá okolnosť, že Turci pre korisť doviezli so sebou i veľké množstvo vozov z dedín, ich panstvu poddaných a tie vozy nechali stáť ešte pred započatím vpádu dosť obďaleč za mestom, Plieniace mužstvo odnášalo teda zobrané veci až na vozy a tým stenčilo vo veľkej miere rady bojujúcich. Okrem toho bolo i značné množstvo Turkov po domoch za lupežou roztratených. Počet tých, na ktorých sa z kostolnej ohrady vystúpivší Pukančania oborili, bol značne zmenšený a keď títo začali cúvať, hneď zavládol tureckým vojskom hrozný neporiadok a jeho útek stal sa náhlym a všeobecným.

Hneď žatým svitol deň a v jeho svetle odhalil sa oku obraz žalostný a hrozný. Lúče slnečné nemohli sa predrať cez husté mrákavy dymu, zahaľujúce celé mesto. Miesto nich osvecovalo ho celé plamenné more, zožierajúc všetko nemilosrdne, Čo nestačil odniesť alebo zničiť Turek. Ťažké stony so smrťou zápasiacich ozývali sa ešte chvíľkami a zakrvavené i zohavené mŕtvoly v boji padlých bolo vídať povalené v prachu a popole po námestí.

Len s veľkou námahou a tvŕdzou podarilo sa v boji ustatým mužom zachrániť asi desať domov okolo kostola pred požiarom. Ostatné mesto ľahlo popolom. Jeho domy boli zničené až do základov a ten istý osud zastihol i najväčšiu čiastku ochranného zrubu. Čo v náhlosti stačili zahodiť na seba nočným poplachom vydurení pukanski obyvatelia, to bolo teraz ich celým majetkom. Za krátke tri - štyri hodiny stali sa bedármi a tí občania, ktorí prv vládli značným imaniím a mohli podporovať i druhých zo svojho prebytku, nemali teraz čím zakryť nahotu a ukojiť hlad svojich detí a žien. Im tiež nasilil odveký vrah kresťanstva do rúk žobrácku palicu.

Pomerne najšťastnejšími boli tí, ktorí zahynuli vo vražednom boji, alebo dusivom dyme a žhavom požiare. Počet týchto spolu s nešťastníkmi do tureckého zajatia upadnuvšími a preč odvlečenými bol vyše šesťdesiat. Ale ani Turci neobišli sucho. Miesto korisťou naložili nie menej ako dvanásť vozov svojimi mŕtvymi a ťažko ranenými. Menej ranení museli utekať z Pukanca len pri podpore svojich spoludruhov a okrem toho našli mnohí Turci svoj hrob v ohni, ktorý sami boli založili.

Aby bola bieda pukanského obyvateľstva úplne zavŕšená, odohnali a vzali zo sebou lúpežní Turci i dobytok až do poslednej nohy.

V rumy obrátený Pukanec a vozmi a konskými kopytami zdeptané okolie podobalo sa divej púšti, z ktorej najväčšia čiastka žien a detí utiahla sa po hroznej noci v iné bezpečnejšie strany. Len malý zástup mužov ubytoval sa v nezborených niekoľkých domoch a hlavne v kostole, hotový prv položiť život, než opustiť rodné mesto a vydať nechránené v plen a na pospas Turkovi, Dôveroval v pomoc božiu a v udatnosť i spôsobnosť svojho vodcu a spoluobčana Bartakoviča.