Pamätihodnosti
 |
| Mestské hradby, v pozadí kostol
sv. Mikuláša. |
 |
| Hlavná loď kostola s oltárom
ukrižovania. |
Najvýznamnejšou stavbou mesta, ktorá pretrvala všetky pohromy,
je rím.-kat. farský kostol sv. Mikuláša, patróna mesta. Je to
prekrásne gotické architektonické dielo pozostávajúce z dvoch
lodí s pozoruhodnou sieťovou klenbou a pôvodným vnútorným zariadením.
Názory na postupnosť jeho výstavby sa rôznia. Podľa E. Loráda
stojí na mieste románskeho kostola z 13. storočia. Podľa Súpisu
pamiatok na Slovensku vznikla hlavná loď pri založení mesta
v 14. storočí. Nasvedčoval by tomu jej pôdorys so štvorcovým
presbytériom a sakristiou z tzv. prechodného obdobia medzi románskym
a gotickým slohom. Zachoval sa náhrobok richtára Alberta z roku
1321, ktorý dal zhotoviť komorský gróf Kadold. Hlavná loď bola
pôvodne prekrytá len dreveným stropom. Bola zaklenutá až v roku
1506 bohatou gotickou sieťovou klenbou typu banskoštiavnickej
sv. Kataríny. Presbytérium a sakristia sú zaklenuté krížovou
rebrovou klenbou klinovej profilácie.
Okolo roku 1400 pristavili k pôvodnej dispozícii severnú bočnú
loď. Je zaklenutá štyrmi klenbovými poľami krížovej klenby v
tzv. krásnom slohu vrcholnej gotiky. Presbytérium v polovičnej
šírke bočnej lode je prekryté jedným poľom krížovej klenby s
uzáverom zloženým z piatich hrán osmihranu.
 |
| Pôdorys kostola sv. Mikuláša
podľa Jána M. Bahnu. |
Rímsy triumfálneho oblúka sú bohato plasticky zdobené motívmi
zvierat a ľudských hláv. Priestor lode je presvetlený štyrmi
gotickými oknami. Každé z nich má inú kružbu. Pôvodne boli presklené
farebnými sklami, tak ako okná v presbytériu. Od čias reformácie
boli lode oddelené súvislým múrom, až do roku 1940. Niektorí
bádatelia tvrdia, že práve táto loď stojí na pôvodných románskych
základoch a pôvodne mala dve knažištia, z ktorých jedno slúži
teraz ako sakristia.
Hlavná loď je od presbytéria oddelená lomeným triumfálnym oblúkom.
Nad ním na čelnom múre lode je freska, mestský znak, znázorňujúci
sv. Mikuláša, patróna chrámu a mesta, na hradbách a dvoch baníkov
rúbajúcich do sk aly. Do prestavby v roku 1940 bol pod ním nápis:
„Sancte Nicolae intercesione tua florescant montes.“ V preklade:
„Svätý Mikuláš, na tvoj príhovor nech prekvitajú naše bane.“
Na pravej strane oblúka sa zachoval latinský nápis: „Margarita
virgo fundatrix huius ecclesiae“ (Margarita panna, zakladateľka
tohto chrámu), pod ním bol i letopočet 1506. Kto bola táto panna
Margarita nevieme, no ešte v 18. storočí opatrovali jej portrét
v chráme. Na náprotivnej strane oblúka je osadený renesančný
epitaf Hansa Solnera z roku 1589 s reliéfom Krista na kríži
v edikule a okrídlenými hlavami anjelov v archivolte.
 |
| Gotické okno hlavnej lode. |
Presbystérium má v čelnej stene dvojdielne gotické okno s trojlistovou
kružbou. Takéto kružby boli aj v oknách hlavnej lode. Pri vkladaní
vitráží v roku 1917 boli odstránené. Na epištolovej strane je
prekrásne gotické pastofórium na tordovanej nohe. Na strane
evanjeliovej sú dvojité sedile s trojitým záklenkom. Krížovú
klenbu sanktuária zdobia fresky postáv štyroch evanjelistov.
Do roku 1940 boli po stranách oltára tiež postavy sv. Petra
a Pavla.
Chrám mal pôvodne dve veže. Väčšia bola nad sanktuáriom. Mala
24 okien a ukončovala ju trojitá plechová kupola. V časoch tureckého
nebezpečenstva slúžila ako pozorovateľňa. Už vtedy boli na nej
aj hodiny. Poškodilo ju zemetrasenie v 16. storočí. V roku
1585 ju spevnili železnými sperami. Takto predĺžili jej životnosť
o 280 rokov. V roku 1867, keď hrozilo nebezpečenstvo jej zvalenia,
ju rozobrali. Jej zvyšky sú viditeľné na povale i dnes. Druhá
veža stála v priestore dnešného vstupu do chrámu. Poškodenú
zemetrasením ju museli okolo roku 1800 odstrániť. Obidve veže
boli bez zvonov. Pôvodná drevená zvonica stála napravo od vstupu
do chrámu.
 |
| Detail pastofória s erbom a
letopočtom 1506. |
Neskôr postavili na jej mieste murovanú. Pri prestavbe kostola
v rokoch 1864-1867 postavili terajšiu vežu so zvonmi. Je trojpodlažná
s ihlancovou strechou, slohovo nezapadá do pôvodného komplexu.
Chrám sv. Mikuláša je jedným z mála chrámov na južnom Slovensku
s pomerne zachovalým pôvodným gotickým zariadením. Tvoria ho
nádherné tabuľové oltáre z konca 15. storočia. Sú zaradené do
okruhu dielne majstra Božieho hrobu v Hronskom Sv. Beňadiku.
Najstarší z oltárov, oltár Panny Márie, je z rokov 1470-1480.
Ústrednou postavou je 120 cm vysoká socha Madony, vyrezaná z
lipového dreva. Kompozične je príbuzná soche Madony z levočského
oltára „Vir dolorum“. V postranných výklenkoch sú sochy baníckych
svätíc Barbory, Kataríny, Margity a Doroty. Na vnútorných krídlach
je zobrazený mariánsky cyklus, na vonkajších sú Madona a svätci.
Maľby sú zaradené do okruhu školy svätobeňadických obrazov Zvestovania
a Navštívenia Panny Márie, datované do začiatku druhej polovice
20. storočia. Predela a nástavec oltára sa nezachovali.
 |
| Gotická sieťová klenba z roku
1506. |
Aj oltár Korunovania Panny Márie má mnohé prvky príbuzné so
svätobeňadickou školou. Pochádza z roku 1484. Súsošie korunovania
je vysoké 120 cm. V postranných výklenkoch boli sochy sv. Jána
ev., sv. Petra, sv. Jána Krstiteľa a sv. Pavla. Na krídlach
sú zobrazené pašiové motívy. Súsošie korunovania s nimi však
nekorešponduje, keďže do skrine bolo osadené až v roku 1942
pri rekonštrukcii kostola výmenou za novšiu sochu sv. Jozefa.
Pôvodne bola ústrednou pravdepodobne socha „Vir dolorum“. Ani
pri tomto oltári sa nezachovali nástavec a predela.
Oltár sv. Jozefa (teda pôvodne oltár Korunovania) pozostáva
z novšej sochy sv. Jozefa v skrini, dvoch maľovaných krídel
a neskorogotickej predely. Obrazy sú zaradené do okruhu beňadickej
dielne z tretej štvrtiny 15. storočia. Predela pochádza zjavne
(odpílené okraje) z niektorého iného oltára. Je datovaná do
roku 1580.
Oltár sv. Salvátora (Spasiteľa) pochádza z roku 1488. Pozostáva
z dvoch pevných krídel s reliéfmi dvanástich apoštolov. V skrini
je osadená socha Krista Spasiteľa. Hladká a sústredená tvár
má analógie z okruhu tvorby Hansa Multschera. Aj za jej autora
sa považoval rezbár Sv. hrobu z Hronského Sv. Beňadika. V roku
1942 sa však pri rekonštrukcii našla písomná správa, podľa ktorej
je autorom oltára majster Pavol z Budína.
 |
| Oltár sv. Salvátora z roku 1488. |
Do dutinky v hlave Krista bol vložený lístok z 10. októbra 1488
s nemeckým textom tohto znenia: „Roku Pána 1488 vyhotovil tento
oltár na poctu svätých dvanástich apoštolov majster Pavol, maliar,
toho času pôsobiaci v Budíne a umiestnil ho osem dní pred sv.
Lukášom v pukanskom kostole.“ Tento objav je veľmi cenným údajom.
Škoda len, že nedošlo k hlbšiemu prebádaniu nálezu a diela v
pukanskom kostole. Evidentne nepatriaca k oltáru je predela
s reliéfmi starozákonných prorokov. V zachovanom nástavci je
v strede umiestnená socha „Vir dolorum“, po stranách Ježišova
Matka a sv. Ján.
Hlavný oltár Ukrižovania z konca 15. storočia nie je celkom
jasne zatriedený do slohových prúdov. V skrini rozmerov 210/190
je osadená ústredná skupina Kalvárie s Kristom na kríži, dvoma
lotrami, Ježišovou Matkou, Máriou Magdalénou, sv. Jánom a Longinom.
Na krídlach reliéfy: Kristus na Olivovej hore, Judášov bozk,
Ježišovo bičovanie a Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž.
Na zatvorených stranách krídel sú štyri tabule so svätcami a
sväticami. Nástavec so sochami „Vir dolorum“, sv. Mikuláša a
sv. Ambróza po stranách pochádza z 19. storočia. Pôvodná predela
je nahradená barokovým bohostánkom. Menzu hlavného oltára tvorí
náhrobok z roku 1320.
V kostole sa nachádza len jeden barokový oltár sv. Jána Nepomuckého
z 18. storočia. Má stĺpovú architektúru konkávne komponovanú,
so sochami sv. Jozefa, sv. Jána Nepomuckého a sv. Petra. Baroková
je i kazateľnica z prvej polovice 18. storočia. Na parapete
rečnišťa sú sochy cirkevných otcov. Baldachýn nesený akantovými
volútami zdobí päť sôch.
 |
| Interiér evanjelického kostola. |
Pozoruhodné dielo architektonickej moderny stojí v strede námestia,
vhodne zakomponované do jeho rámca. Kostol bol postavený podľa
projektu architekta M. Zoubka v roku 1935. Jednoloďový chrám
sieňového typu má rovný strop a murovanú emporu z troch strán
interiéru. Oltár na čelnej stene je postavený z travertínu,
s dekorom mramorových dosiek Desatora. Oltárny obraz Zmŕtvychvstanie
Krista namaľoval štiavnický rodák Edmund Gwerk. Pri výstavbe
kostola boli zbúrané dve budovy z obdobia klasicizmu: tolerančný
evanjelický kostol, ktorý stál v areáli ev. a. v. farského úradu,
mimo hradieb mesta (z jeho interiéru sa zachoval oltárny obraz
Poslednej večere z obdobia okolo roku 1790), a lekáreň, bývalá
hlavná strážnica, „Hauptwache“, ktorá stála na mieste terajšieho
chrámu. Bola to prízemná klasicistická budova s výrazným portikom
neseným štyrmi dórskymi stĺpmi.
 |
| Dolná brána na dobovej fotografií.
Zbúraná v roku 1899. |
K výsadám kráľovských miest patrilo i právo ohradiť sa. Pukanec,
podľa Križku, bol ohradený už v časoch husitských vojen drevenou
palisádovou a zrubovou hradbou, len „pukanský zámok“ – kostol
bol ohradený pevným kamenným múrom. Obranný význam hradieb vzrástol
najmä v časoch tureckého nebezpečenstva. Pukanec a Krupina boli
vstupnými bránami do oblasti siedmich stredoslovenských banských
miest. Lenže v čase, keď ohrada bola najpotrebnejšia, začala
dožívať. Posledný raz ochránila mesto pri nájazde Turkov 27.
augusta 1568. Nasledujúceho roku sa vyvalila. Výstavba nového
dreveného oplotenia prebiehala v rokoch 1569-1578. Krajinský
snem v roku 1578, po predchádzajúcej urgencii v roku 1567, rozhodol
o výstavbe opevnenia murovanými hradbami. Stavali sa pod dozorom
vojenskej rady a cisárskych fortifikačných inžinierov Ferariho
a Wadena v rokoch 1578-1595. Opevnenie budovali z kameňa a tehál.
Nebolo zrejme nikdy dokončené, lebo pri veľkých tureckých pohromách
v rokoch 1640 a 1664 sa spomína aj drevená palisáda. Je však
možné a aj dosť pravdepodobné (podľa Jána Králika, pukanského
archivára), že kamennou hradbou bolo opevnené len vnútorné mesto
a drevenou palisádou predmestia. Stavba opevnenia si kvôli účinnosti
obrany vyžiadala zbúranie veľkého počtu domov. Obyvateľstvo
sa tomu bránilo, no aj tak bolo zbúraných asi 60 domov. Pôdorysne
tvorilo opevnenie obdĺžnik s dvoma nárožnými a jedným stredovým
bastionom na kratšej strane pôdorysu. V hradbách boli situované
dve mestské brány v severo-južnom smere. Horná brána pri Klopačke
sa poslednýkrát spomína v roku 1799. Dolná stála v priestore
medzi dnešnou poštou a lekárňou. Bez povolenia vrchnosti ju
dal zbúrať mestský notár Július Ciglan v roku 1899. Zachovala
sa jej dobová fotografia. Okrem nich boli v hradbách aj dve
bráničky – fortne pre peších, smerom do viníc a na Gágor.
 |
| Súsošie Najsv. Trojice z roku
1740, v pozadí baroková budova radnice z rokov 1783 -
86. |
Farský kostol sv. Mikuláša bol jadrom mestského hradu, podobného
mestskému hradu v Kremnici. Do jeho priestorov sa vstupovalo
mostom z námestia cez štvorposchodovú baštu, ktorá neskôr
slúžila ako radnica. Stála v priestore dnešnej kostolnej brány.
Medzi ňou a vstupom do kostola stála menšia kostolná veža.
Bokom od nej v priestore terajšej sochy Imaculaty stála zvonica.
Východná kostolná veža nad sanktuáriom bola zároveň aj pozorovateľňou.
Do dnešnej podoby areál prestavali v rokoch 1864-1867.
K mestskej fortifikácii patrila aj strážna veža na vŕšku nad
Starou baňou, dnešnou Vodnou ulicou, zvaná túrnička. Keď strážnik
videl, že sa k mestu blíži nepriateľ, začal zvoniť na poplach
a tak upozornil pracujúcich v poli na blížiace sa nebezpečenstvo.
V minulosti viedla cesta do Banskej Štiavnice mimo námestia
závozom cez Slúkovu bránu. Bola to zrejme brána do opevneného
predmestia, pomenovaná podľa kapitána Slúku z čias tureckých
výbojov. Stála ešte v roku 1783, keď 7. júla vítal pri nej
magistrát a mešťania vzácnu návštevu cisára Jozefa II.
Stred pukanského námestia od roku 1740 zdobí stĺp Najsv. Trojice.
Postavil ho neznámy staviteľ na pamiatku ukončenia cholery
v predchádzajúcom roku s nákladom vyše tisíc zlatých. Túto
sochársko-architektonickú kompozíciu tvorí oktogonálny stĺp
na podstavci v tvare gréckeho kríža, pozostávajúceho zo štyroch
pilierikov, na ktorých sú umiestnené sochy sv. Mikuláša, patróna
mesta, sv. Rocha, sv. Sebastiána a sv. Barbory. V ich strede
vyrastá smerom nahor sa zužujúci pilier s kompozitnou hlavicou.
Na jeho vrchole je na štvorcovom abakuse osadené súsošie Najsv.
Trojice. Tvorí ho centrálny výjav korunovania Panny Márie
Najsvätejšou Trojicou.
Vo vnútornom meste bolo niekoľko hodnotných meštianskych a zemianskych
domov, no bohužiaľ najkrajšie z nich padli za obeť prestavbám.
Zachoval sa len zaklenutý obytný priestor v Švihranovskom dome
v Krátkej ulici. Traduje sa, že v dome bývali Taliani, čo stavali
mestské hradby.
Vo vonkajšom meste, mimo hradieb, sa zachovali dva typy ľudových
obydlí z obdobia 18. a 19. storočia, mnohé dodnes obývané.
Banícky typ ľudového domu bol trojpriestorový. V strednej časti
bol vstup – pitvor a studená kuchyňa, zvaná podkoch. V ostatných
dvoch priestoroch bola izba – chyža a komora. Tento typ domu
nemá rozvinuté hospodárske staviská. V zásade je situovaný v
svahovitom teréne okrajových častí mesta, po vrstevnici, pozdĺž
cesty.
Remeselnícko-poľnohospodársky typ domu je situovaný kolmo na
os cesty. Má vybudované silné hospodárske zázemie. Obytná časť
je tiež trojpriestorová, situovaná od ulice v poradí parádna
izba – predná chyža, pitvor a zadná izba. Tá bývala obytnou
 |
| Komora na ovocie. |
miestnosťou i dielňou. Ak si to vyžadovalo remeslo, stavali
sa aj osobitné dielne. Boli to najmä kováčske šmikne alebo garbiarske
koželužne s haťami na namáčanie koží v blízkosti jarkov a potokov.
Bohatší gazdovia, remeselníci a zemani si stavali aj dvojpodlažné
domy s pekným arkádovým schodišťom. Zachoval sa zemiansky Kevickovský
dom zvaný Stará pošta na Červenej ceste. Obytné bolo len poschodie,
v prízemí bola hospodárska časť.
Do dnešných čias sa zachovala v minulosti početná skupina hospodárskych
stavieb – štádlov. Pôvodne to boli zrubové jednopriestorové
alebo trojpriestorové senníky (zachovali sa dva – Plavcov na
Kakajke a Kovalovského na Potočnej ulici). Bývala v nich aj
komora na uskladnenie ovocia a mlat. Po mnohých požiaroch, hlavne
cez druhú svetovú vojnu, sa začali stavať murované. Ovocinári
uskladňovali ovocie aj v pivniciach a komorách budovaných priamo
v sadoch. Dodnes sa zachovala voľne stojaca komora v časti Grunt
s výrazným murovaným portálom. Dodnes sa zachovala voľne stojaca
komora v časti Grunt s výrazným murovaným portálom.
Najatraktívnejšiu skupinu hospodárskych stavieb, charakteristickú
pre tunajší vínorodý kraj, tvoria vinohradnícke budovy – ľoche.
Pôvodné stredoveké pivnice, tesané do propylitizovaného andezitu,
zvaného gribina, slúžiace na uskladnenie vína, sa postupom času
rozrástli o výrobnú časť. V posledných rokoch pribudli aj obytné
miestnosti slúžiace na rekreačné účely. Mnohé malebne dotvorili
krásnu panorámu južných viničných svahov Vajrabu. Bohužiaľ,
výstavbu nikto neusmerňoval a v niektorých prípadoch došlo aj
k narušeniu tohto svojrázneho obrazu Pukanca.
|
