| |
|
|
 |
Ročník 2010
Číslo 3, Máj - Jún
[ Celé číslo vo formáte PDF ]
uznesenie č.11/2010 - MOZ, 12.5.2010
A: konštatuje:
l. Obecné zastupiteľstvo je uznášaniaschopné, z 9 poslancov sa na rokovaní zúčastnili šiesti.
B: berie na vedomie:
1. Zápisnicu z kontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Leviciach vykonanú 30.4.2010 v rámci štátneho zdravotného dozoru podľa ustanovenia § 5 ods. 1/ a 2/ zákona NR SR č. 355/2007 Z.z. vo veci umiestnenia jednej triedy materskej školy v priestoroch prvého poschodia objektu pavilónu, ktorý bol pôvodne vybudovaný a slúžil ako účelové zariadenie pre deti predškolského veku.
2. Záznam Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Leviciach napísaný z výkonu štátneho zdravotného dozoru na základe žiadosti Obce Pukanec, Námestie mieru 11, vo veci vydania predbežného stanoviska k zriadeniu konfekčnej dielne, ktorej prevádzkovateľom bude organizácia ERBA s.r.o. Šahy, SNP 44, na prízemí nevyužívaného pavilónu materskej školy so samostatným vchodom.
3. Informáciu starostky obce o príprave prác na zriadenie tretej triedy materskej školy v nevyužívanom pavilóne.
4. Informáciu starostky obce o najnutnejších opravách hornej triedy nevyužívaného pavilónu materskej školy.
5. Informáciu starostky obce o obhliadke priestorov starej školy na Štiavnickej ceste 24 a nevyužívaného pavilónu C základnej školy na Štiavnickej ceste 26 kvôli prenájmu priestorov na vytvorenie šijacej dielne.
6. Informáciu starostky obce o možnosti zapojenia Pukanca do projektu k podaniu žiadosti o NFP spolu s obcami združenia ZOBÁK.
C: schvaľuje:
1. Prenájom priestorov pavilónu C základnej školy na Štiavnickej ceste 26 na prízemí spoločnosti ERBA s.r.o. Šahy, SNP 44, na zriadenie šijacej dielne na dobu dvoch rokov s výpovednou lehotou 3 mesiace. Cena za prenájom bude v nájomnej zmluve v zmysle uznesenia OZ č. 21/2005-0Z zo dňa 22.2.2006, bod D, odst. 2 10 EUR/m2/rok.
D: nesúhlasí:
1. So zapojením obce Pukanec do spoločného projektu o NFP združenia ZOBÁK v rámci regionálneho operačného programu prioritná os: Posilnenie kultúrneho potenciálu regiónov a infraštruktúra cestovného ruchu.
E: ukladá:
1. Obecnému podniku služieb postupovať vo veci žiadosti Zoltána Vlačuhu, Pukanec, SNP 43 v zmysle VZN 6/2009 a zákona 470/2005 Z.z. o pohrebníctve s tým, že Zoltán Vlačuha predloží projektovú dokumentáciu k vybudovaniu hrobky s uvedením firmy, ktorá bude práce vykonávať a bude ručiť za technicky vyhovujúce dielo.
Termín: ihneď
Zodpovedná Miroslava Hruškovičová, konateľ OPS
Dňom 1. januára 2009 nadobudol účinnosť nový zákon č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 445/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Týmto zákonom boli podstatne zmenené doterajšie podmienky poskytovania sociálnych služieb obcami, predovšetkým poskytovanie opatrovateľskej služby a umiestnenie občanov do domova seniorov a domova sociálnych služieb.
Pôsobnosť obce v rámci nového zákona vymedzuje podrobne § 80. Finančne zaťažujúce je pre obec ustanovenie v odst. k), podľa ktorého obec hradí inej obci alebo inému vyššiemu územnému celku ekonomicky oprávnené náklady podľa § 71 ods. 6. (Ide o zaplatenie rozdielu výšky úhrady za sociálnu službu zaplatenú dôchodcom a skutočnými nákladmi poskytovateľa - DS, DSS.) Podobne sa zvýšili náklady obce za platenie posudkového lekára pri poskytnutí opatrovateľskej služby. V súvislosti s účinnosťou nového zákona obec prijala Všeobecne záväzné na-riadenie č. 13/2009 o poskytovaní opatrovateľskej služby, o spôsobe určenia a výške úhrady za poskytnutú opatrovateľskú službu na území obce Pukanec.
Obec plnila úlohy na úseku sociálnych vecí prostredníctvom pracovníčky obce a komisie bytovej, sociálnych vecí a zdravotníctva, ktorá zasadala pravidelne podľa plánu práce. Riešila konkrétne prípady sociálnej pomoci v teréne, úzko spolupracuje s pracovníkmi Úradu práce a sociálnych vecí v Leviciach, konkrétne s oddelením pomoci v hmotnej núdzi, oddelením sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately i s oddelením peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ŤZP.
Obecné zastupiteľstvo v Pukanci poskytuje pomoc občanom, ktorí sa dostali do hmotnej núdze. Schválilo Všeobecne záväzné nariadenie č. 8/2009 o podmienkach poskytovania jednorazových peňažných dávok, príspevku na spoločné stravovanie dôchodcov a poskytovanie sociálnych pôžičiek, ktorého účelom je riešenie sociálnej a hmotnej núdze občanov. O jednorazovú pomoc v hmotnej núdzi požiadalo v roku 2009 sedem občanov, spolu bolo poskytnutých 395,54 € hlavne vo forme nákupu základných potravín, na úhradu mimoriadnych výdavkov pri zápise detí do 1. ročníka ZŠ a úhradu nákladov pohrebu pri úmrtí osamelo žijúcej osoby. Sociálnu návratnú bezúročnú pôžičku využili v roku 2009 dvaja občania. V jednom prípade išlo o výpomoc pri oprave strechy rodinného domu a v jednom prípade o rekonštrukciu existujúcich priestorov na kúpeľňu. V obidvoch prípadoch pôžičky splácajú pravidelne.
Starostlivosť o starých a invalidných občanov obec zabezpečovala poskytovaním opatrovateľskej služby, pomocou v domácnosti prostredníctvom nezamestnaných vykonávajúcich malé obecné služby, poskytovaním spoločného stravovania dôchodcom aj podporou aktivít Klubu dôchodcov a Základnej organizácie Slovenského zväzu invalidov.
Najväčšími zmenami prešiel systém zabezpečenia opatrovateľskej služby. Podľa § 108 ods. 2 zákona 448/2008 obec ako poskytovateľ sociálnych služieb musela požiadať Nitriansky samosprávny kraj o zápis do registra poskytovateľov sociálnych služieb. Obec musela zároveň spraviť zmluvu s posudkovým lekárom (MUDr. Juraj Kuštár), ktorý v zmysle § 49 citovaného zákona vypracúva na účely posúdenia odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby hodnotenie a posudzuje zdravotný stav osoby odkázanej na pomoc. Za každú posúdenú osobu obec vyplatila posudkovému lekárovi odmenu. V roku 2009 to bolo na tento účel 44,74 €. Zároveň boli prehodnotené všetky doterajšie prípady poskytovania opatrovateľskej služby. Od 1. 1. 2009 vypracúva sociálne posudky Spoločný obecný úrad obcí RZMOT Levice.
Obec v roku 2009 zabezpečovala opatrovateľskú službu u 19 občanov. Náklady na jej financovanie (platy opatrovateliek a odvody) boli 24 883,36 €. Obec prevzala za úhradu nákladov spojených s opatrovateľskou službou od opatrovaných 2 424,86 € (v zmysle VZN č. 13/2009). V súvislosti so zabezpečením opatrovateľskej služby boli obce zákonom č. 448/2008 zaviazané zabezpečiť vykonávanie prác osobami, ktoré spĺňajú kvalifikačné predpoklady na vykonávanie činnosti opatrovateľky (termín do 31. 12. 2011). V súčasnosti túto podmienku spĺňajú zo siedmich opatrovateliek štyri. Náklady na 220 hodín opatrovateľského kurzu sú 330 €, čo je pomerne vysoká suma s ohľadom na minimálnu mzdu opatrovateliek, aby ju mohli samy uhradiť. Preto obec hľadá možnosti, ako získať finančné prostriedky, ktorými by spolufinancovala úhradu za kurz.
Spoločné stravovanie dôchodcov zabezpečovala obec prostredníctvom Školskej jedálne pri ZŠ v Pukanci. 16 dôchodcov pravidelne odoberalo obedy, z nich podľa VZN poskytovala obec príspevok na stravné v jednom prípade, čo za rok 2009 činilo 162,37 €. Obec zároveň zabezpečovala roznášku obedov nezamestnanými z MOS.
S ohľadom na to, že obec nie je schopná naďalej zvyšovať náklady na opatrovateľskú službu, rieši poskytovanie tejto služby v zmysle zákona č. 5/2003 o službách zamestnanosti formou aktivačnej činnosti nezamestnaných ako pomoc v domácnosti. Takto zabezpečovala starostlivosť v ďalších 5 domácnostiach.
Už tradične organizuje obec v spolupráci so Základnou školou a Materskou školou v Pukanci podujatie pre jubilantov s okrúhlym životným výročím. Spestrením programu bolo vystúpenie speváckej skupiny Mrchane. Obec poskytla pre jubilantov občerstvenie a malý darček. Na toto podujatie prispela sumou 931,24 €.
Problematika fungovania Klubu dôchodcov sa spomínala už v predchádzajúcom období. V správach sme konštatovali nevyhovujúci stav budovy, vykurovacích telies, nutnosť opráv podlahy atď. Aj napriek týmto nedostatkom sa obec snažila udržiavať Klub dôchodcov v prevádzkyschopnom stave. V roku 2009 bolo na energie poskytnutých 1 420,45 €, za vodu 41,46 €, na rôzne opravy vo vnútri budovy 361,62 €, na opravu budovy a strechy 1 037,93 €, čo spolu činilo náklady na prevádzku budovy 2 861,46 €. Klub dôchodcov bol v roku 2009 okrem podujatí pre dôchodcov, zväz invalidov a ZO protifašistických bojovníkov trikrát využitý aj pre potreby volieb. V súčasnosti je budova rekonštruovaná na viacúčelové zariadenie, kde bude umiestnená lekáreň. Pre účely klubovej činnosti zatiaľ slúžia priestory v Miestnej knižnici.
Ďalej obec poskytla finančné prostriedky na dopravu pre dôchodcov na výlet do Podhájskej vo výške 167,37 €.
Komisia bytová, sociálnych vecí a zdravotníctva pravidelne prehodnocuje stav problémových rodín - ide predovšetkým o rómske rodiny, kde sa kumulujú problémy bytové s problémom účelového využitia dávok v hmotnej núdzi, zanedbávanie starostlivosti o deti a problémy s pravidelnou školskou dochádzkou. Ide o bezmajetné rodiny, ktoré sú dlhodobo nezamestnané, žijú len z dávok v hmotnej núdzi. Obec sa snaží podchytiť aspoň tie rodiny, ktoré spolupracujú, sú zapojené do projektu Menších obecných služieb. Poskytnutím bývania v nízkorozpočtových obecných nájomných bytoch na Prieložnej ceste by získali možnosť dostať príspevok na bývanie, ktorým by boli schopní uhradiť náklady na bývanie a tak zabezpečiť pre svoje deti hygienické a kultúrne bývanie.
V roku 2009 boli predmetom skúmania a pomoci rodiny Moniky Vlačuhovej, Oľgy Virágovej, Evy Pihíkovej a Jany Bukajovej. Okres Levice nemá azylový dom pre matky s deťmi, kde by mohli byť aspoň na určité obdobie umiestnené problematické prípady. Komisia je však za to, aby sa o deti riadne starali vlastní rodičia, pretože umiestnením v detských domovoch je obec viazaná zákonom prispievať na každé dieťa mesačne približne 100 € až do dovŕšenia 18 rokov veku. Preto obec podporuje a pomáha pri prevzatí starostlivosti o maloleté deti rodinnými príslušníkmi v náhradnom rodinnom prostredí. Rodinám s deťmi, ktoré sú v hmotnej núdzi zabezpečuje obec dotácie na stravu v školskej jedálni ZŠ a MŠ aj dotácie na školské potreby.
Oblasť bytová
Oproti predchádzajúcemu obdobiu neboli zaznamenané zmeny vo vlastníctve obecných bytov. V súčasnosti sú obsadené nájomníkmi takto:
3-izbový byt na Záhradnej 17 (Du-bovskáGáborík s rodinou)
l-izbový byt na Štiavnickej 24 (Milan Tupý s rodinou)
3-izbový byt-dom na ihrisku (Juraj Mlynárik s rodinou)
2-izbový byt na Viničnej 24 (Jozef Szabo s rodinou)
2-izbový byt v budove ZŠ (Milota Gajanová s rodinou)
3-izbový byt na Štiavnickej 24 neobsadený z technických príčin
Správcom týchto bytov je Obecný podnik služieb. Okrem nájomníka Jozefa Szabu neeviduje žiadne nedoplatky. Rodina Szabovcov je za rok 2009 dlžná na nájomnom 193 € a doteraz za rok 2010 30 €, spolu nedoplatok 225 €.
Dňom 1. januára 2009 nadobudlo účinnosť Všeobecne záväzné nariadenie o podmienkach prideľovania nájomných bytov vo vlastníctve obce Pukanec č. 7/2009, ktoré sú vo výstavbe. Komisia bytová, sociálnych vecí a zdravotníctva počas roka 2009 prijímala žiadosti o pridelenie 3-izbového štandardného obecného nájomného bytu s rozlohou 65 m2 na Záhradnej ulici a l-izbového nízkorozpočtového obecného nájomného bytu s rozlohou 35 m2 na Prieložnej ceste. V decembri 2009 bolo oslovených 40 žiadateľov o trojizbový byt a 14 žiadateľov o jednoizbový byt, aby návratkou záväzne potvrdili svoj doterajší záujem o nájomný byt. V liste boli všetci záujemcovia informovaní o podmienkach prideľovania obecných nájomných bytov v zmysle VZN aj o predpokladaných mesačných nákladoch na bývanie. Obec do dnešného dňa záväzne eviduje 25 žiadostí o trojizbový byt a 9 žiadostí o jednoizbový byt. Nie všetci žiadatelia však spĺňajú všetky podmienky stanovené VZN. O pridelení nájomných bytov bude bytová komisia zasadať osobitne (pre pridelenie l-izbových bytov v júni 2010 a pre pridelenie 3-izbových bytov v júli 2010). Zoznam uchádzačov s informáciami o pridelení bytov bude uverejnený na obecných informačných tabuliach. Pre zachovanie objektívnosti pridelenia konkrétnych bytov komisia navrhuje verejné losovanie. Predpokladaný termín ukončenia l-izbových bytov je august 2010 a 3-izbových bytov je december 2010.
Oblasť zamestnanosti
Aj v našej obci sa hospodárska kríza prejavila predovšetkým stúpajúcim počtom nezamestnaných, keď ešte v roku 2008 sme konštatovali rekordne najnižší počet nezamestnaných 79, koncom roka 2009 to bolo už 201 nezamestnaných. Obec preto naďalej využíva možnosť zapojiť nezamestnaných do pokračujúceho projektu Menších obecných služieb. V roku 2009 v ňom pracovalo 62 nezamestnaných, z toho 4 osoby platené podľa § 52a zákona 389/2006 o službách zamestnanosti a 5 vykonávalo pomoc v domácnosti dôchodcov. Nezamestnaní boli zaradení na kosenie, upratovanie, likvidáciu odvozu TKO a administratívne práce.
Demografický vývoj obyvateľov v obci Pukanec
V roku 2009 sa v obci Pukanec narodilo 24 detí, zomrelo 23 občanov. Na trvalý pobyt sa prihlásilo 28 občanov a odhlásilo sa 50 obyvateľov. Celkový počet obyvateľov k 31. 12. 2009 bol 2 026. V roku 2009 uzavrelo manželstvo 10 párov. Podľa štatistiky odhlásených obyvateľov obec evidovala odhlásenie 26 občanov vo veku do 30 rokov a 12 detí do 8 rokov veku, čo potvrdzuje odlev mladých ľudí z obce. Dôvodom je hlavne nedostatok pracovných príležitostí. Výstavba bytov v Pukanci poskytne do budúcnosti možnosť bývania mladým rodinám a spolu s ich deťmi zotrvanie v obci.
Pre počasie, ktoré ešte nedávno vládlo, by predstava zábavného dňa detí mohla byť takmer nereálna. Veď 1. jún je nerozlučne spätý so slnkom, teplom a dobrou náladou. V tento deň sa neučí ani neskúša a je všadeprítomná radosť aj z toho, že už o mesiac sú tu letné prázdniny. A ako vyzerala krutá realita počas 1. júna tohto roku? Zamračené, ustavičný dážď, silný vietor, maximálna denná teplota trinásť stupňov Celsia! Nehodlám tu však písať spätnú prognózu počasia, ktoré nás všetkých dosť potrápilo, chcem len uviesť celkovú atmosféru, s ktorou sme sa museli vysporiadať, keďže pôvodne sme plánovali zorganizovať Detský deň vonku v prírode. Pristúpili sme teda k radikálnym zmenám a snažili sme sa, aby sa celý program dal realizovať v budove školy a zároveň aby bol pre deti pútavý a zábavný.
Škola bola vyzdobená balónmi a papierovými hadmi, všade sa ozývala hudba, ktorá prispievala k dobrej nálade. A keďže všetko sa nieslo v takom netradičnom štýle, ani učitelia neostali bokom a hneď ráno pripravili pre žiakov prvé prekvapenie v podobe karnevalu. Prišli do práce v maskách, ktorých originalita dokonca vzala reč niektorým žiačikom, čo môže byť niekedy z pohľadu pedagóga na nezaplatenie. Môžem vari podotknúť, že po skončení akcie niektorí učitelia v tomto prestrojení odišli aj domov, čím vyvolali ďalšiu vlnu veselosti v širšom okolí.
Celá škola sa zmenila na akúsi herňu. Na všetkých žiakov čakalo desať súťažných stanovíšť, na ktorých mohli získať body. Samozrejme, mohli si vybrať, na ktorých stanovištiach budú súťažiť, pretože všetky aktivity boli dobrovoľné. Na začiatku súťaženia dostali všetci žiaci kupón, kam sa im zapisovali body po absolvovaní disciplín. Skladali puzzle na čas, hádzali na cieľ, kopali jedenástky na bránu, identifikovali dopravné značky, testovali sa, či by vedeli poskytnúť prvú pomoc, súťažili vo výrobe múmií, keď svojich spolužiakov omotávali toaletným papierom, hľadali logické súvislosti medzi obrázkami a názvami, podľa hmatu zisťovali a určovali predmety, hľadali skryté slová. Body navyše mohli získať aj za účasť v nejakej športovej disciplíne (napríklad futbal, vybíjaná), stačilo, ak si viacerí vytvorili skupinku a mohli si zahrať v telocvični. Niektoré aktivity boli nesúťažné. Deti si mohli podľa vlastnej fantázie vyfarbiť rôzne sadrové odliatky. Mohli sa nechať pomaľovať farbami na tvár, takže po škole čoskoro pobehovali malí spidermani a víly s motýľmi, kvetmi a srdiečkami.
Mohli sa tiež zapojiť do špeciálnej aktivity, ktorá bola zameraná na bližšie oboznámenie sa s históriou obce. Na svojich kupónoch mali vytlačenú povesť o Pukanci z čias stredoveku, keď turecké vojská útočili na náš región. Text však nebol kompletný, chýbali v ňom niektoré dôležité údaje. Žiaci sa teda mohli pustiť do pátrania po slovách, ktoré boli poukrývané po celej škole. Pomôcť im mali špeciálne indície na nástenke na hlavnej chodbe, no museli ich rozlúštiť a nesmeli sa dať zmiasť falošnými stopami.
Keď už mali dosť súťažných disciplín, mohli si oddýchnuť pri sledovaní prezentácií zo života školy (fotografie z rôznych akcií a kultúrnych podujatí), ktoré boli premietané v jedálni. Pre všetkých bolo pripravené aj občerstvenie: výborné pukanské párance so zemiakmi, džús, banány so šľahačkou a čokoládovou polevou.
Po absolvovaní stanovíšť nastala chvíľa veľkého zúčtovania, keď všetci učitelia boli na chvíľu matematikármi a zratúvali body súťažiacim žiakom. Nakoniec boli všetky body spočítané a každý bol odmenený podľa toho, ako sa snažil. Čím viac dosiahnutých bodov, tým lepšia cena. Medzi vecnými odmenami sa mohli nájsť lopty, badmintonové súpravy, glóbusy, knihy, ceruzky, fixky, perá, bižutéria, sponky, veselé hrnčeky, píšťalky, pokladničky, takže nikto neostal bez darčeka, každá cena si našla svojho majiteľa, ktorému, ako dúfame, bude ešte dlho pripomínať Detský deň.
A čo bolo ďalej? Školský klub detí mal diskotéku, niektorí žiaci ešte ostali v škole a rozprávali si svoje zážitky a dojmy, iní išli rýchlo domov, aby sa svojim najbližším čo najskôr pochválili s výhrou a s dobrým pocitom.
Jediné, čo sa nezmenilo, bolo počasie, stále pršalo a bolo chladno. Spomínam to zámerne, pretože je veľmi jednoduché poddať sa v zlom počasí pochmúrnej nálade a potom ju šíriť na všetkých ľudí okolo seba. O čo ťažšie je vyvolať v ľuďoch pozitívne reakcie! A možno to vôbec nie je zložité a finančne náročné, chce to len jednu vec: premôcť sám seba, usmiať sa na tých druhých a pokúsiť sa urobiť im radosť. Hovorí sa, že všetko, čo stojí za to, prináša aj starosti. Príprava a realizácia Detského dňa si od nás vyžiadala nemalé úsilie pri zdolávaní mnohých úloh a povinností, no kvôli nim hádam nebudeme zabúdať na to podstatné: snažiť sa každým dňom priniesť do života iných trochu radosti.
Chcem sa poďakovať tým, bez prispenia ktorých by sa táto akcia nebola mohla uskutočniť. Predovšetkým Mgr. Jane Maľovej za vypracovanie projektu na finančné zabezpečenie tohto podujatia a tiež Odboru školstva, mládeže a kultúry Úradu Nitrianskeho samosprávneho kraja, ktorý nám tento projekt schválil. Ďalej všetkým učiteľom za prípravu zaujímavých disciplín na jednotlivých stanovištiach, ale aj ostatným zamestnancom školy, ktorí sa podieľali na príprave a realizácii Detského dňa. Za sponzorské dary ďakujeme firme Hronfruct Levice so sídlom v Podlužanoch, za finančné príspevky vďačíme obci Pukanec a Rodičovskému združeniu našej školy. Osobitná vďaka patrí pani Stribulovej, pani Deákovej, pani Bernátovej a pani Čechovej za ich aktívnu pomoc. A nesmiem zabudnúť ani na niektorých našich deviatakov, ktorí si pripravili tri stanovištia a pomáhali nám s výzdobou školy i s upratovaním po akcii.
| Mgr. Anna Medzihradská | [ hore ] |
Potreba krvi je veľká. Obete úrazov a nehôd, ľudia podstupujúci operácie, pacienti liečiaci sa na leukémiu a nádorové ochorenia a tiež ochorenia krvných buniek, tí všetci potrebujú krv.
Darovanie krvi je skutočným darom života, ktorý zdravý jednotlivec môže poskytnúť ľuďom chorým a po úrazoch. Je to veľmi prospešný, bezpečný a jednoduchý humánny krok.
Národná transfúzna služba z Nitry v spolupráci s ambulanciou všeobecného lekára, Obecným úradom v Pukanci a s Územným spolkom Slovenského Červeného kríža v Leviciach zorganizovali 15. júna ambulantný odber krvi v Pukanci. Odber sa uskutočnil v priestoroch Miestnej knižnice.
Do tejto vysoko humánnej akcie sa zapojilo 26 dobrovoľných bezpríspevkových darcov (medzi nimi aj starostka obce a obvodná lekárka). V niektorých prípadoch boli darovať krv dvaja aj traja členovia z jednej rodiny.
Občerstvenie pre darcov zabezpečil Červený kríž z Levíc a každý darca dostal od starostky drobnú pozornosť na pamiatku v podobe keramického srdiečka.
Pri ambulantnom odbere prišli darovať krv títo dobrovoľní darcovia: Anna Šupová, Darina Palkovičová, Ján Ratulovský, Martin Zachar, Ján Gábrš, Ladislav Kraus, Slavomír Bonďa, Daniel Kalina, Miloš Rudinský, Vladimír Peško, Miloslav Weis, Pavol Masniar, Ondrej Baláž ml., Ondrej Baláž st., Anna Sluková, Mária Gandžalová, Ján Lupták, Michal Pavúk, Peter Ďurovič, Eva Blahová, Eva Mudráková, Zuzana Bahnová, Andrej Gregáč, Jana Bahnová, Renáta Lovska, MUDr. Diana Berlanská. Všetkým patrí poďakovanie za ich ľudský čin. Nech sú vzorom pre ďalších nasledovníkov.
Druhá májová nedeľa už tradične patrí oslave Dňa matiek aj na našej škole. Žiaci s veľkou láskou a úctou pripravili pre svoje mamy či staré mamy krásny program.
Úvod patril básni Kvety pre mamu od Pavla Štefánika, venovanej všetkým našim mamám. Po jej doznení starostka obce Jana Bahnová venovala prítomným mamám, starým mamám či tetám pár srdečných slov. Obdarovala ich kvietkom ako symbolom vďaky a úcty. Mladší žiaci zaspievali pieseň, zarecitovali pásmo básní. Starší žiaci prispeli hrou na nástrojoch a spevom. Mažoretky dofarbovali program jednotlivými tancami, ktorých nebolo málo. Prezentovali sa aj modernými tancami s novými choreografiami.
Program bol pútavý. No musím s ľútosťou konštatovať, že len veľmi málo rodičov si našlo čas prísť a pozrieť si ho. Našli sa aj takí, ktorí sa po vystúpení svojho dieťaťa zodvihli a ponáhľali domov, neuvedomujúc si, že rušia práve prebiehajúce vystúpenie iného žiaka, ktorého rodičia ho chcú tiež vidieť a počuť.
Prosím preto milých rodičov, aby venovali hodinu svojho času aj vystúpeniu našich žiakov, ktorí chcú ukázať, čo všetko sa naučili a akí sú šikovní. Počas nácviku, ktorému venovali hodiny času, mysleli práve na vás, ktorým tento program venujú. Tí, ktorí na vystúpení boli, uznajú, že snaha detí bola korunovaná úspechom.
| Mgr. Martina Harmadyová | [ hore ] |
Tak ako každý rok, aj tento rok sme sa už tradične zúčastnili prehliadky mažoretiek v Tekovských Lužanoch. Predchádzala tomu dlhá a namáhavá príprava. Nie raz dievčatá prepochodovali ulice Pukanca, aby sa čo najlepšie pripravili na pochodové defilé a nezahanbili našu školu medzi ostatnými. Mažoretky aj v tomto roku pracujú v dvoch skupinách: staršie a mladšie mažoretky. Reprezentovali nás obidve skupiny.
Vypuklo to 22. mája. Dievčatá sa pripravovali na svoj veľký deň už od šiestej ráno. Museli byť perfektne upravené a rovnako učesané. V tomto nám pomohla pani Klaudia Deáková, ktorá pracovala na účesoch 23 dievčat. Po príchode do Lužian nasledovala prezentácia a o desiatej už nastúpili skoro dve stovky mažoretiek na prvú disciplínu, ktorou bolo pochodové defilé - sprievod obcou. Pochodovali až 700 metrov. Aj keď to bol dosť veľký kus, nevzdali sa a šťastne došli do cieľa. Druhou disciplínou boli pódiové choreografie, ktoré tiež zvládli bez chyby. Celú prehliadku sledovala Levická televízia. Tento rok sa na prehliadke boli pozrieť aj členky Asociácie mažoretkových súborov. Celé podujatie zhodnotili ako veľmi úspešné. V hodnotení sa zameriavali hlavne na pochod, prácu s paličkou a úpravu dievčat. Naším cieľom je každý rok sa zdokonaľovať a pracovať na sebe, aby sme mohli reprezentovať našu obec. Ďakujem pani Bernátovej a pani Deákovej za pomoc počas prehliadky mažoretiek. Táto prehliadka v dievčatách zanechala pekné spomienky, ale ich aj motivovala k ešte lepším výkonom.
Od februára tohto roku sa občianske združenie Pukanček presťahovalo do väčších priestorov v miestnej základnej škole, na ktoré si mamičky s deťmi už zvykli. Máme viac priestoru, zmestíme sa aj vo väčšom počte.
Za prvú väčšiu aktivitu v novom prostredí považujeme besedu so záchranárkami, ktoré nám ochotne vysvetlili a názorne ukázali poskytnutie prvej pomoci pri popáleninách, obareninách, ale aj pri bežných úrazoch detí. Ich rady nám rozšírili poznatky do budúcnosti.
Pri príležitosti Veľkej noci sme si s deťmi vyskúšali zručnosť, ale aj trpezlivosť pri farbení kraslíc a vytváraní veľkonočnej výzdoby.
Náš Pukanček 5. mája oslávil svoje prvé narodeniny. A ako sa na narodeniny patrí, oslávili sme ich naozaj v hojnom počte. Čakala nás samozrejme narodeninová torta, koláč a mnoho iných dobrôt, ktoré upiekli šikovné ruky mamičiek. Detičky sa vďaka maľovaniu farbami na tvár zmenili na rôzne zvieratká a postavičky. Zábava sa rozbehla v plnom prúde, zaspievali sme si a niektorí si aj zatancovali. Domov sme odchádzali dobre naladení a každé dieťa dostalo malý darček. Dúfame, že takýchto narodenín oslávime ešte mnoho.
Pri príležitosti Dňa matiek sme sa 8. mája zúčastnili na Novej Bani svetového podujatia Míľa pre mamu, ktoré organizovalo materské centrum Gašparko z Novej Bane v spolupráci s Úniou materských centier. Strávili sme veľmi príjemný deň plný radosti, zábavy a smiechu, prialo nám aj počasie. Ďakujeme pani starostke, ktorá nám poskytla autobus a tešíme sa na budúci ročník.
A 21. mája k nám zavítal fotograf, ktorý s veľkou ochotou odfotografoval detičky, vďaka čomu máme naše prvé spoločné tablo a každá z nás nádhernú fotografiu svojho dieťaťa.
| Katarína Slosiarová | [ hore ] |
S blížiacim sa koncom školského roka nám zaklopal na dvere termín výletu do Budapešti. Žiaci 3., 4. a 5. ročníka začali horúčkovitú prípravu už v škole presnými organizačnými pokynmi pre rodičov i žiakov. Myslieť bolo treba aj na detaily. V deň odchodu od rána všetko klapalo. Cesta nám ubehla rýchlo a deti ju zvládli výborne.
V Budapešti sme začali prehliadkou Tropikária. Deti s nemým úžasom pozorovali živočíchy, o krokodílovi dokonca uvažovali, či nie je nafukovací, kým sa nepohol. Zažili sme tropickú búrku, hladkali sme raje vo veľkej nádrži. Na záver prehliadky deti nakúpili drobnosti pre rodičov a súrodencov v obchode so suvenírmi. Plní zážitkov sme vyrazili na druhú časť výletu, pobyt v Aquawolde.
Po zvládnutí vstupných organizačných pokynov sme si najskôr poprezerali areál, vyberali sme najvhodnejší bazén pre deti. Im, samozrejme, vyhovoval ten najbližší, veď načo strácať čas. A tak sme si najskôr zaplávali, potom vyskúšali vírivý bazén. Prechádzali sme po hojdacom lanovom moste. Po ňom sme sa totiž dostali k absolútnemu vrcholu nášho pobytu - toboganu. Na ňom deti podľa záujmu mohli absolvovať niekoľko zjazdov dolu za všeobecnej radosti a veselosti. Čas bol však naším nepriateľom, a tak prišiel aj čas odchodu.
Mysliac si, aké sú deti unavené, nasadli sme do autobusu na cestu domov. Zistili sme však, že deti by si so svojou energiou mohli zopakovať takýto výlet okamžite. Plní zážitkov z celého dňa cestu späť prerozprávali. Čo nás však veľmi teší, všetky ich zážitky boli len pekné, krajšie a najkrajšie. Dúfajúc, že pekné spomienky v deťoch budú doznievať čo najdlhšie, sa už teraz tešíme na ďalší zaujímavý výlet.
| Mgr. Martina Harmadyová | [ hore ] |
Habakuky je Dobšinského rozprávkový svet na Donovaloch, do ktorého sa vchádza cez dračiu papuľu. Za ňou vyrástlo veľké vajce vtáka Ohniváka, šesťhlavý drak a Čierne mesto, tiež Železná hora, veľryba, domček proroka Raka a ďalšie diela známe z Dobšinského rozprávok.
Rozprávkový svet navštívili 14. júna aj naše deti z materskej školy spolu s pani učiteľkami Maťášovou a Novákovou. Mladšie deti sprevádzali rodičia. Deti mali možnosť vidieť okrem remeselníkov, architektúry domov aj tradičné ľudové rozprávky, ktoré zaznamenal náš najväčší zberateľ rozprávok Pavol Dobšinský. Počasie nám neprialo a zišlo sa veľa školských skupín z rôznych kútov Slovenska, preto sme mohli vidieť len dve hrané Dobšinského rozprávky: Fundži palica, cepy von z vreca a Soľ nad zlato. V areáli je aj rozprávková reštaurácia u Paroma, v ktorej sa deti občerstvili. Spomedzi remeselníkov ich najviac zaujali rezbári vyrábajúci drevené meče a v kováčskej dielni výroba zvončekov. Aj napriek nepriaznivému počasiu sa výlet vydaril a deti si z miesta fantázie a sveta rozprávok priniesli veľa pekných spomienok a krásnych zážitkov.
| Mgr. Zuzana Ďurčová, členka rodičovskej rady MŠ | [ hore ] |
Pochádzam zo Žemberoviec a v súčasnosti tam opäť so svojou rodinou žijem. Prežil som však niekoľko pekných rokov v Pukanci a stále sa sem s rodinou vraciam, pretože vlastníme tu ľoch, ktorého by sme sa neradi vzdali. Pred nejakým časom si však ktosi urobil pred ním smetisko a vysypal mi tu kopu kamenia a iného stavebného materiálu. Pýtam sa: Vadím niekomu alebo je to akási pomsta? Nebolo by jednoduchšie osloviť obecný podnik služieb, ktorý by odpad jednoducho, ibaže za peniaze, odviezol? Sme už takí jeden voči druhému arogantní a zlí?
Už pomaly dvadsať rokov vykonávame správu miestneho cintorína, staráme sa o prevádzku domu smútku a odprevádzame vašich aj našich drahých blízkych na ich poslednej ceste. Snažíme sa to robiť s úctou a rešpektom, pretože to nie je obyčajná práca, ale je to práca, do ktorej sa snažíme dávať svoje srdce.
Je samozrejmé, že v Pukanci sú dve pohrebné služby a pozostalí sa slobodne rozhodujú pre jednu z nich, prípadne oslovia inú. Tento rok sa však začala šíriť fáma, že ak pohreb v Pukanci robí iná pohrebná služba, my vraj nedovolíme uložiť telo s rakvou do chladiaceho boxu v dome smútku! Je to donebavolajúci blud, ktorý ktosi zámerne šíri. Každý zosnulý má automatické právo byť umiestnený pred poslednou rozlúčkou v chladiacom boxe na cintoríne v Pukanci. Neverte preto tým, ktorí tvrdia čosi iné. Je to jednoznačná lož!
| Eva a Zoltán Zambojovci | [ hore ] |
Súčasná uponáhľaná doba tak trochu zabúda na to, čo sa v minulosti stalo. Mnohí tzv. moderní ľudia vravia, že oni žijú teraz a nie kedysi dávno. Pri pohľade do minulosti však môžeme zistiť jedno: viaceré situácie sú totožné, menia sa len ľudia.
Pukanec má bohatú históriu, najmä z obdobia tureckých bojov. Turkov do Pukanca lákalo množstvo nerastného bohatstva, ktoré sa nachádzalo v našich horách. Pukanec bol zo stredoslovenských banských miest najjužnejší, a tak sa stalo nepísaným pravidlom často vidieť Turkov v jeho tesnej blízkosti. Takto sa do histórie zapísali viaceré známe či menej známe udalosti. Chcel by som poukázať na jednu z nich, ktorá sa stala pred 420 rokmi a v 20. storočí oslovila viacerých spisovateľov.
Historik Vojtech Kopčan o nej píše: „Na jar 1590 spôsobil veľké rozbroje na pohraničí pukanský poručík M. Bory. Pri rokovaní o výmene zajatcov sa s veliteľom jazdy Ibrahimom v dregéľskej palánke pohádali, pourážali a vyzvali na súboj. Keďže súboje vyvolávali v mierovej dobe konflikty, zakazovala ich mierová zmluva uzavretá v Edirne. Duelanti si preto museli vyžiadať povolenie od svojich veliteľov. Keď Ibrahim aga dostal povolenie od Ferhada pašu, súhlasil aj M. Pálfy so súbojom s podmienkou, že Ibrahima odprevadí na pukanské pole iba sto tureckých jazdcov. Pukanský kapitán určil súboj na 12. mája 1590. V deň súboja sa však pri Pukanci zišli silné oddiely z oboch strán. Cisárska strana najprv protestovala, že množstvo Turkov, ktorí sa prišli pozrieť na súboj, prevyšuje stanovený počet. Potom vznikol spor o Ibrahimovho koňa, pretože Bory vzhľadom na jeho povesť žiadal, aby si aga presadol na iného. Ibrahim to nechcel urobiť, preto sa súboj nekonal. Keď sa Turci vracali domov, prepadla ich novozámocká jazda. Viac ako polovicu Turkov, ktorí sa prišli pozrieť na súboj, zabili alebo zajali. Konflikt mal dohru v korešpondencii budínskeho Ferhada pašu s arcikniežaťom Ernestom a v súdnom procese proti dôstojníkom z Nových Zámkov, ktorých uväznili.“
Túto udalosť môžeme nájsť aj v pukanskej Pamätnici, kde sú opísané i osobnosti, ktoré sa na tejto udalosti zúčastnili. Prečo vlastne poručík Michal Bory odmietol bojovať? Doslova v hodine dvanástej sa dozvedel, že Ibrahim bude bojovať na vycvičenom koni, ktorý kope a hryzie. Takto by vlastne nebojoval ako rovný s rovným, ale by mal proti sebe až dvoch bojovníkov. Ibrahim odmietol, pretože si bol jednoznačne istý víťazstvom. Istotne bol prekvapený, ako sa informácia dostala k Borymu. To sa už, žiaľ, nepodarí nikomu zistiť. Po niekoľkohodinovej zvade súboj preložili na jeseň. Novozámockí jazdci boli sklamaní, pretože sa tešili na nevídané divadlo, preto v zlosti napadli nič netušiacich Turkov. Zabitých bolo okolo 60 vojakov a sám Ibrahim unikol iba o vlások. Ibrahim sa cítil pokorený a urazený, a preto o rok 25. mája prišiel opäť do okolia Pukanca. Lenže stalo sa to, čo nečakal: Pukančania ho zajali a jeho oddiel rozprášili. Vzácneho zajatca od Pukančanov kúpil generál Pálfy za neuveriteľných 300 zlatých. Jozef Cíger Hronský bol prvý spisovateľ, ktorého opísaná udalosť zaujala. Ktovie, od koho sa od nej dozvedel, možno to bolo v rokoch 1910-1914, keď študoval na levickom učiteľskom ústave, a možno nie. Jedno je isté. V roku 1932 sa v Kalendári národnej banky, účast. spoločnosti v Banskej Bystrici objavila jeho povesť s názvom Najstarší Hudec z Pukanca. Podrobne a farbisto opísal príbeh a aby ho dotvoril, v rámci spisovateľskej licencie si vymyslel bratov Hudecovcov, ako ich zajali, ako jeden z nich prišiel inkognito do Pukanca zachrániť Ibrahimovho koňa a podobne.
V roku 1934 Matica slovenská vydala J. C. Hronskému knihu Zlaté hodinky, kde povesť po prvýkrát vyšla v knižnej podobe. Po druhýkrát sa povesť objavila v knihe Slovenské povesti v roku 2001, ktorá bola súborom Hronského povestí a opäť ju vydala Matica slovenská.
Anton Marec bol druhý, ktorého súboj zaujal. Lenže nedostal sa k prvotnému zdroju informácií, ale len k Hronského povesti. Považoval bratov Hudecovcov za skutočných a tí sa stali v jeho literárnom spracovaní dominantnými, kým spomínaný súboj bol len na okraji jeho záujmu. Takto sa príbeh jednoznačne posunul. Povesť vyšla v roku 2000 v knihe Hnali sa veky nad hradbami. Nazval ju Traja bratia a agov kôň.
Ondrej Sliacky bol tretím spisovateľom, ktorý siahol po rovnakom materiáli. Ibaže i on sa inšpiroval Hronského povesťou. V spolupráci s ilustrátorom Martinom Kellenbergerom spracoval povesť do zaujímavej komiksovej podoby. Udalosť však opäť posunul, súboj vynechal a hlavnými protagonistami sa stali bratia Hudecovci. Povesť vyšla v roku 2005 v knihe Obrázkové slovenské povesti.
Zatiaľ posledným, štvrtým, kto po udalosti siahol, bol Pukančan Peter Klinko. Látku spracoval do podoby historickej poviedky a nazval ju Ako traja čižmárski tovariši kvôli mrcha koňovi skoro o život prišli. S dielkom sa zapojil do literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu a v roku 2006 sa umiestnil na 2. mieste v tretej kategórii. I on udalosť čiastočne posunul a takisto bratov Hudecovcov povýšil na Pukančanov a vyrobil z nich nielen čižmárskych tovarišov, ale i odvážnych obrancov svojho mesta. Samozrejme, že mal plné právo vyfabulovať príbeh do takej podoby, ako sa jemu páči.
V závere musím s úsmevom konštatovať. Keby tak Jozef Cíger Hronský vedel, ako svojou povesťou ovplyvnil nasledujúce generácie, určite by bol prekvapený, ale aj pyšný, kam to jeho vymyslení bratia Hudecovci dotiahli.
| Mgr. Miroslav Slivka | [ hore ] |
Ktovie, či sú tu ešte pamätníci tejto udalosti. Podľa niektorých Rusi hľadali alkohol, ale našli len petrolej či denaturovaný lieh, ktorý náhodou či náročky zapálili, asi keď už z neho hodne upili.
Po vytlačení Nemcov na Majere Rusi tu zostali dosť dlho. Niektorí boli príjemní a milí, niektorí, hlavne keď sa napili, dosť neurvalí. Najvzdelanejší boli Židia. Vďaka tomu ich bolo dosť medzi dôstojníkmi. Vojaci väčšinou mali len základné vzdelanie. Ich výstrelky dôstojníci kryli. Veď kto by bojoval! A jediná radosť vo vojne bola, že je človek ešte nažive a môže si zafajčiť, najesť sa a vypiť si.
Problémom boli niektoré civilizačné návyky. Vtedy ešte splachovacie záchody neboli. Snáď len vo vile u Ollíkov. Chodilo sa do drevenej kadibúdky s vyrezaným otvorom a príklopom. Ale ako prišli Rusi, sa tam nedalo chodiť, pretože Rusi, či iné národy Červenej armády, na záchode nesedeli, ale kvočali. Dosť dobre triafali do Nemcov, ale netrafili sa do potrebného otvoru. A tak sa obsah ich útrob ukladal na zadný okraj dosky a pôsobením mrazu vyrastal do úctyhodných výšok. Sadnúť sa tam nedalo, ale nie kvôli mrazom.
Ale to už patrilo k národnému koloritu. Keď som o pätnásť rokov prišiel do ZSSR, tak som uvidel, že všetky sedátka na záchode boli odtrhané a oni kvočali aj na porcelánových miskách tak ako v Pukanci na dreve.
Po celú dlhú dobu tejto invázie, keď už cena oslobodenia začala pomaly horknúť, si báči Hruškovič starostlivo strážil svoj majetok. Niečo musel aj pustiť, to vedel. Ale čo chcel udržať, boli dve prasiatka v chlieve. Veď to je jedla na pol roka a klobásky k vínu, no bože! Dlho sa mu to darilo. Avšak raz, keď jeho pozornosť poľavila, či pod tlakom hrubej sily, prasiatka z chlieva Rusi vypustili, hnali ich dolu ulicou a pri válove u Šuškových domu ich zbavili života.
Raz som videl, to už sme boli doma, ako poľovali na sliepky. Dvaja stáli na dvore u Hrúzov a pozorovali, ako sliepky hrabú na hnoji. Jeden zložil z pleca automat, zamieril a vystrelil dávku. Vidno, že mal dobrý tréning. Zo sliepky sa zaprášilo, vyletelo perie a zas mali spestrenú stravu. Veď sovietskym vojakom sa pohánková kaša po štyroch rokoch už musela prejedať.
Bol medzi dôstojníkmi, myslím, že kapitán, priezviskom Zaslavskij. Podľa toho Rus pozná, kto je židovského pôvodu. Bol veliteľom spojovacej čaty, ktorá si zriadila stanovisko v pivnici báčiho Hruškoviča, kde si báči schoval pred prichádzajúcou hrozbou sud s vínom a zahádzal hohromadou poštiepaného dreva. Všetko bolo márne, Rus, aj keď Žid, pijatiku pozná po čuchu na kilometer, nehovoriac o vojakoch. Keď už definitívne odchádzali, Zaslavskij prišiel za báčim a hovorí mu: Ty, starik, daj mne tvoj adres, napišu tebe posle vojny. Odpoveď bola odmietavá: Nič ti nedám, ešte aby som si s tebou dopisoval! Ale Zaslavskij ho akoby preľstil: Ja tak i znal, što ty mne otkažeš (odmietneš), no ja spisal tvoj adres vot otkuda - a ukázal na dom na tabuľu, kde bolo napísané: Ján Hruškovič, debnár.
Ale potom sa mu Zaslavskij dôverne priznal: Chytrák si ty, starík, my sme celý čas vedeli, čo pod tým drevom je. Všetka česť Zaslavskému, že nedovolil, aby jeho vojaci sud vypili. Asi v tom bola aj báčiho autorita a rešpekt, ktorý si vedel aj u vojakov zjednať.
Ako deti sme mali k Rusom len vzdialený prístup. U dospelých to bolo iné, ale neviem, ako vnímali ich prítomnosť či kontakty s nimi. Nikde som o tom nič nečítal. A veľká história, tá oficiálna, nemá na emócie čas ani miesto. A po vojne bolo dlho možno aj nie dosť bezpečné na niektoré veci nahlas spomínať. A tak pamätníci z dvoch generácií medzitým vymreli.
A na záver obrázok, ktorý mám pred očami ako vo farbách: jar 1945, asi koniec apríla. Dvor už obschol po roztopenom snehu a pri studni sa nalievajú puky jabloní. Mám päť a pol roka. Sedím na podstene a dívam sa okolo, nemám čo robiť. Naraz dupot konských kopýt a do dvora pricválal ruský dôstojník. Priviazal koňa o jabloň a vošiel do domu. Po chvíli vyšiel von a rozlúčil sa s našimi. Mňa pohladil po hlave, vysadol na koňa a v okamihu bol preč. Možno, že to bol Zaslavskij.
Ale ten po vojne nenapísal. Nemohol. Po návrate domov to vypadalo úplne inak, než ako sa to videlo z Pukanca. A keď som bol v Moskve či inde v Rusku a stretol som meno Zaslavskij, ktoré je tam dosť časté, tak mi to tento príbeh, ktorý poznám z vyprávania susedy Hrúzovej, vždy pripomenulo.
Ani my sme nepísali. Nebolo to vo zvyku a potom prišli zvyky iné. A tak sa Zaslavskij už nikdy nedozvie, že v krajine, ktorú oslobodzoval, si dodnes na neho ešte občas niekto spomenie.
Tak pre mňa skončila v Pukanci druhá svetová vojna. Prišiel iný svet a všetci, čo sme prežili, sme začali bojovať svoje ďalšie vojny. Našťastie neboli také veľké ako v detstve tá pukanská, aj keď boli obete na zdraví aj na životoch. Preto nezabudnime na búrlivé 20. storočie, aby sme ho podľa vymeranej dĺžky svojich životov nemuseli v iných historických obmenách prežívať znova.
| Ladislav Maľa (dokončenie z minulého čísla) | [ hore ] |
V Pukanci bolo, ako sa pamätám asi od roku 1938, veľa malých obchodov aj veľa krčiem. Na námestí boli obchody dookola takmer v každom dome. Od obecného úradu hore najprv obchod Daniela Zamboja: priemyselný tovar, drogéria, školské potreby, neskoršie obchod s odevami Nehera, po znárodnení predajňa Odeva, vedúca Katarína Hudečková, potom predajňa kníh, vedúci Ivan Kadlečík. Daniel Zamboj nepracoval vo vlastnom obchode, ale bol vodičom sanitky, ktorá garážovala v dome pod bránou. Hneď vedľa bol Kováčikov obchod s potravinami, pre svojich zákazníkov najmä v lete piekla pani Kováčiková výborný biely chlieb (domáca pec na osem chlebov vykurovaná drevom). Ján Kováčik mal aj nákladné auto, ktorým poskytoval dopravu tovarov. Po znárodnení v novej časti bola prvá samoobsluha potravín v Pukanci, vedúci Serafín Kvasničák, v starej časti mliekareň, predavačka Katarína Považanová. V Uhrinčaťovom dome bola pošta, vedúcim bol Daniel Zelienka, listonošom pán Styka. Neskoršie sa pošta presťahovala do zbúraného domu za pekárňou PEC, tam bol vedúcim Jozef Fojtík a napokon sa presťahovala do novej budovy. V dome Júliusa Demichera, veľkoobchodníka s vínom, ktorý mal na Ergištólni najväčšiu pivnicu v Pukanci, bola slušná vinárnička. Po znárodnení domu a celého majetku tam bývali žiaci učňovskej školy a neskoršie Ján Brodniansky a Daniel Pacher (pán Brodniansky mal kúpenú truhlu a v nej ležiaval na slnku a pod hlavou mal vankúšik naplnený lupienkami kvetov). V dome Púchovských nad Demicherovým domom predávala pani Belujská bavlnky a vlnu na pletenie, neskoršie tam bol aj Zelovoc, kde predávala Katarína Fídesová. Obchodík bol aj v dome Chudých, kde predávali noviny a fajčivo, skôr bol tam aj hostinec, ktorý prevádzkovala pani Kunicová a neskôr pani Peticová. (Škoda, že v mnohých prípadoch neuvádzam krstné mená, pretože si ich nepamätám, ďakujem Viliamovi Hlôškovi za doplnenie niektorých.) V dome Jána Nováka mal obchod s textilom Štefan Híc (jeho mama pred naším obchodom posielala zákazníkov do obchodu k synovi) a mal tam zubnú ordináciu Arpád Udvardy, sestrička bola slečna Anna Jokanovičová (odišli potom do Bátoviec).
Na Klopačke mali Hrnčiarovci obchod s potravinami a hostinec. Nový dom tam na jeho mieste postavil Ján Klinko, teraz je Trnkov. V novom dome bývali Klinkovci a na poschodí Fafkovci, kde mal ordináciu Jaroslav Fafek, zubný technik, jeho manželka Helena bola sestrička. Dom kúpili Reštaurácie Levice, kde zriadili v 60. rokoch reštauráciu, ale podnik bol stratový a zanikol. Pod Trnkovým domom pod cestou pani Hruškovičová predávala školské potreby a noviny. V sálode (bývalé kino) bol hostinec, hostinský Samuel Weinciller. Neskoršie tam bola miestna knižnica, vedúca bola Katarína Hudobová. Pôvodné kino, v ktorom premietal pán Rakšányi, malo v prístavbe naftový generátor pre napájanie oblúkovej premietacej lampy, kino malo len jeden projektor, ktorý sa poháňal ručne kľukou a medzi dielmi bola krátka prestávka na založenie ďalšieho dielu. Kino prešlo niekoľkými prestavbami, vymenili sa projektory, ale v roku 1991 sa skončilo premietanie. Vtedy som ja bol premietačom, Zuzana Obadalová vedúcou kina, Marta Klinková pokladníčkou a Mária Bernátová uvádzačkou a upratovačkou.
Vedľa na Žliabku v evanjelickom čítacom spolku bol tiež výčap. V terajšom dome Petra Klinku (pred prestavbou jeden zo zachovalých starých historických domov, prvý poschodový dom postavený v barokovom slohu sa podľa majiteľa právnika dr. Jána Schwarza volal fiškálsky dom) býval Ján Horáček s rodinou, významný vydavateľ kníh, po znárodnení jeho vydavateľstva násilne vysťahovaný sem do Pukanca z Martina. Nižšie (teraz dom Miloslava Lajpríka) bol Fontányiho obchod s potravinami, piekli tam aj domáci chlieb, po znárodnení Chemodroga, predavačka Katarína Fontányiová. (Neskoršie sa predajňa presťahovala do domu, kde sú teraz Západoslovenské vodárne.) Poniže bola jatka Ľudovíta Hlôšku, mäso do predajne pripravoval porážaním zvierat v zadnej časti domu Július Hlaváč, aj po znárodnení tu ostala predajňa mäsa. Nižšie bol obchod s látkami s nižšou cenovou skupinou, najmä modrotlač a aj podomový predaj vína Jána Zubáckeho (po vojne sa odsťahovali do Levíc, kde mali na námestí hostinec), dom kúpil Pavel Cibulka a na jeho mieste postavil nový poschodový dom, teraz nepoužívaná evanjelická fara a obchod s domácimi potrebami. Tam, kde je teraz pekáreň, bol obytný dom Ollíkovcov, po znárodnení v ňom bola predajňa domácich potrieb a neskoršie hostinec. (Ollíkovci si postavili novú vilu na rohu Hrnčiarskej a Štiavnickej cesty, dnes dom Ing. Dušana Krajniaka.)
Naproti cez cestu mali Ollíkovci obchod s potravinárskym tovarom, farbami, potrebami pre remeselníkov a s oddelením textilu vyššej kvality, kde predávala pani Anna Ollíková. (Celé priestranstvo, obchod, jatka, katolícky čítací spolok - kasíno a niekoľko domov bolo zbúraných na stavbu novej predajne Jednoty.) Pri kasni (prameň vody na námestí) bola Tegelhoffova búdka, kde tetka Teglófka predávala cukríky a v lete aj zmrzlinu. Nižšie bola trafika, kde predávala slečna Polóniová. V hasičskej strážnici bolo holičstvo Jána Brodnianskeho. Na mieste terajšej čakárne bola drevená panelová stavba, kde bol Zelovoc, vedúca Anna Szegényová. Na priestranstve autobusovej zastávky bol dom Daniela Krumpa - pekáreň a obchod s koloniálnym tovarom (tovar dovezený z kolónií: potraviny, južné ovocie, káva a po-dobne), asi dvakrát do týždňa pred obchodom pražili kávu a krásne rozvoniavalo celé námestie. Predávali aj kovové kuchynské potreby a iné kovové výrobky (sporáky, piecky, plech, pásová oceľ). Cez okienko na pekárni sa aj v noci dali kúpiť čerstvo upečené rožky. Po vojne v pekárni piekli aj chlieb, ktorý si doniesli gazdinky, pred vsadením chleba do pece nalepili naň lístok s menom majiteľky. Po znárodnení v ľavej časti domu bola predajňa chleba, kde predával Ladislav Krump, a predajňa domácich potrieb. Na mieste, kde je dnes pošta, bola predajňa Baťa (vedúci pán Šimko) a opravovňa baťovských výrobkov (opravoval Viliam Púchy).
Dolu na Čiernom blate v dome pani Márie Ciglanovej (Schwarzovský dom) istý čas bola žandárska stanica. V dome pri sídlisku Záhradná mal obchod a dielňu pán Jehlár, mechanik a puškár. Vyššie na druhej strane v Siantovskom dome si otvoril holičstvo mladý Bahna (čoskoro spáchal samovraždu). V terajšom zdravotnom stredisku mal v hornej časti ambulanciu MUDr. Dávid Neumann a v dolnej časti, kde je teraz všeobecná ambulancia, byt. Doktor Neumann s manželkou a bratom boli odvlečení do koncentračného tábora vrátil sa len pán doktor. Povyše bola Schwarzova sódovkáreň. A nad ňou Demicherova lekáreň (za Slovenského štátu lekárnikmi boli mladí židovskí manželia a aj napriek tomu, že prestúpili na kresťanstvo, boli odvlečení do koncentračného tábora). Na mieste terajšej predajne CAB bola stará kúria - historická stavba. V dome, kde je teraz pohostinstvo Kozel bola sporiteľňa, pracoval tam Alexander Farbák, neskoršie školská jedáleň a aj triedy základnej školy a školská družina, vyššie Živnostenský peňažný ústav, ktorý viedol bývalý pukanský učiteľ Viliam Demicher, ktorý mal zásluhu na stavbe budovy, neskoršie tam pracoval pán Linhart, po vylúčení zo štúdií na Obchodnej akadémii v Bratislave za ilegálnu prácu pracoval ako účtovník Jaromír Zamboj, po znárodnení Slovenská sporiteľňa, vedúci pán Zapletal a pracovníčka Milka Hanusová. Na poschodí v byte bývali Zapletalovci a Hanusovci (Jozef, učiteľ na tunajšej škole). Na mieste Tatiara bol Hlôškov hostinec, kolkáreň a veľkoobchod s pivom. Ján Hlôška (po vojne prvý starosta zvolený za Demokratickú stranu) mal nákladné autá a z pivovaru vo Vyhniach rozvážali pivo po okolitých dedinách. Nad ním bol náš obchod, pôvodne potraviny a látky (mama šila košele, spodky, zástery a to tiež predávali), po vojne obchod s textilom a textilnou galantériou, po znárodnení Vesna.
V terajšej Viničnej ulici na mieste Michalovičovského domu bola veľká miestnosť, naša predajňa, kde sa predávali potreby pre stolárov (dosky, sklo, ozdoby na truhly) a tam otec rámoval obrazy, zasklieval okná a opravoval petrolejové plynové lampy AIDA. Vedľa v Pacherovom dome bola Siantova krčma a poniže aj Siantova pekáreň. V dome Slavomíra Zamboja bol tiež hostinec a aj trafika. Na mieste prístavby mestského domu bol dlhý dom, v ktorom býval mestský zriadenec (hajdúch) Ján Tegelhoff s početnou rodinou a v ďalších miestnostiach bol obecný archív, neskoršie holičstvo, holič pán Nyč, a napokon pred zbúraním hudobná škola.
Smerom do Gágra (Štiavnická cesta) za terajšou pekárňou bola stanica SNB a neskoršie pošta (niekoľko domov zbúraných pre neuskutočnenú stavbu kultúrneho domu). V starom Kupčokovskom dome (teraz nový dom služieb) bolo holičstvo, kde sa z Viničnej cesty presťahoval pán Nyč. Na pravej strane bola jatka Anny Michalovičovej, zbúraná pod Jednotu. V dome, kde majú prevádzku vodári (za predajňou COOP), býval Samuel Halás, ktorý každoročne vykupoval padané ovocie. Potom tam bola zberňa pre čistiareň odevov a neskoršie Chemodroga. V Sabovskom dome (zbúraný) bol obchod s potravinami, po znárodnení Obuva a aj ordinácia zubného technika. Na rohu stál Weincillerov hostinec, na ďalšom rohu (Pod hradbami) obchod Samuela Kováčika a po znárodnení druhá predajňa potravín, predávala tam Zuzana Vajdičková a Anna Moravčíková, oproti Kečkéšova krčma, ku ktorej patrila pod hradbami kolkáreň a na Ergištólni betónová plocha, kde sa konali tanečné zábavy. Po znárodnení výčapníčkami boli Zuzana Locnerová a Katarína Blahová. V dome Slivkovcov cez okienko predávali Sabovci cigarety a školské potreby. Povyše v dome Ladislava Kováčika predávali kože a potreby pre obuvníkov. Oproti na rohu bola Gracova jatka. V Sabovskom dome (teraz potreby pre záhradká-rov) bol tiež malý obchod a aj triedy meštianskej školy. Oproti terajšej základnej škole bol Murančanov obchod. Na kopci na pravej strane bol Pohorelcov hostinec a na ľavej strane nižšie od kríža Sabov obchod.
Na Majeroch bol Ševčíkov obchod a hostinec. Ševčíkovci pochádzali z Moravy a hovorili po česky, ich synovia Jaroslav a Milan boli sólovými tanečníkmi v SĽUKu.
V Pukanci boli tri benzínové čerpadlá: na námestí pred Hlôškovým hostincom prevádzkoval Ján Hlôška, pred bankou prevádzkoval pán Polóni a v Gágre pred Slivkovým domom prevádzkoval Samuel Kováčik.
Pred Hlôškovým hostincom mal stanovište taxikár Ján Bahna.
Ďakujem Jánovi Krbúšikovi za spresnenie a doplnenie údajov.
Začiatkom tridsiatych rokov stál na pukanskom námestí, na mieste budovy bývalého Živnostenského úverného ústavu obchod s miešaným tovarom nazývaný Konzum. Majiteľmi boli vtedy už starší manželia Bázlikovci. Ako deti sme k ním chodili kupovať svätojánsky chlieb a peľundrek. V tom čase to boli najlacnejšie cukrovinky, na drahšie sme peniaze nemali.
Čo je to svätojánsky chlieb? Boli to veľké hrubostenné tmavohnedé struky rohovníka obyčajného (Ceratonia siliqua L.), vždyzeleného stromu domáceho v celej južnej Európe. Jeho vedecké pomenovanie vzniklo z gréckeho keration - malý roh, ktorému sa jeho struky podobajú. Meno svätojánsky údajne súvisí s osobou Jána Krstiteľa, pretože sa ako pustovník živil strukmi rohovníka. V minulosti sa z upražených a rozomletých strukov vyrábala aj náhrada kávy. V južnej Európe sa zrelé struky používajú na výrobu dezertného vína, likérov a sú aj dôležitým krmivom pre domáce zvieratá. Struky obsahujú veľmi tvrdé ploché semená rovnakej hmotnosti (l/5 g), preto sa už v stredoveku používali ako drobné závažia pri vážení drahých kovov a vzácnych liekov. Hmotnosť jedného semena nazývali karát (z arabského kharrub), z čoho vznikla dodnes zaužívaná hmotnostná jednotka (0,206103 g).
Peľundrek (v češtine pendrek alebo líznice) je cukrovinka vyrábaná z koreňov sladovky hladkoplodej (Glycyrrhiza glabra L.) zvanej aj sladké drievko. Je to trváca, asi jeden meter vysoká rastlina s nepárnoperovitými listami a bledofialovými kvetmi. Pochádza z južnej Európy, kde ju pestovali už v staroveku. Do strednej Európy sa dostala až v 16. storočí. V minulosti hlavne deti žuli kúsky jej žltohnedých koreňov a vysávali z nich sladkú šťavu s výraznou chuťou a vôňou. Šťava z koreňov sladovky sa varením zahusťuje a vzniká tak gumovitá, takmer čierna lesklá hmota. Tá sa potom tvarovala do rôznych doštičiek a povrázkov hrúbky ceruziek. Okrem toho sa používala pri výrobe tmavých pív, karamelov a cukríkov, napríklad známych Hašleriek.
Na fotografii pukanského námestia zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia je vľavo obchod Konzum, vedľa neho v malom domčeku obuvnícka dielňa Štefana Chovana a ďalej Hruškovičov hostinec. Pred výstavbou Živnostenského úverného ústavu a neskôr aj reštaurácie Tatiar boli tieto budovy postupne zbúrané.
Miestny národný výbor v Pukanci daroval pre podnik administratívnu budovu v hodnote 90 tisíc korún. Odbor kolárov začal svoju činnosť 8. augusta 1950 pod vedením Viliama Hlôšku. Kolársky odbor nemal na svoje výrobky hneď odbyt a v dôsledku toho bol preorientovaný na výrobu kuchynských stoličiek, na ktoré bola objednávka podniku Sitno v Bratislave. Do výroby stoličiek bolo zapojených aj niekoľko stolárov. Kolárske dielne boli umiestnené u Jána Kleina, Samuela Švihrana a Viliama Hlôšku. Operadlá a sedadlá na stoličky dodával Tatranábytok Martin.
Debnársky odbor začal svoju činnosť 14. augusta 1950. Vedúcim bol Ján Hruškovič. Najprv sa urobil súpis materiálu a zariadenia. Stroje požičali pre podnik súkromníci. Debnárska dielňa Jána Hruškoviča staršieho bola určená na výrobu dubových dužín pre výrobu sudov a na výrobu mäkkých dužín pre výrobu kadí. Z týchto polotovarov sa potom vyrábali hotové výrobky. Dielne Jána Hruškoviča mladšieho, Alexandra Klobučníka a Samuela Štampoského boli určené na výrobu hotových výrobkov. Do týchto dielní bolo pridelených 20 debnárov.
Najprv bol spracovaný materiál, ktorý vlastnili súkromníci a neskôr zásoby doplňoval podnik. Mzda remeselníkom bola vyplácaná v hodinovej sadzbe základnej hodnoty. Prvou stavbou bol sklad reziva v obecnej záhrade, ktorú miestny národný výbor pridelil do vlastníctva podniku. Sklad bol postavený vo vlastnej réžii a na výstavbe sa podieľali zamestnanci podniku.
| Spracovala Eva Blahová | [ hore ] |
60
Emília Chrobáková
Ján Blaho
65
Anton Baláž
Juliana Fekiačová
70
Margita Sabalová
Anna Firická
75
Daniel Herka
80
Jindřiška Krajčová
Paulína Kozderová
Karol Šperka
91
Paulína Murančanová
Redakcia: Miestna knižnica, Námestie mieru 60, 935 05 Pukanec.
tel. 036/ 6393278. Registračné číslo: OÚ-5/93 |
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
