| |
|
|
 |
Chránený prírodný výtvor "Pukanské
moruše čierne"
Morus nigra,
pôvod, botanická charakteristika, areál výskytu, podmienky pestovania,
vyžitie
Moruša Čierna (Morus nigra L.) je strom dorastajúci až do výšky
8m. Má hustú, guľovitú, široko rozloženú (8 až 10m) korunu.
Spomínaný tvar koruny tak typický pre tento druh si zachovávajú
dospelé stromy asi do veku 100 - 120 rokov. Potom sa často váhou
mohutných bočných konárov rozčesnú, niekedy i po celej dĺžke
kmeňa. Strom však nezaniká, ale aj s takýmito otvorenými ranami
žije ďalej. Konáre, ktoré poklesli až k zemi, v priebehu rokov
zakorenia a vytvoria sa z nich nové jedince viac-menej vzdialené
od pôvodného kmeňa. Sú prípady, že z rozčesnutého stromu vznikla
skupina 4 až 5 stromov. Takto sa v priebehu stáročí mení vzhľad
stromov moruše čiernej. V mnohých prípadoch ostávajú z pôvodného
stromu len jeho zvyšky, ktoré však žijú a bohato rodia ďalej.
Sú veľmi časté prípady, že po odstránení kmeňa vyrastú z pňa
bujné výmladky, ktoré nedovolia, aby strom úplne vyhynul. Letorasty
sú pomerne hrubé, krátke, husté, žlto-sivo hnedé a chlpaté púčiky
sú vajcovito kužeľovité, špicaté, s hnedými krycími šupinami,
dlhé 5 až 7mm. Listy sú jednoduché, spravidla málo premenlivé
a len na výmladkoch nepravidelne laločnaté, striedavo postavené,
na líci tmavozelené, drsno chlpaté, na rube svetlejšie, papierovito
kožovité, pomerne tvrdé, stopka je 10 až l5 mm dlhá. Listová
čepeľ je široko vajcovitá, 100 až 150mm dlhá, 100 až l20mm široká,
na báze srdcovito vykrojená, na konci krátko zašpicatená. Okraj
čepele je vrúbkovano zúbkovatý (crenate dentatus) (Kavina, 1951).
Pučanie listov začína spravidla v druhej polovici mája, teda
v porovnaní s mnohými drevinami omnoho neskoršie. Tejto okolnosti
si všimli už starí Rimania, preto Plinius nazval túto morušu
"sapientissima arborum" (najmúdrejší zo všetkých stromov).
Skoro súčasne s vývojom listov sa začínajú rozvíjať aj rôznopohlavné
jednodomé kvety, zostavené do hlávkovitých klasov. Samčie kvety
majú 4 tyčinky a sú roztrúsené medzi samičími, ktoré majú vrchný
semeník s 2 čnelkami a krátko huňaté blizny. Po opelení (vetrom
alebo hmyzom) a oplodnení, lístky okvetia samičích kvetov zdužinatejú,
vajcovitú nažku úplne uzavrú a celé súkvetie sa zmení v známe
plodstvo - morušu (sorosus), dlhé až 35 mm, hrubé až 20mm, výrazne
podlhovasto valcovité, na krátkych stopkách. Na slabo živených
konároch bývajú plody menšie a guľatejšie, Bledozelená farba
mladého plodu sa počas vývinu mení na slabo ružový, neskôr rumelkovo-červenú
a v úplnej zrelosti na tmavofialovú. Plody dozrievajú postupne
od polovice júla až do septembra. Červene plody sú veľmi kyslé,
ale dozrievaním sa obsah kyselín znižuje a v úplnej zrelosti
je plod sladký, len jemne kyslý s chrakteristickou vôňou a vysokým
obsahom krvavo červenej šťavy. Plodstvá sa od konárikov ľahko
odtrhujú len v období plnej zrelosti.
Drevo moruše čiernej je kruhovito pórovité s veľkým žltohnedým
až čokoládovohnedým jadrom a úzkou žltkastou beľou. Letokruhy
sú dobre viditeľné so širšou vrstvou neskorého dreva a užšou
jasnejšou vrstvou jarného dreva. Stržňové lúče sú viditeľné
voľným okom. Stržeň je pomerne široký. Cievy majú kruhovitý
prierez. V primárnej kôre a vo floeme sa nachádzajú mliečnice.
Drevo je pomerne tvrdé, stredne ťažké, veľmi zle štiepateľné,
húževnato, na pozdĺžnych rezoch lesklé a veľmi trvanlivé. Dôkazom
toho sú odumreté a neošetrené časti stromov, ktoré ani cez dlhé
desaťročia nepodliehajú hnilobe, drevo je stále tvrdé a pevné.
Na odumretom dreve sa nepozorovali žiadne drevokazné huby, žiadni
škodcovia ani žiadne diery po ďatľoch. Drevo moruše čiernej
je ťažšie a trvanlivejšie ako drevo moruše bielej. Mikroskopická
stavba obidvoch druhov je rovnaká. Drevo moruší je na prvý pohľad
podobné drevu agátovému. Sivá kôra mladých kmeňov pomerne rýchlo
hrubne (až 20 mm), vytvárajú sa pozdĺžne hlboké ryhy. Kôra koreňov
je pomarančovožltá. Korene svojou dĺžkou značne presahujú obvod
koruny (Balabán, 1955). Pôvod moruše čiernej je neznámy, lebo
niekedy uvádzaný Irán nie je dokázaný. Zelený a Grünerová (1982)
tvrdla, že hojne je pestovaná v Malej Ázii (hoci M. Áziu mnohí
považujú za jej pôvodnú domovinu), severnej časti Arabského
poloostrova (Libanon, Jordánsko, Sýria) v Afganistane, Iráne
a v strednej Ázii a na Kaukaze. Domin (1948) uvádza, že podľa
Medvedeva moruša čierna určite divo rastie v južnej časti Zakaukazska,
napr. v Karabachu a Talyši, ale v ostatnej časti Kaukazská je
len splanená. Kolesnikov (1960) ju na území bývalého ZSSR uvádza
len ako kultúrnu drevinu, a to na Kaukaze, Kryme, v Strednej
Ázii, vzácne na Ukrajine a v niektorých botanických záhradách
(Odessa, Kijev. Ľvov a i.). V Odesse však počas chladných zím
premŕza. Niektoré údaje o moruši čiernej v Číne asi nie sú správne,
lebo nie je známe, že by sa tento druh v Číne pestoval. Čierne
čínske moruše, považované za M. nigra, sú pravdepodobne červenoplodé
formy moruše bielej.
Moruša čierna sa zo svojej pravlasti už v staroveku dostala
do Grécka a odtiaľ do celej stredomorskej oblasti. V staroveku
bola dobre známa, lebo sa o nej zmieňujú Teophratos, Plinius,
Horácius, Vergílius a Columella. Preto označenie Morus sa vzťahuje
vždy len na morušu čiernu, lebo moruša biela sa začala v južnej
Európe pestovať asi v XII. storočí a v strednej Európe len od
polovice XVI. storočia. Moruša červení (Morus rubra L.) pôvodom
zo Severnej Ameriky sa v Európe pestuje len asi od roku 1629
(Klika, 1947). Pravdepodobne z Talianska sa moruša čierna dostala
do južnej a západnej časti Nemecka. Jej hlavnými rozširovateľmi
boli mnísi, ktorí ju uvádzali ako liečivú rastlinu. Už v 5.
storočí bolo na území Nemecka známe morušové víno "moretum".
V roku 1912 Geisenheimer opisuje strom moruše čiernej zo západnej
časti Nemecka, ktorý "leží" a o ktorom ľud hovorí,
že má 1000 rokov. Aj keď bol počet rokov nadsadený, musel to
byť už v tom čase strom prastarý. Ten istý autor opisuje, že
moruša Čierna je rozšírená v Nemecku - Porýní, v pohorí Harz,
v prímorských oblastiach a na ostrove Helgoland. Podľa Kovalovského
(1960) rastie ešte v teplej klíme južného Švédska a ojedinele
aj vo Švajčiarsku. Výskyt v juhoeurópskych štátoch je obmedzený
(Grécko, Taliansko, Bulharsko, Juhoslávia), v Maďarsku a v Nemecku
skôr ojedinelý, v Poľsku neznámy. Pilát (1953) uvádza, že tento
druh bol k nám importovaný zo západnej Ázie v roku 1548.
Rozšírenie v bývalej ČSFR na západnom Slovensku začína ojedinelými
stromami v okolí Nového Mesta nad Váhom a pokračuje s veľkými
medzerami teplými expozíciami Malých Karpát, kde v katastri
obce Dolné Orešany na pozemkoch bývalých vinohradov rástlo podľa
Kovalovského ešte v roku 1960 okolo 50 prastarých stromov. Táto
oblasť pokračuje cez Častú, Modru až do Bratislavy a Skalice.
Stredoslovenská oblasť začína ojedinelými stromami v okolí Modrého
Kameňa, tiahne sa cez Krupinu, Bátovce, Jabloňovce, Bohunice,
Pukanec, Devičany, Novú Dedinu, Čajkov, Rybník, Levice, Hronský
Beňadik, Zlaté Moravce, Vráble, úbočie Zobora nad Nitrou a končí
sa niekoľkými stromami v okolí Hlohovca. Jednotlivo sa vyskytuje
i v okolí Štúrova a pravdepodobne vo vínorodých oblastiach východného
Slovenska (Zelený a Grünerová, 1982). Hodnoverné doklady o výskyte
na východnom Slovensku chýbajú.
Na Morave rastie moruša čierna len v najteplejších oblastiach,
a to v obciach Bohutice, Miroslav, Vnorovy, Orechov, Žeravice,
Kounice, Syrovín, Újezd, Hostějov, Dobromilice, Sokolnice a
Židlochovice (Zelený a Grünerová, 1982).
V Čechách rastie v okolí Prahy - Břežany u Zbraslavi, v Českom
stredohorí - Raná u Loun (rástol tu v obci strom 7m vysoký s
obvodom kmeňa 2.9m, v dôsledku poškodenia mrazmi v sedemdesiatych
rokoch zahynul), Miřejovice, k Litoměřcum, Velké Žernoseky,
v Poohří - Červený hrádek u Chomutova, Chomutov (Zelený a Grünerová,
1982).
Najbohatšou lokalitou na území bývalej ČSFR vôbec je katastrálne
územie obce Pukanec, kde na južných svahoch Štiavnických vrchov,
podľa sčítania v roku 1986, rastie 460 rodiacich stromov. Do
celkového počtu neboli pojaté stromy rastúce v intraviláne obce,
ktorých počet bol odhadnutý približne na 40 až 50. Najviac stromov
je vo veku od 100 do 350 rokov, hoci niektoré exempláre svojou
mohutnosťou priam žiadajú vyšší odhad.
| Morus nigra L. |
2n = c 304
Ref. 2n = 308 |
Uhríková and Májovský 1984 subsp. lrnaviensis Domin:
localization Malé Karpaty, Myslenice, Jur by Bratislavu,
Leg. Strelka
(10 ref.) cf. Bolkhovskikh et al. 1969, 2n = ca 308 Agaev
and Fedorova 1970
|
| Morus alba L. |
2n = 28
Ref. 2n = 28 |
Uhríková and Májovský in Löve 1980, localization Malé
Karpaty, Mlynská dolina, Leg. Májovský
(10 ref.) cf. Bolkliovskikh et al. 1969, Agaev and Fedorova
1970, Sharma 1970, Hans, 1972, 2n = 14 Mehra and Gill
1974
|
| Morus rubra L. |
Ref. 2n = 28 |
Janaki Ammal 1984 |
Prevažná časť stromov moruše čiernej rastie v pukanskom chotári
v obhospodarovaných vinohradoch, prípadne v bývalých vinohradoch
a len malé množstvo v domácich záhradách a dvoroch intravilánu
obce. Lokalita leží v nadmorskej výške 330-480m, na južných,
juhozápadných i Juhovýchodných expozíciách. Nároky na klímu
má moruša čierna asi také ako marhuľa. Zimné mrazy ju poškodzujú
len vtedy, keď teplota poklesne na - 25 °C a viac. V tuhej zime
roku 1928/29 v Pukanci počas takmer jedného mesiaca dosahovali
teploty -30 °C. Vymrzli však len mladé stromy moruší v prehnojených
pôdach záhrad, kým na stromoch rastúcich v chudobných pôdach
vinohradov namrzli len mladé výhonky. V zime 1955/56 sa v Pukanci
zaznamenali teploty -26°C a na morušiach namrzli len plodonosné
púčiky, takže v tom roku nebola Žiadna úroda plodov. Pokles
teplôt na -20 až - 22 °C v mesiacoch Január a február roku 1985
nezapríčinil žiadne poškodenie moruší, lebo v tom roku bola
dobrá úroda plodov. Pukanský areál moruše čiernej možno zaradiť
do klimatickej oblasti teplej - okrsok teplý, mierne vlhký,
s miernou zimou. Priemerná ročná teplota je 8 až 9 °C, priemerná
teplota vo vegetačnom období je 16 °C. Teploty najchladnejších
mesiacov (január, február) len zriedkakedy presahujú" -
20 °C, kým letné teploty veľmi často dosahujú 34 až 35 °C. Priemerný
ročný úhrn zrážok je 681 mm, vo vegetačnom období 300 - 350mm.
Snehová pokrývka trvá v priemere 75 dní a jej priemerná výška
dosahuje najvyššiu hodnotu vo februári, a to 80 - 120mm. Mesiace
december a marec majú pomerne málo dní so snehovou pokrývkou.
Poškodenie kvetov neskorými mrazmi vzhľadom na oneskorené pučanie
sa nepozorovalo, ani zmrznutie letorastov následkom skorých
mrazov, ktoré prichádzajú v tejto oblasti veľmi neskoro a nové
výhonky stačia dostatočne zdrevnatieť. Moruša čierna v pukanskom
chotári rastie na pôdach chudobných, často kamenitých, dosť
priepustných a pomerne suchých, plytkých až stredne hlbokých.
Andezity a najmä propylitizované andezity (JZ časť viníc), ktoré
tvoria geologický podklad okolia Pukanca z chemického hľadiska
zaraďujeme do skupiny silikátových hornín, bez uhličitanu vápenatého.
Podľa rozboru živín sú andezitové horniny tejto oblasti a pôdy,
ktoré z nich vznikli minerálne stredne bohaté.
Pravdepodobne najstaršie písomné zmienky o existencii moruše
čiernej na našom území sú z minulého storočia (Strelka, 1984);
v roku 1839 Molnár v knihe "Fatenyésztés", v r. 1893
v časopise "Gyümölcsökertészet" a potom v roku 1910
Szantó Péter v publ. "A bogyós gyümölcsük tenyntése",
v r. 1911 v časopise "Kiss kertész", v r. 1922 Szecsényi
- Wolkenstein v knihe "Törpe gyümölcsfak ültetése"
označujú morušu čiernu aj výrazom "kyslá" resp. "kyslá
španielska" alebo "turecká". J. Ľ. Holuby, nestor
slovenských botanikov, správne určil Morus nigra z Pezinku už
v roku 1910 (Zelený, 1985). Dr. Zelený píše, že pravdepodobne
prvý kto na tento druh upozornil, bol Jablonský v roku 1936.
Toto prvenstvo podľa Strelku (Strelka, 1984) je pochybné.
V roku 1947 dostal český botanik Karel Domin rodivý konárik
moruše čiernej z Častej pri Trnave, kde tento druh nazývali
malina stromová. Domin (1948) po preskúmaní zaslaného materiálu
a na základe obdržaných informácií usúdil, že tento druh svojimi
znakmi zapadá do skupiny moruše čiernej. Popritom však zistil,
že má niektoré znaky poukazujúce na morušu červenú (Morus rubra),
ale aj ďalšie znaky, ktorými sa líši od oboch uvedených druhov.
Nadobudol preto presvedčenie, že ide o dosiaľ nepopísaný typ
moruše, ktorý si zaslúži ocenenie ako nový kultúrny druh. Podľa
jeho znakov možno usúdiť, že vznikol asi skrížením M. nigra
x M. rubra a že je to hybridogenný druh s určitými osobitnými
vlastnosťami. Pomenoval ho ako morušu trnavskú - Morus trnaviensis
DOM. Neskorší dôkladnejší rozbor ukázal, že popísaný druh bol
typický exemplár M. nigra L, ktorý Domin nepoznal (Zelený a
Grünerová, 1982). Prvý na Dominov omyl upozornil Kovalovský
(1960), ktorý na základe zistenia z nemeckej, poľskej, sovietskej
a anglickej dendrologickej literatúry ako aj z kľúčových opisov
maďarskej literatúry tvrdí, že tu uvádzané systematické opisy
moruše čiernej (Morus nigra) sa zhodujú s Dominovým opisom moruše
trnavskej (Morus trnaviensis) a tvrdí ďalej, "že moruša
trnavská nie je nijaký nový slovenský druh moruše, ale že je
to pravá Linném pomenovaná Morus nigra". Názov Morus trnaviensis
ostane preto len synonymom pre morušu čiernu, rozšírenú nielen
na Slovensku, v Čechách, na Morave, ale takmer po celej teplejšej
Európe. Ďalší, ktorý upozornili na Dominov omyl boli Pilát,
Hrubý, Kamínek M., Kamínek L., (Zelený a Grünerová, 1982). Strelka
(1984) však uvádza, že Pilát a Hrubý bez toho, že by problém
M. trnaviensis boli vopred preverili, najprv Morus trnaviensis
prijali a vzápätí ju jednoducho a nevedecky zavrhli. Diagnózu
moruše trnavskej urobil v tom istom čase ako Domin aj prof.
Dr. Novák a dospel v podstate k tomu istému názoru ako Domin.
Zelený (1985) však uvádza, že diagnóza F. A. Nováka taxonomicky
nič nerieši. Hybridogénny pôvod M. trnaviensis z M. nigra L.
x M. rubra L. nie je pravdepodobný, lebo M. rubra sa znakovým
komplexom blíži omnoho viac k M. alba ako k M. nigra, nehľadiac
ani na veľké rozdiely v počte chromozómov (M.rubra 2n=28, M.
nigra 2n=308). Benčat' (1968) píše, že nemožno zanedbať vplyv
zmenených ekologických podmienok oproti prirodzenému areálu,
ako aj selekčný výber ovocinárov, aj keď negatívny, Čo oboje
mohlo viesť k vzniku určitých nových, s typom nie celkom zhodných
vlastností, no nie zasa takých, aby sa posudzovali ako druhové
vlastnosti. Keďže otázka nie je ešte definitívne a dostatočne
zodpovedaná, v zmysle platnej nomenklatúry rastlín navrhuje
sa prijať jej nové označenie Morus nigra cv. Trnaviensis. Zelený
(1985) uvažuje, že nie celkom zodpovedanou otázkou je zrovnanie
stredoeurópskych populácií M. nigra s populáciami krajín Blízkeho
Východu, odkiaľ u nás nie je dostatok herbárového materiálu.
Bratia Kamínkovci, ktorí tzv. morušu trnavskú v päťdesiatych
rokoch (1954, v literatúre) podrobne študovali, však mali možnosť
porovnať živé stromy M. nigra v niektorých arabských štátoch
s našimi a tiež nezistili Žiadne rozdiely (Kamínek a Kamínek,
1968). Preto nemá zatiaľ zmysel uvažovať o moruši trnavskej
ako kultivare moruše čiernej.
Názory o pôvode tejto moruše, ako vidieť, sú rôzne a nejednotné
a jeden z nich dokonca pripúšťa, že je to triploidná forma Morus
nigra (Šimánek a kol. 1977). Údaj o chormozómových počtoch taxónov
rodu Morus L. dokazuje, že M. nigra L. je polyploid (tabuľka
1). Moruša čierna je druh málo premenlivý, kultivary nie sú
známe. Plody moruše čiernej sú ľahko stráviteľné, osviežujúce
ovocie. Požívateľné sú za surova alebo spracované na kompót,
šťavu (buď sterilizovanú alebo nesterilizovanú a zahusťovanú
cukrom), menej často na víno (vinum moratum). Už starí Rimania
pripisovali plodom dobré tráviace a antitoxické účinky. V súčasnosti
sú plody hodnotené ako mierne laxans a expektorans. Dokonca
odvaru zo sušených listov sa prisudzuje adstringentný (zvieravý)
účinok, regulačné pôsobenie na hladinu krvného cukru, a preto
sa odporúča pri cukrovke a ochoreniach pankreasu.
Nemec a kol. (1958) uvádzajú nasledovné chemickí zloženie plodov
v %: voda-78, sušina-22, cukry- 18, organic. Kyseliny - 0.85,
minerál. Látky - 0.32, dusíkaté látky -1.4, pektín - 0.04, olej
v jadrách - 30.6. Obsah vitamínov v mg.100 g-1: vitamín C -
3.8, (podľa Schalla až 20mg), vitamín B1 - 24, vitamín B5 -
5.3, vitamín B6 -1.5, kyselina listová - 450, beta karotén -
0.025; vitamín E (tokoferol) v jadrách - 0.079%. Z minerálnych
látok zvlášť významný je obsah draslíka, ktorého plody moruše
čiernej obsahujú až 300mg v 100g (1991 v literatúre). Jeho nedostatok
je evidentný predovšetkým u starších ľudí a prejavuje sa pocitom
únavy, niekedy arytmiou srdca a často aj zvýšeným krvným tlakom
(Kresánek, 1977).
Najčastejší a najosvedčenejší spôsob rozmnožovania moruše čiernej
používaný v Pukanci je potápanie, príp. kopcovanie. Tento spôsob
je vhodný pri stromoch, ktoré tvoria z kmeňov pri zemi výmladky.
Tu stačí zem nahrabat' k výhonkom, ktoré sa postupne zakoreňujú.
Všetky stromy pukanskej moruše čiernej sú vlastnokorenné, teda
vznikli buď potápaním, alebo kopcovaním (Zamboj a kol., 1975).
Ďalší spôsob rozmnožovania je zakoreňovanie mladých výhonkov
rastúcich z pňa vyťatého stromu. Tieto po prihrnutí ich spodnej
časti zemou ľahko zakoreňujú a po dobrom zakorenení sa môžu
od materského pňa oddeliť a presadiť. Rôzne spôsoby rozmnožovania,
ale najmä rozmnožovanie štepením a očkovaním podrobne popísal
Kovalovský (1960).
Moruša čierna je perspektívna ovocná drevina pre záhradkárov
a ovocinárov v klimaticky vhodných oblastiach Slovenska. Keďže
záujemcov o tento ovocný druh z radov ovocinárov a milovníkov
jej výborného ovocia je stále viac, zaslúžila by si, aby jej
pestovaniu, rozširovaniu, ale najmä záchrane doterajších starých
kultúr na jej historických lokalitách, venovala sa oveľa väčšia
pozornosť ako doteraz.
|
| |
Obecný
úrad Pukanec, nám. Mieru 11, Pukanec, tel.: +421 (0)36 6393
108, +421 (0)36 6393 529 |
|
|
|
