Rudné žily
 |
| Povrchové dobývky pri šachte
Michal. |
Každá rudná žila predstavuje vlastne stred žilného pásma, alebo
jednu hlavnú, mocnejšie vyvinutú žilu z celého roja menších,
zväčša s hlavnou žilou paralelných žiliek. Toto žilné pásmo
sa vyskytuje spravidla v nadloží i v podloží hlavnej žily. Niekedy
boli tieto odžilky bohatšie ako samotná žila, a preto sa na
nich zakladali aj osobitné dobývky. Na starých banských mapách
je vyznačené množstvo baní, ktoré, hoci mali značný rozsah,
ležia mimo pásiem hlanvých pukanských žíl. Celá oblasť dnešných
výskytov rúd v okolí Pukanca bola v minulosti silne preniknutá
trhlinami a puklinami zhruba SJ smeru, ktoré boli potom v procese
metalogenézy vyhojené žilovinami a sčasti i rudami.
 |
| Primárne zlato v kremeni (veľkosť
0,5 mm). |
Najzápadnejšou oblasťou výskytov rúd je skupina žíl v devičianskej
doline. Hlavným objektom dobývania boli dve žily; Barbora nadložná
a Barbora podložná, ktoré boli sledované v dĺžke cca 700 m niekoľkými
štôlňami s nadložnými i podložnými dobývkami asi do hĺbky 80-100
m. Intenzívne boli i povrchové dobývky, o čom svedčia rozsiahle
pingoviská na predpokladaných výchozoch rudných žíl. Žila Barbora
nadložná bola mohutnejšia a dosahovala miestami hrúbku až 1
m s úklonom 55° k JV. Žila Barbora podložná sledovala nadložnú
iba na kratšom úseku a bola tesne obklopená viacerými žilkami
paralelného smeru s úklonom k JV v rozmedzí 30-60°. Ide pravdepodobne
o odžilky hlavných žíl. O kovnatosti a minerálnom zložení týchto
žíl nie sú spoľahlivé údaje. V niektorých archívnych zápisoch
sa síce píše, že žila Barbora (ako aj ostatné žily v devičianskej
doline) je zlatonosnokremitá, tomu však odporujú hojné nálezy
karbonátovej žiloviny na haldách, vzácne s jemne vtrúseným chalkopyritom
a galenitom, na ktorý je peavdepodobne viazaný obsah striebra.
Na haldách je táto karbonátová žilovina nahromadená do osobitných
rudných haldičiek, zatiaľ čo kremenná žilovina je volne roztrúsená
po celej halde. Z toho vyplýva, že starci ťažili striebronosnú
karbonátovú žilovinu. Okrem týchto hlavných žíl existujú záznami
o ďalších menších žilkách. Sú to : žila Zechen, takmer protichodného
smeru ako Barbora - h 22 so sklonom 48° k SV, žila Alžbeta takmer
úplne paralelného smeru a sklonu s Barborou (h 2) a niekoľko
bezvýznamných žiliek. Aj tu platí všeobecná zákonitosť pukanských
žíl, že hlavné žily sú obklopené mohutným rojom drobnejších
paralelných žiliek a odžilkov.
 |
| Kryštály zlata z pripovrchových
obohatených zón (veľkosť 10 mikro metrov). |
Takmer 1500 m SV od predchádzajúcej žilnej skupiny sa nachádza
ďalšia zrudnená oblasť, ťažená štôlňami v Horvátovej doline.
Sú to žily Jakub, Wasserbrucher, Peter, Jozef a Weitenzeche.
Skoro všetky nafárala štôlňa Georg, najspodnejšia a jedna
z najdlhších pukanských štôlní (smerná dĺžka 1100 m). Zo žíl
tejto skupiny bola najvýznamnejšia žila Jakub, smeru takmer
S-J upadajúca pod sklonom 45° k V. Jej mocnosť bola podľa
starej mapy cca 50 cm. Po nej smerom k západu nasledovalo
niekoľko menších paralelných žiliek, z ktorých najvýznamnejšia
bola tzv. Ametystová žila (paralelná s Jakub žilou), sklonu
53° k východu. Po prerazení tejto štôlňa nafárala významnejšiu
žilu Wasserbrucher (nazývanú aj Weinrebner) smeru h 2 s úklonom
34° k V. Ďalšia Peter žila má smer h 13 a sklon 47° k V. Potom
nasledujú dve žily : Jozef stará (smer h 13,6 a sklon 58°
k V) a Jozef nová (smer h 24,6 sklon 49° k V a hrúbka cca
20 cm). Po prerazení žily Jozef nasledovalo smerom k Z niekoľko
menších žiliek, ktoré však neboli ani pomenované, ani sledované,
hoci niektoré z nich dosahovali pomerne veľké mocnosti. O
minerálnom zložení týchto žíl sa možno vyjadrovať iba veľmi
nepresne, pretože halda štôlne Georg je dnes zlikvidovaná.
Na ostatných haldách sa nachádza limonitizovaná kremenná žilovina
s hojnými drúzovými dutinami, často i s kryštálmi ametystu
a záhnedy.
Štôlňa Georg už pravdepodobne nenafárala hlavnú žilu tejto
oblasti - Weitenzache. Táto mala podľa archívnych údajov smer
h 24,5 a sklon 64° k V. Obsahovala pravdepodobne zlatonosnú
kremennú žilovinu. V tejto oblasti sa nachádza aj žila Dorothea,
na ktorej je možné podľa starých banských máp rekonštruovať
tektonické pochody. Je totiž nápadné, že štôlňa nafárala asi
v 70 m žilu smeru S-J s úklonom asi 20° k V a po prerazení
niekoľkých bezvýznamných žiliek zabočila náhle k SZ. Žila
bola v týchto miestach presunutá dislokáciou asi o 60 m smerom
k západu. Štôlňa ďalej sledovala dislokáciu a po 60 m opäť
nafárala žilu. Tu štôlňa pokračuje znovu k S. Žila mala sklon
48-50° k V a bola potom ešte asi 170 m sledovaná. Na haldách
oboch štôlní možno nájsť len kremennú žilovinu bez pozorovateľného
zrudnenia.
Ďalšia skupina žíl bola dobývaná v dvoch paralelných dolinách
(Kiebes, Grunt) SZ od Pukanca. Dolinu Kiebes pretína žila
Bartolomej. Okrem pravdepodobného smeru nie sú o nej žiadne
údaje. Vo svojom severnom pokračovaní bola nafáraná štôlňami
v doline Grunt. Mala pravdepodobne kremitú výplň a jej odžilky
mali charakter hrubozrnného karbonátu. Dôležitá skupina žíl
leží s severnom okolí žily Bartolomej. Z nich hlavná, žila
Biela Baňa, bola podľa správ lokálne až 4 m hrubá a smeru
SJ (neskôr s odklonom sai 30° k V). Výplň bola karbonátová
s jemne vtrúseným (striebronosným) galenitom. Jej významnejšie
odžilky boli pomenované Anton, Taube, Šarkandi a Terézia v
nadloží a Karol a Štefan v podloží hlavnej žily. JZ pokračovanie
jej odžilkov pravdepodobne dobývala aj štôlňa Anna a Katarína.
Najsevernejšiu skupinu žíl Gottesgabe a Nusbaum spolu sa žilami
Ladislav a Štefan možno klasifikovať ako prechodný typ medzi
striebro- a zlatonosnými pukanskými žilami a Pb-Zn-Cu v Rudne
a jeho širšom okolí. Hoci tieto žily obsahovali značné percento
karbonátovej výplne, ktorá bola nositeľkou striebronosného
galenitu a chalkopyritu, nemožno ich odlučovať od ostatných
pukanských, práve pre svoju minerálnu chudobu a takmer úplnú
analógiu so žilami Bielej Bane. Nusbaum má smer S-J a sklon
85° k Z. Okrem tejto hlavnej žily existujú v blízkosti ešte
dve, tiež strmého úklonu (85° na obe strany), ktoré tvorili
v miestach svojho styku pravdepodobne obohatené pásmo, ktoré
bolo v značnom rozsahu aj dobývané. Žilu Nusbaum sledovali
tri štôlne, razené nad sebou. Vo vrchnej je rozsah dobývok
značný, v strednej je menší a v spodnej, ktorá je veľmi krátka,
nebola žila sai vôbec dobývaná. Z toho možno usudzovať o rapídnom
poklese kovnatosti žíl smerom do hĺbky. Podobne i druhá žila
tejto oblasti (Gottesgabe) bola sledovaná asi 250 m a sklon
je 75° na Z. Žila Ladislav mala sklon 70° k Z, žila Viktoria
a Ferdinand boli uklonené 50-60° k V. Na haldách sa nachádza
kremenná i karbonátová žilovina z náznakmi brekciovitej textúry
bez makroskopického zrudnenia (Harman, 1955).
|
