Príroda Pukanca
 |
| Pukanské vinice, v pozadí Sitno.
|
Bývalé slobodné kráľovské a banské mesto Pukanec leží na
úpätí juhovýchodných svahov Štiavnických vrchov, v severnej
časti Bátovskej kotliny, v strednej nadmorskej výške. Jeho
zemepisná poloha je približne 48°21’severnej zemepisnej šírky
a 18°42’ východne od Greenwicha. Tento severovýchodný výbežok
Podunajskej nížiny je od západu a severu chránený vrchmi Priesil
(747 m), Agraš (734 m), Tatiar (734 m), Veterník (757 m),
Vtáčnik (727 m), od východu Jabloňovským Roháčom (558 m),
Bohunickým Roháčom (558 m) a Pleskom (441 m). Poloha a juhovýchodná
orientácia svahov okolitých vrchov spôsobuje, že Pukanec má
podnebie teplé, mierne vlhké, s miernou zimou. Charakterizuje
ho 50 letných dní (nad 25° C) a priemerná ročná teplota okolo
9° C. Pod -20° C klesne teplota približne raz za tridsať rokov.
Letné maximá sa často priblížia hodnotám 34-35° C. Silné vetry
sa v oblasti vyskytujú zriedka. Snehová prikrývka trvá v priemere
75 dní. Najvyššiu priemernú hodnotu dosahuje vo februári,
8-12 mm. December a marec majú už pomerne málo dní so snehovou
prikrývkou. Lepšie snehové podmienky sú vo vyššie položených
Uhliskách (625 m n. m.).
Bátovskú kotlinu odvodňuje riečka Sikenica, ktorá pramení
pod Vysokou v nadmorskej výške asi 650 m. Svojou dĺžkou 50
km je najdlhším prítokom Hrona. Na hornom toku Sikenica zberá
vodu z potokov Uhliský, Majzíbeľský, Hampoch, Starý jarok,
Myšpotok. Z ľavej strany sa do Sikenice vlieva potok Jabloňovka,
na ktorom je pri obci Bátovce vybudovaná priehrada Lipovina.
Ďalšou vodnou nádržou je Štamposký rybník, ktorý patrí do
systému štiavnických tajchov vybudovaných v 18. storočí na
banské účely. Menšie vodné nádrže, slúžiace na zavlažovanie,
sú na Hamposkom potoku pri Bohuniciach a pri Devičanoch na
Myšpotoku. Okolie Pukanca nie je bohaté na podzemné vody.
Výdatnejšie pramene sú na Majeroch v lokalite Teplá voda a
v starých banských dielach Sarkander (Paulištólňa), Pavol
(Pod javorom), Anna (Kiebes), Georg (Ergištólňa). Využívané
sú na zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Aj z iných štôlní
vyteká výborná, slabo mineralizovaná, železitá voda so sírnym
zápachom (Dbal, Budačka, dolinská Mikuláš štôlňa). Zaujímavým
prameňom je studňa Barča, ktorá je pravdepodobne vyústením
odvodňovacej banskej štôlne. Na námestí je upravený prameň
Kasňa. V najbližšom okolí minerálne ani termálne pramene nie
sú. Prameň Špitáľka s výbornou pitnou vodou s obsahom sírovodíka
bol nesprávnym zásahom v minulosti znehodnotený. Najbližšie
termálne kúpaliská sú v Sklených Tepliciach, Santovke, Dudinciach,
Vyhniach a Margita-Ilona pri Leviciach.
Štiavnické vrchy sú sopečného pôvodu. Počas horotvorného
procesu v treťohorách sa dostali na povrch andezity, ryolity
a čadiče. Stmelením úlomkovitého sopečného materiálu a popola
vznikli pyroklastické horniny. Usadzovaním sopečného popola
sa vytvorili v okrajových oblastiach pohoria tufy a tufity.
V mladšom období sopečná činnosť pokračovala. Do puklín prúdili
horúce roztoky nasýtene kovmi, ktoré sa postupne ochladzovali,
kryštalizovali a dali vznik rudným žilám. Výskyt zlata a striebra
v okolí Pukanca spôsobil rozvoj baníctva už v 15. storočí.
ťažba sa zastavila v 19. storočí pre nerentabilnosť. Z nerudných
surovín je dôležitá kvalitná hrnčiarska hlina nachádzajúca
sa najmä na Majeroch. Tu bola v päťdesiatych rokoch 20. storočia
objavená malá uhoľná panva. Pre neveľký rozsah, nevýhodnú
polohu a nízku kvalitu má však lignitový sloj nepatrný význam.
V jeho nadloží a podloží sú vrstvy kaolinických žiaruvzdorných
ílov (Harman).
 |
| Poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis) začiatkom apríla v Pukanci.
|
Pukanec leží na rozhraní teplomilnej panónskej flóry západokarpatskej
kveteny. Vzhľadom na polohu a orientáciu svahov nachádzajú
sa tu rastliny teplomilné spolu s horskými druhmi. Teplomilné
rastliny sem zasahujú zo severomaďarskej pahorkatiny, pričom
mnohé tu dosahujú severný okraj svojho rozšírenia. Zo vzácnejších
drevín hodno spomenúť jaseň štíhly, dub plstnatý, javor tatársky
a drieň obyčajný. Horské druhy v severných svahoch dolín zostupujú
do pomerne nízkej nadmorskej výšky a dosahujú najjužnejšiu
hranicu výskytu. Rastie tu ruža ovisnutá, rebrica horská,
čučoriedka obyčajná, lykovec jedovatý. Zaujímavý je výskyt
jedle bielej v spoločnosti duba cerového na Majeroch v nadmorskej
výške 400 m. Z chránených rastlín je významný poniklec veľkokvetý
na Muškovských lúkach a v Kiebesi sa vyskytuje ľalia cibuľkonosná
a ľalia zlatohlavá, vstavač májový, orlíček obyčajný, zimozeleň
menší, mečík strechovitý, myšianka jakubská. V miestnej časti
Kiebes na obecných pasienkoch rastie niekoľko desiatok starých
dubov s priemerom kmeňa 50-120 cm. Zaslúžili by si ochranu
a niektoré odborné ošetrenie – upchatie dutín a odstránenie
suchých konárov. Pukanec patrí do hronsko-ipeľskej ovocinárskej
oblasti, ktorej klimatické podmienky umožňujú pestovať všetky
ovocné druhy domáce v strednej Európe, ako aj druhy introdukované
k nám zo Stredomoria (gaštan jedlý, mišpuľa nemecká, mandľa
obyčajná, oskoruša obyčajná, dula), zo Strednej Ázie (marhuľa,
moruša čierna), z Číny (broskyňa, moruša biela), z Kaukazu
(vinič). Teplá a suchá klíma umožňuje dobré vyzrievanie dreva
stromov, ktoré sú potom veľmi odolné voči zimným mrazom. V
minulosti sa najviac pestovali jablone, hrušky a slivky. Dnes
už staré sorty jabĺk – Kráľovské, Struhárka, Štrúdľovka, Citrónka,
Bortavka (Solivarské), Rožňavka, Vínovka, Kožovka a hrušiek
– Potebovka, Bezjadrovka, Nehanblivka, Okruhlička, Čierna
hruška, Garmanka, Viedenská, Muškalatka, Rozpírna, Voniačka,
Mačie hlavy nájdeme len ako staré, neošetrované, dožívajúce
stromy.
 |
| Dozrievajúce plody moruše čiernej.
Začiatok júla, Pukanec. |
Výnimočné miesto medzi drevinami v Pukanci zaujíma moruša
čierna, zvaná aj trnavská. V súčasnosti v pukanskom chotári
rastie okolo 500 plodiacich stromov zväčša starších ako 200
rokov. Keďže je to najväčšia lokalita tohto druhu v našej
republike, boli tieto stromy vyhlásené za chránený prírodný
výtvor pod názvom Pukanské moruše čierne. Plody moruší, nazývané
miestnym obyvateľstvom kyslé jahody alebo viničné jahody,
sú sladkokyslé, s jemnou charakteristickou vôňou šťavy. Strom
moruše čiernej v našich podmienkach nemá žiadnych škodcov.
Kmeň starých exemplárov sa pod ťarchou hrubých konárov rozčesne,
ale drevo nenapadnú huby ani hmyz a zostáva dlhé desaťročia
tvrdé a pevné. Táto moruša je skutočne výnimočný strom, ktorý
si pukanskí záhradkári a vinohradníci náležite vážia.
V pukanských záhradách sa pestuje veľa kvetov, najslávnejšie
sú rôzne kultivary chryzantém. Zo zeleniny si pozornosť zasluhuje
vynikajúca pukanská cibuľa, za ktorú si v minulosti Pukančania
vyslúžili pomenovanie Cibuliari. Cibuľa sa pestuje zo sadzačky
– sušenice alebo zo semena. Vysiata sa v štádiu troch listov
presádza a často sa polieva. Zásluhou pestovateľských zručností
a zloženia pôdy je lahodná, málo štipľavá.
 |
| Oberačka 2002 u Bahnovcov. |
Vinohradníctvo má v Pukanci stáročnú tradíciu. Svedčí o
tom názov viničného kopca Vajrab (512 m). Je to skomolenina
nemeckého názvu Weinrebe (vínna réva). Nemeckí baníci prisťahovalci
takto nazývali rudnú žilu Weinrebner, nachádzajúcu sa v tomto
vrchu (najvyššie položené vinice na Slovensku, 495 m). Vinič
sa pestuje aj v chotárnej časti Ľajtňa a Nad mestom. V minulosti
prevládali priamorodiace hybridy (samorodáky). Pestovali sa
rezom na hlavu sorty Čierne a Biele otelo (Noah), Izabela,
Storadovec (Sásoroš), Muškát Ferdinand Lesseps (Vrábelčina),
Baco a iné. Neskôr sa vysádzali doma dopestované štepy Chrupka,
Rizling, Malingre, Medovec, Magdalénka skorá (Madlen), Silván,
Portugalské modré (Oporto) a iné. Dnes sa zakladajú vinohrady
na vysoké vedenie. Kvalitné biele vína sa vyrábajú z hrozna
Pesecká Leánka (Feteasca regala), Mňller Thurgau, Rizling
vlašský, Burgundské biele, Veltlín zelený, červené z Frankovky
a Svätovavrineckého.
Sviežosť vín a udržanie kvality zaručujú dobré vínne pivnice
– ľochy, vykopané baníkmi v minulých storočiach do zvetraného
andezitu – gribiny. Najviac ľochov sa nachádza Pri Urbankovi.
Niektoré sú vyhĺbené nad sebou aj v dvoch poschodiach, majú
rôzne rozmery a rôznu hĺbku. Tie najväčšie sú dlhé vyše 20
m a široké vyše 3 m, prípadne majú bočné chodby. Pukanskí
ľochári sú pohostinní a radi sa pochvália studeným mokom,
trochu drsnejším, ale s výraznou vôňou a chuťou.
Geologický základ a zloženie pôd vplýva nielen na pestrosť
flóry, kvalitu plodín a vína, ale ovplyvňuje aj výskyt húb.
Južná časť Štiavnických vrchov je bohatá na rozmanité druhy,
ktoré zaujímajú praktických hubárov. Dúbravy v okolí Jabloňoviec,
Bohuníc, Devičian, Pukanca a Majerov v dobrých rokoch poskytujú
množstvo hríbov dubových a bronzových. Vzácnejšie sa vyskytuje
hríb kráľovský. V bučinách rastie prevažne hríb smrekový,
nájde sa aj hríb sosnový a hnedofialový. Pre skúseného hubára
sú skutočným eldorádom mladiny v Brezinách na Majeroch, kde
rastú skoro všetky druhy u nás známych kozákov. V lesoch okolo
Pukanca hojne rastú bežné huby, ako sú rýdziky, plávky, kuriatka,
bedle, masliaky, suchohríby, podpňovky, hlivy, pôvabnice a
iné. Na lúkach sú to rôzne druhy pečiarok, prášnice a tanečnice
poľné. Okrem jedlých druhov sú hojné aj jedovaté huby a medzi
nimi nie je ojedinelá ani muchotrávka zelená, najjedovatejšia
huba. V posledných desaťročiach sa stala raritou muchotrávka
cisárska, považovaná za najchutnejšiu hubu, ktorú možno ojedinelo
nájsť v teplých dúbravách. Zber húb zatiaľ nie je obmedzovaný,
no vzácne druhy by si zaslúžili plnú ochranu.
Zloženie fauny je úzko viazané na charakter prírodného prostredia.
Najpestrejší je svet hmyzu. Z významnejších druhov možno objaviť
modlivku zelenú, roháča obyčajného. Vyskytuje sa tu niekoľko
druhov bystrušiek, čmeľov, fúzačov; vzácny je fúzač veľký,
vrzúň drsnotykadlový, na bukových rúbaniskách zamatovec vrchovský.
Za teplých bezveterných dní nás svojou krásou potešia motýle:
vidlochvost ovocný a vidlochvost feniklový, rôzne druhy babočiek,
perlovec, spriadače a iné. Z nočných motýľov sem vzácne priletí
lišaj smrtihlav, častejší je lišaj mliečnikový a lišaj pupencový,
vyskytne sa aj krásny lišaj oleandrový. Čoraz zriedkavejšie
sa stretávame s kobylkou zelenou. Koncom leta vo večerných
hodinách sú typické koncerty cikád svrčiakov spevavých, najmä
vo vinohradoch, ľudia ich nazývajú jesenáky. Zákonom, ale
nie občanmi, sú chránené plazy. Najhojnejšia je užovka obyčajná,
častá je užovka hladká, vzácnejšia užovka stromová, ktorá
dorastá do dĺžky vyše 2 m. Vretenica sa vyskytuje veľmi vzácne.
Na výslniach s možnosťou úkrytu sa vyhrieva jašterica obyčajná
i slepúch krehký. Obojživelníky sa stávajú stále vzácnejšími.
Sú viazané na povrchové vody, ktorých všade ubúda. V barinách
a dočasných mlákach žije žaba kunec žltobruchý. Ropuchu obyčajnú
nájdeme v tieni pod kameňmi. Rosnička zelená sa niekedy pred
dažďom ozýva charakteristickým hlasom zo stromov alebo kríkov.
Vo väčších nádržiach sa zdržiava skokan zelený, v okolí lesných
potokov je častý skokan hnedý. V barinách na Dolných lúkach
a na Rásochách donedávna žil mlok obyčajný. Tieto lokality
postupne zanikli, preto je otázne, či sa tento zaujímavý živočích
v našom okolí ešte vyskytuje.
Známejší a oveľa hojnejší druh je salamandra škvrnitá, ľudovo
nazývaná slepý jašter. Zo svojich úkrytov, najmä v lesnom
prostredí, vylieza po letných dažďoch. Z pestrého zoznamu
vtákov možno uviesť vzácnejšie alebo chránené druhy: jastrab
európsky, myšiak hôrny, sokol pustovka, kuvik obyčajný, dudok
chochlatý, ďateľ veľký, tesár čierny, žlna zelená. Najslabšie
zastúpené je vodné vtáctvo, lebo celá oblasť je pomerne chudobná
na vodné plochy. Výskyt cicavcov sa nelíši od normálu bežného
pre toto prostredie. Vzácnejšími druhmi sú: piskor vodný,
plch obyčajný, plšík lieskový, jazvec lesný, mačka divá. Väčšie
dravce, ako je rys ostrovid, vlk obyčajný či medveď hnedý,
sa v našich lesoch nezdržiavajú. O čistote životného prostredia
svedčí výskyt raka riečneho a potočných rýb v Sikenici a jej
prítokoch. V hojnom počte sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov,
ktoré nachádzajú dostatok vhodných úkrytov v starých štôlňach.
Akýkoľvek výpočet živočíšnych druhov by bol neúplný, lebo
chýba výskum celých taxonomických skupín tejto oblasti.
|
